znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 411/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., Advokátska kancelária,   N.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a práva   na prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručeného   čl.   1   ods.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 47, čl. 48 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 232/2012 a jeho rozsudkom č. k. 9 Co 232/2012-159 z 29. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára 2013 doručená sťažnosť M. H., N. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na pokojné   užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietané porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 47, čl. 48 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 9 Co 232/2012 a jeho rozsudkom č. k. 9 Co 232/2012-159 z 29. novembra 2012.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľka   sa   návrhom   doručeným Okresnému súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) 23. marca 2011 domáhala určenia, že konkretizované   nehnuteľnosti   po   nebohej   M.   S.,   rod.   M.   (ďalej   len   „poručiteľka“), nepatria do dedičstva po poručiteľke. Za odporcu označila svojho brata Ing. J. S., N. (ďalej len „odporca“). Konanie bolo vedené pod sp. zn. 13 C 88/2011.

Svoj   návrh   sťažovateľka   založila   na tvrdení,   že v čase,   keď   okresný   súd   v inom konaní rozsudkom č. k. 4 C 39/99-236 z 12. augusta 2004 (potvrdeným aj krajským súdom) na   návrh   jej   brata   určil   neplatnosť   darovacej   zmluvy   zo   6.   marca   1996,   poručiteľka (darkyňa) už nežila. Poručiteľka tak nespĺňala kritériá účastníka konania. Po právoplatnom ukončení   uvedeného   súvisiaceho   konania   odporca   podal   návrh   na   prerokovanie novoobjaveného dedičstva.   Svoj   naliehavý právny záujem sťažovateľka odôvodnila   tak, že „konajúcimi súdmi vytvorenou neistotou svojho právneho postavenia vzhľadom aj na to, že prakticky neprichádza do úvahy výlučná určovacia žaloba jedného z účastníkov zmluvy na jej neplatnosť v prípadoch, keď došlo k vzájomnému plneniu – pritom brat, J. S. nebol ani účastníkom právneho úkonu – a nárok na vzájomné plnenie z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je zo zákona podmienený v zmysle ust. § 457 OZ tým, že ide o vzájomnú reštitučnú povinnosť   a teda   v žiadnom   prípade   sa   tu   nemôže   jednať   o dedičstvo   novoobjaveného majetku s prihliadnutím aj na tú podmienku, že neplatnosti sa musí domáhať voči všetkým účastníkom právneho úkonu.“.

Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 88/2011-125 z 2. mája 2012 sťažovateľkin návrh zamietol,   keďže   dospel   k záveru,   že „nepreukázala   naliehavý   právny   záujem na požadovanom   negatívnom   určení...   Navrhovateľka   sa   nemôže   negatívnym   určovacím návrhom   úspešne   domáhať   revízie   skutkových   zistení   a právnych   záverov   všeobecných súdov vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 4C 39/99, v ktorej bolo rozsudkom... určené, že darovacia zmluva uzavretá medzi darkyňou M. S., rod. M. a obdarovanou M. H. zo dňa 6.3.1996, právoplatná a účinná dňa 7.11.1997... je neplatná... Uvedený rozsudok je s poukazom na § 159 ods. 2 po bodkočiarku O. s. p. záväzný nielen pre účastníkov, ale aj pre všetky orgány. Na základe uvedeného právoplatného rozsudku súdu Správa katastra... v súlade s § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z., v znení účinnom do 14.10.2008, zapísala záznamom   práva   k nehnuteľnostiam,   ktoré vznikli   zo   zákona   nebohej   matke   účastníkov konania.   V danom   prípade   bola   v konaní   tunajšieho   súdu   sp.   zn.   4C   39/99   určená absolútna   neplatnosť   darovacej   zmluvy,   pričom   absolútna   neplatnosť   pôsobí   zo   zákona od počiatku. Preto subjektívne práva a povinnosti z absolútne neplatného právneho úkonu nevzniknú. Absolútnu neplatnosť právneho úkonu nemožno platne zhojiť ani dodatočným schválením a ani odpadnutím vady prejavu vôle. Platnosť zmluvy sa posudzuje vždy ku dňu jej uzavretia. Navyše, darovacia zmluva je... charakterizovaná jednostranným (bezplatným) plnením   darcu   v prospech   obdarovaného,   teda   plnením   darcu   bez   protiplnenia obdarovaného, a tak v prípade určenia neplatnosti darovacej zmluvy nie je dôvodný postup podľa § 457 OZ...“.

