znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 412/2010-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť K.   K.,   H.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   K.   H.,   K.,   pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 82/2009 z 22. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. K. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 82/2009 z 22. októbra 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 82/2009 z 22. októbra 2009 sa z r u š u j e   a vec sa   v r a c i a   Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove   j e   p o v i n n ý   uhradiť K. K. trovy konania v sume 245,88 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a osemdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. K. H., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   412/2010-16 z 9. novembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť K. K. (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej   základného práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 7 Co 82/2009 z 22. októbra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 82/2009 z 22. októbra 2009 bol potvrdený rozsudok   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   8   C   281/05-208 z 2. februára   2009,   ktorým   okresný   súd   určil,   že   žalobkyňa   je   výlučnou   vlastníčkou nehnuteľnosti stavby – domu   súpisné číslo 11, postaveného na parcele č. 3982, ako aj pozemku parcely č. 3982 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 538 m2, vedených K., zapísaných na LV č. 1095, k. ú. H. (ďalej aj „sporné nehnuteľnosti“).

V   sťažnosti   najskôr   sťažovateľka   zhrnula   skutkový   stav   do   týchto   podstatných bodov:

„a) Dňa 26. 11. 1991 som uzavrela so žalobkyňou v spore kúpnu zmluvu, na základe ktorej   som   nadobudla   4/10   z   nehnuteľnosti,   zapísanej   na   liste   vlastníctva   č.   1095   kat. územia H. Dátum je uvedený v preambule zmluvy.

b) Toho istého dňa sme zmluvu podpísali. Keďže k zmluve sa museli vyjadriť naši manželia, je pod bodom V. zmluvy o tejto skutočnosti zmienka.

c) Toho istého dňa bol podaný návrh na registráciu zmluvy štátnym notárstvom podľa vtedy platného predpisu.

d) Toho istého dňa bola zmluva pod číslom R I. 1263/91 registrovaná. Z uvedeného vyplýva, že boli splnené podmienky prevodu nehnuteľnosti podľa ustanovení §§ 46 a 47 ods. 1) Obč. zákonníka: podpísaním sa zmluva stala platnou a záväznou, registráciou sa stala účinnou.

e) Dňa 11. 12. 1991 mali byť overované podpisy na zmluve, o čom svedčí jednak pečiatka na nej a jednak zápis (záznam) v overovacej knihe štátneho notárstva. Tento fakt bol rozsudkami súdov povýšený na okolnosť, na základe ktorej došlo k mylnému záveru, že v tento deň došlo k uzavretiu zmluvy a keďže po tomto dni už nenasledoval úkon podľa § 47 OZ, nenadobudla zmluva účinnosť.“

S prihliadnutím   na   uvedené   považuje   sťažovateľka   záver   súdov   za   neprijateľný. V dôvodoch   proti   napadnutému   rozsudku   uvádza,   že   pre   žaloby   o určenie   vlastníckeho práva «nestačí spochybňovať dokonca prakticky treťoradé úkony, ktoré netvoria conditio sine qua non účinnosti a platnosti zmluvy. Treba pripomenúť, že v kritickom čase došlo ku zmene   legislatívy,   ktorá   okolnosť   celkom   nesporne   zohrala   svoju   úlohu:   podľa   nového (a teraz platného) predpisu overenie podpisov na zmluve sa nevyžaduje oproti opačnému stavu   predtým.   Viedlo   to   zrejme   k   neistote   pracovníčky   notárstva   a   k   irelevantnému overovaniu. Naviac súdy nijako nevyhodnotili fakt, že v kritickom čase bolo podpisovaných viac dokumentov, čo ani jedna strana nepoprela.

