znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 414/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. F. O., V., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Ndt 6/2008 z 21. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

  Sťažnosť JUDr. F. O.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2008 doručená   sťažnosť   JUDr. F.   O.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. P. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Ndt 6/2008 z 21. júla 2008. Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:«Na základe obžaloby krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici podanej 31. 05. 2004 pod sp. zn. Kv 1/04 na Krajský súd v Košiciach, bolo vedené trestné stíhanie pod č. 2 T 6/04 a následne pod č. 5 T 1/2008 na tomto súde aj voči sťažovateľovi JUDr. F. O.

Krajský súd v Košiciach Uznesením č. 2 T 6/04-6570 zo dňa 06. 09. 2004, podľa § 188   ods.   1   písm.   a   Tr.   por.   trestnú   vec   postúpil   Špeciálnemu   súdu   z   dôvodu   vecnej nepríslušnosti.

Na základe sťažností všetkých obžalovaných Najvyšší súd SR č. 3 To 61/2004 zo dňa 07. 10. 2004 vyššie uvedené uznesenie Krajského súdu v Košiciach Uznesením č. 2 T 6/04- 6570 zo dňa 06. 09. 2004 zrušil.

Zástupkyňa poškodených dňa 16.06.2004 podala v uvedenej trestnej veci v zmysle § 30   Tr.   por.   námietku   zaujatosti   voči   všetkým   sudcom   Krajského   súdu   v   Košiciach a žiadala, aby z prejednávania tejto trestnej veci boli vylúčení všetci sudcovia Krajského súdu v Košiciach, ktorí prejednávajú trestné veci v prvom stupni podľa náhodného výberu. Krajský súd v Košiciach uznesením č. 2 T 6/04 -6589 zo dňa 12. 11. 2004 rozhodol, že sudcovia JUDr. M. O. a JUDr. J. Ch. nie sú vylúčení z vykonávania úkonov v uvedenej trestnej veci. Proti tomuto uzneseniu podala zástupkyňa poškodených sťažnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. 3 To 8/2005 zo dňa 03. 05. 2005 podľa   §   148   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   sťažnosť   zástupkyne   poškodených   zamietol s odôvodnením, že uvedené okolnosti a dôvody, „nemajú taký charakter, aby bolo možné bez reálnych podkladov spochybniť vierohodnosť sudcov Krajského súdu v Košiciach a ich rozhodovanie.“...

Následne Krajský súd v Košiciach na základe vznesenej námietky vecnej príslušnosti Krajského súdu v Košiciach, ktorú námietku podal dňa 24. 07. 2006 pod č. Kv 1/04-1147 Krajský prokurátor v Banskej Bystrici, uznesením č. 2 T 6/04 - 6630 zo dňa 08. 09. 2006, znovu postúpil trestnú vec Špeciálnemu súdu.

Špeciálny súd v Pezinku uznesením č. BB-3 T 25/2007 zo dňa 15. 11. 2007 vyslovil svoju   vecnú   nepríslušnosť   na   konanie   a   rozhodovanie   v   trestnej   veci,   čím   vyvolal kompetenčný spor a trestnú vec postúpil na Najvyšší súd SR.

Najvyšší súd SR uznesením č. 1 Ndtš 5/2007 zo dňa 10. 01. 2008 určil, že vecne príslušným v prvom stupni v trestnej veci je Krajský súd v Košiciach...