Na podklade teoretického vymedzenia pojmu „naliehavý právny záujem“ okresný súd uzavrel, že „v danom prípade, vzhľadom na záväznosť právoplatného výroku rozsudku vo   veci   vedenej   na   tunajšom   súde   pod   sp.   zn.   4C   39/99   nie   je   právne   postavenie navrhovateľky, ako dedičky po nebohej matke, ohrozené odporcom, ktorý je jej bratom, a teda druhým dedičom po nebohej matke. S poukazom na právoplatné určenie absolútnej neplatnosti   darovacej   zmluvy,   na   základe   ktorej   bola   navrhovateľka   ako   obdarovaná z uvedenej zmluvy evidovaná v katastri nehnuteľností, po istý čas, ako vlastník v návrhu špecifikovaných   nehnuteľností,   nie   je   ohrozené   ani   jej   právne   postavenie   (bývalého) vlastníka,   keďže   z absolútne   neplatného   právneho   úkonu   nenadobudla   žiadne   práva, keď absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a vyvoláva tie dôsledky,   že   sa   naň   hľadí   ako   keby   nebol   urobený   a nie   je   možné   ho   konvalidovať. Absolútne   neplatný   právny   úkon   nespôsobuje   žiadne   právne   následky,   ani   v prípade, ak na jeho   základe   už   bolo   kladne   rozhodnuté   o vklade   vlastníckeho   práva   do   katastra nehnuteľností.   Za   stavu,   že   v pôvodnom   dedičskom   konaní   tunajšieho   súdu   po   nebohej matke   účastníkov   konania...   nebol   spoluvlastnícky   podiel   poručiteľky   z nehnuteľností špecifikovaných v návrhu predmetom dedičstva, sú všetci dedičia zo základného dedičského konania   nebohej   poručiteľky,   v danom prípade   len účastníci tohto   konania,   považovaní za vlastníkov dedičstva po nebohej matke.“.

V odvolaní proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu sťažovateľka kritizovala postoj okresného súdu k jej podaniu označenému ako „Žiadosť o postup podľa § 15 OSP“ z 24.   januára   2012,   v ktorom   poukázala   na   skutočnosti   spôsobilé   podľa   jej   názoru spochybniť   nezaujatosť   vo   veci   konajúcej   sudkyne,   a preto   navrhla, „aby   uvedené skutočnosti konajúca sudkyňa neodkladne oznámila predsedovi súdu v zmysle § 15 OSP a požiadala ho, aby dotknuté veci pridelil inému sudcovi“. O tomto podaní však nebolo rozhodnuté pre nesplnenie formálnych náležitostí. Podľa názoru sťažovateľky uvedeného v podanom odvolaní „ak súd uviedol, že nie je možné, aby účastník konania na postup podľa   §   15   vyzýval,   takéto   tvrdenie   nemá   oporu   v zákone,   pretože   Občiansky   súdny poriadok ani iné zákonné normy takýto postup nevylučujú. Aj keď ide o neobvyklý postup, nie je možné uprieť účastníkovi konania právo požiadať sudcu, aby v zmysle § 15 oznámil predsedovi súdu dôvody na svoje vylúčenie, osobitne v prípade, ak je zrejmé, že napriek existencii dôvodov na vylúčenie sudcu, sudca v súlade s § 15 ods. 1 OSP nepostupuje.“.

