znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 411/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. mája 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 482/2009, ako aj jeho postupom v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2010 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zaručeného čl. 35 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na vzdelanie zaručeného   čl.   42   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 5. mája 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 482/2009, ako aj jeho postupom v tomto konaní.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) vedenom pod sp. zn. 2 S 14/2007 pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhal zrušenia rozhodnutia rektora Univerzity Komenského v Bratislave   č.   OŠV   3047/2006/D   IV   7   zo   7.   novembra   2006,   ktorým   bolo   potvrdené rozhodnutie   dekana   Právnickej   fakulty   Univerzity   Komenského   v   Bratislave č. SO 4910/2006 D IV/7 zo 6. septembra 2006 o jeho vylúčení zo štúdia podľa § 66 ods. 1 písm. c) zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   vysokých   školách“). Po rozhodnutí kompetenčného sporu medzi krajským súdom a Krajským súdom v Trnave bola veci na krajskom súde pridelená sp. zn. 2 S 198/07.

Pri podaní žaloby sťažovateľ nebol zastúpený advokátom tak, ako to vyžaduje § 250a OSP,   čo   vysvetlil   neochotou „dvoch   advokátskych   kancelárií   z Bratislavy,   na ktoré sa obrátil   prostredníctvom   Helsinského   občianskeho   zhromaždenia.   Táto   mimovládna organizácia...   oslovila   dve   advokátske   kancelárie,   ktoré   boli   požiadané   o   právne zastupovanie vo veci, ktorá je predmetom žaloby. Tieto odmietli zastupovať žalobcu v tejto veci. Formálne (ústne) zdôvodnili odmietnutie veľkou zaneprázdnenosťou.

Taktiež treba vziať do úvahy skutočnosť, že Slovenské národné stredisko pre ľudské práva... po oboznámení sa s porušovaním Základných práv a slobôd (právo na vzdelanie) odporučilo   žalobcovi   obrátiť   sa   v   prípade   súdneho   sporu   na   advokáta.   A   to   i   napriek skutočnosti, že podľa zákona č. 308/1993 Z. z. o zriadení SNSĽP má oprávnenie na právne zastupovanie žalobcu v prípadoch porušovania ľudských práv.“.

V deň podania žaloby (19. januára 2007) sťažovateľ požiadal podľa § 20 ods. 3 zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) Slovenskú advokátsku komoru o pridelenie advokáta na zastupovanie v   predmetnom   konaní.   Keďže   sťažovateľ   na   svoju   žiadosť   nedostal   odpoveď,   požiadal podaním   doručeným   13.   novembra   2007   krajský   súd „o   pridelenie   advokáta na zastupovanie“.

Krajský   súd   13.   mája   2008   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   dôkazov preukazujúcich dôvodnosť jeho návrhu na pridelenie právneho zástupcu z radov advokátov. Sťažovateľ zaslal požadované podklady krajskému súdu 12. júna 2008.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   S   198/07-115   z   2.   júla   2008   návrh   sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov zamietol, pretože dospel k záveru, že sťažovateľ nesplnil podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, čo je podľa § 30 ods. 1 OSP nevyhnutná podmienka na ustanovenie právneho zástupcu.

Predmetné   uznesenie   sťažovateľ   napadol   odvolaním   doručeným   8.   augusta   2008 krajskému súdu. Argumentoval v ňom judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len   „ESĽP“)   v   prospech   tvrdenia,   že   skutkové   okolnosti   jeho   prípadu   zakladajú   právo na pridelenie právneho zástupcu súdom.

Najvyšší   súd   uznesením   z   23.   júna   2009   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Sžo 201/2008   potvrdil   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu.   Najvyšší   súd   zdôraznil viazanosť   krajského   súdu   ustanoveniami   §   30   a   §   138   OSP,   pričom   sa   stotožnil „so záverom krajského súdu, že u žalobcu nie je naplnená zákonná podmienka v zmysle § 138 ods. 1 OSP, pretože pomery žalobcu neodôvodňujú jeho oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (ktorý žalobca spolu s podaným návrhom zaplatil), a teda v zmysle § 30 OSP krajský súd nemohol žiadosti žalobcu o ustanovenie advokáta vyhovieť“.