Žalobkyňa uvádzala špekulatívne viacero dôvodov neplatnosti zmluvy. Ani jeden sa nepreukázal, ani ten, ktorý bol súdmi nakoniec akceptovaný nemôže obstáť ani pri logickej analýze   krokov   či   motívov,   ktoré   k   irelevantnému   overovaniu   podpisov   viedli,   ani   pri „súperení“ proti sebe stojacich argumentov. Súdy účelovo precenili nikým nepopieraný fakt, že overovacia kniha je „živou knihou“. Na tom podklade by potom preambula zmluvy, návrh   na   registráciu   a   najmä   registrový   spis   mali   byť   „mŕtvymi“   -   čím?   artefaktmi? O nespoľahlivú pamäť zainteresovaných pri existencii nevyvrátiteľných faktov (aj početne v prevahe)   sa   presvedčivo   oprieť   nedá.   Pri   dôslednom   skúmaní   textu   na   zmluve, začínajúceho „Podľa knihy na overovanie...“ datovaného 11. 12. 1999 sa vôbec nedá prísť k   jednoznačnému   záveru,   že listina   bola   toho   dňa   podpísaná.   Dosvedčuje   iba,   že   bola podpísaná „... na štátnom notárstve vlastnoručne.“ Nijako to nevyvracia, resp. nevylučuje možnosť, že bola podpísaná 26. 11. 1999. Ani za toho stavu, že existuje aj tzv. uznanie podpisu. Administratívna nedokonalosť spôsobená neznalosťou alebo inak nemôže mať za následok zbavenie vlastníctva.

Napadnutý   rozsudok   neobsahuje   racionálnu,   presvedčivú   argumentáciu   aj   v dôsledku chýbajúcej reakcie na vyhodnotenie takých dôkazov, ako sú samotný návrh na registráciu,   celý   obsah   registrového   spisu,   písomných   prehlásení   manželov   ako   súčasti zmluvy, ďalej vyhodnotenie výpovedí účastníčok i svedkov o viacerých písomných zmluvách, ktoré   sa   v rovnakom   termíne   podpisovali.   Namiesto   toho   sa   uspokojili   s   bezcenným potvrdením o ubytovaní v hoteli, aké možno vypýtať od hocikoho.

Rozsudok   krajského   súdu   je   v   extrémnom   rozpore   s   obsahom   spisu,   so   zásadou voľného a komplexného hodnotenia dôkazov a teda v rozpore s princípom spravodlivosti. Kým sa totiž nepreukáže - a dosiaľ sa to nestalo - že registrový spis notárstva je evidentný podvod, je jeho rozhodnutie o registrácii zmluvy res iudicata...».

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   82/2009 z 22. októbra 2009 došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vzhľadom na to, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 82/2009 z 22. októbra 2009 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 281/05-208 z 2. februára 2009, ktorým okresný súd určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím vyslovil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 82/2009 z 22. októbra 2009 porušil jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základné právo na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   aby   zrušil   napadnutý   rozsudok   a   krajskému   súdu prikázal zaplatiť jej náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda kolégia krajského súdu listom zo 16. februára 2010 sp. zn. Spr 10014/2010, v ktorom okrem doslovného opísania   všetkých   skutkových   okolností   vyvodených   krajským   súdom   z vykonaného dokazovania   a právnych   úvah   formulovaných   v   napadnutom   rozhodnutí   uviedol,   že okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považuje za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhuje zamietnuť.