K meritu   prerokovávanej   veci   sťažovateľka   v odvolaní   namietala „skutočnosť, voči komu   bola   táto   neplatnosť (v   konaní   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   39/99,   pozn.) vyslovená,   pričom   darkyňa   pre   stratu   spôsobilosti   byť   subjektom   práva   nemohla   byť ani účastníkom konania, ale v jej prospech z uvedeného dôvodu nemohol byť ani spätne v katastri zapísaný majetok, ktorého neplatnosť zmluvného prevodu bola vyslovená v konaní pod sp. zn. 4C/39/99. Keďže neplatnosť darovacej zmluvy bola vyslovená len voči jednému z účastníkov zmluvy, do katastra nebolo možné zapísať ako vlastníka osobu, ktorá nežije a voči ktorej neplatnosť vyslovená nebola. Plnenie   neplatného právneho úkonu zakladá skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľka   je   preto   toho   názoru,   že   nejde   o novoobjavený   majetok   poručiteľa, ale o nárok   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   z neplatného   právneho   úkonu.   Súd v odôvodnení   rozsudku   nedal   odpoveď   na   argument   navrhovateľky,   kedy   sa   mali nehnuteľnosti stať novoobjaveným majetkom poručiteľky.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 232/2012-159 z 29. novembra 2012 napadnutý rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   K odvolaciemu   dôvodu   týkajúcemu   sa   postupu podľa § 15 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) krajský súd uviedol, že „k vylúčeniu sudcu môže dôjsť jednak na základe oznámenia   sudcu,   v prípade,   ak   sa   dozvie   o skutočnostiach,   pre   ktoré   je   vylúčený z prejednania veci (§ 15 OSP) a tiež z podnetu účastníka konania, ktorý má právo uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť (§ 15a OSP). Teda v prípade, ak má účastník konania pochybnosti o nezaujatosti vec prejednávajúceho sudcu, je na ňom, aby využil svoje právo v zmysle ustanovenia § 15a OSP. Nemôže však vyzývať sudcu, aby sám oznámil predsedovi skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, teda vyzývať ho na postup podľa § 15 OSP, pretože postup v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je len   na   sudcovi   a v prípade   existencie   takýchto   skutočností   je   sudca   povinný   takýmto spôsobom postupovať. Keďže sudkyňa takýto spôsob nevyužila, nevidela dôvody pre takýto postup,   a preto   bolo   len   na   navrhovateľke,   ak   chcela,   aby   sa   o vylúčení   sudkyne rozhodovalo, aby postupovala podľa ustanovenia § 15a OSP. Ak potom námietka zaujatosti vznesená   navrhovateľkou   v priebehu   konania   neobsahovala   všetky   zákonom   predpísané náležitosti   (absentoval   v nej   údaj   o čase,   kedy   sa   navrhovateľka   dozvedela   o dôvodoch pre vylúčenie   sudkyne),   nadriadený   súd   rozhodujúci   námietke   zaujatosti   o nej   v súlade s ustanovením   §   15a   ods.   3   OSP   nerozhodoval   a vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa bez rozhodnutia o námietke...“.

V otázke   posúdenia   podmienky   naliehavého   právneho   záujmu   na   navrhovanom určení   krajský   súd   konštatoval   správnosť   záverov   okresného   súdu,   pretože „právne postavenie   navrhovateľky   nie   je   ohrozené,   a teda   táto   žaloba   spornosť   práva medzi účastníkmi konania neodstraňuje, pričom rozhodnutím vo veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 4C 39/99, potvrdeným rozhodnutím Krajského súdu v Nitre... je súd   aj   v tomto   konaní   viazaný,   pričom   argumenty,   ktorým navrhovateľka   argumentuje v tomto   konaní   boli   podstatné   pre   posúdenie   určenia   neplatnosti   darovacej   zmluvy, avšak nemôže nimi opätovne odôvodňovať naliehavý právny záujem v tejto veci, čím by v podstate   došlo   k situácii,   kedy   by   nenastali   účinky   rozhodnutia,   vysloveného   v konaní sp. zn. 4C 39/99, teda to, že následkom takéhoto rozhodnutia sa predmetné nehnuteľnosti stali predmetom dedičského konania o novoobjavenom majetku po M. S.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   porušenie   základného   práva „na spravodlivé   súdne   konanie“ vidí   v tom,   že „v   čase   svojej   smrti   nebola   darkyňa vlastníčkou   nehnuteľností.   V zmysle   všeobecných   ustanovení   Obč.   Zák.   darkyňa   smrťou stratila   spôsobilosť   byť   účastníčkou   katastrálneho   konania   (§7   ods.2   OZ),   zároveň so smrťou fyzickej osoby zákon spája zánik jej spôsobilosti mať práva a povinnosti. Fyzická osoba smrťou prestáva byť právnym subjektom. Preto nie je možné, aby po smrti fyzickej osoby bolo vyznačené v jej prospech vlastníctvo k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností, pretože   by   išlo   o vlastníctvo   neexistujúcej   osoby   a neexistujúceho   právneho   subjektu. Takýto   postup   odporuje   aj   v tom   čase   platným   ustanoveniam   katastrálneho   zákona i občianskeho   zákonníka,   pretože   mŕtva...   osoba   nemôže   nadobúdať   práva   a povinnosti, a rovnako   ani   majetok...   z rovnakého   dôvodu   mal   petit   pôvodnej   žaloby   (o   určenie neplatnosti darovacej/zaopatrovacej zmluvy znieť, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po darkyni, ktorá už v čase podania žaloby nežila. Pokiaľ sa tak nestalo, nie je možné tento nedostatok odstraňovať v inom konaní, a to ani v konaní dedičskom.“.

