znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 412/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť T. M., R., a M. F., R., zastúpených advokátom JUDr. V. H., R., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 90/2008 z 30. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. M. a M. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2008   doručená   sťažnosť   T.   M.,   R.,   a M. F.,   R.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátom JUDr. V. H., R., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20   ods.   1   a 4,   čl. 46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 90/2008 z 30. júna 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 149/07.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli odporcami v konaní o vydanie nebytových priestorov na základe návrhu z 24. septembra 2004. Konanie prebiehalo na Okresnom súde Ružomberok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   5   C   205/2004.   Žalobca   si   v ňom uplatňoval   nárok   na   odovzdanie   nebytových   priestorov   k nerušenému   užívaniu   podľa podmienok dohodnutých v zmluve o nájme nebytových priestorov uzavretej 21. novembra 2003   medzi   navrhovateľom   ako   nájomcom   a   právnym   predchodcom   odporcov ako prenajímateľom.   Prvostupňový   súd   rozsudkom   z 21.   marca   2005   návrh   zamietol, pretože   dospel   k záveru,   že   nájomná   zmluva   je   neplatná   pre   nedostatok   náležitostí ustanovených zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“) v spojení s § 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 500/1991 Zb. o pôsobnosti obcí vo veciach nájmu a podnájmu nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 500/1991 Zb.“). V odvolacom konaní sp. zn. 23 Co 247/05 Krajský súd v Žiline napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie   s odôvodnením,   že   ten   nevykonal   vo   veci dostatočné dokazovanie, neujasnil si otázku predmetu konania, a preto jeho posúdenie veci bolo predčasné. Opätovné prerokovanie veci na prvostupňovom súde skončilo rozsudkom zo   7.   februára   2007,   v ktorom   súd   návrh   znova   zamietol,   a to   z dôvodu,   že   nedošlo k platnému uzatvoreniu nájomnej zmluvy. Po odvolaní navrhovateľa Krajský súd v Žiline v konaní sp.   zn.   9 Co 107/2008   rozhodol   10. decembra   2007   rozsudkom   tak,   že   zmenil rozsudok okresného súdu a zaviazal odporcov odovzdať navrhovateľovi nebytové priestory k nerušenému užívaniu podľa podmienok dohodnutých v nájomnej zmluve. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu sa zakladal na nesprávnom právnom názore   a vychádzal   zo   skutkového   zistenia,   ktoré   nemalo   v podstatnej   časti   oporu vo vykazovanom dokazovaní. Podľa odvolacieho súdu nešlo o nájom nebytových priestorov ale   celej   nehnuteľnosti,   a preto   nešlo   o nájom   v zmysle   zákona   č.   116/1990   Zb., podľa ktorého prvostupňový súd posudzoval platnosť právneho úkonu. Názor odvolacieho súdu potvrdil rozsudkom z 30. júna 2008 aj najvyšší súd, ktorý v dovolacom konaní sp. zn. 5 Cdo 90/2008 dovolanie odporcov zamietol. Najvyšší súd sa celkom stotožnil zo závermi odvolacieho súdu a konštatoval, že v preskúmavanej veci sa nejde o jej nesprávne právne posúdenie v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   sťažovateľov   najvyšší   súd   obmedzil   ich   vlastnícke   právo   bez   primeranej náhrady   tým, „že nespravodlivým   a protiústavným   rozhodnutím   krajského   súdu a najvyššieho súdu musí sťažovateľ strpieť   právne následky neplatnej nájomnej   zmluvy, ktorej   výkonom   sa   podstatne   obmedzí   jeho   právo   na   výkon   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti,   ktorej   súčasťou   je   nebytový   priestor,   ktorý   je   predmetom   nájomnej zmluvy“. K porušeniu   vlastníckeho   práva   podľa   nich   došlo   procesnoprávnymi aj hmotnoprávnymi   pochybeniami   najvyššieho   súdu,   v dôsledku   ktorých   bolo   súčasne porušené ich právo na spravodlivý proces.

Základné princípy právneho štátu a základné práva podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy   porušili   najvyšší   súd,   ako   aj   odvolací   súd   podľa   sťažovateľov   tým,   že   svojimi rozhodnutiami   porušili   elementárne   princípy   aplikácie   súdnoprecedenčného   práva; pri posudzovaní,   či   ide   o prenájom   nebytových   priestorov   alebo   celej   nehnuteľnosti, poukázal   najvyšší   súd   na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutie,   a   tým „bez odôvodnenia aplikovali   súdny   precedens,   ktorý   sa   skutkovými   okolnosťami   prípadu   zásadne   líšil od prejednávaného prípadu. V prípade, že by sa extenzívnym výkladom aplikoval súdny precedens aj na iné skutkové okolnosti znamenalo by to úplné spochybnenie existencie zákona   č.   116/1990   Zb.   o nájme   a podnájme   nebytových   priestorov   v znení   neskorších predpisov a tento zákon bez toho, aby ho Národná rada Slovenskej republiky zrušila alebo Ústavný súd Slovenskej republiky vyhlásil za protiústavný stal by sa právne neúčinným. Tým porušil základné princípy právneho štátu v spojitosti s článkami 20 ods. 4 a 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   porušil   aj   základné   ľudské   právo   sťažovateľa.“. Nepostupovali spôsobom,   akým   sa   súdny   precedens   aplikuje   z hľadiska   právneho   štátu, a tak porušili jeho princípy.

Sťažovatelia ďalej namietajú neprimeraný zásah do zmluvnej voľnosti účastníkov konania, keď odvolací a dovolací súd nerešpektovali ich vôľu uzavrieť zmluvu o nájme nebytových   priestorov   a nahradili   ju   vôľou   štátneho   orgánu.   Aplikovali   na   skutkové okolnosti prípadu normu, ktorá sa podľa nich aplikovať nemala a nemohla.