Predseda senátu Krajského súdu v Košiciach JUDr. J. Ch. teda po vyriešení vecnej príslušnosti,   ako   aj   predtým   vyriešenej   otázky   zaujatosti   sudcov,   vrátane   jeho   osoby, a až po vytýčení   hlavného   pojednávania   následne   bez   nových   skutkových   či právnych skutočností jemu neznámych v čase vytýčenia hlavného pojednávania podal návrh na jeho vylúčenie z úkonov v tejto trestnej veci s tým odôvodnením, že v relácii „P.“ odvysielanej v televízii   „M.“   bolo   uvedené,   že   je   členom   toho   istého   poľovníckeho   združenia ako obžalovaný M. I. Predseda senátu krajského súdu v Košiciach JUDr. J. Ch. súčasne uviedol, že v predmetnej trestnej veci sa necíti byť zaujatý, nakoľko obvinených JUDr. F. O. a JUDr. P. P. vôbec nepozná, obž. I. pozná ako cudzieho človeka (vie, že tento človek sa volá M. I.), preto kvalita jeho poznania obžalovaného nezakladá zákonné znaky na jeho vylúčenie, ale vzhľadom na účelovo prispôsobenú odvysielanú televíznu reláciu v spojení s „teóriou   dohadu“   prezentovanú predsedom   trestnoprávneho kolégia   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý tým spochybnil jeho existenciu ako zákonného sudcu, žiadal, aby bol vylúčený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. 4 Ndt 4/2008 zo dňa 27. 05. 2008 na základe uvedeného predsedu senátu krajského súdu v Košiciach JUDr. J. Ch. vylúčil z úkonov v tejto trestnej veci...

Po vylúčení JUDr. J. Ch. z úkonov v tejto trestnej veci zrejme trestná vec sa dostala do senátu Krajského súdu v Košiciach v zložení JUDr. M. O., JUDr. D. M. a JUDr. M. G. Dňa 05. 06. 2008 JUDr. D. M. podala návrh na rozhodnutie o jej vylúčení z trestnej veci na Najvyšší súd SR s tým odôvodnením, že dňa 08. 08. 2006 bola opatrením predsedu Krajského súdu v Košiciach určená ako sudkyňa do senátu v tejto trestnej veci. Na základe informácii v relácii „P.“ a reportáže „K....“) zo dňa 21. 04. 2008 po rozhovore so svojim manželom JUDr. A. M. zistila, že sa jedná o trestnú vec, v ktorej ako svedok bol vypočutý aj jej manžel. Ďalej stotožnila osobu obvineného M. I., ktorú osobne pozná a stretávala sa sním   na   spoločenských   podujatiach   a   osobne   pozná   aj   sťažovateľa   JUDr.   F.   O. zo študentských   čias.   Na   záver   v   návrhu   uviedla,   že pri   vykonávaní   prvého   hlavného pojednávania by aj bez odvysielania relácie „P.“ namietala svoju zaujatosť.

Dňa 23.   06.   2008 zástupkyňa poškodených JUDr. I. S. vzniesla ďalšiu námietku zaujatosti proti všetkým trom sudcom, t. j. senátu Krajského súdu v Košiciach v zložení JUDr. M. O., JUDr. D. M. a JUDr. M. G. Vo svojom podaní zopakovala dôvody námietky zaujatosti, ktoré boli uvedené v prvej námietke zaujatosti proti všetkým sudcom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16. 06. 2004 a tieto dôvody ešte rozšírila v tom zmysle, že uvedení sudcovia môžu byť ovplyvňovaní aj inými sudcami Krajského súdu v Košiciach...

Podľa presvedčenia sťažovateľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4   Ndt   6/2008   zo   dňa   21.   07.   2008   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na súdnu   ochranu,   ale aj   k porušeniu   jeho   základného práva nebyť   odňatý zákonnému sudcovi ako tieto vyplývajú z čl. 46 ods. 1 a z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... Sťažovateľ predovšetkým poukazuje na to, že predmetom rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako to vyplýva zo samotnej zápisnice o neverejnom zasadnutí zo dňa 21. 07. 2008, bolo rozhodnúť o návrhu predsedníčky senátu Krajského súdu v Košiciach JUDr. D. M. na postup podľa § 30 ods. 1 Tr. por., t. j. rozhodnutie o jej vylúčení.

