znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 411/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. U., H., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 69/08 z 10. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. U.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2008 doručená sťažnosť V. U., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 69/08 z 10. júna 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:„Krajský súd v Banskej Bystrici na neverejnom zasadnutí 10. júna 2008 prerokoval moju   sťažnosť   proti   uzneseniu   sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Rimavská Sobota sp. zn. Tp 130/07 z 15. 5. 2008 a rozhodol podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. s poukazom na ustanovenie § 195 ods. 2 Tr. por. tak, že zrušil uznesenie súdu I. stupňa. Podľa § 76 ods. 2, 3 Tr. por. predĺžil lehotu trvania väzby u mňa (a ďalších troch spoluobvinených) do 11. augusta 2008...

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Rimavská Sobota, sp. zn. Tp 130/07 z 13. decembra 2007 som bol podľa § 72 ods. 1 Tr. por. z dôvodov stanovených v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. vzatý do väzby. Väzba bola na mňa uvalená v súvislosti s obvinením pre zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, 3 Tr. zák.

Tvrdím, že som sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeným skutočnostiam prokurátorom uvedeným v jeho návrhu na predĺženie lehoty väzby. Ďalej som nemal možnosť porovnať zákonom stanovené lehoty na zákonné rozhodnutie o predĺžení trvania väzby, pretože návrh prokurátora   mi   nikdy   nebol   doručený.   Ďalej   som   nemal   možnosť   vôbec   sa   vyjadriť k dôvodom   a   argumentom   prokurátora   v   takom   návrhu,   a   to   ani   ústne,   pretože   pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania väzby Okresným súdom Rimavská Sobota som nebol súdom   vypočutý.   Jednoducho   len   pri   doručení   uznesenia   sudcu   pre   prípravné   konanie Okresného   súdu   Rimavská   Sobota,   sp.   zn.   Tp   130/07   z   15.   5.   2008   som   sa   dozvedel, že na základe   návrhu   Okresného   prokurátora   Rimavská   Sobota   je   moja   lehota   väzby predĺžená do 11. decembra 2008. Sudca pre prípravné konanie sa s návrhom stotožnil, akceptoval   dôvody   prokurátora,   ktoré   sa   však   podľa   môjho   názoru   nezakladajú na skutočnom priebehu prípravného konania.

V   zákonom   stanovenej   lehote   som   podal   proti   vyššie   označenému   uzneseniu prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť. O nej rozhodol na neverejnom zasadnutí, teda opäť bez mojej účasti a môjho vypočutia, Krajský súd v Banskej Bystrici. Uznesením sp. zn. 5Tpo 69/08 z 10. júna 2008 síce zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu, ale napriek   tomu   podľa   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   predĺžil   lehotu   trvania väzby   do   11.   augusta   2008.   Rozhodol   tak   napriek   tomu,   že   v   odôvodnení   uznesenia jednoznačne vytkol súdu I. stupňa, že o predĺžení lehoty bolo rozhodnuté bez toho, aby bol návrh   prokurátora   doručený   jednotlivým   obvineným,   teda   aj   mne,   resp.   ich   obhajcom, a že by bol vypočul obvinených k tomuto návrhu v súlade s ustanovením § 72 ods. 2 Tr. por.,   pretože   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   obsahoval   nové   skutočnosti,   ku ktorým bolo potrebné obvinených vypočuť. Súd II. stupňa ďalej v odôvodnení uznesenia konštatoval,   že   takým   postupom   sudcu   okresného   súdu   pre   prípravné   konanie   bola porušená zásada rovnosti strán v konaní pred súdom, ktorá nie je len zásadou trestného konania (§ 2 ods. 14 Tr. por.), ale aj ústavnou zásadou v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Samotnému návrhu prokurátora vytkol, že je značne všeobecný a málo konkrétny.

Napriek   tomu,   že   krajský   súd   jednoznačne   konštatoval   porušenie   ústavnosti a zákonnosti   sudcom   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu,   ani   krajský   súd,   hoci aj dodatočne, mi nedoručil návrh prokurátora, ani ma nevypočul k tomuto návrhu, predĺžil lehotu trvania väzby o dva mesiace, teda do 11. augusta 2008...