Pochybením najvyššieho súdu, ktoré je podľa sťažovateľov v rozpore s čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je skutočnosť, že odvolací ani dovolací súd svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili, neanalyzovali dôkazy vykonané okresným súdom a na   odôvodnenie   použili   len   všeobecnú   frázu,   len   vymenovali   už   vykonané   dôkazy bez toho „aby sa jeden či druhý súd vôbec znížili k hodnoteniam uvedeným v rozsudku prvostupňového   súdu,   ktorý   obšírne   odôvodnil   prečo   je   jeho   právny   názor   opačný...“. Tak tieto súdy   naplnili „všetky Ústavným súdom Slovenskej republiky vymedzené znaky arbitrárnosti a neodôvodnenosti“. Tým, že nereagovali ani na jeden argument okresného súdu,   porušili   právo   na   spravodlivé   konanie   aj   z pohľadu   na   kontradiktórnosť   súdneho konania.

Sťažovatelia preto navrhujú, aby ústavný súd ich sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 5 Cdo 90/2008 zo dňa 30. júna 2008 porušil vlastnícke práva podľa článku 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článkov 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky s článku 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd a osobitne v spojení s článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. 5 Cdo 90/2008 a Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. 9Co/107/2007, sa zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho konania právnemu zástupcovi navrhovateľov v sume: 6352,- Sk (2 úkony podľa § 11 ods. 2 zák. č. 655/2004 Z. z. ).“II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Ak   ide   o   základné   práva   a   slobody,   ústava   rozdeľuje   ochranu   ústavnosti   medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti,   ktoré   možno   vyvodiť   z   doterajšej   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Z vlastníckeho práva vyplýva aj oprávnenie vlastníka vlastným rozhodnutím sa vzdať dočasne   užívania   svojho   vlastníctva   a previesť   toto   oprávnenie   na   iné   osoby. Vlastník sa tým   sám   dobrovoľne   zaväzuje   k obmedzeniu   svojho   vlastníckeho   práva. V posudzovanom prípade sťažovatelia pôvodne dobrovoľne zmluvne previedli na inú osobu právo   užívať   predmet   ich   vlastníctva,   následne   v súdnom   konaní   žiadali   o vyslovenie neplatnosti tohto právneho úkonu z dôvodu nesplnenia náležitosti vyplývajúcej zo zákona č. 116/1990 Zb. v spojení s § 1 zákona č. 500/1991 Zb. v čase platnom ku dňu uzavretia nájomnej   zmluvy,   ktorým   bol   súhlas   obce,   pretože   prenajaté   priestory   mali   slúžiť na prevádzkovanie   obchodu   a služieb.   Keďže   odvolací   aj   dovolací   súd   posúdili, že predmetom   nájmu   je   nehnuteľnosť   ako   celok,   a nie   nebytové   priestory,   posudzovali právny   úkon   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   v zmysle   ktorých posúdili   nájomnú   zmluvu   ako   platnú   a zaviazali   sťažovateľov,   aby   z nej   plnili   tak, že prenechajú oprávnenie užívať predmet ich vlastníctva inej osobe.

V danom   prípade   na   to,   aby   bolo   možné   uvažovať   o porušení   či   obmedzení vlastníckeho práva sťažovateľov, by musel ústavný súd konštatovať porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Sťažovatelia považujú rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu za arbitrárne a neodôvodnené v rozpore s čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   odôvodnení   rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V   súlade   s   uvedenými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   teda povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v   rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné   dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   v   časti   namietajúcej   porušenie označených   práv   sťažovateľov   rozsudkom   najvyššieho   súdu   je ich   nesúhlas s   právnym názorom   najvyššieho   súdu,   ktorým   sa   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil. Podľa názoru   ústavného   súdu   skutočnosť,   že   sa   sťažovatelia   s   právnym   názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam. Po preskúmaní   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a odvolacieho   súdu   ústavný   súd   usúdil, že v posudzovanom prípade o takéto rozhodnutie nejde, a preto nemá dôvod   spochybniť závery najvyššieho súdu.

Odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   dalo   vyčerpávajúcu   odpoveď na skutkovú   a právnu   podstatu   odvolania,   ako   aj   samotnú   podstatu   sporu   o určenie vlastníckeho   práva,   a preto   jeho   obsah   neosvedčuje   okolnosti   majúce   za   následok sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok a procesných práv v konaní o ňom.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietol také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Porušením princípov právneho štátu a v spojitosti s čl. 20 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy je podľa sťažovateľov nesprávna aplikácia súdneho precedensu bez ďalšieho dokazovania a na   základe   tejto   skutočnosti   aj   neprimeraný   zásah   do   zmluvnej   voľnosti   účastníkov zmluvy o nájme.   Dôvody,   pre   ktoré   najvyšší   súd   v súlade   s   odvolacím   súdom   posúdili predmet nájmu ako nehnuteľnosť a na základe tohto posúdenia aplikovali právne normy regulujúce   nájom   nehnuteľností   v zmysle   Občianskeho   zákonníka,   vychádzali z ich posúdenia   listinných   dôkazov   uvedených   v odôvodnení   rozhodnutí.   Najvyšší   súd svoje   rozhodnutie   síce   podoprel   svojím   predchádzajúcim   judikátom,   pri   svojom rozhodovaní sa však primárne riadil právnymi normami občianskeho práva, a preto v tomto prípade   nejde   o aplikáciu   súdneho   precedensu   spôsobom,   ktorý   by   nahradzoval rozhodovanie podľa zákona.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   v tomto   prípade   rozhodol   najvyšší   súd   ústavne konformným spôsobom, preto sťažnosť sťažovateľov posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2008