Sťažovateľ 7. augusta 2009 doručil ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti uzneseniu najvyššieho súdu. Navrhol vyslovenie porušenia jeho základných práv   zaručených   čl.   46   ods.   1 a čl.   47 ods.   2 ústavy   a práva zaručeného čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   21.   augusta   2009   požiadal   sťažovateľ o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   311/09-15   z   23.   septembra   2009   sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Konštatoval, že „z tvrdení sťažovateľa a pripojených listinných dôkazov si nemožno z pohľadu ústavného súdu utvoriť obraz o tom, čo   bolo   na   príčine   skutočnosti,   že   sťažovateľ   neuzavrel   zmluvu   o   právnych   službách so žiadnym advokátom“. Ďalej ústavný súd s poukazom na ustanovenie § 30 OSP zdôraznil, že v žiadosti o pridelenie právneho zástupcu z radov advokátov adresovanej krajskému súdu sa   sťažovateľ „neodvolával...   na   svoje   pomery,   ale   na   skutočnosť,   že   advokátske zastupovanie   nedokázal   získať   sám,   ale   ani   prostredníctvom   Slovenskej   advokátskej komory.

Za uvedených okolností všeobecné súdy žiadosti sťažovateľa nemohli vyhovieť.“. Nakoniec ústavný súd zdôraznil, že „ku skutočnému zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu by došlo až zastavením konania pre nesplnenie podmienky zastúpenia   advokátom.   Pri   tomto   rozhodovaní   by   všeobecný   súd   mal   a   mohol   zvážiť situáciu, v ktorej sa sťažovateľa nachádza. Na adresu sťažovateľa treba uviesť, že mal svoju žiadosť na Slovenskej advokátskej komore urgovať, resp. trvať na jej vybavení, a to hoci aj súdnou cestou v rámci súdneho konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 250t Občianskeho súdneho poriadku).

Situáciu, v ktorej sa sťažovateľ ocitol, nemôže všeobecný súd v žiadnom prípade zohľadniť pri rozhodovaní o ustanovení právneho zástupcu z radov advokátov v zmysle § 30 Občianskeho súdneho poriadku.“.

Krajský   súd   po   doručení   výziev   sťažovateľovi   na   splnenie   podmienky kvalifikovaného právneho zastúpenia uznesením č. k. 2 S 198/07-130 z 9. septembra 2009 konanie o sťažovateľovej žalobe pre nesplnenie podmienky podľa § 250a OSP zastavil.Sťažovateľ   doručil   krajskému   súdu   22.   októbra   2009   odvolanie   proti   uzneseniu o zastavení konania. Dôvodil v ňom odňatím možnosti konať pred súdom, pričom podľa jeho názoru krajský súd ani najvyšší súd pri rozhodovaní o pridelení právneho zástupcu nevzali „do úvahy špecifické a objektívne skutočnosti, ktoré boli napriek mojej enormnej snahe vážnou prekážkou na zabezpečenie advokáta vlastnými silami. Okrem toho oba tieto súdy pri rozhodovaní nevzali do úvahy ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva... v Štrasburgu ohľadom povinnosti zmluvného štátu pri zabezpečovaní spravodlivého práva na súdny proces.“.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa uznesením z 5. mája 2010 v konaní vedenom pod   sp.   zn.   8   Sžo   482/2009   rozhodol   tak,   že   prvostupňové   uznesenie   krajského   súdu o zastavení   konania   potvrdil.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu „neprislúchalo   krajskému súdu... angažovať sa vo veci ustanovenia advokáta žalobcovi, takýto postup zákon umožňuje iba pri splnení podmienok stanovených v § 30 O. s. p.