Z návrhu zástupkyne poškodenej strany zo dňa 23. 06. 2008 vyplýva, že vzniesla námietku zaujatosti proti trom sudcom, t. j. senátu Krajského súdu v Košiciach v zložení JUDr. M. O., JUDr. D. M. a JUDr. M. G. a teda nežiadala rozhodnúť o odňatí trestnej veci Krajskému súdu v Košiciach...

Napriek týmto skutočnostiam Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol o odňatí trestnej veci Krajskému súdu v Košiciach a prikázal Krajskému súdu v Banskej Bystrici, pričom   zatiaľ   sú   vylúčení   z   konania   a   rozhodovania   v   tejto   trestnej   veci   iba   sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. L. T. a JUDr. Ch.

Ostatní   sudcovia   Krajského   súdu   v   Košiciach   nie   sú   vylúčení   z   konania a rozhodovania tejto trestnej veci.

Z uvedeného je zrejmé, že Najvyšší súd SR napadnutým uznesením hrubo porušil uvedené ustanovenia § 25 ods. 1, § 30 ods. 1 a § 31 ods. 1, ods. 3 Tr. por., pretože bez toho, aby boli vylúčení všetci sudcovia konajúceho súdu, čo v samotnom napadnutom uznesení Najvyšší súd SR uvádza ako podmienku na odňatie a prikázanie veci, svojvoľne bez toho, aby to bolo predmetom konania na základe návrhu sudkyne JUDr. D. M. na svoje vylúčenie zo dňa 05. 06. 2008 a vznesenej námietke zaujatosti zástupkyne poškodených strán zo dňa 23.   06.   2008,   rozhodol   o   odňatí   trestnej   veci   Krajskému   súdu   v Košiciach   a   prikázaní Krajskému súdu v Banskej Bystrici...

Sťažovateľ   prehlasuje,   že   sudkyňa   JUDr.   D.   M.   nie   je   jeho   spolužiačkou,   a túto osobne nepozná...

Sťažovateľ   poukazuje   aj   na   to,   že   zo   všetkých   pätnásť   sudcov   Krajského   súdu v Košiciach na trestnom úseku, sa iba JUDr. E. K. a JUDr. D. M. vyjadrili, že by sa cítili vo veci zaujatí, ale títo nie sú vylúčení z konania v tejto trestnej veci. Keď aj z celkového počtu   pätnástich   sudcov   Krajského   súdu   v   Košiciach   na   trestnom   úseku   odpočítame uvedených dvoch sudcov a vylúčeného sudcu JUDr. L. T. a zatiaľ vylúčeného JUDr. J. Ch., ešte ostáva jedenásť sudcov Krajského súdu v Košiciach na trestnom úseku, ktorí nie sú ani vylúčení z konania v trestnej veci ani nie sú zaujatí vo veci podľa ich vyjadrení...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie, aby rozhodol   o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť právoplatného   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Ndt   6/2008   z 21.   júla   2008 a aby v náleze vyslovil:

„1.   Zrušuje   sa   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   4   Ndt   6/2008 zo dňa 21. 07. 2008.

2.   Základné   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   nebyť   odňatý   jeho   zákonnému sudcovi vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a z čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a porušené boli.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o nezákonnosti,   a tým   aj   ústavnej nekonformnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ndt 6/2008 z 21. júla 2008, ktorým bola trestná vec vedená na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5   T   1/2008   odňatá   a prikázaná   na   konanie   a rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Banskej Bystrici. Podľa názoru sťažovateľa tým došlo k porušeniu § 25 ods. 1, § 30 ods. 1 a § 31 ods. 1 a 3 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“), a tým aj k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ sa totiž domnieval, že na označený postup najvyššieho súdu nebol daný zákonný   dôvod,   a preto   napadnuté   uznesenie   hodnotil   ako   prejav   jeho   svojvôle. Porušenie svojich práv videl teda v tom, že namiesto toho, aby sa najvyšší súd pridŕžal predmetu konania, teda aby rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti konajúcej sudkyne, ako aj o vznesenej námietke zaujatosti právnej zástupkyne poškodených, rozhodol o odňatí a prikázaní veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   Trestného   poriadku   z   dôležitých   dôvodov   môže   byť   vec príslušnému súdu   odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Podľa   §   30   ods.   1 Trestného   poriadku   z   vykonávania úkonov   trestného   konania je vylúčený   sudca...   u   ktorého   možno   mať   pochybnosť   o   nezaujatosti   pre   jeho   pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku ak z dôvodov uvedených v § 30 oznámi svoju zaujatosť sudca alebo prísediaci, o vylúčení rozhodne nadriadený súd v senáte; o vylúčení sudcu Najvyššieho súdu rozhodne iný senát tohto súdu.

Podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku v ostatných prípadoch o vylúčení z dôvodov uvedených v § 30 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody dotýkajú, a to aj bez návrhu. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Základné   právo   na   súdnu   ochranu   zohráva   v demokratickej   spoločnosti   natoľko závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov,   ktorých   následkom   by   mohlo   byť   jeho   neodôvodnené,   prípadne   svojvoľné obmedzenie   alebo   odňatie.   Konanie   a rozhodovanie   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje v predpísanom   ústavnom   a   zákonnom   rámci,   rešpektovanie   ktorého   vylučuje   svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa riadil   pri svojom rozhodovaní o veci   samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Požiadavka   jasného   a jednoznačného odôvodnenia súdnych rozhodnutí bez ohľadu na to, či ide o meritórne rozhodnutia alebo o rozhodnutia procesnej povahy, vystupuje do popredia v prípadoch, keď sa nimi rozhoduje o uplatnení   alebo   ochrane   základných   práv   a slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach (III. ÚS 28/07).

Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety   ústavy   treba   brať   do   úvahy   nielen   príslušnú   zákonnú   úpravu,   ale   predovšetkým ustanovenia ústavy a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o nezávislom a nestrannom   výkone   súdnictva.   Existencia nestrannosti   musí   byť   určená   jednak   podľa subjektívneho   hľadiska,   to   znamená   na   základe   osobného   presvedčenia   a správania konkrétneho   sudcu   v danej   veci,   a tiež   podľa objektívneho   hľadiska,   teda   zisťovaním, či sudca   poskytoval   dostatočné   záruky,   aby bola   z tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek oprávnená   pochybnosť.   V tomto   smere   ide o zvažovanie   zistiteľných   skutočností,   ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môžu mať dokonca určitý význam aj zjav – zdanie (appearances). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt v. Belgisko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť   má   byť   nielenže   vykonávaná,   ale   sa   aj   musí   javiť,   že   je   vykonávaná“. Podstatnou   je   dôvera,   ktorú   musia   súdy   v demokratickej   spoločnosti   u verejnosti vzbudzovať.

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj pri ústavnej kontrole napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk spravodlivého procesu.

Z odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4   Ndt   6/2008   z 21.   júla 2008 vyplýva, že na základe uznesenia tohto súdu sp. zn. 1 Ndtš 5/2007 z 10. januára 2008 bolo rozhodnuté, že v spore o vecnú príslušnosť medzi krajským súdom a Špeciálnym súdom je na konanie v predmetnej trestnej veci príslušný v prvom stupni krajský súd. Po postúpení tejto veci krajskému súdu došlo k jej prideleniu senátu 8 T, ktorého predsedníčkou bola JUDr. D. M. Tá podaním z 5. júna 2008 oznámila najvyššiemu súdu svoju zaujatosť, ktorú odôvodnila tým, že po odvysielaní relácie „P.“ televíziou M. 21. apríla 2008 a následnom rozhovore   so   svojím   manželom   zistila,   že   tento   bol v danej   veci   vypočutý   ako   svedok. Zároveň uviedla, že vo veci sa cíti byť zaujatá, pretože z rôznych spoločenských podujatí osobne pozná obvineného M. I., ako aj osobu sťažovateľa, a to ešte zo študentských čias.