Predseda kolégia krajského súdu v podaní zo 16. februára 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 9. decembra 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Ústava samotná nedefinuje, čo je obsahom vlastníckeho práva, pretože sa odvoláva na   jeho   zákonný   obsah,   t.   j.   obsah   ustanovený   zákonom   (PL.   ÚS   38/95).   Zákonom obsahujúcim základnú právnu úpravu vlastníckeho práva je zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ktorý v § 123 ustanovuje, že vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať   s ním.   Tento   obsah   vlastníckeho   práva   rešpektuje   aj   ustálená   judikatúra ústavného súdu (napr. II. ÚS 8/97). Súčasne má podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý, kto vlastní majetok, zaručené, že jeho vlastníctvo bude mať rovnakú právnu ochranu ako vlastníctvo iných vlastníkov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy,   implikuje   v   sebe   aj   potrebu   minimálnych   garancií   procesnej   povahy,   ktoré   sú ustanovené   priamo   v   tomto   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl.   ústavy   (I.   ÚS   23/01).   Článok   20   ods.   1   ústavy   zabezpečuje   každému   rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno   však   odvodzovať   ústavné   právo   získať   vec   do   svojho   vlastníctva   (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemožno obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06). Súčasne má každý právo na to,   aby   sa   v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej právnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr. II. ÚS 209/04,   III.   ÚS   95/06,   III.   ÚS   206/07),   t.   j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III.   ÚS   209/04).   Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nevyžaduje,   aby v odôvodnení   rozhodnutia   bola   daná   odpoveď   na   každý   argument   strany.   Ak   však   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je dôsledkom   toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokovávaní   a rozhodovaní   vecí   patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať   (II.   ÚS   172/05). Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Základné právo na súdnu ochranu však neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,   t.   j.   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp. s jeho   právnymi názormi.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom, že krajský súd v rozsudku sp. zn. 7 Co 82/2009 z 22. októbra 2009 nesprávne určil deň uzavretia kúpnej zmluvy, v dôsledku čoho bolo sťažovateľke odňaté vlastnícke právo k podielu 4/10 k sporným nehnuteľnostiam, v čom vidí porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 46 ods. 1 ústavy.

Krajský   súd   zdôvodnil   svoje   skutkové   a   právne   názory   v rozsudku   sp.   zn. 7 Co 82/2009 z 22. októbra 2009 takto:

« Predmetom konania bola žaloba o určenie vlastníckeho práva, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je výlučnou vlastníckou nehnuteľností v k. ú. H., domu súpisné č. 11 postaveného na parcele č.   3982,   ako aj   pozemku parcely č.   3982 o výmere 538 m2 - zastavané plochy a nádvoria zapísané na LV č. 1095 k. ú. H. V roku 1991 sa rozhodla previesť na žalovanú časť týchto nehnuteľností, a to v podiele 4/10 k celku. Sporné bolo po celý   čas   zistenie,   kedy   došlo   k uzavretiu   tejto   kúpnej   zmluvy.   Kým   žalobkyňa   v konaní tvrdila a aj v žalobe, že to bolo 11. 12. 1991, žalovaná tvrdila, že to bolo 26. 11. 1991. Ešte pred touto žalobou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy zo dňa 26. 11. 1991. Ako   dôvod   neplatnosti   uvádzala   a   tvrdila,   že   text   zmluvy   podpisovala   dodatočne   pod nátlakom, že zmluva bola registrovaná skôr ako bola podpísaná, že žalovaná nezaplatila jej kúpnu cenu, že v zmluve nie je prejav vôle kupujúcej a tieto nedostatky robia kúpnu zmluvu neplatnou.   Prvostupňový   súd   v   rozhodnutí,   ktorým   zamietol   tento   návrh   žalobkyne konštatoval, že nebolo preukázané,   aby zmluva bola neplatná a krajský súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 20. 11. 2001 pod sp. zn. 4Co 336/00 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal, že zmluva netrpí takými vadami, ktoré by spôsobovali jej neplatnosť. Zároveň však poukázal, že inak je to s konaním na štátnom notárstve, ktoré porušilo ust. § 63 ods. 1 a § 64 ods. 1 zákona č. 95/1963 Zb. (bývalý notársky   poriadok),   keď   vydalo   rozhodnutie   o   registrácii   zmluvy,   hoci   zmluva   v   čase rozhodovania   vydaná   nebola.   Tento   nedostatok   sa   však   týkal   iba   konania   na   štátnom notárstve, nie zmluvy samotnej a nedostatky tohto konania nemožno zhojiť injektovaním nedostatkov na zmluvu, ktorá je právne v poriadku. Poukázal aj na ust. § 159 ods. 2 O. s. p. v   súvislosti   s   §   25   notárskeho   poriadku,   podľa   ktorého   právoplatným   rozhodnutím   sú viazaní   účastníci,   ako   aj   štátne   orgány,   v   zmysle   ktorých   súd   nekompetentne   rieši nedostatky konania pred štátnym notárstvom. Rozhodnutím štátneho notárstva je viazaný. V predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach odvolací súd poukazoval na platné znenie ust. § 134 ods. 2 OZ, v čase uzavretia zmluvy na to, že prvostupňový súd nevysvetlil svoje úvahy, ktoré viedli k vyhodnoteniu dôkazov v tom zmysle, že bola uzavretá iba jedna zmluva 26. 11. 1991, prečo konštatoval, že žalobkyňa nezvládla dôkazné bremeno, mal konkretizovať, ktoré dôkazy sa prikláňali na stranu žalobkyne a ktoré na stranu žalovanej, ak   prijali   záver,   že   zmluva   bola   uzavretá   26.   11.   1991,   nevyhodnotil   údaj,   ktorý   bol v rozpore s tvrdením notára, že 11. 12. 1991 došlo iba k overeniu podpisov. Správny, bežný a zaužívaný postup je taký, že notár overuje v tej chvíli, keď pred ním účastníci zmluvu podpisujú.   Overovacia   doložka   obsahuje   údaj,   ktorý   je   v   rozpore   s   jeho   tvrdením,   má dôkaznú silu, kým nie dokázaný opak, ktorý možno dokázať iba preukázaním skutočnosti rovnakej alebo ešte vyššej dôkaznej sily. Overovacia kniha je živou knihou, o čom svedčí množstvo zápisov, ktoré boli do 11. 12. 1991 vykonané.