Žalobca opakovane poukazoval na ťažkosti pri zabezpečení advokáta z roku 2007. Pri uplatňovaní svojich procesných práv je účastník konania povinný byť aktívny, teda žalobca sám mal opätovne vynaložiť úsilie pre zabezpečenie advokáta.

Najvyšší   súd   v   tejto   súvislosti   ešte   považuje   za   dôležité   uviesť,   že   rozhodnutia žalovaného   boli   už   niekoľkokrát   predmetom   konaní   o   preskúmaní   zákonnosti   vedených na tomto súde, pričom bola splnená podmienka povinného zastúpenia advokátom.“.Sťažovateľ v priebehu konania o jeho žalobe viackrát sťažnosťami podanými podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov namietal pomalý a neefektívny postup krajského súdu i najvyššieho súdu v jeho veci.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   poukázal   na   neochotu   ním oslovených   advokátskych   kancelárií   zastupovať   ho   v   spore   s   Právnickou   fakultou Univerzity   Komenského   v   Bratislave.   V   období   január   –   marec   2007   oslovil „dve advokátske kancelárie v Trnave a päť v Bratislave, pričom tri z nich ústne uviedli ako príčinu odmietnutia zastupovania skutočnosť, že odporcom je UK v Bratislave, resp. jej zložka – Právnická fakulta“. Kriticky hodnotí ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o advokácii, ktorého „slabá stránka spočíva vo fakultatívnosti konania komory v prípade požiadania o pridelenie advokáta zo strany žiadateľa. Takto formulované ustanovenie zákona ju nenúti konať   v   prospech   žiadateľa   na   naplnenie   jeho   práva   na   inú   právnu   ochranu   a   práva na právnu pomoc, ktorý je z dôvodu zmeškania plynúcich lehôt mnohokrát vystavený hrozbe nenaplnenia práva na prístup k súdu.“. Z uvedených okolností sťažovateľ vyvodzuje, že „napriek enormnej snahe, ktorá ho stála mnoho času, stresov a aj finančných prostriedkov, v snahe vyhovieť povinnosti vyplývajúcej z ustan. § 250a O. s. p., nebol z vlastnej viny schopný   splniť   túto   zákonnú   podmienku   na   začatie   konania,   ktorým   sa   chcel   domáhať svojho ústavného práva na vzdelanie“. Pritom zdôraznil, že sa obrátil aj na „mimovládne organizácie zaoberajúcimi sa ľudskými právami“.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s   poukazom   v   jeho   veci   konajúcich   všeobecných   súdov na podmienky ustanovené v § 30 OSP, „pretože všeobecné súdy nevzali v úvahu pozitívny záväzok Slovenskej republiky vyplývajúci z čl. 1 Dohovoru pri posudzovaní sťažovateľovho práva podľa čl. 6 ods. 1“.

Sťažovateľ kriticky hodnotí aj názor ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 311/09 týkajúci sa jeho možnosti domáhať sa voči pasivite Slovenskej advokátskej komory ochrany svojho práva v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, keďže v ustanovení § 20 ods. 3 zákona o advokácii „zákonodarca nevyjadril povinnosť SAK prideliť advokáta.... pridelenie advokáta spočíva na fakultatívnosti, a nie obligatórnosti. Z takto formulovaného ustanovenia   je   zrejmé,   hoci   možno   SAK   považovať   za   orgán   verejnej   správy,   že   jej nečinnosť nemožno v žiadnom prípade napadnúť žalobou v zmysle § 250t O. s. p., pretože žiadnu povinnosť neporušila.“.

K argumentácii najvyššieho súdu, že sťažovateľ vystupoval vo viacerých konaniach vedených pred najvyšším súdom, v ktorých nemal problém splniť podmienku povinného kvalifikovaného   právneho   zastúpenia,   sťažovateľ   uvádza,   že   toto   tvrdenie „je   značne zavádzajúce.   Je   pravdou,   že   na   tomto   súde   bolo   vedených   niekoľko   konaní,   v   ktorých sťažovateľ   vystupoval   ako   navrhovateľ   (žalobca),   avšak   iba   v   jednom   konaní   sa   mu podarilo   predložiť   splnomocnenie podpísané   právnym   zástupcom...   Vo   všetkých ďalších konaniach... sa mu advokáta obstarať nepodarilo.“.

Namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov sťažovateľ odôvodňuje viac ako tri   a pol   roka   trvajúcim konaním, v ktorom napokon aj tak „nebolo zo strany krajského súdu rozhodnuté o merite veci, ale o zastavení konania“.   Predmetné   konanie   podľa   sťažovateľa   nebolo   právne   zložité   a   ani   prístup sťažovateľa   v   konaní   neprispel   k   jeho   dĺžke.   Postup   krajského   súdu   nebol   v   súlade „so zásadou hospodárnosti vyjadrenej v § 6 O. s.p. a v súlade s princípom právnej istoty“. Rovnako „rozhodovanie najvyššieho súdu o Odvolaní voči uzneseniu zo 7.8.2008 trvalo neprimerane dlho“.

Vzhľadom na meritum veci rozhodovanej krajským súdom došlo podľa sťažovateľa aj k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 42 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ tvrdí, že v jeho veci konajúce súdy „nedodržali spravodlivú rovnováhu medzi   sťažovateľovou   povinnosťou   byť   zastúpený   advokátom   a   jeho   právom   na   prístup k súdu vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„1. Právo sťažovateľa K. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2, právo na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1, právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 1 a právo na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v uvedenej právnej veci vydaním uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 8 Sžo/482/2010 (správne malo byť 8 Sžo/482/2009, pozn.)   zo dňa 5. mája 2010 a konaním, ktoré mu prechádzalo, bolo porušené.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   týmto   ruší   Uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave   2S   198/07   –   130   z   09.09.2009   a   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   č.   8Sžo/482/2009 zo   dňa 5.   mája   2010 a   vracia   vec   späť   na ďalšie konanie krajskému   súdu.   Zároveň   prikazuje   Krajskému   súdu   v   Bratislave   prideliť   sťažovateľovi advokáta v právnej veci 2S 198/07 a konať ďalej bez prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   K.   M.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 15 000,-   EUR   predstavujúce   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch za porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v čl. 4o ods. 1, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2, práva na vzdelanie podľa čl. 4k ods. 1, práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré sú krajský súd a najvyšší súd povinné zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktoré sú krajský súd a najvyšší súd povinné zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 42 ods. 1 ústavy každý má právo na vzdelanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Formulácia   sťažnostného   petitu   predloženej   sťažnosti   (bod   2)   naznačuje,   že sťažovateľ   sa   domáha   nielen   zrušenia   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ale   aj   uznesenia krajského   súdu   č.   k.   2   S   198/07-130   z   9.   septembra   2009.   Zároveň   však   sťažovateľ ústavnému súdu nenavrhol vyslovenie porušenia označených základných práv predmetným uznesením krajského súdu, prípadne jeho postupom.

Konštrukcia čl. 127 ústavy, ale aj § 56 zákona o ústavnom súde dokazuje, že ústavný súd   je   oprávnený   zrušiť   právoplatné   rozhodnutie   všeobecného   súdu   (aj   iného   orgánu verejnej moci) len za podmienky, ak vysloví porušenie základných práv sťažovateľa týmto rozhodnutím. Ak teda sťažovateľ nenavrhne autoritatívne konštatovanie porušenia svojich základných   práv   alebo   iných   práv   uvedených   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   právoplatným rozhodnutím   všeobecného   súdu,   potom   nemôže   byť   za   žiadnych   okolností   úspešný s návrhom   na   zrušenie   takého   rozhodnutia,   lebo   ústavný   súd   súc   viazaný   návrhom na začatie konania nemôže vysloviť porušenie označených práv.