Zásada   rovnosti   zbraní   bola   porušená   tým,   že   ja   ani   môj   obhajca   sme   nemali možnosť sa ani len vyjadriť písomne k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby, nemali sme možnosť ani prejaviť svoje stanovisko k tomu, či chcem byť v konaní pred súdom   vypočutý   a   v   konečnom   dôsledku   som   sa   ani   ústne   nemohol,   či   už   sám   alebo prostredníctvom obhajcu k návrhu vyjadriť pred súdom...

V rámci ústavnej sťažnosti namietam aj základné ľudské právo spočívajúce v tom, že nikto nemôže byť odňatý jeho zákonnému sudcovi... Uznesenia o mojom vzatí do väzby, o predĺžení trvania lehoty väzby sú vydávané pod spisovou značkou Tp 130/07. Vždy však o trvaní mojej väzby rozhoduje iný sudca, keď pôvodne uvalil väzbu sudca pre prípravné konanie JUDr. K. S., keď vydal uznesenie z 13. 12. 2007, lehotu trvania väzby predlžoval ďalší sudca Mgr. O. L. uznesením z 15. 5. 2008 a naposledy JUDr. P. Z. uznesením zo dňa 17.   júla   2008.   Posledne   menovaný   sudca   predĺžil   lehotu   trvania   väzby   znova do 11. decembra 2008...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   aby   formou   dočasného   opatrenia   prikázal   krajskému   súdu do vydania nálezu bezodkladne ho prepustiť z väzby na slobodu a aby v náleze vyslovil: „1) Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 5Tpo 69/08 z 10. júna 2008 boli porušené základné ľudské práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy SR, z čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Európsky dohovor) a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,

2)   Ústavný   súd   SR   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn. 5Tpo 69/08 z 10. júna 2008 a prikazuje, aby V. U. prepustil neodkladne z väzby na slobodu,

3) Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť V. U. trovy konania v sume 7.938,- Sk do 30 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. H., B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský   súd   rozhodujúci   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí na ďalšie konanie   (obdobne   napr.   II. ÚS 70/00,   III.   ÚS   77/05,   III.   ÚS   198/07, III. ÚS 271/07).

Podstatou   námietok sťažovateľa boli tvrdenia o nezákonnosti uznesenia krajského súdu   sp.   zn.   5 Tpo   69/08   z 10.   júna 2008,   ktorým   bolo uznesenie súdu   prvého stupňa o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby do 11. decembra 2008 zrušené a ktorým bola zároveň lehota trvania väzby predĺžená do 11. augusta 2008, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ nebol k dôvodom predĺženia väzby vypočutý a ani mu nebol doručený návrh prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby.   Tým   podľa   názoru   sťažovateľa   došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania, a preto mal byť hneď prepustený z väzby na slobodu. Okrem toho sťažovateľ tvrdil, že došlo aj k porušeniu jeho základného práva na zákonného   sudcu,   pretože,   ako   uviedol,   o zákonnosti   jeho   väzby   vždy   rozhodoval iný sudca pre prípravné konanie.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu,   alebo   ak   sú   oprávnené   dôvody   domnievať   sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie zásady rovnosti strán v konaní, teda porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bolo   zrušené   uznesenie   Okresného   súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 130/07 z 15. mája 2008, ktorým bola na   základe   návrhu   prokurátora   predĺžená   lehota   trvania   sťažovateľovej   väzby do 11. decembra   2008.   Krajský   súd   síce   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   zrušil, ale zároveň   uznal   dôvodnosť   ďalšieho   trvania   sťažovateľovej   väzby,   ktorú   predĺžil do 11. augusta 2008.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom označené články ústavy a dohovoru   zakotvujú   práva   všeobecnej   povahy,   o porušení   ktorých   sa dá   uvažovať v prípade   trestného   konania,   v rámci   ktorého   sa   rozhoduje   vo   veci   samej   o trestnom obvinení   konkrétnej   osoby. V prípade,   ak ide   o námietky   týkajúce sa   trestného procesu a bezprostredne   súvisiace   s osobnou   slobodou   jednotlivca,   teda   o námietky   vyžadujúce preskúmanie zákonnosti väzby (v prípadoch vzatia do väzby, návrhu na predĺženie lehoty trvania   väzby,   žiadosti   o prepustenie   z väzby   a pod.),   tieto   skutočnosti   možno   skúmať z hľadiska špeciálnych ustanovení, ktorými sú čl. 17 ústavy alebo čl. 5 dohovoru, nie však čl. 47 ods. 3 ústavy alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 288/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z petitu   sťažnosti   taktiež   vyplynulo,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   37   ods.   2   listiny, ktorého   účelom   je   garantovať   každému   právo   na   poskytnutie   právnej   pomoci   pred ktorýmkoľvek orgánom verejnej moci počas celého priebehu konania. Ústavný súd však uvádza, že sťažovateľ žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil, v čom vidí porušenie tohto základného práva, a okrem toho je ústavný súd toho názoru, že medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením tohto základného práva neexistuje žiadna príčinná súvislosť, ktorá by odôvodňovala aspoň úvahy o možnom porušení tohto základného práva. Toto zistenie viedlo ústavný súd k úsudku, že sťažnosť sa aj v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.