Prvostupňový   súd   všetky   tieto   skutočnosti   zisťoval,   vyhodnocoval   a   na   základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zmluva bola uzatvorená 11. 12. 1991. Súdu nemožno   v   tomto   smere   vytknúť   vady   v   postupe   vyhodnocovania   jednotlivých   dôkazov. Každý dôkaz z pohľadu tvrdených skutočností vyhodnotil a vysvetlil medzi nimi rozpor. Ustálil,   že   26.   11.   1991   bola   registrovaná   neexistujúca   zmluva.   Jeho   záver   má   oporu v zistenom   skutkovom   stave.   Riadne   vysvetlil,   že   účastníčky   zmluvy   zhodne   tvrdili,   že uzatvárali a podpisovali iba jednu zmluvu, a to v jeden deň pred štátnym notárom JUDr. D. Následne tento údaj vyhodnotil v spojení s tým zistením, že podľa tvrdení žalovanej, ak zmluvu mali podpisovať 26. 11. 1991, museli by byť dvakrát na bývalom štátnom notárstve, a to v deň podpisu zmluvy a registrácie a v deň overenia podpisov. K tomu smerovala aj odvolacia námietka žalovanej v tom zmysle, že ak na výpoveď notára nie je možné v dnešnej dobe pozerať ako na vierohodnú vzhľadom na odstup času od uzavretia zmluvy, to isté kritérium   mal   zvoliť   aj   pre   hodnotiace   úsudky   vo   vzťahu   k účastníčkam   konania,   že   si nemusia jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností presne pamätať, či u notára boli raz alebo dvakrát. Odvolací súd túto námietku považoval za účelovú, pretože ten kto tvrdil, že zmluva bola uzavretá 26. 11. 1991, bola práve žalovaná, na okolnosti, ktoré poukazovala presvedčivo,   bez   známok   akýchkoľvek   pochybností,   pretože   ich   považovala   za   dôležité. Preto mala uniesť o tomto dôkazné bremeno.