Najvyšší súd súčasne uviedol, že obsahom predloženého spisového materiálu bolo aj podanie právnej zástupkyne poškodených z 23. júna 2008. Z tohto podania podľa udania najvyššieho súdu vyplynulo, že vzniesla námietku zaujatosti voči všetkým trom členom senátu krajského súdu, teda JUDr. D. M., JUDr. M. O. a JUDr. M. G., ktorých žiadala vylúčiť z vykonávania úkonov trestného konania. Právna zástupkyňa poškodených v rámci vznesenej námietky poukázala na vzájomné väzby (ktoré aj bližšie špecifikovala) medzi osobami obvinených, teda aj sťažovateľa na jednej strane a na druhej strane konajúcich sudcov, sudcov, ktorí už boli z prejedávania tejto veci vylúčení, ako aj na vzťahy medzi týmito sudcami, z čoho podľa jej názoru plynie záver, že hrozí reálna hrozba ovplyvňovania medzi nimi.   Zároveň   poukázala na to,   že táto trestná vec bola už v štádiu   prípravného konania odňatá orgánom činným v trestnom konaní pôsobiacim v K. a P., pretože podľa vyjadrenia generálneho prokurátora Slovenskej republiky tu existovali závažné pochybnosti o ich nezaujatosti.  

Vychádzajúc   z uvedeného   najvyšší   súd   v namietanom   uznesení   pristúpil k odôvodneniu tzv. delegovania veci, pretože, ako uviedol, zistil dôležité dôvody podľa § 25 ods.   1   Trestného   poriadku   opodstatňujúce   daný   postup.   Z relevantnej   časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu teda vyplýva:

„Vychádzajúc   z   ustálenej   súdnej   praxe   (napr.   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2002, sp. zn. Ndt 58/02) základné princípy nezávislosti súdnictva vyjadrené v článku 141 Ústavy Slovenskej republiky znamenajú, že súdne konania a rozhodnutia majú byť nie len objektívne a nestranné, ale objektívnymi a nestrannými sa majú javiť aj navonok.

Medzi dôležité dôvody na odňatie a prikázanie veci v zmysle § 25 ods. 1 Tr. por. patrí aj vylúčenie všetkých sudcov príslušného súdu z rozhodovania (R 7/1984).

V   takýchto   prípadoch   nebráni   delegovaniu veci   inému   súdu ani   ústavný princíp, vyjadrený v článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Pri   úvahách,   či   sú   v   konkrétnom   prípade   dané   dôležité   dôvody   na   odňatie a prikázanie veci v zmysle § 25 Tr. por. treba hodnotiť všetky okolnosti odôvodňujúce takýto postup vo vzájomnej súvislosti a pri posudzovaní ich opodstatnenosti a závažnosti treba prihliadať aj na význam zákonných ustanovení o príslušnosti súdov a sudcov (R 6/1996). Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preštudovaní   spisového   materiálu   zistil, že skutočnosti uvedené v oznámení predsedníčky senátu krajského súdu o svojej zaujatosti (z dôvodu vzťahu svojho manžela tak k veci, ako aj obvineným) vo vzájomnej súvislosti vzbudzujú navonok dôvodnú pochybnosť o jej objektívnom, nestrannom a spravodlivom rozhodovaní.

