znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 413/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Š. O., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., Advokátska kancelária,   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a slobôd   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove č. k. 16 Co 157/2012-170 z 28. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013 doručená   sťažnosť Š.   O.,   P. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co 157/2012-170 z 28. februára 2013.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že od   27.   júla   2010   sťažovateľ   vystupoval ako odporca v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp.   zn. 17 C 149/2010   na návrh   Ing.   A.   S.,   P.   (ďalej   len   „žalobkyňa“), ktorým   sa domáhala   zaplatenia   5   328,75   €   s príslušenstvom   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia. V priebehu konania žalobkyňa vzala späť svoj návrh v časti sumy 728,77 €.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   17   C   149/2010-150   z 27.   augusta   2012   uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobkyni 4 599,98 € s príslušenstvom a vo zvyšnej časti konanie v dôsledku späťvzatia zastavil. Uložil tiež sťažovateľovi nahradiť žalobkyni trovy konania.

Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k zisteniam, že žalobkyňa sťažovateľovi   vyplatila   v decembri   2006   sumu   800   000   Sk   z dôvodu,   aby „upustil od ďalšieho   vydieračského   a protiprávneho   vymáhania   splácania   fiktívnych   pôžičiek, keď pôvodná pôžička z r. 1999 bola vyplatená žalovanému manželom žalobkyne a ku dňu 24.10.2002 bola vyplatená naviac o 675 tis. Sk. Napriek tomu žalovaný naďalej vyžadoval uhrádzať   mesačne 2,5 % mesačný úrok 62.500 Sk,   aj   keď podľa písomnej   zmluvy išlo o bezúročnú pôžičku. Žalobkyňa spolu s manželom v obave o   život a zdravie syna M. S. podpisovali   fiktívne   zmluvy,   ako   aj   fiktívnu   zmenku   a z poskytnutého   úveru   z U.   dňa 12.12.2006   žalovaná (správne   malo   byť   žalobkyňa,   pozn.) vyplatila   800   tis.   Sk,   t.   j. 26.555,14   Eur.   Táto   povinnosť   vyplatiť   túto   sumu   zo   strany   žalobkyne   nevyplývala zo žiadnej zmluvy so žalovaným... Svedkovia Ing. M. S. a M. S. zhodne popísali postup žalovaného v období r. 1999 – 2008, postup, akým od nich vymáhal vyplácanie mesačných úrokov vo výške 75 tis. Sk, neskôr 62.500 Sk, s tým, že sa stali obeťami vydierania, pričom žalobkyňu   ani úplne   neinformovali o týchto skutočnostiach,   teda   žalobkyňa v dobe,   keď vyplácala žalovanému 800 tis. Sk nemala vedomosť o všetkých fiktívnych pôžičkách, ako aj o spôsobe   akým   žalovaný   manipuloval   s jej   manželom   a synom   a dosiahol   aj   uzavretie fiktívnej   kúpnej   zmluvy   o odpredaji   záhrady   a chaty.   Samotná   žalobkyňa   sa   stala takisto obeťou   vydierania   zo   strany   žalovaného   keď s ním   uzatvorila   fiktívnu   zmluvu o pôžičke na 2 mil. Sk a zároveň a aj zmluvu o záložnom práve na byt, následne žalovaný po zistení,   že voči žalobkyni sa vedú exekúcie,   tieto   vyplatil vo výške 41.832 Sk,   čomu zodpovedá 1.388,57 eur a 53.438 Sk, čomu zodpovedá 1.773,82 Eur a ďalej sa stal jediným veriteľom dlhu, ktorý mala na základe úverovej zmluvy žalobkyňa s U., keď táto banka... začala viesť exekúciu a žalobca odkúpil celú túto pohľadávku bez vedomia žalobkyne a jej súhlasu, tak ako aj predchádzajúce exekúcie. Žalovaný následne byt, ktorý bol zálohovaný, odpredal tretej osobe. Zo strany žalovaného išlo o úmyselné nečestné konanie v rozpore s princípom   dobrých   mravov,   keď   vôľu   žalobkyne   ovplyvnil   tým,   že   jej   prisľúbil,   že za podpis zmluvy o pôžičke 2 mil. Sk a zmluvy o záložnom práve 4.8.2008 tieto písomnosti budú len pre jeho potrebu, nepoužije ich na úradné účely, ale hneď po overení podpisov 7.8.2008 podal návrh na správu katastra o zápis záložného práva. Následne 26.11.2008 uzatvára kúpnu zmluvu s M. S. o odpredaji pozemku a chaty, ako zábezpeku za finančné prostriedky, ktoré žalovaný poskytol na vyplatenie dlhov v exekučnom konaní u JUDr. F. a Mgr. P. za žalobkyňu. Súd neuveril žalovanému, že vyplatil žalobkyni 2 mil. Sk na základe zmluvy o pôžičke zo 4.8.2008, pretože práve v tom období žalobkyňa mala dlhy, na ktoré sa viedli exekúcie u JUDr. F. a Mgr. P. a exekúciu vedenú U. v tom istom období. Teda, ak by mala... k dispozícii tieto peniaze, keďže išlo o záchranu jej majetku, riešila by predovšetkým tieto exekúcie.“.