Ďalej   sťažovateľka   dôvodí,   že   s ohľadom   na   vyslovenie   neplatnosti   darovacej zmluvy v súvisiacom konaní pred okresným súdom „pripadá do úvahy aplikácia § 451 obč.zák., teda žaloba na vydanie plnenia získaného bez právneho dôvodu resp. právneho dôvodu,   ktorý   odpadol,   pri   súčasnej   aplikácii   §   457   Obč.   Zák.   V tejto   súvislosti sťažovateľka upozorňuje na porušenie zásady rovnakého rozhodovania v porovnateľných prípadoch, teda na princíp legitímnych očakávaní, vymedzený rámcom judikatúry...“. Cituje právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn. 3 Cdo 154/2010.

Sťažovateľka   je   presvedčená   o danosti   jej   naliehavého   právneho   záujmu „na požadovanom určení, pretože ako podielový spoluvlastník nehnuteľností bola zapísaná v katastri nehnuteľností až do doby, kým nedošlo po smrti darkyne na základe rozsudku OS Komárno   4C/39/99   k právne   neprípustnému   zápisu   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti v prospech osoby, ktorá už nežila... Pokiaľ súd argumentuje nevykonateľnosťou rozsudku o určení   neplatnosti   darovacej   zmluvy,   nemôže   tento   argument   (dôsledok   nesprávne formulovaného   petitu   v žalobe   o určení   neplatnosti   darovacej   zmluvy)   zaťažovať sťažovateľku, ktorá nebola v predmetnom konaní navrhovateľkou a teda nemala dispozičné oprávnenie žalobou a jej petitom... Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, v čase svojej smrti nebola   darkyňa   vlastníčkou   nehnuteľností,   a v zmysle   vyššie   uvedených   skutočností akékoľvek neskoršie právne skutočnosti sú pre určenie, či vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho   vlastníctve,   právne   bezvýznamné.   V aktuálnom   dedičskom   konaní   po   matke sťažovateľky sa koná o prejednanie novoobjaveného majetku, a nie novo-nadobudnutého majetku.“.   V tejto   súvislosti   sťažovateľka   dôvodí,   že   v súvisiacom   konaní „bola   síce vyslovená   neplatnosť   právneho   úkonu...   ale   súdom   vyslovený   výrok   predsa   neznie, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke“.

Sťažovateľka   tiež „namieta,   že   svoj   právny   názor   v priebehu   konania   oprela o judikatúru   v porovnateľných   veciach,   prvostupňový   súd   sa   však   argumentačne nevyporiadal   s tým,   prečo   sa   jeho   rozhodnutie   odlišuje   od   rozhodnutí   v predložených porovnateľných veciach, pričom k právu na spravodlivé súdne konanie organicky prináleží právo na úplné a presvedčivé odôvodnenie. Tento nedostatok neodstránil... ani odvolací súd, pričom ide o skutočnosť zásadnú pre rozhodnutie vo veci, teda argument účastníka, na ktorý je potrebné odpovedať... Posúdenie odvolacieho súdu... sa nevyporiadalo s tým, kedy   sa   mal   predmetný   majetok   stať   novoobjaveným   majetkom   poručiteľky,   a či   ho poručiteľka vlastnila v čase svojej smrti. Ide pritom o skutočnosť podstatnú pre rozhodnutie meritórne...“.

