znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 413/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. V., N., zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., N., pre   namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného   práva   podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 361/10 z 5. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011 doručená sťažnosť Ing. R. V., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., N., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 361/10 z 5. apríla 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ požiadal návrhom zo 4. mája 2010 o zníženie výživného na svoje maloleté deti, ktorý odôvodnil zmenou svojej situácie, ktorá má vplyv na jeho schopnosť platiť výživné. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) jeho návrh rozsudkom sp. zn. 13 P 106/2010 z 19. októbra 2010 zamietol, pretože usúdil, že u sťažovateľa nedošlo k takej podstatnej zmene pomerov, aby mohol rozhodnúť o zmene výživného.   Proti   tomuto rozhodnutiu   sa   sťažovateľ   v zákonnej lehote   odvolal. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 CoP 361/10 z 5. apríla 2011 tak, že napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil.

Nedostatky   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ktoré   zasahujú   do   jeho   práv,   vidí sťažovateľ   v   tom,   že   krajský   súd   neodstránil   predovšetkým   tieto,   ním   namietané   vady konania:

«... 6. 1. vadu zakladajúcu nepreskúmateľnosť oboch rozhodnutí, a to v smere, aké výdavky   maloletých   detí   mal   súd   za   preukázané   a   objektívne   potrebné,   ktoré   výdavky neuznáva   a   z   akého   dôvodu,   pričom   sťažovateľ   nepovažuje   za   prípustné   a   ústavne konformné   nahradiť   dokladovanie   matkou   tvrdených   výdavkov   detí   rozpisom,   ktorého prílohou   nie   sú   žiadne   objektívne   doklady   preukazujúce   skutočné   vynaloženie   týchto výdavkov   (a   ich   adresnosť   -   vynaloženie   pre   potreby   detí).   Výslovne   scestné   je napr. zahrnutie   nákladov   na   poistenie   domácnosti   a   daň   z   bytov   do   nákladov   na   deti, pretože ide o náklady vlastníka bytu, a nie maloletých detí (v prípade poistnej udalosti by deti neboli osobami oprávnenými na vyplatenie poistného), a ide o výdavky fixné, ktoré je potrebné platiť aj vtedy, ak by vlastník býval v byte sám, teda bez detí.

6.   2.   vadu   zakladajúcu   nepreskúmateľnosť   oboch   rozhodnutí,   a   to   vo   vzťahu k objektívnej možnosti otca platiť výživné na maloleté deti v súdom určenej výške, keď otec sám   viacnásobne   poukázal   na   to,   že   úspory,   ktoré   mal   v   čase   rozvodu   a   určovania výživného, sú z prevažnej časti spotrebované, teda na zákonné pravidlo, že každý z rodičov prispieva na výživu detí nielen podľa ich potrieb, ale aj podľa svojich možností,

6. 3. nedostatok dokazovania vo vzťahu k majetkovým a príjmovým pomerom matky, keď na strane otca sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu ohľadom vlastníctva bytu, na   strane   matky   majetkové   pomery   neskúmal,   ani   nevykonal   sťažovateľom   navrhované dokazovanie vo   vzťahu   k objektívnemu preukázaniu príjmov matky   detí (výpisy   z účtov matky). Keby súdy oboch stupňov objektívne skúmali možnosti rodičov a ich výdavky, bolo by   preukázané,   že   náklady   na   prevádzku   bytu   navrhovateľa   (so   samostatným   kúrením a ohrevom TÚV) sú nižšie než náklady na kúrenie a TÚV v byte napojenom na centrálne kúrenie, ktorých je v meste NZ prevažná väčšina. Výmenou bytu za menší, pri vyporiadaní dlhu viaznuceho na byte a zrušení práva doživotného užívania, by sa tak sťažovateľ dostal do objektívne horšej situácie z hľadiska mesačných nákladov.

6. 4. odvolací súd sa nevysporiadal so zmenou pomerov na strane matky, konkrétne so   zvýšením   jej   príjmov   od   ostatného   zvyšovania   výživného,   teda   slovami   zákona   s   jej možnosťami zabezpečovať výživu maloletým a zmenou pomerov na strane matky ako rodiča.

