znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 411/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. Z., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. R. F., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na odmenu za vykonanú   prácu   zaručenú   v čl.   36   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 152/2011 a jeho rozsudkom z 25. mája 2011 a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. E. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2011 doručená sťažnosť MUDr. E. Z., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na odmenu za vykonanú prácu zaručeného v čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7   Co   152/2011   a jeho   rozsudkom z 25. mája 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   žalovaná   bola rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   14   C   223/2008 z 1. marca   2011   zaviazaná   zaplatiť   599,06 €   spolu   s príslušenstvom, a to   z dôvodu,   že Nemocnica   s poliklinikou   P.   (ďalej   len   „navrhovateľka“)   si   uplatnila   právo   na   vrátenie náhrady   mzdy   poskytnutej   sťažovateľke   za   mesiace   október   a november   2006,   pretože sťažovateľka porušila dohodu o zvýšení kvalifikácie z 3. októbra 2005 (ďalej len „dohoda“) tým, že nesplnila povinnosť zotrvať po skončení štúdia   v odbore geriatria   v pracovnom pomere   u navrhovateľky   po   dobu   piatich   rokov.   Okresný   súd   uplatnený   nárok navrhovateľky   posúdil   v zmysle   ustanovenia   §   155   ods.   1   zákona   č.   311/2001   Z.   z. Zákonník   práce   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Zákonník   práce“)   účinného v rozhodnom   období,   podľa   ktorého   ak   zamestnanec   (sťažovateľka,   pozn.)   nezotrvá po skončení   štúdia   u   zamestnávateľa   (navrhovateľky,   pozn.)   určitý   čas   v   pracovnom pomere, je zamestnanec povinný mu uhradiť náklady spojené so štúdiom. V zmysle čl. II dohody   pod týmito   nákladmi   bolo treba   rozumieť aj náhradu   mzdy,   a to   v rozsahu   3/4 celkovej sumy vynaložených nákladov.

Sťažovateľka nesúhlasiac s rozsudkom okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 152/2011 z 25. mája 2011 tak, že napadnutý rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že sťažovateľka v rozhodnom období vykonávala prax v súvislosti so svojím špecializačným štúdiom vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou Ž., preto sťažovateľka v tomto období prácu pre   navrhovateľku   nevykonávala.   Vzhľadom   na   uvedené   jej   preto   ani   za   toto   obdobie nevznikol nárok na mzdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namieta,   že   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   a postupom   súdu,   ktorý   mu   predchádzal,   bolo   porušené   jej základné právo na odmenu za vykonanú prácu, pretože krajský súd ako súd odvolací dospel k nesprávnym   záverom,   čo   sa   týka   právneho   a skutkového   posúdenia   toho,   či   výkon špecializovanej praxe pre iného zamestnávateľa možno považovať za výkon práce, alebo nie, ktoré spochybňovala viacerými skutkovými tvrdeniami.

Sťažovateľka na základe uvedeného v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1.   Základné   právo   MUDr.   E.   P.   na   spravodlivé   a   uspokojujúce   pracovné podmienky, a to právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby umožnila dôstojnú   životnú   úroveň   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Žiline   v konaní vedenom pod sp. zn. 7Co/152/2011 p o r u š e n é b o l o.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/152/2011 z 25.05.2011 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. MUDr. E. Z., bytom Ž., priznáva finančné zadosťučinenie v sume vo výške 500,00 EUR   (slovom   päť   sto   eur),   ktoréje   Krajský   súd   Žilina   povinný   MUDr.   E.   Z.   vyplatiť do 15 dní od právoplatností tohto rozhodnutia (nálezu).