Je nepochybné, že sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým sa v podstate rozhodovalo o ďalšom trvaní jeho väzby. Dôvodnosť   ďalšieho trvania väzby je ratione materiae súčasťou   čl. 5 ods.   3 dohovoru, ktorého   porušenie   sťažovateľ   nenamieta.   Sťažovateľ   namiesto   toho   vytýka   porušenie čl. 5 ods.   1   dohovoru,   ktorý   sa   však ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie   o vzatí do väzby   (uvalení   väzby).   Vzhľadom   na   to   námietka   porušenia   čl.   5   ods.   1   písm.   c) dohovoru je neopodstatnená už na prvý pohľad (obdobne I. ÚS 352/06, III. ÚS 34/07).

Okrem   toho   sťažovateľ   namietal   aj   skutočnosť,   že   jeho   väzobná   vec   je   síce na okresnom súde vedená pod sp. zn. Tp 130/07, ale v jednotlivých prípadoch rozhodovania o zákonnosti jeho väzby rozhodovali rozdielni sudcovia pre prípravné konanie, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. V odôvodnení svojej sťažnosti teda namietal uznesenia či už o vzatí do väzby, alebo   o   ďalšom   trvaní   väzby   z 13.   decembra   2007,   15.   mája   2008   a 17.   júla   2008. Tieto námietky však nepremietol do petitu sťažnosti, ktorý tvorí východisko rozhodnutia ústavného súdu, keď uviedol, že namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 69/08 z 10. júna 2008.

Ústavný súd je však v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. S prihliadnutím na uvedené, ako aj vzhľadom na obsah námietok týkajúcich sa porušenia základného práva na   zákonného   sudcu   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.   Nezistil   totiž   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   tohto základného práva a napadnutým uznesením krajského súdu.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 69/08 z 10. júna 2008. Porušenie označených práv videl v tom, že krajský súd hoci   zrušil   prvostupňové   rozhodnutie,   rozhodol   o predĺžení   lehoty   trvania   jeho   väzby aj napriek tomu, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, a to ani písomne, ani ústne, keďže tento návrh mu nebol doručený. Tým podľa jeho názoru došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán v konaní.

Vo   vzťahu   k uvedenému   ústavný   súd   zistil,   že   na   základe   návrhu   prokurátora z 12. mája 2008 okresný súd uznesením sp. zn. Tp 130/07 z 15. mája 2008 predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa, ako aj ďalších spoluobvinených do 11. decembra 2008.

