znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 413/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, pre namietané porušenie jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 188/2008, sp. zn. 36 C 195/2008 a sp. zn. Spr 2490/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra 2010 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 188/2008, sp. zn. 36 C 195/2008 a sp. zn. Spr 2490/09.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:„Som toho názoru, že OS Trnava postupom odporujúcim princípom právneho štátu (čl.   1   ústavy)   zjavne   neefektívnym,   pomalým   a   nesprávnym   procesným   postupom   pri napĺňaní účelu Občianskeho súdneho poriadku... v rozpore s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy a nedôvodnou nečinnosťou neposkytuje praktickú a účinnú súdnu ochranu... vo veciach vedených pod sp. zn. 36 C 188/08 a sp. zn. 36 C 195/08...

Okresný súd v podstate nevykonal v priebehu týchto konaní nič významné, čo by smerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, teda okrem vydania nezákonných rozhodnutí, ktoré boli nadriadeným súdom zrušené a vrátené OS. Každé rozhodnutie, ktoré bolo zrušené, treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní. Obe napadnuté konania sú skutkovo i právne veľmi jednoduché a sťažovateľ nespôsobil žiadnym svojím správaním spomalenie postupu súdu, preto prieťahy v konaniach sú výlučne zavinené len postupom OS Trnava.

Sťažovateľ je toho názoru, že nečinnosťou súdu je okrem práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené aj právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces, keďže nečinnosť súdu nie je účinnou a praktickou súdnou ochranou, ale tá je iba formálna, teoretická a iluzórna.

Sťažovateľ   si   súčasne   dovolí   namietať   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   aj v konaniach (o ním podaných sťažnostiach na nečinnosť súdu) vedených pod sp. zn. Spr 2490/09, ktoré neboli náležite prešetrené a vybavené v zmysle zákona.

Treba poukázať na ten fakt, že v bezprostrednej časovej nadväznosti na sťažovateľom podané sťažnosti na nečinnosť súdu a prieťahy v konaniach, boli súdom vydané úmyselne nezákonné rozhodnutia, ktorých účelom malo byť jednak poškodiť sťažovateľa a jednak zastaviť za každú cenu napadnuté konanie...

Sťažovateľ má osobný záujem na odstránení právnej neistoty v konaní pod sp. zn. 36 C   188/2008,   ktoré   sa   týka   zahladenia   disciplinárnych   trestov   a   v priamej   príčinnej súvislosti sa dotýka podmienečného prepustenia sťažovateľa z VTOS a práva na osobnú slobodu, teda toto konanie má obzvlášť závažný význam.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   aby   v   náleze   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   36   C   188/2008,   sp.   zn.   36   C   195/2008   a   sp.   zn. Spr 2490/09 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, okresnému súdu zakázal pokračovať v porušovaní týchto práv, prikázal mu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a uložil mu povinnosť zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € s úrokom z omeškania „v aktuálnej výške od právoplatnosti nálezu do zaplatenia“.

Sťažovateľ z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie umocnenej tým, že sa nachádza vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   zároveň   žiadal   ústavný   súd   o   ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   prieťahy   v   postupe   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   36   C 188/2008 a sp.   zn. 36   C 195/2008   a zároveň   aj porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, pretože podľa jeho názoru okresný súd mu v namietaných konaniach neposkytuje účinnú ochranu, o čom svedčia aj prijaté rozhodnutia, ktoré boli odvolacím súdom zrušené. Okrem toho sťažovateľ namietal   aj   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Spr   2490/09   pri vybavovaní   jeho   sťažností   na   prieťahy   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   36   C   188/2008 a sp. zn. 36 C 195/2008, ktoré podľa jeho názoru neboli dostatočne a náležite vybavené. Zároveň namietal, že podanie týchto sťažností smerovalo k prijatiu preňho nepriaznivých rozhodnutí.

K veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 36 C 188/2008

V priebehu konania ústavný súd zistil, že 21. novembra 2008 podal sťažovateľ na okresnom súde vo veci sp. zn. 36 C 188/2008 návrh na zahladenie disciplinárnych trestov v Ústave na výkon trestu odňatia slobody H. (ďalej len „ústav na výkon trestu odňatia slobody“). Ešte 27. novembra 2008 okresný súd konanie zastavil, ale 5. januára 2009 podal sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, na základe čoho bol spis 13. februára 2009 predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“). Ten uznesením sp. zn. 24 Co 39/2009 zo 16. júna 2009 uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie spolu so spisom 25. júna 2009.