Ústavný súd preto časť sťažnostného petitu, v ktorej sťažovateľ navrhol zrušenie prvostupňového uznesenia krajského súdu, považoval iba za súčasť jeho argumentácie, a nie za súčasť záväzného procesného návrhu sťažovateľa. K tomuto záveru ústavný súd viedla aj skutočnosť,   že   i   v   prípade   bezvadnej   formulácie   sťažnostného   návrhu   vo   vzťahu k predmetnému uzneseniu krajského súdu by sťažnosť v tejto časti musela byť odmietnutá pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie,   čo   je   dané   princípom subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   základným   právam   a   iným právam podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd tak za predmet svojho prieskumu ustálil výlučne uznesenie najvyššieho súdu z 5. mája 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 482/2009 a jeho postup v tomto konaní.

Pri   určovaní   rozsahu   svojho   prieskumu   ústavný   súd   nemohol   opomenúť   ani skutočnosť,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   prirodzeným   procesným dôsledkom   iného   uznesenia   najvyššieho   súdu   (sp.   zn.   1   Sžo   201/2008),   ktorým   bolo potvrdené uznesenie krajského súdu o nepridelení právneho zástupcu z radov advokátov sťažovateľovi   (č.   k.   2   S   198/07-115   z   2.   júla   2008).   Uvedené   skoršie   rozhodnutie najvyššieho súdu už bolo predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu v konaní sp. zn. II. ÚS 311/09 vyvolanom sťažnosťou sťažovateľa, pričom táto sťažnosť bola posúdená ako zjavne neopodstatnená.

V predloženej sťažnosti pritom sťažovateľ vzhľadom na spätosť všetkých uvedených rozhodnutí   argumentoval   v   prevažnej   miere   tvrdeniami,   ktoré   mali   priamy   súvis s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   už   preskúmaným   ústavným   súdom,   a   teda   už   boli predmetom posudzovania zo strany ústavného súdu. Napriek tomu sa však ústavný súd neobmedzil   iba   na   formálny   odkaz   na   súvisiace   právoplatne   ukončené   konanie   sp.   zn. II. ÚS 311/09,   ale v snahe naplniť presvedčovaciu   funkciu   súdneho rozhodnutia   (§   157 ods. 2 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde) preskúmal uznesenie najvyššieho súdu z 5. mája 2010 aj vo svetle tých sťažnostných námietok, ktoré s ním súviseli len nepriamo a čiastočne už boli zodpovedané v spomenutom súvisiacom konaní pred ústavným súdom. Bral pritom do úvahy aj právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze č. k. II. ÚS   311/09-15   z   23.   septembra   2009,   podľa   ktorého „ku   skutočnému   zásahu do základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   by   došlo   až   zastavením   konania pre nesplnenie podmienky zastúpenia advokátom. Pri tomto rozhodovaní by všeobecný súd mal a mohol zvážiť situáciu, v ktorej sa sťažovateľa nachádza.“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), základného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zásadná   námietka   sťažovateľa   smerovala   proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu potvrdzujúcemu   zastavenie   konania   pre   nesplnenie   podmienky   povinného   právneho zastúpenia.   Najvyšší   súd   nezistil   rozpor   rozhodnutia   krajského   súdu   s   relevantnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (§ 250a, § 30 v spojení s § 138). Podľa sťažovateľa   však   konanie   o   jeho   žalobe   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku aj bez povinného právneho zastúpenia odôvodňujú špecifické okolnosti jeho   prípadu,   keď   ním   oslovené   advokátske   kancelárie   odmietli   poskytnúť   mu   právnu pomoc, pretože žalovaným v konaní je Univerzita Komenského – Právnická fakulta.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   To   platí   aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov, ktoré upravujú podmienky konania (I. ÚS 274/06).

Podľa § 250a OSP žalobca musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí vo veciach, v ktorých je daná vecná príslušnosť okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie rozhodnutia a postupu vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu, poskytovania   zdravotnej   starostlivosti,   vo   veciach   priestupkov   a   vo   veciach   azylu a doplnkovej ochrany.