Ako vyplýva z uznesenia okresného súdu, prokurátor svoj návrh na predĺženie lehoty trvania   väzby   odôvodnil   takto: „...   ide   o   dôkazne   rozsiahlu   a   náročnú   vec   (čítajúcu v súčasnej   dobe   nie   menej   ako   8   dielčích   skutkov   spáchaných   na   rôznych   miestach Slovenskej republiky) vyšetrovanie nebude možné ukončiť v lehote do 6 mesiacov aj napriek akejkoľvek maximálnej snahe vyšetrovateľa tak, ako to má na mysli ustanovenie § 76 ods. 2) Tr. por. V rámci prípravného konania je potrebné ešte vypočuť veľké množstvo svedkov z rôznych oblastní SR čo je náročné aj z hľadiska ekonomického, ich výpovede vyhodnotiť, vykonať   opatrenia   na   zabezpečenie   ďalších   potrebných   úkonov,   ktorých   potreba   vzíde z vykonaného dokazovania, ktoré úkony reálne nie je možné uskutočniť v lehote do 11. 06. 2008   kedy   u   obvinených   skončí   zákonom   stanovená   šesťmesačná   lehota   trvania   väzby v prípravnom   konaní   v   zmysle   §   76   ods.   2)   Tr.   por.   Prokurátor   konštatuje   vo   svojom návrhu, že vyšetrovateľ vo veci koná aktívne, zákonne bez zbytočných prieťahov, pričom vyšetrovateľ v ďalšej časti prípravného konania bude skúmať formu a mieru zavinenia jednotlivých obvinených aj pri spáchaní trestnej činnosti súvisiacej s poistnými podvodmi. Je dôvodné podozrenie,   že boli spáchané aj daňové trestné činy. Prokurátor vzhľadom na náročnosť   dokazovania   a   množstvo   dôkazov,   ktoré   treba   vykonať   navrhuje   predĺžiť lehotu trvania väzby u všetkých štyroch obvinených do 11. 12. 2008. Dôvod väzby podľa návrhu prokurátora je naďalej daný podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku, u všetkých štyroch obvinených tak ako to konštatoval sudca pre prípravné konania vo svojom uznesení zo dňa 13. 12. 2007 sp. zn. Tp 130/07...“

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 28. mája 2008 sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 69/08 z 10. júna 2008 tak, že rozhodnutie okresného   súdu   zrušil   a lehotu   trvania   väzby   sťažovateľa   a ďalších   spoluobvinených predĺžil do 11. augusta 2008.

V predmetnej sťažnosti sťažovateľ argumentoval takto:

„Dňa   28.   05.   2008   mi   bola   uznesením   Okresného   súdu   v   Rimavskej   Sobote, č. k. Tp 130/07, zo dňa 15. 05. 2008, podľa § 76 ods. 2, Tr. poriadku, na návrh prokurátora predĺžená lehota trvania mojej väzby do 11. decembra 2008.

Do   väzby   som   bol   vzatý   dňa   11.   12.   2007,   z   dôvodov   §   71   ods.   1   písm.   c) Tr. poriadku, vzatý do väzby. Do väzby som bol vzatý z toho dôvodu, že som sa mal dopustiť prečinov podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Trestného zákona.

Proti   uzneseniu   si   v   zákonnej   lehote   podávam   sťažnosť,   ktorú   následovne odôvodňujem:

V   predmetnej   veci   som   využil   svoje   zákonné   právo   a   odmietol   som   vypovedať. Napriek   tomu,   že   som   odmietol   vypovedať,   som   toho   názoru,   že   vzhľadom   na   celkovú dôkaznú situáciu v predmetnej trestnej veci v mojom prípade nie sú splnené dôvody väzby a moje vzatie do väzby bolo nedôvodné. Z predmetných uznesení nevyplýva nijaká obava z toho,   že   by   som   ako   to   vyplýva   z   dôvodu   väzby   v   mojom   prípade,   som   pokračoval v páchaní   trestnej   činnosti.   Ja   som   slušný   človek,   doposiaľ   som   nebol   súdne   trestaný. Mám trvalé bydlisko, žijem životom slušného občana.

Z uvedených dôvodov považujem moje vzatie do väzby za nedôvodné. Počas môjho doterajšieho pobytu vo väzbe mi nebolo preukázané zo strany orgánov činných v trestnom konaní   spáchanie   nijakej   trestnej   činnosti.   Napriek   danej   dôkaznej   situácií   mi   bola po uplynutí šesťmesačnej lehoty moja väzba predmetným uznesením predĺžená.

Nesúhlasím s odôvodnením uznesenia kde sa konštatuje, že vyšetrovateľ vo veci koná aktívne. Ja naopak poukazujem na nečinnosť a pasivitu orgánov činných v trestnom konaní. Zdôrazňujem, že všetky úkony vo veci by mohli byť vykonávané aj počas môjho pobytu na slobode.