Dňa 21.   augusta   2009   sťažovateľ   požiadal   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov, čomu okresný súd 27. novembra 2009 nevyhovel, a preto proti jeho rozhodnutiu podal sťažovateľ   15.   januára   2010   odvolanie.   Okresný   súd   predložil   spis   krajskému   súdu 22. januára 2010, ktorý vo veci rozhodol uznesením sp. zn. 9 Co 24/2010 z 29. júla 2010, a okresnému   súdu   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   spolu   so   spisom   9.   augusta   2010.   Dňa 23. augusta 2010 bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručené sťažovateľovi.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 233/06).

V namietanom prípade ústavný súd zistil, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 36 C 188/2008 trvá necelé dva roky. Z toho viac ako 10 mesiacov sa spis nachádzal na   odvolacom   súde,   ktorého   postup   sťažovateľ   nenamietal.   Ústavný   súd   síce   zistil,   že okresný súd počas tohto obdobia nevykonával jednotlivé procesné úkony priebežne, ale tento jeho postup hodnotí ako ojedinelú nečinnosť.

Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 42/01, III.   ÚS   59/05).   Na   kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu   ústavný   súd   spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Na základe dosiaľ zisteného skutkového stavu ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 188/2008 sa zatiaľ nevyznačuje takými zásadnými   prieťahmi   alebo   obdobiami   nečinnosti,   aby   sa   dalo   uvažovať   o   vyslovení porušenia   označených   práv,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   výsledok   tohto   konania   nemá zanedbateľný význam pre sťažovateľa.

V   prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmito článkami (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).

V nadväznosti na tento záver ústavný súd vylúčil aj možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu,   pretože   nebolo zistené, aby sa okresný súd odmietol zaoberať sťažovateľovou vecou alebo aby mu odmietol poskytnúť   právnu   ochranu,   ktorej   sa   domáha.   Skutočnosť,   že   prijal   rozhodnutia,   ktoré nespĺňali očakávania sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásady zákazu denegatio iustitiae.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom okresného súdu a namietaným porušením uvedených práv, sťažnosť v tejto časti už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   rozhodnutej   veci,   na   základe   ktorej   by   už ústavný   súd   v budúcnosti   nemohol   o prípadných   prieťahoch   v uvedenej   veci   konať,   ak okresný súd bude vo veci ďalej nečinný a sťažovateľ sa opätovne obráti so sťažnosťou na ústavný súd.

K veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 36 C 195/2008

Ústavný súd zistil, že v danej veci podal sťažovateľ 20. novembra 2008 na okresnom súde návrh, ktorým sa domáhal, aby v ústave na výkon trestu odňatia slobody boli pre odsúdených   vytvorené   podmienky   zodpovedajúce   príslušným   právnym normám,   pričom v tejto   súvislosti   žiadal   o   nainštalovanie   rozhlasu   v   celách,   v   ktorých   si   odsúdení odpykávajú svoj trest.

Po 11 mesiacoch od podania návrhu okresný súd 9. októbra 2009 vyzval sťažovateľa, či zotrváva na svojom návrhu, keďže medzičasom bol premiestnený do iného ústavu na výkon   trestu   odňatia   slobody.   Sťažovateľ   na   výzvu   reagoval   podaním   doručeným okresnému   súdu   3.   novembra   2009,   v   ktorom   vyslovil,   že   na   podanom   návrhu   trvá. Následne 4. decembra 2009 okresný súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, proti čomu sa sťažovateľ 15. januára 2010 odvolal. Na základe toho okresný súd 25. januára 2010 predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 24 Co   27/2010   zo   14.   apríla   2010   zmenil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   tak,   že sťažovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Spis bol okresnému súdu vrátený

5. mája 2010. Následne okresný súd uznesením z 23. augusta 2010 ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov, avšak ustanovený advokát 7. septembra 2010 podal proti tomuto uzneseniu odvolanie.

Pri posudzovaní tohto konania vedeného na okresnom súde ústavný súd vychádzal z tých   istých   postulátov   a   zo   svojej   judikatúry,   ako   v   prípade   konania   vedeného   na tamojšom súde pod sp. zn. 36 C 188/2008.

V danom prípade konanie na okresnom súde prebieha od 20. novembra 2008, to znamená, že 1 rok a 11 mesiacov. Z tohto obdobia je však potrebné vyňať obdobie, keď sa spis nachádzal na krajskom súde, ktorého postup sťažovateľ nenamietal.