Pretože   účastníčkami   zmluvy   boli   predkladané   tvrdenia   -   žalobkyňou   o   tom,   že zmluva bola podpísaná 11. 12. 1991 a žalovanou tvrdenie, že bola podpísaná 26. 11. 1991, stali sa aj od samého začiatku predmetom dokazovania a konajúci súd musel rozlíšiť tie, ktoré boli pre spor rozhodné z hľadiska hmotnoprávnej normy,   ktorú mienil použiť   na skutkové   tvrdenia   uvádzané   v   žalobe.   Prvostupňový   súd   vo   vzájomnom   prepojení s tvrdeniami žalovanej sa týmito skutočnosťami zaoberal, vo svojom rozhodnutí ich jasne pomenoval a vyvodil správne právne závery, ktoré bral za základ pri svojom rozhodovaní aj odvolací   súd.   Jediný   dôkaz,   ktorým   žalovaná   vyvracala   tvrdenie   žalobkyne,   bol   dôkaz týkajúci   sa   registrácie   zmluvy   zo   dňa   26.   11.   1991,   pečiatky   o   registrácii   štátnym notárstvom   zo   dňa   26.   11.   1991   a   jej   výpovede   a   tvrdenia,   ktoré   boli   v   zhode   s   jej manželom. Prvostupňový súd nepochybil, ak k zisteniu, kedy bola zmluva podpísaná a či je pravdivé   tvrdenie   žalovanej   alebo   nie,   vychádzal   z   výpovede   jej   samotnej,   ohľadom tvrdenia,   že   na   štátnom   notárstve   boli   iba   raz.   Výpoveď   notára   JUDr.   V.   D.   riadne vyhodnotil, keď poukázal, že nevedel vysvetliť, ozrejmiť a ani bližšie si nepamätal okolnosti prípadu, prečo bolo potrebné overovať podpisy na registrovanej zmluve. V tomto smere boli vyhodnotené zistenia súdom prvého stupňa správne. Ak by odvolacia námietka žalovanej v súvislosti   s   vyhodnotením   jej   tvrdení   ohľadom   účasti   na   štátnom   notárstve   mala   byť dôvodná, dávaná do súvislosti s vyhodnotením výpovede notára, odvolací súd poukazuje, že zákon   nepredpisuje   pravidlo,   ako   sa   má   vychádzať   z   hodnotenia   jednotlivých   dôkazov. Základom hodnotenia je pravidlo logického myslenia s tým, že každé pravdivé tvrdenie by malo byť dostatočne zdôvodnené. Prvostupňový súd v tejto otázke prijal jasné závery, čo do vyhodnotenia,   či   už   výpovede   účastníčok,   ale   aj   notára.   Vyporiadal   sa   aj   s   ďalšou námietkou, ktorá bola predmetom odvolania žalovanej, a to registráciou zmluvy ako takej. Poukázal,   že   zistil   rozpor   medzi   registrovým   spisom   a   overovacou   knihou,   pretože registrový   spis   uvádzal,   že   sa   registrovala   zmluva   26.   11.   1991   a   overovacia   kniha uvádzala, že sa overujú podpisy na kúpnej zmluve 11. 12. 1991. Tento rozpor nevedel vysvetliť ani vypočutý štátny notár, ktorý mal byť prítomný, pričom je nelogické, aby sa overovali podpisy na zmluve, ktorá bola uzavretá skôr a registrovaná, najmä, ak sa v tom čase to nevyžadovalo...

Súd prvého stupňa prijal správny právny záver o tom, že zmluva vznikla 11. 12. 1991 a v konaní neboli predložené dôkazy na to, aby táto zmluva bola registrovaná na štátnom notárstve. Registrácia z 26. 11. 1991 svedčí o registrácii zmluvy neexistujúcej.»

Ústavný súd pripomína, že v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   je   povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v rozhodnutí dostatočné   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať aj právnej stránky rozhodnutia.

Pre rozhodnutie krajského súdu (a pred ním aj okresného súdu) bol v posudzovanom konaní rozhodujúci záver, že kúpna zmluva nebola uzavretá 26. novembra 1991, ale až 11. decembra 1991, nikdy nebola registrovaná ani nikdy nedošlo k rozhodnutiu o povolení vkladu.   Svoje   závery   všeobecné   súdy   podopreli   zisteniami   vyplývajúcimi   z overovacej knihy,   v ktorej   je   uvedené,   že   na   kúpnej   zmluve   sa   overovali   podpisy   účastníkov 11. decembra   1991,   pričom   poukázali   na   skutočnosť,   že   ani   štátny   notár   prítomný   pri registrácii   zmluvy   nevedel   vysvetliť   rozpor   medzi   dátumom   registrácie   zmluvy (26. november 1991) a overením podpisov na nej (11. december 1991).