Sťažovateľka zotrváva na názore, podľa ktorého „nie je... možné uprieť účastníkovi konania právo požiadať sudcu, aby v zmysle § 15 oznámil predsedovi súdu dôvody na svoje vylúčenie, osobitne v prípade, ak je zrejmé, že napriek existencii dôvodov na vylúčenie sudca   nepostupuje   v súlade   s   §   15   ods.   1   O. s. p...   Napriek   námietke   sťažovateľky v podanom   odvolaní   súd   neskúmal,   či   sú   dané   skutočnosti   spochybňujúce   nezaujatosť sudcu,   a prisvedčil   názoru   súdu   prvostupňového,   že   účastník   nemôže   vyzývať   sudcu   na postup podľa § 15 O. s. p. Takéto tvrdenie a takúto odpoveď na svoj argument považuje sťažovateľka   za   nesúladné   s ustanovením   čl.   2   Ústavy   SR...“.   Sťažovateľka   k sťažnosti pripojila fotografiu, ktorá údajne zachytáva nasadanie konajúcej sudkyne do auta právnej zástupkyne odporcu.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti meritórne takto rozhodol:„1.   Krajský   súd   v Nitre   v konaní   spisová   značka   9Co   232/2012   porušil   právo sťažovateľky M. H. na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v zmysle   dodatkového   protokolu,   ako   aj   práva   garantované   čl.   46 ods. 1, 2 v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj na čl. 1 ods. 1 Dodatkového dohovoru, s následným porušením aj čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 47 a 48, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.

3.   Ústavný   súd   zrušuje   rozhodnutie   Krajského   súdu   Nitra   sp.   zn.   9Co   232/2012 zo dňa 29.12.2012 (správne malo byť 29.11.2012, pozn.).

4.   Sťažovateľke   M.   H.,   bytom   N.,   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške   3500   EUR,   ktoré   je   Krajský   súd   Nitra   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Priznáva   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v konaní   o ústavnej sťažnosti,   ktoré   je   Krajský   súd   v Nitre   povinný   vyplatiť   k rukám   právneho   zástupcu do jedného mesiaca po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľka v návrhu na rozhodnutie vo veci samej, ktorý je pre ústavný súd záväzný (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde),   požaduje   vysloviť   porušenie   jej   práva „na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy... a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Z citovanej   formulácie   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   prieťahy   v postupe krajského súdu pri rozhodovaní o jej odvolaní, ktoré majú mať za následok porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov i práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote.

Túto časť svojho petitu sťažovateľka nijako neodôvodnila, hoci podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde predstavuje odôvodnenie povinnú obsahovú náležitosť každého návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom.   V tejto   časti   preto   sťažnosť   nespĺňa zákonom predpísané náležitosti. Napriek tomu ústavný súd nepristúpil k výzve na doplnenie sťažnosti, lebo dospel k záveru, že takýto postup by bol so zreteľom na podstatné skutkové okolnosti sťažovateľkinho prípadu procesne neefektívny.

Stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu totiž dôsledne rešpektuje právny názor, podľa ktorého o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje (v tomto   prípade   krajského   súdu),   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva, lebo v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, II. ÚS 76/06).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je teda   požiadavka   smerovania   sťažnosti   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov verejnej   moci   do základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   z princípu, podľa ktorého   sťažnosť   zohráva   aj   významnú   preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný prostriedok   slúžiaci   na to,   aby sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   že už k zásahu   došlo,   aby   sa   v porušovaní   základných   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr. IV. ÚS 104/03,   IV.   ÚS   73/05,   III. ÚS   355/2012).   Ústavný   súd   preto   v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I.   ÚS   96/07,   II.   ÚS   214/08)   prezentuje   už   ustálený   záver,   že   základnému   právu na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   sa   poskytuje ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.Z obsahu sťažnosti, jej príloh i z vyjadrení samotnej sťažovateľky bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že konanie vedené pred krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 232/2012 bolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (5. februára 2012) právoplatne ukončené (na fotokópii písomného vyhotovenia rozsudku krajského súdu je ako dátum právoplatnosti vyznačený 5. december 2012). Sťažovateľka sa teda so svojou sťažnosťou na ústavný súd obrátila v čase, keď už tento prostriedok nápravy zásahu do jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru) objektívne nebol spôsobilý splniť svoj účel. Preto v tejto časti by aj v prípade doplnenia   o zodpovedajúce   odôvodnenie   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažovateľka   do   sťažnostného   petitu   pojala   aj   námietku   porušenia   jej   práva na spravodlivé   prejednanie   veci   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru, „ako   aj   práva garantované čl. 46 ods. 1, 2 v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

2.1 K tejto časti návrhu na rozhodnutie vo veci samej ústavný považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že ústava v čl. 46 ods. 2 garantuje základné právo každého, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Inými slovami, ide tu o ústavný základ súdneho   prieskumu   vrchnostenských   aktivít   verejnej   správy   prameniaci   z katalógu základných práv a slobôd.