Ústavný súd konštatuje, že doterajšia dĺžka konania na okresnom súde v trvaní 1 roka a 8 mesiacov v spojení s realizovanými úkonmi a charakterom danej veci zatiaľ vylučuje, aby   sa   dalo   uvažovať   o   prieťahoch   v   konaní,   ktoré   by   dosahovali   intenzitu   spôsobilú vyvolať účinky nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd je toho názoru, že po doručení návrhu na začatie konania okresný súd dlhšiu dobu nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa,   čo   je   výrazný   nedostatok   v   postupe   tohto   súdu,   na   druhej   strane   sa   však okresný súd neskôr venoval majetkovým pomerom sťažovateľa, priznaniu oslobodenia od súdnych poplatkov a ustanovil mu aj právneho zástupcu.

Tieto skutočnosti spolu s doterajšou dĺžkou konania (1 rok a 8 mesiacov) a hlavne charakterom súdneho sporu, v ktorom sa sťažovateľ domáha zlepšenia pomerov v ústave na výkon trestu odňatia slobody, hoci v súčasnej dobe si svoj trest vykonáva v inom zariadení, čo je dôkazom toho, že výsledok konania nemôže mať preňho zásadný význam, tvoria podklad na záver ústavného súdu   o tom,   že ani v tomto prípade nedostatky   v postupe okresného   súdu   nie   sú   takej   povahy,   aby   sa   dalo   uvažovať   o   vyslovení   porušenia označených práv. Vo vzťahu k uvedenému považuje ústavný súd za podstatné podotknúť, že skutočnosť, či povaha súdneho sporu má, alebo nemá pre sťažovateľa zásadný význam, nezbavuje okresný súd povinnosti konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Táto okolnosť sa však zohľadňuje v kontexte ďalších súvislostí, ktorých poznanie tvorí komplexný obraz o tom, či v danom prípade došlo, alebo nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto hľadisko sa teda berie do úvahy popri   kritériám,   akými   sú   správanie   účastníkov   konania,   postup   súdu   a   zložitosť   veci. V okolnostiach daného prípadu práve povaha súdneho konania spolu s doterajšou dĺžkou konania   a   vykonanými   úkonmi   zo   strany   okresného   súdu   oslabujú   tendenciu   vysloviť v namietanej veci porušenie práva zaručujúceho konanie bez prieťahov.

Ústavný súd súčasne konštatuje, že podobne ako v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 36 C 188/2008 ani v tomto konaní nezistil také nedostatky v postupe okresného súdu, ktoré by ho viedli k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť sa aj v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu odmietol.

K veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. Spr 2490/09

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práv postupom okresného súdu vo veci sp. zn. Spr 2490/09 ústavný súd zistil, že ide o vec sťažovateľa, v rámci ktorej okresný   súd   riešil   jeho   sťažnosti   na   nečinnosť   sudcu   okresného   súdu.   Z   oznámenia okresného   súdu   sp.   zn.   1   SprI   20/2010   z   9.   augusta   2010   adresovaného   sťažovateľovi vyplýva, že pod sp. zn. Spr 2490/2009 boli vybavované 2 sťažnosti sťažovateľa. Prvá z nich sa týkala veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 36 C 188/2008, bola zo 7. augusta 2009 a okresný súd na ňu reagoval podaním zo 14. augusta 2009. Druhá z nich sa týkala veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 36 C 195/2008, bola z 3. novembra 2009 a okresný súd na ňu reagoval podaním z 9. novembra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že podané sťažnosti na prieťahy v konaní

1. sa „minuli účinkom odstránenia protiprávneho stavu a vyvolali negatívne reakcie dotknutého súdu v rozpore s § 62 ods. 3 z. č. 757/04 Z. z., keď súd na tieto sťažnosti reagoval vydaním nezákonných uznesení, teda na ujmu sťažovateľa“,

2. neboli dostatočne a náležite vybavené.

Sťažovateľ prejavil nespokojnosť aj s postupom okresného súdu pri vybavovaní jeho sťažností na prieťahy v konaní. Podľa jeho názoru tieto sťažnosti neboli náležite vybavené.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (napr. III. ÚS 365/2010).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže požiadať do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný, predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu.

To znamená, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu mal sťažovateľ k dispozícii účinný   prostriedok   nápravy   v   podobe   podania   žiadosti   predsedovi   krajského   súdu o prešetrenie vybavenia jeho sťažností, a to v lehote 30 dní od doručenia odpovede predsedu (podpredsedu) okresného súdu.

Sťažovateľ neuviedol, či túto možnosť využil. Bez ohľadu na to, či tak urobil, alebo nie,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   v   tejto   časti   vzhľadom   na to,   že   namietal   len „postup okresného súdu vo veci Spr 2490/09“ bez toho, aby namietal závery predsedu krajského súdu, ktoré by mohli byť v danom prípade predmetom skúmania v konaní pred ústavným súdom, odmietol pre neprípustnosť.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   nezaoberal   sa   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa ani jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010