Okresný   súd   poukázal   i na   skutkovo   súvisiace   prebiehajúce   konanie,   v ktorom „sa rieši na základe žaloby M. S. vydanie nehnuteľnosti, a to záhrady a chaty ako neplatnej zmluvy   z 26.11.2008   a fiktívnej   zmluvy.   Taktiež   v konaní   29C/84/2009   odvolací súd v uznesení 3Co 71/2011 zo dňa 12.10.2011 konštatoval, že žalobkyňa v tomto konaní Ing. A. S. preukázala rad dôkazov preukazujúcich fiktívne uzatváranie zmlúv o pôžičke, ktoré   žalovaný   od   r.   1999   opakovane   až   do   4.8.2008   uzatváral   najprv   s manželom žalobkyne,   následne   aj   s jej   synom,   nakoniec   aj   so   samotnou   žalobkyňou   a celé   toto konanie...   je obsiahnuté aj vo výroku podanej obžaloby v trestnej veci a je považované za obzvlášť   závažný   zločin   vydierania...   a v prípade,   že   by   aj   nebolo   preukázané, že žalovaný spáchal tento trestný čin alebo priestupok, uvedené konanie... napĺňa znaky tzv. civilnoprávnej úžery...“.

Reagujúc na sťažovateľom prednesenú námietku premlčania uplatňovaného nároku okresný súd zdôraznil, že „žalobkyňa... až potom, keď podala podnet na začatie trestného stíhania žalovaného sa skutočne dozvedela o tom, že plnenie, ktoré poskytla žalovanému vo výške   800   tis.   Sk   12.12.2006   je   bezdôvodným   obohatením   získaným   z nepoctivých zdrojov.   Pre   začiatok   plynutia   premlčacej   lehoty   na   uplatnenie   práva   na   vydanie bezdôvodného   obohatenia   sa   vyžaduje   skutočná   a nie   iba   predpokladaná   vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech a o tom kto ho získal a nie je   rozhodujúce,   že oprávnený   sa mohol o tom dozvedieť   pri   vynaložení   potrebnej starostlivosti   skôr.   V danom   prípade   však   súd   má   za   to,   že   sa   nejedná   o dvojročnú premlčaciu   lehotu,   ale   o 10   ročnú,   pretože   zo   strany   žalovaného   išlo   o úmyselné protiprávne konanie   v rozpore   s dobrými   mravmi...   Z toho   dôvodu   súd má za   to,   že sa nejedná o premlčaný nárok...“.

Rozsudok   okresného   súdu   napadol   odvolaním   sťažovateľ.   Zásadná   odvolacia námietka   sa   zakladala   na   tvrdenom   premlčaní   žalobkyňou   uplatňovaného   nároku. Podľa sťažovateľa „ak   uverí   žalobkyni,   že   nezaplatila   za   zmenku,   ale   mu   bezdôvodne vyplatila 800 000 Sk, tak na druhý deň po vyplatení peňazí jej začala plynúť subjektívna lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia. V takomto prípade nie je už významným to, či malo   ísť   o bezdôvodné   obohatenie   získané   úmyselne   alebo   neúmyselne.   2-ročná subjektívna lehota totiž začala plynúť a táto sa vlastne pohybuje v 3-ročnej, resp. 10-ročnej lehote.   V tomto   prípade   však   začala   plynúť   spoločne   so   začiatkom   objektívnej   lehoty... a skončila dva roky po zaplatení peňazí... Túto námietku vzniesol z dôvodu právnej istoty, stále však tvrdí, že sumu 800 000 Sk mu žalobkyňa vyplatila na úhradu zmenky vystavenej svojím   manželom.   Toto   nebolo   v konaní   vyvrátené.   Súd   sa   nezaoberal   tým,   či   manžel žalobkyne podpísal zmenku alebo nie. Nie je predsa možné, aby dospelý človek podpísal zmenku na sumu 1 000 000 Sk a zdá sa neuveriteľné, aby na jednej strane platila sumu 800 000   Sk   z dôvodu,   že   chcela   odvrátiť   údajné   vydieranie   a neoznámila   to   na   polícii, hoci na druhej strane to oznámenie neskôr podala.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 16 Co 157/2012-170 z 28. februára 2013 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení zdôraznil, že „pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený dozvedel o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia, a to, kto sa na jeho úkor obohatil“, teda „keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a osobe obohateného“. Poukázal tiež na výpoveď žalobkyne na pojednávaní 4. júla 2012, v ktorej uviedla, že „keď vybavovala predmetnú pôžičku 800 000 Sk v U., ktorú neskôr odovzdala   žalovanému,   nemala   prehľad   koľko jej príbuzní (manžel a syn) vyplatili žalovanému a verila, že len táto suma chýba do vyplatenia predmetnej pôžičky. Aj v tomto   vedomí   tento   úkon   urobila.“.   Preto   sa   krajský   súd   nestotožnil   s námietkou sťažovateľa,   podľa   ktorej   subjektívna   premlčacia   lehota   začala   plynúť   na   druhý   deň po vyplatení peňazí.