Táto pochybnosť sa však v kontexte všetkých okolností prípadu v jeho súčasnom štádiu už vzťahuje na všetkých sudcov krajského súdu v Košiciach. Zo spisového materiálu vyplýva, že v predmetnej trestnej veci už došlo opakovane niekoľkokrát k rozhodovaniu o námietkach zaujatosti voči sudcom Krajského súdu v Košiciach, pričom rozhodnutiami najvyššieho   súdu   (z   30.   júla   2004,   sp.   zn.   4   Ndt   11/2004,   a   z 27.   mája   2008,   sp.   zn. 4 Ndt 4/2008)   boli   z   vykonávania   úkonov   v   predmetnej   trestnej   veci   vylúčení   sudcovia JUDr.   L.   T.   a   JUDr.   Jaroslav   Ch.   Z   vyjadrenia   všetkých   sudcov   tohto   súdu   ohľadne existencie, resp. neexistencie ich vzťahu k prejednávanej veci alebo osobám v zmysle § 30 ods.   1   Tr.   por.   (č.   l.   6581   spisu)   vyplýva,   že   jedenásť   sudcov   tohto   súdu   sa vyjadrilo minimálne   v   tom   zmysle,   že   sa   s   obvinenými,   resp.   aspoň   z   niektorým   z   nich,   pozná. Nie bezvýznamnou je i medializácia predmetnej trestnej veci, v rámci ktorej sa k otázke zaujatosti vyjadroval aj predseda trestnoprávneho kolégia. Okrem toho dvaja z obvinených (JUDr.   O.   a   JUDr.   P.)   sa   ako   právnici   pôsobiaci   v Košickom   kraji   v rôznych   sférach pracovného i spoločenského života (výkon funkcie notára, branné dni) mohli vo väčšej miere dostať do osobného kontaktu so sudcami Krajského súdu v Košiciach.

Je potrebné taktiež uviesť, že žalovaný skutok sa mal stať v rokoch 1997 až 1998. Obžaloba bola podaná 31. mája 2004 (teda pred viac ako štyrmi rokmi), pričom do dnešnej doby   nebolo   vo   veci   ani   začaté   hlavné   pojednávanie   (z   časti   práve   kvôli   podaným námietkam zaujatosti).

V kontexte všetkých uvedených okolností dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,   že   súdne   konanie   Krajského   súd   v   Košiciach   (v   akomkoľvek   zložení   senátu), bez akéhokoľvek spochybňovania profesionality sudcov uvedeného súdu, by sa (v zmysle tzv. teórie zdania) už v súčasnosti ako objektívne a nestranné nejavilo navonok.

V danom prípade totiž nie je podstatné, či sa jednotliví sudcovia krajského súdu subjektívne cítia, alebo necítia byť vo veci zaujatí v zmysle § 30 ods. 1 Tr. por., pričom nemožno apelovať ani na ich sudcovskú profesionalitu v rozhodovaní, nakoľko už existujúce pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti ich rozhodovania v prejednávanej trestnej veci sú objektívneho charakteru.

Prejednanie a rozhodnutie veci mimo územného obvodu Krajského súdu v Košiciach, teda mimo vplyvu rôznych (či už reálnych alebo potenciálnych) regionálnych väzieb medzi obvinenými a sudcami tohto krajského súdu, okrem zabezpečenia objektívne a nestranného rozhodovania súdu, nepochybne prispeje aj k urýchleniu predmetného trestného konania, nakoľko   sa   tým   eliminuje   pravdepodobnosť   podávania   (dôvodných)   námietok   zaujatosti v jeho ďalšom priebehu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto posudzovanú trestnú vec Krajskému súdu v Košiciach   odňal   a   túto   prikázal   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici,   čo   zodpovedá aj požiadavkám   rýchlosti   a   hospodárnosti   trestného   konania,   pričom   zdôrazňuje, že vzhľadom na uplynutie času, kedy malo dôjsť k spáchaniu predmetnej trestnej činnosti, je potrebné   venovať   náležitú   pozornosť   predmetnému   konaniu   a   rozhodovaniu   danej trestnej veci.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   príslušný   všeobecný   súd   môže   rozhodnúť   o odňatí a prikázaní   veci   v rámci   trestného   konania   na   základe   relevantného   návrhu,   pričom výsledok rozhodovacej činnosti musí mať oporu v zákone.

