znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 413/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   D.,   a.   s.,   M.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 149/07 z 19. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., a. s., M., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2008 doručená sťažnosť spoločnosti D., a. s., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 Co 149/07 z 19. júna 2008.

Sťažovateľka bola žalobcom v konaní o zaplatenie pohľadávky 59 089 Sk, ktoré na základe   návrhu   podaného   5.   júna   2001 prebiehalo   na Okresnom   súde   Humenné   pod sp. zn. 10 C 1445/01. V konaní si uplatňovala vyplatenie istiny aj s príslušenstvom z titulu neuhradenej faktúry za opravu motorového vozidla. Po rozhodnutí prvostupňového súdu, ktorý rozsudkom z 28. júna 2002 žalobu zamietol, bola vec predmetom odvolacieho konania vedeného krajský súdom pod sp. zn. 4 Co 499/02. Krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec   vrátil   na ďalšie   konanie   a rozhodnutie   prvostupňovému   súdu,   pretože   podľa   neho prvostupňový súd nevenoval náležitú pozornosť ním označenej otázke, a tak skutkový stav zostal   neúplný. Ďalšie rozhodnutie prvostupňového   súdu   z 5.   novembra   2004,   v ktorom dospel   k záveru,   že   sa   žalovaný   v časti   žalovanej   sumy   bezdôvodne   obohatil   na   úkor žalobcu, bolo opätovne napadnuté odvolaním, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 4 Co 165/05 zo 6. júna 2005 tak, že zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie.   Dôvodom   tohto   rozhodnutia bola aj skutočnosť, že v priebehu odvolacieho konania bola vznesená námietka premlčania, ktorou sa musí podľa krajského súdu vysporiadať prvostupňový súd. Prvostupňový súd rozhodol vo veci opakovane rozsudkom z 29. júna 2007 a uložil žalovanému povinnosť uhradiť   časť   pôvodne   žalovanej   sumy   aj   so   súdom   priznaným   príslušenstvom.   Tento rozsudok odvolací súd v opravnom konaní rozsudkom sp. zn. 7 Co 149/07 z 19. júna 2008 zmenil a žalobu zamietol.

Podľa   sťažovateľky   sa   krajský   súd   nevysporiadal   s otázkou   začatia   plynutia premlčacej   doby   v zmysle   ustanovenia   §   107   Občianskeho   zákonníka   a „...   vôbec   sa v odôvodnení   nevyjadruje   ku   skutočnostiam   dôležitým   pre   plynutie   premlčacej   doby...“. Preto sťažovateľka namieta, že rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne, lebo „v konaní 7 Co   149/07   nevykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy   v   zmysle čl. 152 ods.   4   Ústavy   SR   v spojení   s čl.   46   Ústavy   v ktorom   je   garantované   právo sťažovateľa na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je jasné a zrozumiteľné a dáva odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s premetom   súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to § 157 ods. 2 v spojení s §§ 132 - 135 OSP. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu § 211 OSP. Všeobecný súd nedal odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam. Absentujú tu skutočnosti deklarované § 157 OSP.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo D. a. s. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Prešove 7 Co 149/07 zo dňa 19. júna 2008 porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove 7 Co 149/07 zo dňa 19.   6.   2008 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť náhradu trov konania JUDr. M. K. v celkovej sume 7.938,- Sk... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ešte predtým, než sa ústavný súd začne zaoberať samotnou materiálnou stránkou veci, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť   spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti   a zároveň neexistujú dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   sa   ňou   môže ústavný súd zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku   ochrany   ústavou   (alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je jej subsidiarita.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavou nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených právomocí.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Na tejto skutočnosti je založené pravidlo (§ 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde), podľa   ktorého   poskytnutie   ochrany   konkrétnemu   právu   alebo   slobode   v   konaní   pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecným   súdom   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   49/98,   I.   ÚS   9/2000,   I.   ÚS   1/2000, IV. ÚS 236/07).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   podnetu   sťažovateľky   preto   zisťoval, či ochranu tomu základnému právu, porušenie ktorého namietala (t. j. základnému právu na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právu   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru), neposkytujú   všeobecné   súdy   na základe   opravných   prostriedkov   im   dostupných, ktoré možno   považovať   za   účinné   právne   prostriedky   nápravy   namietaného   porušenia označených základných práv. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľka nevyužila dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa § 238 ods. 1 OSP dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa § 238 ods. 5 OSP dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom   na   príslušenstvo   sa   neprihliada.   Ak   je   predmetom   dovolacieho   konania   len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho   konania   neprevyšuje   sumu   podľa   prvej   vety.   Na určenie   minimálnej   mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 238 ods. 1 OSP bolo v prípade sťažovateľky prípustné, ako aj z dôvodu podľa § 238 ods. 5 a v súlade s § 243b ods. 1 OSP ho možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Nevyužitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej   ochrany   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno nahradzovať podnetom podaným ústavnému   súdu,   ktorý   môže   založiť   svoju   právomoc   na   konanie   až   vtedy, ak fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Z   uvedeného   dôvodu   bolo   treba   podnet   sťažovateľky   na   začatie   konania po predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietnuť pre neprípustnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2008