V sťažovateľkinej   veci   okresný   súd   a neskôr   krajský   súd   rozhodovali   vo   veci tzv. určovacej   žaloby   podľa   §   80   písm.   c)   OSP.   Predmetom   konania   bolo   rozhodnutie o tom, či sťažovateľkou konkretizované nehnuteľnosti sú alebo nie sú súčasťou dedičstva. V popísanej perspektíve teda o súdnom prieskume rozhodnutí či postupov orgánov verejnej správy   nemožno   vôbec   uvažovať,   keďže   sťažovateľka   bola   účastníčkou   civilného (sporového)   súdneho   konania,   ktorého   účelom   bolo   vyriešiť   údajný   súkromný   spor medzi sťažovateľkou a odporcom ako subjektmi súkromného práva.

Žalované konanie   teda   nespadá   do   vecného   rámca   základného   práva   zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, a preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

2.2   Okrem   toho   však   sťažovateľka   namieta   aj   porušenie   práva   na   spravodlivé prejednanie jej veci (formálno-právne je regulované v čl. 6 ods. 1 dohovoru), ako aj práva garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Ide tu teda o základné právo na súdnu ochranu.

Sťažovateľka k tejto časti svojej sťažnosti predniesla v podstate dve námietky. Prvá sa   týka   meritórneho   posúdenia   jej   určovacieho   návrhu   krajským   súdom   a druhá   sa koncentruje na problém sťažovateľkiných pochybností o nezaujatosti sudkyne, ktorá kauzu na prvom stupni prerokovávala a rozhodla.

Pokiaľ ide o právne posúdenie okresným súdom zistených skutkových okolností (tie zjavne nevyvolávajú žiadne spory), ústavný súd zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   17/01, III. ÚS 180/02, I. ÚS 12/05).

V nadväznosti   na   citovaný   stabilný   postoj   ústavného   súdu   k vlastnej   pozícii pri preskúmavaní postupov a rozhodnutí všeobecných súdov hodno zdôrazniť, že námietky prednesené sťažovateľkou v odôvodnení jej sťažnosti   majú v prevažnej miere charakter, ktorého   právna   analýza   a hodnotenie   by   ústavný   súd   stavali   práve   do   pozície   ďalšej inštancie všeobecného súdnictva. Týka sa to právnej argumentácie súvisiacej so smrťou poručiteľky, a tým aj stratou jej právnej subjektivity, s charakterom záznamu ako jedného z druhov zápisu vecných práv do katastra nehnuteľností, ako aj problematiky absolútnej neplatnosti právnych úkonov.

Ústavný súd v záujme čo najvyššej miery zrozumiteľnosti svojho uznesenia však predsa považuje za dôležité podčiarknuť, že argument, podľa ktorého „v čase svojej smrti nebola   darkyňa   vlastníčkou   nehnuteľností“, svedčí   o sťažovateľkinom   nepochopení dôvodov oboch v jej veci konajúcich všeobecných súdov, na ktorých v konečnom dôsledku založili svoje pre sťažovateľku negatívne rozhodnutia. Ak predsa oba súdy zhodne, správne a detailne   vysvetlili   podstatu   absolútnej   neplatnosti   právnych   úkonov   (účinky   ex   tunc), potom   je zreteľné,   že   v dôsledku   autoritatívneho   posúdenia   darovacej   zmluvy   uzavretej medzi poručiteľkou a sťažovateľkou ako neplatnej poručiteľka ako darca nikdy vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nestratila.