Podľa názoru ústavného súdu postup všeobecných súdov pri vyhodnocovaní dôkazov vykazuje   znaky   arbitrátrnosti   a nedáva   dostatočné   odpovede   na   relevantné   argumenty sťažovateľky,   ktoré   formulovala   vo   svojom   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu. Ústavnému   súdu   sa   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   a konania,   ktoré   mu predchádzalo, javia sťažovateľkine námietky o tom, že rozsudok neobsahuje racionálnu a presvedčivú   argumentáciu,   ako dôvodné,   pretože   v ňom   chýba reakcia   na vyhodnotenie takých   dôkazov,   ako   sú   samotný   návrh   na   registráciu,   obsah   registrového   spisu   alebo uzavretie dohody o pôžičke medzi účastníkmi zmluvy 26. novembra 1991.

Ústavný   súd   si   pri   skúmaní   vyžiadaného   spisu   všimol,   že   o registrácii   zmluvy 26. novembra   1991   svedčí   okrem   samotného   registrového   spisu   aj   štátnym   notárstvom vedená kniha „Register pre registráciu R“, v ktorej sú chronologicky uvádzané jednotlivé zápisy   registrovaných   zmlúv   vrátane   registrácie   kúpnej   zmluvy   z   26.   novembra   1991 týkajúcej   sa   spornej   nehnuteľnosti.   Pokiaľ   krajský   súd   v predchádzajúcich   zrušujúcich rozhodnutiach týkajúcich sa veci, ako aj v sťažnosťou napadnutom rozsudku uvádzal, že overovacia   kniha   je živou   knihou,   o čom   svedčí   množstvo zápisov,   ktoré   v nej boli do 11. decembra 1991 vykonané, súčasne opomenul, že aj „Register pre registráciu R“ vedený štátnym   notárstvom   mal   charakter   živej   knihy,   o čom   tiež   svedčí   množstvo   zápisov zapísaných   v dňoch   nasledujúcich   po   registrácii   spornej   zmluvy,   teda   po   26.   novembri 1991.   Uvedený   register   mali   všeobecné   súdy   k dispozícii,   o čom   svedčí   kópia   strany týkajúca   sa   spornej   registrácie,   ktorá   sa   nachádza   v spise   okresného   súdu   sp.   zn. 8 C/281/2005 pod č. l. 88. Ústavný súd súčasne zaregistroval, že zápis v overovacej knihe výslovne   neuvádza,   ktorého   dňa   bola   podpísaná   sporná   kúpna   zmluva,   a tiež   že   pri záznamoch o overení podpisov nie je uvedené v kolónkach na to určených, či uvedeného dňa bola listina na štátnom notárstve podpísaná alebo či v danom prípade išlo o uznanie podpisu za vlastný.

Krajský súd v napadnutom rozsudku bez dostatočných dôvodov označil za účelovú aj odvolaciu námietku sťažovateľky, že ak na výpoveď notára nie je možné v dnešnej dobe pozerať ako na vierohodnú vzhľadom na odstup času od uzavretia zmluvy, to isté kritérium mal zvoliť aj pre hodnotiace úsudky vo vzťahu k účastníkom konania. Pritom neprihliadol na významnú okolnosť, že zatiaľ, čo výpovede účastníkov konania ovplyvňuje ich záujem na výsledku veci, svedecká výpoveď štátneho notára by mala pri starostlivom posudzovaní zistených okolností viesť k objektívnejšiemu vyhodnoteniu skutkového stavu.