Krajský súd zhodne s okresným súdom „uveril tvrdeniam žalobkyne, pretože ich aj v zmysle   ust.   §   120   O.   s.   p.   dostatočným   spôsobom   preukázala,   že   do   podania trestného oznámenia (resp. podnetu na Okresnú prokuratúru Prešov zo dňa 30. 04. 2009, sp. zn. 11C 124/2009, č. l. 40 spisu), vedomosti, že žalovaný sa obohacuje na jej úkor nemala, pretože verila, že len táto suma chýba žalovanému do vyplatenia pôžičiek, ktoré jej príbuzní   brali.   Je   pochopiteľné   aj   správanie   sa   žalobkyne   a jej   tvrdenia   v žalobe...,   že v žalobe   tvrdila,   aby   bol   v rodine   pokoj   a aby   upustil   žalovaný   od   vymáhania,   tak   mu vyplatila   800   000   Sk.   Toto   tvrdenie   uvádzané   žalobkyňou   v návrhu   podľa   názoru odvolacieho   súdu   potvrdzuje   len   ten   fakt,   že   žalobkyňa   sa   domáhala   vrátenia   peňazí z dôvodu protiprávneho správania sa a konania žalovaného, a to spôsobom, akým žiadal vrátenie   peňazí   od   svojich   príbuzných   z dôvodu,   že   nemala   vedomosť   o tom   koľko   je potrebné   z predmetných   pôžičiek   ešte   žalovanému   vrátiť...   Preto   bolo   možné   bez akýchkoľvek pochybností uzatvoriť, že až momentom, keď podala trestné oznámenie, resp. podanie na Okresnom súde Prešov dňa 30. 04. 2012 (správne malo byť 30. 04. 2009, pozn.), č. l. 10 spisu k č. l. 11C 124/2009 sa hodnoverne dozvedela o tom, či ju žalovaný oklamal alebo nie. Napokon žalobkyňa tvrdila, že predmetné oznámenie podala v máji 2009 (apríl),   teda   následne už   aj po   ďalšej   pôžičke,   o ktorej   tvrdila,   že ju   navrhol   žalovaný na sumu 2 000 000 Sk, ktorá mala byť fiktívna a ktorá mala slúžiť pre žalovaného, aby mohol čerpať úver z peňažného ústavu vo výške 2 000 000 Sk. Súčasťou tejto zmluvy bola aj zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti (k bytu) a následne aj návrh na vklad záložného   práva,   ďalej   konanie   žalovaného,   keď   vyplatil   dlžoby   žalobkyne   súdnym exekútorom JUDr. F. a Mgr. P., osobne na ich úradoch bez toho, aby k týmto úkonom žalobkyňa   dala akýkoľvek súhlas   alebo o nich vedomosť   mala,   čo   napokon   konštatoval Okresný   súd   Prešov č.   k.   25C   171/2009-197   zo   dňa 12.   10.   2011.   Žalobkyňa   rovnako neuhradila ani splátky voči peňažnému ústavu U., na čo ju mal nahovoriť žalovaný, splátky neuhrádzala   a peňažný   ústav   zaslal   oznámenie   o výkone   záložného   práva.   Je   logické, že až po týchto úkonoch a správaní sa žalovaného vo vzťahu k žalobkyni, došlo na strane žalobkyne   k presvedčeniu   o tom,   že   zo   strany   žalovaného   ide   o nečestné   správanie a že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného v súvislosti s peňažnou sumou, ktorú mu odovzdala.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   opätovne   prezentuje   názor, podľa ktorého   žalobkyni   začala   subjektívna   lehota   na   uplatnenie   práva   na   vydanie bezdôvodného obohatenia „plynúť v deň vyplatenia peňazí (lebo už vtedy i pred týmto dňom som ich mal vydierať a žiadať úroky, ktoré mi nepatria) a uplynula najneskôr 12.12.2008“.

Podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je v súlade s § 157 ods. 2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „OSP“), pričom tvrdí, že „ak súd konal inak ako v rozsahu a spôsobom, ktorý mu predpisuje zákon, porušil moje ústavou zaručené právo na súdnu... ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil, sú   zjavne   neodôvodnené   a svojvoľné.   Extrémny   nesúlad   právnych   záverov   všeobecných súdov s vykonanými zisteniami vidím predovšetkým v tom, že nie je možné posúvať začiatok plynutia subjektívnej lehoty na základe podania trestného oznámenia. Podanie trestného oznámenia   samo   o sebe   nemôže   zakladať   začiatok   plynutia   subjektívnej   dvojročnej premlčacej   lehoty   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   Nie   je   predsa   reálne, aby žalobkyňa   vyplácala nie   malú sumu,   presnejšie sumu 800.000 Sk,   v decembri   2006 bez toho,   aby   sa   poradila   s ostatnými   členmi   svojej   rodiny,   najmä   s manželom, za ktorého túto sumu mala podľa jej tvrdení vyplácať a ktorý mal odo mňa pôžičku. Ak mala žalobkyňa   akúkoľvek   pochybnosť   o právnom   titule,   na   základe   ktorého   mi   peniaze vyplácala, alebo mi vyplatiť peniaze nemala, alebo ihneď po výplate ich mala odo mňa žiadať, prípadne mala okamžite podať trestné oznámenie. Súdy podľa mňa nemohli túto vec prehliadnuť s tvrdením, že sa lehota začne počítať až od podania trestného oznámenia, ktoré bolo podané až v máji 2009. Je treba tomu rozumieť tak, že do podania trestného oznámenia   lehota   nejakým   spôsobom   spočívala?   Výklad   súdu   o plynutí   subjektívnej premlčacej lehoty pri bezdôvodnom obohatení s odkazom na možnosť, kedy sa oprávnený dozvie o skutkových okolnostiach vzniku bezdôvodného obohatenia, je protiústavný. Treba zisťovať možnosť, kedy sa mohol dozvedieť o týchto skutkových okolnostiach. Nemôže sa to vykladať predsa tak, že s manželom sa žalobkyňa o týchto okolnostiach nerozpráva dva roky, po dvoch rokoch pri komunikácii zistí, že ide o bezdôvodné obohatenie, podá trestné oznámenie a od tej doby jej začína plynúť dvojročná premlčacia lehota. Takýto výklad súdu je svojvoľný a je porušením môjho práva na spravodlivý proces.“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a aby vo veci samej takto rozhodol:

„Krajský   súd   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16Co   157/2012   porušil základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   a právo   na   prístup   k súdu   zaručené podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článok 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.2.2013, č. k. 16Co 157/2012-170 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 405,17 Eur na účet právneho zástupcu v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   v prvom   rade   považuje   za   potrebné   poukázať   na   vnútorný   rozpor odôvodnenia predloženej sťažnosti. Na jej strane 3 sťažovateľ tvrdí, že rozsudok krajského súdu nie je v súlade s § 157 ods. 2 OSP, čo predznamenáva námietku nedostatočnosti jeho odôvodnenia.   Pritom   sťažovateľ   neuvádza,   aké   odpovede   či   vysvetlenia   v odôvodnení rozsudku krajského súdu chýbajú. Vzápätí potom sťažovateľ (posledná veta na strane 3 sťažnosti   a prvé   dva   odseky   na   strane   4)   argumentuje   zjavnou   neodôvodnenosťou, svojvoľnosťou právnych záverov krajského súdu a ich extrémnym nesúladom s vykonanými zisteniami.

Pri riešení popísaného vnútorného rozporu odôvodnenia sťažnosti ústavný súd vzal do úvahy vecné jadro námietok vznesených sťažovateľom proti napadnutému rozsudku. Tie sa   jednoznačne   koncentrujú   do   názoru   o nesprávnom   právnom   posúdení   momentu, od ktorého   žalobkyni   začala   plynúť   subjektívna   premlčacia   lehota   na   uplatnenie   práva na vydanie   bezdôvodného   obohatenia   proti   sťažovateľovi.   Pokiaľ   ide   o odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu, sťažnosť neobsahovala konkrétne námietky jeho nedostatkov   a z príloh   sťažnosti   ústavný   súd   žiadne   ústavne   významné   nedostatky ani nezistil.