Na tomto právnom závere nič nemení ani zápis v katastri nehnuteľností realizovaný v prospech obdarovanej, lebo podľa § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   162/1995   Z. z. o   katastri   nehnuteľností   a o zápise   vlastníckych   a   iných   práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov údaje katastra uvedené v   §   7   (teda   aj   údaje   o   právach   k nehnuteľnostiam,   údaje   o   vlastníkoch   nehnuteľností a o iných   oprávnených   z práv k nehnuteľnostiam) sú   hodnoverné,   len   ak sa   nepreukáže opak. V súvisiacom konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 4 C 39/99 sa však opak právoplatne preukázal, preto bolo správne, že v dôsledku chýbajúceho právoplatného rozhodnutia   o dedičstve   novoobjaveného   majetku   bola   formou   záznamu   k sporným nehnuteľnostiam zapísaná ako vlastníčka poručiteľka. Aj tento záznam bude mať v katastri nehnuteľností   svoje   miesto   (teda   bude   hodnoverný)   len   dovtedy,   kým   sa   autoritatívne v dedičskom konaní nepotvrdí, kto smrťou poručiteľky vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudol.

V koncepte odôvodnenia záverov krajského súdu nemožno opomenúť veľmi dôležitý aspekt   súvisiaci   s ústavným   princípom   právnej   istoty.   Krajský   súd   výstižne   zdôraznil, že „argumenty,   ktorými   navrhovateľka   argumentuje   v tomto   konaní   boli   podstatné pre posúdenie   určenia   neplatnosti   darovacej   zmluvy,   avšak nemôže   nimi   opätovne odôvodňovať   naliehavý   právny   záujem   v tejto   veci,   čím   by   v podstate   došlo   k situácii, kedy by   nenastali   účinky   rozhodnutia,   vysloveného   v konaní   sp. zn.   4C   39/99,   teda   to, že následkom takéhoto rozhodnutia sa predmetné nehnuteľnosti stali predmetom dedičského konania o novoobjavenom majetku“. S citovaným právnym názorom sa ústavný súd v plnej miere stotožňuje a nemá dôvod čokoľvek k nemu dodávať.

Významným v kontexte analyzovanej argumentácie sťažovateľky je aj jej poukaz na rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vo   veci   sp.   zn.   3   Cdo   154/2010,   ktorý   je   však v okolnostiach konania vedeného pred okresným súdom a neskôr aj pred krajským súdom irelevantný.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   dedičské   rozhodnutie   o novoobjavenom majetku nepotvrdzuje, že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci, keďže po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva   niekoho   iného   (napríklad   vydržanie).   Pri aplikácii   tohto   názoru na sťažovateľkinu   kauzu   je   z obsahu   sťažnosti   i z príloh   k nej   pripojených   zjavné, že sťažovateľka   v konaní   o jej   určovacej   žalobe   existenciu   žiadnych   takýchto   právnych skutočností   netvrdila   ani   nepreukázala.   Tým   neuniesla   bremeno   tvrdenia   ani   dôkazné bremeno týkajúce sa splnenia podmienky pre meritórne prerokovanie určovacieho návrhu, ktorou   je   podľa   §   80   písm.   c)   OSP   existencia   naliehavého   právneho   záujmu.   Záver okresného   súdu   i krajského   súdu   sa   tak   do   rozporu   s predmetným   právnym   názorom najvyššieho súd nedostal.