Označenie svedeckej výpovede štátneho notára krajským súdom ako nevierohodnej a nelogickej len z dôvodu časového odstupu a prípadného rozporu s niektorými tvrdeniami účastníkov   nie   je   podľa   ústavného   súdu   akceptovateľné.   Tvrdenie   štátneho   notára,   že účastníci   zmluvy   boli   na   štátnom   notárstve   dvakrát,   v nadväznosti   na   skutočnosť,   že s prípadmi   dodatočného   uznávania   podpisov   na   zmluvách   sa   v rámci   praxe   štátnych notárstiev počítalo, nemožno bez ďalších dôkazov považovať za vylúčené.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   krajský   súd   nepostupoval   pri   hodnotení dôkazov podľa ust. § 132 OSP dôsledne, keď neprihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo za konania najavo.   Opísané zistenia   ústavného   súdu   svedčia   o rozpore   rozsudku   krajského súdu s obsahom spisu. Súdne konanie realizované krajským súdom v sťažovateľkinej veci tak nespĺňalo ústavné atribúty objektívnosti, čo v konečnom   dôsledku   viedlo k svojvôli v rozhodovacom procese.

Krajským   súdom   odvodené   právne   závery   sú   podľa   ústavného   súdu   v zjavnom rozpore so skutkovými okolnosťami zistenými v konaní. Povinnosťou krajského súdu ako súdu   odvolacieho   bolo,   aby   dal   jednoznačnú   odpoveď   na   všetky   podstatné   námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu. Krajský súd mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli právne prijateľné, racionálne, a tým aj spravodlivé a presvedčivé. Súčasne mal vychádzať z toho, že práve všeobecné súdy majú poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP), (obdobne IV. ÚS 1/02, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 82/2009 z 22. októbra 2009 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže pri rozhodovaní vo veci nepostupoval podľa relevantných procesných   noriem   (§   132   OSP)   a svoje   rozhodnutie   nezdôvodnil   ústavne konformným spôsobom.   Súčasne   tým   krajský   súd   zasiahol   aj   do   sťažovateľkinho   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, keď neposkytol jej vlastníckemu právu zákonnú ochranu   a bez   dostatočne   preukázaných   dôvodov   napadnutým   rozsudkom   pozbavil sťažovateľku   spoluvlastníckeho   práva   k sporným   nehnuteľnostiam   spôsobom,   ktorý   je potrebné považovať za ústavne neudržateľný.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   napadnutým   rozsudkom   došlo   k porušeniu   označených   základných   práv sťažovateľky (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti na to zrušil namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 82/2009 z 22. októbra 2009 a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).

Povinnosťou   krajského   súdu   bude   odstrániť   vytýkané   nedostatky   a rešpektovať relevantné   ústavné   princípy.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   akceptácia a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí znamenať, že sťažovateľka musí byť v konaní úspešná a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí jednoznačne viesť k inému   rozhodnutiu,   než   aké   bolo   prijaté.   Základom   pre   výrok   tohto   nálezu   bolo predovšetkým   zistenie   arbitrárnosti   hodnotenia   dôkazov,   nedostatočnosti   odôvodnenia a ústavne nekonformného skutkového a právneho posúdenia daného prípadu.

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   si   podaním   z   9.   decembra   2010   uplatnila   trovy konania v sume 245,88 € za dva   úkony právnej služby (prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť). Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby   v zmysle   §   1   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 je 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľky, t. j. 245,88 €, ktorá pozostáva z odmeny podľa § 11 ods. 3 citovanej vyhlášky za dva úkony právnej služby (každý úkon v hodnote 120,23 €) a náhradu režijného paušálu podľa § 16 ods. 3 citovanej   vyhlášky   za   tieto   dva   úkony   v hodnote   po   7,21   €. Úhradu   trov   právneho zastúpenia uplatnených právnou zástupkyňou sťažovateľa za vyúčtované úkony právnych služieb   vykonané   v roku   2010   považuje   ústavný   súd   za   dôvodné,   a preto   porušovateľa základného práva zaviazal na ich zaplatenie, avšak len v rozsahu uplatnenom sťažovateľkou tak, ako to vyplýva z bodu 3 výroku nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2011