4.   MUDr.   E.   Z.   priznáva trovy konania   a   právneho   zastúpenia   v   sume   vo výške 314,18   Eur,   a   to   za   dva   úkony   právnej   služby   -   prevzatie   veci   a   príprava   a   spísanie sťažnosti na Ústavný súd, 2 x á 123,50 + paušál 2 x 7,41 Eur + 20% DPH, ktoré je Krajský súd Žilina povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. F. do 15 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

K takto   formulovanému   zneniu   petitu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   rozdielne priezvisko   v 1.   bode   považuje   za   pisársku   chybu,   pretože   sťažovateľka   sa   v sťažnosti identifikovala ako „MUDr. E. Z.“ s rovnakým dátumom narodenia ako „MUDr. E. P.“ označená v záhlaví napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 36 písm. a) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právo a odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Samotná sťažovateľka tak formuláciou sťažnostného petitu určila ústavnému súdu rozsah, v akom sa napadnutým rozsudkom krajského súdu má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa totiž vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Sťažovateľka v predloženej sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva na odmenu za vykonanú prácu [čl. 36 písm. a) ústavy], ktorého sa mal dopustiť krajský súd svojím   postupom   a napadnutým   rozsudkom,   ktoré   sťažovateľka   považuje   za   vecne nesprávne rozhodnutie.

Základné právo na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) ústavy je podľa názoru ústavného súdu právom hmotnej povahy.

Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný   súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   na   to,   aby sa vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom nemohol posúdiť v konaní o predloženej sťažnosti prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy (sťažovateľka takéto posúdenie nenavrhla), sťažnosť, ktorou sťažovateľka namietala výlučne porušenie základného práva podľa čl. 36 písm   a) ústavy, bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Takýto postup je nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Nad   rámec   odôvodnenia   svojho   uznesenia,   predovšetkým   majúc   na   zreteli požiadavku   presvedčivosti   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   (§   157   ods.   2   druhá   veta zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov), ústavný súd predsa považuje za vhodné zaujať stručné stanovisko k meritu predloženej sťažnosti.

Sťažovateľka namietala pochybenia krajského súdu, ktoré mali spočívať v tom, že tento nesprávne posúdil charakter výkonu špecializovanej praxe vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou Žilina, ktorý sťažovateľka považovala za výkon práce.

Ústavný   súd   vychádza   zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Z odôvodnenia   sťažnosti   i z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu v spojení   s odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   zotrváva na svojom právnom názore, že výkon špecializovanej praxe je potrebné považovať za výkon práce,   a teda   že   navrhovateľka   bola   povinná   jej   vyplácať   mzdu,   a nie   náhradu   mzdy v spojitosti   s   výkonom   špecializovanej   praxe.   Vo   veci   konajúce   súdy   pritom   zastávali právny   názor,   že   v posudzovanom   prípade   sťažovateľka,   ktorá   na základe   dohody   bola povinná   absolvovať   špecializačné   štúdium   v odbore   geriatria   pre   účely   zvýšenia kvalifikácie, nevykonávala v rozhodnom období prácu pre zamestnávateľa – navrhovateľku. V konaní   bolo   preukázané,   že   sťažovateľka   v   rozhodnom   období   vykonávala   prax v súvislosti   so svojím špecializačným štúdiom   so súhlasom   navrhovateľky. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal pritom tiež na to, že zvyšovanie kvalifikácie je podľa § 140 ods. 1 Zákonníka práce potrebné považovať za prekážku v práci na strane zamestnanca (teda   sťažovateľky, pozn.),   počas trvania ktorej   má zamestnanec nárok na pracovné   voľno   a fakultatívne (na   zmluvnom   základe,   pozn.)   aj   poskytovanie   náhrady mzdy.

Preto, ak krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení svojho rozsudku vychádzal z toho,   že   sťažovateľka   so   súhlasom   zamestnávateľky   vykonávala   prax   v súvislosti so zvyšovaním   kvalifikácie   na   základe   uzatvorenej   dohody,   čo   nemožno   považovať za výkon   práce,   peňažné   plnenie,   ktoré   sťažovateľka   dostala   v rozhodnom   období od navrhovateľky,   malo   charakter   náhrady   mzdy,   ktorú   sťažovateľka   vzhľadom   na porušenie dohody navrhovateľke bola povinná vrátiť v stanovenom rozsahu (3/4, pozn.), je tento   napadnutý   rozsudok   ústavne   plne   akceptovateľný,   a teda   ani   v prípade,   že   by sťažovateľka   bola   petit   svojej   sťažnosti   formulovala   spôsobom   umožňujúcim   meritórny prieskum zo strany ústavného súdu, nebol by daný dôvod na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (napr. na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011