Podľa   §   250d   ods.   3   OSP   súd   uznesením   konanie   zastaví,   ak   sa   žaloba   podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Podľa   §   30   ods.   1   OSP   účastníkovi,   u   ktorého   sú   predpoklady,   aby   bol   súdom oslobodený   od   súdnych   poplatkov,   ustanoví   sudca   alebo   poverený   zamestnanec   súdu na jeho   žiadosť   za   zástupcu   Centrum   právnej   pomoci   alebo   advokáta   zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne viažu možnosť pridelenia kvalifikovaného právneho zástupcu účastníkovi konania okrem iného na pomery účastníka   konania.   Všeobecné   súdy   tieto   pomery   štandardne   hodnotia   s   prihliadnutím na osobné, majetkové a zárobkové pomery účastníka konania. Preto z formálneho hľadiska všeobecné   súdy   konajúce   v   sťažovateľovej   veci   neporušili   relevantné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ak konanie o jeho žalobe podľa § 250d ods. 3 OSP zastavili pre nesplnenie procesnej podmienky povinného právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   charakter   sťažnostných   námietok   zameral   svoju pozornosť i na materiálne hľadisko poskytovania súdnej ochrany sťažovateľom uplatneným právam.   V   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   materiálny   prvok   predstavuje   ústavná konformita   výkladu   relevantných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku (IV. ÚS 77/02), ale aj ich súlad s dohovorom a judikatúrou k nemu. Tie totiž predstavujú pre   vnútroštátne   orgány   aplikácie   práva   záväzné   výkladové   smernice   pre   výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu   zakotvených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy,   a   tým   normujú   rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   úvahy   najvyššieho   súdu,   ako   ani   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu   nie sú   v   rozpore   s judikatúrou   ESĽP,   na ktorú   poukázal samotný sťažovateľ. V rozhodnutí Aireyová vs. Írsko z 9. októbra 1979 totiž ESĽP riešil prípad,   ktorého   zásadným   skutkovým   znakom   boli   nedostatočné   majetkové   pomery sťažovateľky   v   prostredí   právnej   úpravy   neumožňujúcej   prístup   k   bezplatnej   právnej pomoci.   Majetkovému   aspektu   pomerov   účastníka   konania   odôvodňujúcich   pridelenie kvalifikovaného právneho zástupcu súdom svedčí aj Rezolúcia (78) 8 Výboru ministrov pri Rade Európy o právnej pomoci a poradenstve z 2. marca 1978, ktorá vychádza z názoru, že odstránením jednej z prekážok prístupu k spravodlivosti je zabezpečenie prístupu k právnej pomoci pre nemajetných. Rovnako podľa čl. 47 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie právna pomoc má byť prístupná tým, ktorí nemajú dostatočné prostriedky, pokiaľ je to nevyhnutné na to, aby im bol zabezpečený prístup k spravodlivosti.