6. 5. odvolací súd sa nevysporiadal ani so skutočnosťou, že pracovná schopnosť otca detí   je   preukázateľne   a   dokladovateľne   znížená,   pričom   táto   skutočnosť   -   úradné rozhodnutie   o   znížení   pracovnej   schopnosti   otca,   aj   vzhľadom   na   dátum   rozhodnutia Sociálnej   poisťovne   (1.   8.   2009)   nemohla   byť   podkladom   pre   rozhodnutie   o   výživnom v prvšom konaní, ktoré bolo ukončené vyhlásením rozsudku 7. 4. 2009, a preto je jedným z dôkazov preukazujúcim podstatnú zmenu pomerov,

6. 6. súd v konaní nevykonal žiadne dokazovanie, z ktorého by vyplynul akýkoľvek oprávnený a odôvodnený záver o objektívnych a nevyhnutných výdavkoch oboch rodičov na ich živobytie, prípadne záver o neprimerane nákladnom spôsobe života otca,

6.   7.   výšku   priznaného   výživného   nieje   možné   oprieť   iba   o   konštatovanie,   že „zodpovedá zásade podieľania sa detí na životnej úrovni rodičov“, keď prvostupňový ani odvolací súd si pre takýto záver neobstarali v rámci dokazovania potrebné podklady na objektívne posúdenie skutkového stavu.

6. 8. princíp rovnosti účastníkov by predpokladal rovnaké hodnotenie majetkovej a príjmovej situácie oboch rodičov maloletých detí. V konaní však súd absolútne neskúmal mieru úspor matky detí, a v podstate ani otca detí, ani zdroje na živobytie otca, a uspokojil sa s konštatovaním o „nezmenení pomerov od posledného určovania výživného“.

6. 9. V súčasnej dobe je sťažovateľovi priznaný status osoby v hmotnej núdzi a sú mu priznané dávky a príspevky v sume 118,30 eur. Ak teda súd argumentuje, že deti by mali vyžiť z výživného vo výške 2,16 eur denne (mechanickým prepočtom, bez zohľadnenia dní, ktoré   má   dieťa   v   starostlivosti   otec,   rodinných   prídavkov,   daňového   bonusu,   bez zohľadnenia príspevku matky podľa jej schopností a pod.), odporca má vyžiť zo 118,30 eur mínus   platené   výživné,   teda   z   mínus   -211,7   eur   mesačne,   v   čom   nie   sú   započítané elementárne životné náklady.»

Sťažovateľ podaním zo 4. júla 2011 doplnil svoju sťažnosť a poukázal na prvšie rozhodnutie krajského súdu, ktorý posúdil niektoré matkou detí deklarované výdavky za neprimerané.

Vzhľadom   na uvedené   sťažovateľ žiada,   aby ústavný   súd rozhodol   vo   veci   jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím - rozsudkom sp. zn. 11 CoP 361/10 zo dňa 5. 4. 2011   p o r u š i l   predovšetkým právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, porovnateľne zaručené v čl 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ústavný   súd   z   r   u   š   u   j   e   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 11 CoP 361/10 zo dňa 5. 4. 2011.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2500 EUR, ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej sťažnosti, ktoré je porušiteľ práva povinný vyplatiť mu na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov po právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd zaslal predsedovi krajského súdu sťažnosť na vyjadrenie podľa § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Vyjadrenie   podpredsedu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   3405/2011   spolu   so   spisom sp. zn. 11 CoP/361/2010   bolo   ústavnému   súdu   doručené   1.   augusta   2011.   Vo   vyjadrení podpredseda krajského súdu okrem iného uviedol:

«K   dôvodom   sťažnosti   senát   „11   CoP“   poukazuje   na   dôvody   rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorých sa odvolací senát p r i d r ž i a v a. V danom prípade neboli splnené   podmienky na   zmenu vyživovacej   povinností   v zmysle   ustanovenia §   78 ods.   1 Zákona o rodine v platnom znení; prvostupňový súd správne vo veci rozhodol v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákona o rodine, preto odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 O. s. p..»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Sťažovateľ namieta porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 38 ods. 2 listiny rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 11 CoP 361/2010 z 5. apríla 2011, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 13 P106/2010 z 19. októbra 2010. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) poukázal na dôvody rozhodnutia okresného súdu, ktoré považuje za správne a s ktorými sa stotožňuje.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V   posudzovanom   prípade   k   námietkam   sťažovateľa   vyjadreným   v   jeho   odvolaní zaujal stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, s ktorými sa odvolací súd stotožnil.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V tejto súvislosti preto ústavný súd poukazuje aj na rozsudok okresného súdu, ktorý k námietkam sťažovateľa uviedol:

„Už   v   predchádzajúcich   rozhodnutiach   tunajšieho   súdu   a   Krajského   súdu v Bratislave, bola konštatovaná situácia na strane otca, v ktorej sa ocitol od 2. 11. 2007, pričom   zmenenú   situáciu   a   jeho   strane   oproti   rozhodnutiu   tunajšieho   súdu   konštatoval Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 7. 4. 2009, keď zohľadnil skutočnosť, že od 1. 8.   2008   nemá   otec   žiadny   príjem,   nakoľko   nemá   zákonný   nárok   na   podporu v nezamestnanosti, napriek tomu, že je opakovane práceneschopný, nie sú mu vyplácané z rovnakého dôvodu ani nemocenské dávky, pričom v čase rozhodovania Krajského súdu v Bratislave, jeho práceneschopnosť trvala a ukončená bola 1. 8. 2009 s tým, že pracovná schopnosť   otca   bola   znížená   o   30   %.   Iná   podstatná   zmena   pomerov   na   strane   otca nenastala.

Súd je toho názoru, že súčasná situácia na strane otca sa oproti predchádzajúcej nezmenila, a to, že má zníženú pracovnú schopnosť ešte neznamená, že si nemôže nájsť primerané   zamestnanie   zodpovedajúce   jeho   zdravotnému   stavu   a   vysokoškolskému vzdelaniu.   Rozhodnutím   o   invalidite   otec   nedisponuje   a   podľa   názoru   súdu,   dlhodobo nezamestnaný môže byť len ten, kto nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť, ale vyživuje len seba.“

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu aj okresného súdu a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené.

Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o relevantné ustanovenia zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). V zmysle § 78 ods. 1 zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery.

Podľa   §   75   ods.   1   zákona   o   rodine   pri   určení   výživného   prihliadne   súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.   Na   schopnosti,   možnosti   a   majetkové   pomery   povinného   prihliadne   súd   aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového   prospechu;   rovnako   prihliadne   aj   na   neprimerané   majetkové   riziká,   ktoré povinný na seba berie.

Po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   konštatoval,   že   odôvodnenie rozhodnutia   okresného   súdu,   s   ktorým   sa   krajský   súd   stotožnil,   je   dostatočné a zrozumiteľné.   Úloha   ústavného   súdu   nemôže   spočívať   v   skúmaní procesu   hodnotenia dôkazov. Tie všeobecný súd hodnotí podľa svojej úvahy, pri splnení ďalších zákonných podmienok uvedených v § 132 OSP. Úloha ústavného súdu spočíva v posúdení zlučiteľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu s označenými článkami ústavy. V danom prípade ústavný súd nezistil zo strany krajského súdu takú interpretáciu a aplikáciu príslušných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   predovšetkým   citovaných   ustanovení   zákona o rodine,   ani iné   procesné vady,   ktoré   by závažným spôsobom   mohli ovplyvniť proces dokazovania, a tým aj verdikt tohto súdu.

Všeobecné súdy rozhodovali za situácie, keď sťažovateľ nemal nárok na podporu v nezamestnaní   ani   na   vyplácanie   nemocenských   dávok,   nedisponoval   rozhodnutím o invalidite a jeho situácia nenasvedčovala, žeby sa nemohol zamestnať aspoň na skrátený pracovný úväzok. Rozhodnutie o tom, že sťažovateľ je občanom v hmotnej núdzi, ktorého kópiu sťažovateľ priložil k sťažnosti, bolo vydané Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny N. až 5. mája 2011. Na túto skutočnosť teda všeobecné súdy v čase rozhodovania o návrhu sťažovateľa nemohli prihliadnuť. Nič však sťažovateľovi nebráni, za okolností, že sa jeho situácia   výrazne   zmenila   a   on   disponuje   novými   dôkazmi   o   tejto   zmene,   opätovne   sa s návrhom obrátiť na všeobecný súd.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   odôvodnenia   rozhodnutia   všeobecných   súdov vyplývajú dôvody, na základe ktorých dospeli k záveru o zamietnutí návrhu na zníženie výživného a tieto rozhodnutia nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené, čo by mohlo viesť k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011