znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 414/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. G., Č., zastúpeného JUDr. M. S., pre namietané porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/31/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   M.   G. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra 2010 doručená sťažnosť Ing. M. G., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. S., pre namietané porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/31/2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti popisuje skutkový stav veci takto:«Okresný súd Čadca rozsudkom sp. zn. 10C/38/2005-98 zo dňa 31. 10. 2006 uložil odporcovi Mesto Č. povinnosť zaplatiť navrhovateľovi M. M. – B. sumu 29.160.000,- Sk s 9% ročným úrokom z omeškania od 26. 5. 2005 do zaplatenia a vo zvyšku 324.000,- Sk návrh   zamietol.   Zároveň   súd   uložil   odporcovi   povinnosť   zaplatiť   na   účet   súdu   titulom súdneho poplatku sumu 200.000,- Sk a povinnosť hradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 363.295,- Sk na účet jeho právneho zástupcu, to všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9Co/25/2007 zo dňa 17.   9.   2007   napadnutý   rozsudok   prvostupňového   súdu   vo   výroku,   ktorým   bol   odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu 29.160.000,- Sk s 9% ročným úrokom z omeškania od 26. 5. 2005 do zaplatenia zmenil tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 29.160.000,- Sk. Vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietnutý, zostal   výrok   rozsudku   prvostupňového   súdu   nedotknutý.   V   ostatných   častiach   rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 170.936,- Sk.

Rozsudok   Okresného   súdu   Čadca   sp.   zn.   10C/38/2005-98   zo   dňa   31.   10.   2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/25/2007 zo dňa 17. 9. 2007 nadobudol právoplatnosť dňa 3. 12. 2007.

Na   základe   vyššie   uvedených   právoplatných   súdnych   rozhodnutí   uzatvorili navrhovateľ s odporcom dňa 10. 7. 2008 dohodu o urovnaní.

Na   základe   mimoriadneho   dovolania   Generálneho   prokurátora   SR   Najvyšší   súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21. 12. 2009 rozsudok Okresného súdu Čadca z 31. 10. 2006 č. k. 10 C 38/2005-98, okrem výroku o zamietnutí žaloby   vo   zvyšku,   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   17.   septembra   2007   sp.   zn. 9 Co 25/2007, okrem výroku, že prvostupňový rozsudok zostáva v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku nedotknutý, zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie.

Toto ďalšie konanie je vedené pred Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 8C/31/2010 a vo vecí rozhoduje sudkyňa, ktorá rozhodovala v pôvodnom konaní.

Sťažovateľ ako poslanec Mestského zastupiteľstva mesta Č. a podávateľ podnetu na podanie mimoriadneho dovolania GP SR zahlásil svoj vstup do konania vedeného pred Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 8C/31/2010 ako vedľajší účastník na strane odporcu Mesta Č. podaním zo dňa 24. 6. 2010 a zo dňa 29. 6. 2010.

Sťažovateľ ako vedľajší účastník doručil konajúcemu súdu dňa 13. 9. 2010 návrh zo dňa   13.   9.   2010   na   odňatie   priznaného   oslobodenia   od   platenia   súdnych   poplatkov navrhovateľa z dôvodov v ňom uvedených.

Sťažovateľ ako vedľajší účastník doručil konajúcemu súdu dňa 16. 9. 2010 pred pojednávaním dôkazný návrh zo dňa 14. 9. 2010.

Sťažovateľovi ako vedľajšiemu účastníkovi bola dňa 16. 9. 2010 pred pojednávaním zo strany konajúceho súdu doručená kópia podania odporcu Mesta Č. označeného ako vzájomný návrh zo dňa 13. 9. 2010 súdu doručený dňa 14. 9. 2010.

Sťažovateľovi   ako   vedľajšiemu   účastníkovi   bol   dňa   16.   9.   2010   na   pojednávaní zo strany konajúceho súdu krátkou cestou doručený rovnopis podania navrhovateľa M. M. označený ako späťvzatie návrhu a vyjadrenie k vzájomnému návrhu zo dňa 14. 9. 2010 súdu doručený dňa 16. 9. 2010.

Dňa 16. 9. 2010 o 8.30 hod. sa pred Okresným súdom Čadca vo veci uskutočnilo pojednávanie.

Sťažovateľ ako vedľajší účastník doručil k rukám predsedu Okresného súdu Čadca dňa 20. 9. 2010 vyjadrenie k vzájomnému návrhu odporcu zo dňa 20. 9. 2010 s námietkou porušenia práva „nebyť odňatý zákonnému sudcovi“.