Pokiaľ   ide   o námietku   spochybňujúcu   nezaujatosť   sudkyne   konajúcej   na   prvom stupni   v sťažovateľkinej   veci,   ústavný   súd   nezistil   v právnom   názore   krajského   súdu, podľa ktorého   konania   nemá   právo „vyzývať   sudcu,   aby   sám   oznámil   predsedovi skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, teda vyzývať ho na postup podľa § 15 OSP“, žiadne signály   ústavného   nesúladu.   Dôvodom   tohto   záveru   je   neodškriepiteľný   fakt, na ktorý poukázal i krajský súd, a to právo účastníka konania namietať nezaujatosť sudcu. Sťažovateľka pripojila k svojej sťažnosti fotokópiu podania z 24. januára 2012, z obsahu ktorého skutočne vyplýva absencia esenciálnych náležitostí námietky zaujatosti. Ak potom okresný   súd   k obsahu   námietky   neprihliadal   a ani   ju   na   vybavenie   nadriadenému   súdu nepredložil,   postupoval   jednoznačne   v súlade   s   §   15a   ods.   3   OSP.   Nemožno   preto akceptovať snahu sťažovateľky zhojiť nekvalifikovanosť svojho podania formuláciou práva (vyzývať konajúceho sudcu na oznámenie svojej zaujatosti vo veci), ktoré by si vyžadovalo procesnú reakciu sudcu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   o vecnej   správnosti prvostupňového rozsudku v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, krajský súd ku všetkým zásadným námietkam sťažovateľky zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia   citovaného   v naratívnej   časti   tohto   uznesenia   krajský   súd   zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné považovať podmienku naliehavého právneho záujmu na určení, že konkretizované nehnuteľnosti netvoria súčasť dedičstva   po   poručiteľke,   za   splnenú.   V   každom   prípade   tento   postup   krajského   súdu pri odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľky   nemožno   považovať za zjavne neodôvodnený   alebo arbitrárny. Okolnosť,   že sťažovateľka má odlišný   názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do   záverov krajského súdu. Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným   súdom   a   nemožno   ho   ani   účelovo   chápať   tak,   že jeho   naplnením   je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

V časti   namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   i práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je predložená sťažnosť zjavne neopodstatnená.

3. V návrhu na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľka žiada vysloviť aj porušenie jej práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 78/2011)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj právo podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd   súčasne   porušil   ústavno-procesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy, resp. čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Inak   povedané,   o   prípadnom   porušení   iného   práva hmotnoprávneho charakteru (čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou   v   sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o   porušení ústavno-procesných princípov obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda ani práva sťažovateľky podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. I v tejto časti je preto sťažnosť zjavne neopodstatnená.

4. Napokon sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti musel zaoberať časťou sťažnostného petitu formulovanou v tom zmysle, že krajský súd porušil základné   práva   sťažovateľky   garantované   ústavou   i jej   práva   zaručené   dohovorom „s následným porušením aj čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 47 a 48, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR“.

Použité slovné spojenie „s následným porušením“ naznačuje, že sťažovateľka vníma navrhované ustanovenia   ústavy   ako   porušené   v dôsledku   porušenia   jej   základných   práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom. Už len z tohto hľadiska ústavný súd musel v predmetnej časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, pretože základné práva   sťažovateľky   garantované   ústavou   i jej   práva   zaručené   dohovorom podľa predchádzajúcich   bodov   odôvodnenia   tohto   uznesenia   zjavne   porušené   neboli. Preto ani   o porušení   ústavných   článkov,   ku   ktorých   porušeniu   malo   dôjsť   v dôsledku porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy či porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno uvažovať.

Okrem toho však ústavný odkazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej čl. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy   (napr. IV.   ÚS   70/2011), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie tohto ustanovenia ústavy (napr.   III.   ÚS   119/2011).   Rovnako čl.   2   ods.   2   ústavy,   ktorého   porušenie   navrhla sťažovateľka   vysloviť,   má   taktiež   charakter   všeobecného   ústavného   princípu,   ktorý   sú povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011) a neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť ich porušenie (napr. III. ÚS 119/2011). Aj čl. 152 ods. 4 ústavy má charakter generálneho interpretačného princípu   vždy   uplatňovaného   ústavným   súdom   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   (m.   m. IV. ÚS 383/08, III. ÚS 66/2012).

Uvedeným charakteristikám sa vymyká len sťažovateľkou namietané porušenie čl. 47 a čl. 48 ústavy. Tieto ústavné články však zaručujú viacero čiastkových   práv tvoriacich spolu   s ďalšími   právami   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   No   sťažovateľka v sťažnosti   netvrdí   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   inkorporovaných do uvedených   ústavných   článkov   (s výnimkou   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy). Nemožno tak zistiť, ktoré z nich malo byť   podľa   sťažovateľky   v konaní   pred   krajským   súdom   porušené.   V nadväznosti   na   to potom sťažnosť neobsahuje ani žiadne dôvody pre záver o porušení takýchto práv. V tejto časti   bolo   preto   potrebné   sťažnosť   odmietnuť aj   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   predloženú   sťažnosť   v   celom   jej   rozsahu,   bolo   už bez právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   formulovanými   sťažovateľkou v návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (navrhované   finančné   zadosťučinenie,   zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013