V danom prípade najvyšší súd nerozhodol na základe konkrétneho návrhu niektorej z procesných   strán   na   odňatie   a prikázanie   veci,   ale   rozhodol   na   základe   podaní predsedníčky   senátu   a právnej   zástupkyne   poškodenej   strany.   Aj   keď   tieto   ich   podania priamo   nenavrhovali   postup   podľa   §   25   ods.   1   Trestného   poriadku,   keďže   sa   týkali námietok   zaujatosti,   nemožno spochybniť,   že ich   obsah bol predpokladom   presvedčenia najvyššieho súdu na delegovanie veci. Je potrebné uviesť, že označený postup najvyššieho súdu   nemožno   v okolnostiach   prípadu   považovať   za svojvoľný,   keďže   dôvodom   jeho rozhodnutia bol celý sled udalostí a podnetov. Napokon najvyšší súd nezvolil daný procesný postup úplne nečakane, keďže, ako už bolo uvedené, podkladom pre jeho rozhodnutie boli podania obsahujúce relevantné skutočnosti.

Nadväzujúc na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   rozhodol   podľa § 25 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý umožňuje súdu z dôležitých dôvodov delegovať vec inému   súdu   toho   istého   druhu   a stupňa.   Ústavný   súd   v týchto   súvislostiach   upriamuje pozornosť   na   pojem   „z   dôležitých   dôvodov“.   Niet   pochýb   o tom,   že   Trestný   poriadok taxatívne nevymedzuje predpoklady, na základe ktorých možno realizovať daný postup. Je preto   na   úvahe   všeobecného   súdu   ustáliť,   ktoré   dôvody   považuje   za   dôležité. Samozrejme, v takýchto prípadoch nemôže ísť o bezbrehú úvahu súdu, pretože aj v rámci nej   je   súd   povinný   rešpektovať   princípy   spravodlivého   procesu   a v neposlednom   rade aj ustálenú súdnu prax.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dostatočne   prezentoval   dôvody na postup podľa § 25 ods. 1 Trestného poriadku, keď poukázal aj na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu   činnosť.   V tomto   smere   však   sťažovateľ   spochybňoval   jeho   postup, keďže najvyšší súd konštatoval, že dôvodom na odňatie a prikázanie veci je aj vylúčenie všetkých sudcov daného súdu, k čomu však v tomto prípade nedošlo. Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že najvyšší súd sa neobmedzil len na toto konštatovanie, ale vo svojich úvahách   išiel   ďalej,   keď   uviedol,   že   už   ani   nie   je   podstatné,   či   sa   jednotliví   sudcovia krajského   súdu   cítia   byť   subjektívne   zaujatí,   pretože   vzhľadom   na   zistené   skutočnosti tu už nastali pochybnosti (a to pritom rešpektujúc profesionalitu sudcov) o ich nestrannosti, ktoré podľa názoru najvyššieho súdu majú objektívny charakter. Okrem toho, že najvyšší súd   uvedením   konkrétnych   okolností   odôvodnil   pochybnosti   o objektívnej   nestrannosti sudcov,   uviedol   aj ďalšie   dôvody,   ktoré   uznal   za   dôležité   a opodstatňujúce   odňatie a prikázanie   veci.   V tejto súvislosti   argumentoval   aj   tým,   že   delegovanie   veci   inému súdu prispeje   aj k urýchleniu   trestného   konania   (obžaloba   podaná   31.   mája   2004), pretože sa eliminuje   pravdepodobnosť   podávania   námietok   zaujatosti,   o ktorých sa v predmetnom trestnom   konaní   rozhodovalo   niekoľkokrát.   Okrem   toho   najvyšší   súd vyslovil   aj   názor,   že   zvolený   procesný   postup   podľa   §   25   ods.   1   Trestného   poriadku je adekvátny aj požiadavkám rýchlosti a hospodárnosti trestného konania.  

Ústavný   súd   uvádza,   že   nemá   pozíciu   opravnej   inštancie   voči   rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe (obdobne napr. III. ÚS 238/08).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nezistil skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   hodnotiť   vyvodené   závery   ako   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a ktoré   by   mali   zároveň   za   následok   porušenie   základných   práv   podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2008