Okresný súd Čadca do dnešného dňa na námietku zo dňa 20. 9. 2010 nereagoval a sťažovateľovi nebola doručená žiadna odpoveď.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal tento nález:«Základné právo sťažovateľa „nebyť odňatý zákonnému sudcovi“ upravené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/31/2010 porušené bolo.

Okresnému súdu Čadca prikazuje, aby vzájomný návrh odporcu Mesto Č. zo dňa 13. 9. 2010 súdu doručený dňa 14. 9. 2010 doposiaľ vedený v konaní pod sp. zn. 8C/31/2010 bol   pridelený   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a programových prostriedkov schválených ministerstvom zákonnému sudcovi.

Sťažovateľovi priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 303,31 € (slovom tristotri Eur 31/100 za 2 úkony právnej služby po 120,23 € - prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť; 2x režijný paušál po 7,21 €; DPH 19%, t. j. 48,43 €), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa spoločnosti Advokátska kancelária JUDr. S. JUDr. B. s. r. o. vedený v Č., a. s. číslo..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

K porušeniu označeného základného práva sťažovateľa malo dôjsť tým, že okresný súd   nevylúčil   vzájomný   návrh   odporcu   a   navrhovateľa   na   samostatné   konanie   a   ten neprešiel elektronickou podateľňou s náhodným výberom. Preto podľa neho vec nebola pridelená zákonnému sudcovi, ktorý mal byť v tomto prípade určený náhodným výberom.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   zákonným   sudcom   je   sudca,   ktorý   spĺňa zákonom   ustanovené   podmienky   na   funkciu   sudcu.   Okrem   toho   z   nej   vyplýva,   že   za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce (II. ÚS 47/99, III. ÚS 202/02) a tiež sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“ ) alebo pre ďalšie dôvody... (rozhodnutia II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).

Základné   právo   osoby   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   nemožno interpretovať   až   tak   extenzívne,   aby   sa   spájalo   s   osobou   jediného   sudcu.   Účelom základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je zabezpečiť fyzickým osobám a právnickým osobám, aby ochranu ich právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný (II. ÚS 134/07), za predpokladu, že podľa rozvrhu   práce ide   o sudcu,   ktorý   je oprávnený konať a   rozhodovať určitý   druh   súdnej agendy (II. ÚS 15/96, III. ÚS 90/02).

V zmysle § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   zákonným   sudcom   je   sudca,   ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce   na   konanie   a   rozhodovanie   o   prerokovávanej   veci.   Ak   súd   rozhoduje   v   senáte, zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   podľa   rozvrhu   práce   na   konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a rozvrhom práce

Predtým,   ako   by   ústavný   súd   pristúpil   k   vecnému   prieskumu   sťažnosťou napadnutého postupu všeobecného súdu, zaoberal sa tým, či sú v okolnostiach konkrétneho prípadu splnené procesné podmienky, ktoré takéto preskúmanie pripúšťajú.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V spojitosti s tým je potrebné pripomenúť, že ústavné súdnictvo v individuálnych veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09). Právomoc ústavného súdu preto zásadne smeruje voči právoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej moci a právomoc preskúmavať aj ich „iný zásah“, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, je len nevyhnutnou výnimkou, u ktorej však podmienka nemožnosti nápravy namietanej protiústavnosti iným spôsobom musí zostať zachovaná. Tak to nie je v prípade, ak námietka smerujúca proti „inému   zásahu“   orgánu   verejnej   moci   môže   byť   efektívne   uplatnená   v   rámci   ďalšieho konania (napr. pri uplatňovaní procesných prostriedkov proti meritórnym rozhodnutiam).

Namietané konanie je v súčasnosti stále vedené na súde prvého stupňa. Sťažovateľ bude   mať   možnosť   svoje   práva   vrátane   námietky,   že   bol   odňatý   svojmu   zákonnému sudcovi, v plnej miere uplatniť aj v odvolacom konaní.

V   tomto   štádiu   konania   totiž   ústavný   súd   nemôže   vstupovať   do   jurisdikcie všeobecných súdov a vyjadrovať sa k výkladu a aplikácii zákonov alebo podzákonných noriem,   pretože   je to   zatiaľ   úloha všeobecných   súdov.   V prípade,   že   by   právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, ktorý by uplatnil taký výklad a aplikáciu práva, ktorým by podľa   názoru   sťažovateľa   bolo porušené   jeho   právo   nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi, mohol by sa vecou zaoberať ústavný súd. Vzhľadom na to je v predmetnej veci sťažnosť podaná ústavnému súdu predčasne.

Ústavný súd k veci ešte dodáva, že realizácia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vrátane základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods.1 ústavy) je zabezpečená aj v rámci dovolacieho konania [§ 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku].

V nadväznosti na uvedené ústavný súd na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010