Za   takýchto   okolností   ústavný   súd   nepovažuje   rozhodnutie   najvyššieho   súdu potvrdzujúce   zastavenie   konania   krajským   súdom   z   dôvodu   nesplnenia   podmienky povinného   právneho   zastúpenia   za   prejav   arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti, a tým ani za odmietnutie poskytnutia právnej ochrany sťažovateľom uplatneným právam. Navyše,   ku   skutkovým   tvrdeniam   sťažovateľa   o   neochote   oslovených   advokátskych kancelárií   poskytnúť   mu   požadovanú   právnu   pomoc   (malo   ísť   o   sedem   oslovených advokátskych kancelárií) sa žiada dodať, že by síce mohlo ísť o relevantnú vzorku pre záver,   že sa   sťažovateľ   účinnej   právnej   pomoci   nemohol   domôcť,   avšak   zároveň   treba zdôrazniť, že predmetom napadnutého konania a rozhodnutia najvyššieho súdu nebola táto otázka, a teda ani skúmanie, či ide o preukázané alebo iba subjektívne tvrdenia sťažovateľa. Na   druhej   strane   sťažovateľovi   podľa   názoru   ústavného   súdu   nič   nebránilo   osloviť   aj advokátske   kancelárie   z   prostredia,   v   ktorom   absentujú   prípadné   väzby   na   žalovaného (Univerzitu   Komenského   –   Právnickú   fakultu).   Ústavný   súd   už   celkom   mimo   rámca prerokúvanej   veci   poznamenáva,   že   v   podobných   prípadoch,   kde   ide   o   neodôvodnené odmietnutie poskytnutia právnych služieb, by potencionálny klient mal vo svojom záujme komunikovať s advokátmi písomnou formou, aby tak boli vytvorené dôkazné predpoklady na eventuálne vyvodenie právnych konzekvencii v medziach zákona o advokácii.

V rámci meritórneho prerokovania predloženej sťažnosti by tak ústavný súd nemohol za žiadnych okolností dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho   súdu.   V   prostredí   ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorej   hlavný   význam   práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní pred nimi využíval právnu pomoc (II. ÚS 78/03, I. ÚS 274/06), dospel ústavný súd k rovnakému záveru, aj pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na právnu pomoc,   pretože   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemožno   hodnotiť   ako   brániace sťažovateľovi využívať právnu pomoc. Vzhľadom na uvedené v tejto časti je predložená sťažnosť zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 35 ods. 1 a čl. 42 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 35 ods.   1 a čl. 42 ods.   1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Napokon k časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 ústavy postupom najvyššieho súdu v označenom konaní ústavný súd odkazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom a najvyšším súdom) ešte trvalo (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS   109/03).   Ak   v   čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).

V   čase   doručenia   sťažovateľovej   sťažnosti   ústavnému   súdu   (29.   júla   2010)   už odvolacie konanie pred najvyšším súdom bolo právoplatne ukončené, preto i v tejto časti je predložená sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   tu   nemohol   prihliadnuť   na   námietky   sťažovateľa,   že   takýmto odmietnutím   predmetnej   časti   jeho   sťažnosti „prichádza...   k   znižovaniu   právnej   istoty a devalvácii princípov právneho štátu“ a že „ochrana, ktorá sa priznáva v rozsahu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, smeruje od ochrany osôb pred orgánmi verejnej   moci   k   ochrane   orgánov   verejnej   moci   pred   oprávnenými   fyzickými   osobami a právnickými   osobami“.   Sťažovateľovi   nič   nebránilo   obrátiť   sa   na   ústavný   súd so sťažnosťou   namietajúcou   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom   najvyššieho   súdu   v   jeho   veci   počas   trvania   tohto   konania.   Ak   je   už   toto právoplatne ukončené, ústavný súd by využitím jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy nemohol   poskytnúť   sťažovateľovmu   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov účinnú ochranu, pretože k porušovaniu tohto práva už nedochádza. Účelom   kompetencie   ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ústavy   totiž   primárne   nie   je sankcionovať orgány verejnej moci porušujúce základné práva a slobody, ale poskytovať účinnú ochranu týmto právam a slobodám. Na účely sankcionovania orgánov verejnej moci porušujúcich základné práva a slobody možno využiť iné prostriedky plynúce z právneho poriadku   (zodpovednosť   za   škodu,   disciplinárna   zodpovednosť   úradných   osôb   a   pod.), ktorými   však   nedisponuje   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ústavný   súd   ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Ústavný súd preto rešpektoval svoju stabilnú judikatúru vzťahujúcu sa na prípady s rovnakým alebo podobným skutkovým pozadím, ako to je v sťažovateľovej kauze.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalším návrhmi sťažovateľa prednesenými v sťažnostnom petite (návrh na priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia,   návrh   na   náhradu   trov   konania)   ani   jeho   žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010