Skutkové   a právne   závery   všeobecných   súdov   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu iba   vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   môže vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných   na prejednávaný skutkový   prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným   súdom   na   súdnu   ochranu   je   založená   v prípade,   ak dôjde   k záveru,   že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov (III. ÚS 346/09).

Sťažovateľ kritizuje právny záver krajského súdu, podľa ktorého v posudzovanom prípade začala dvojročná subjektívna premlčacia doba žalobkyni plynúť odo dňa podania trestného oznámenia. Ústavný súd preskúmal dôvody, ktoré krajský súd viedli k tomuto názoru, a nezistil žiadne signály ústavne významnej svojvôle či neodôvodnenosti.

Krajský súd rešpektoval požiadavku plynúcu z § 132 OSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo   uviedli   účastníci.   Neopomenul   totiž   vyhodnotenie   skutkového   stavu   vo   vzájomnej logickej   previazanosti   jednotlivých   skutkových   zistení.   Ak   bolo   v konaní   spoľahlivo preukázané (a to nespochybňuje ani sťažovateľ), že žalobkyňa s určitým časovým odstupom po decembri 2006 (konkrétne 4. augusta 2008) podpísala so sťažovateľom ďalšiu „fiktívnu“ zmluvu o pôžičke na sumu 2 000 000 Sk, dokonca spolu so zmluvou o zriadení záložného práva   k bytu,   potom   len   ťažko   prijať   sťažovateľom   preferovaný   skutkový   záver, podľa ktorého „nie   je   reálne,   aby   žalobkyňa   vyplácala...   800.000   Sk,   v decembri   2006 bez toho,   aby   sa   poradila   s ostatnými   členmi   svojej   rodiny,   najmä   s manželom...“. V prípade, že by si sťažovateľ bol vedomý bezdôvodného obohatenia už v decembri 2006, potom   by bolo v rozpore   s akoukoľvek   racionalitou   prijatie ďalšieho   záväzku v auguste 2008   zabezpečeného   dokonca   záložnou   zmluvou   na   byt.   Navyše,   krajský   súd   správne poukázal aj na ďalšie relevantné skutkové zistenia, a to predovšetkým   vyplatenie dlžôb žalobkyne súdnym exekútorom JUDr. F. a Mgr. P. bez jej vedomia. K tomu krajský súd doplnil nahovorenie žalobkyne sťažovateľom, aby neuhrádzala splátky úveru poskytnutého jej   bankou   späté   s odkúpením   pohľadávky   od   banky   (opäť   bez vedomia   žalobkyne), a svedecké výpovede o vyhrážkach sťažovateľa proti synovi a manželovi žalobkyne.

Všetky uvedené a krajským súdom rekapitulované zistenia dotvárajú o skutkovom pozadí   prerokovávanej   veci   obraz,   ktorý   podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd nevyhodnotil   po   právnej   stránke   arbitrárnym,   svojvoľným   spôsobom.   Pritom   správne zdôraznil, že subjektívna premlčacia lehota podľa   § 107 ods.   1 zákona č.   40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov začína plynúť vtedy, keď sa oprávnený dozvedel   o skutkových   okolnostiach,   z ktorých   možno   vyvodiť,   kto   sa   na   jeho   úkor bezdôvodne obohatil a v akej výške.

Sťažovateľ tvrdí, že „treba zisťovať možnosť, kedy sa (oprávnený) mohol dozvedieť o (rozhodujúcich) skutkových   okolnostiach“.   Citovaný   názor   nie   je   v súlade   s ustálenou judikatúrou   súdov,   ktorá   jednoznačne   konštatuje,   že pre   začiatok   behu   subjektívnej premlčacej doby... sa vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech, a o tom, kto ho získal. Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky zo 17. decembra 1978 vo veci sp. zn. 2 Cz 35/77). Ak teda krajský súd rešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax, jeho právnemu posúdeniu nemožno z ústavného hľadiska nič vyčítať.

Na   podklade   uvedených   zistení   ústavný   súd nezistil   pri   predbežnom   prerokovaní predloženej   sťažnosti   žiadne   známky   ústavnej   spochybniteľnosti   napadnutého   rozsudku krajského súdu, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa. Preto bolo potrebné sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa prednesenými v sťažnostnom petite (návrh na zrušenie napadnutého rozsudku, návrh na náhradu trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013