Z uvedených dôvodov žiadam, aby moje trestná vec bola predložená na posúdenie a rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici a aby tento zamietol návrh prokurátora na predĺženie mojej väzby a aby som bol ihneď prepustený z väzby na slobodu.“

Z relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva:„Na základe podaných sťažností preskúmal krajský súd podľa § 192 ods. 1 Tr. por. napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby   menovaných obvinených,   ako   aj   konanie   mu   predchádzajúce   a   z   ďalej   uvedených   dôvodov   dospel k záveru, že toto uznesenie je potrebné zrušiť a o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených je potrebné, aby krajský súd o ňom rozhodol sám.

V prvom rade treba uviesť, že o návrhu okresného prokurátora z 12. mája 2008 rozhodol sudca okresného súdu pre prípravné konanie dňa 15.5.2008 bez toho, že by tento návrh   bol   doručený   jednotlivým   obvineným,   resp.   ich   obhajcom   a   že   by   bol   vypočul obvinených k tomuto návrhu v zmysle § 72 ods. 2 Tr. por. (lebo návrh na predĺženie lehoty trvania väzby obsahoval nové skutočnosti, ku ktorým bolo potrebné obvinených vypočuť). Takýmto   postupom   sudcu   okresného   súdu   pre   prípravné   konanie   bola   porušená zásada rovnosti strán v konaní pred súdom, ktorá nie je len zásadou Trestného poriadku (§ 2 ods. 14 Tr. por.), ale aj ústavnou zásadou v zmysle článku 47 ods. 3 našej ústavy. S poukazom aj na predošlé uznesenia krajského súdu, ktorými riešil otázku väzby obvinených v tejto veci (z 2. 1. 2008, 5. 3. 2008, 28. 3. 2008 a 13. 5. 2008) treba v zásade konštatovať, že aj v súčasnosti je trestné stíhanie obvinených V. U., B. H. a Z. M. dôvodné a väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. daný a nie je možné sa stotožniť s názorom obhajoby obvinených, že je tomu naopak a obvinených treba z väzby prepustiť na slobodu (prípadne aj pri prijatí sľubu).

Na   druhej   strane   však   treba   tiež   uviesť,   že   návrh   prokurátora   na   šesťmesačné predĺženie lehoty trvania väzby obvinených (po 11. 6. 2008) je značne všeobecný a málo konkrétny.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností treba konštatovať, že v súčasnosti sa javí byť trestné stíhanie obvinených V. U., B. H. a Z. M. dôvodné a väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. za daný. Keďže evidentne nejde o jednoduchú vec, šesťmesačná lehota trvania väzby nie je postačujúca a túto je potrebné predĺžiť. Predĺženie zákonnej šesťmesačnej lehoty trvania väzby obvinených o ďalších šesť mesiacov však neodôvodňuje ani   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   (s porušením   ústavnosti   a   zákonnosti)   a   ani argumentácia okresného prokurátora v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a ani argumentácia okresného súdu v napadnutom uznesení.

Vychádzajúc   z   doteraz   zadovážených   dôkazov   a   argumentov   pre   a   proti   väzbe, krajský súd má za to, že dôvodné je v súčasnosti predĺžiť väzbu obvinených V. U., B. H. a Z. M. o dva mesiace, t. z. do 11. augusta 2008...

K   otázke   možného   predĺženia   väzby   obvinených   pre   budúcnosť   treba   dodať, že v prípade ak   by mala byť táto   väzba   predlžovaná aj v budúcnosti,   návrh okresného prokurátora   na   predĺženie   väzby   by   musel   byť   konkrétnejší   (najmä   uviesť   dôvody neskončenia   veci   v   prípravnom   konaní   voči   konkrétnym   skutkom   a   potrebu   vykonania dôkazov   takisto   voči   konkrétnym   skutkom)   a   postup   okresného   súdu   pri   rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených by musel byť v súlade s Trestným poriadkom a aj našou ústavou...“

Okrem   toho   ústavný   súd   zistil,   že uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. Tp   130/07 z 30. októbra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť a stalo sa vykonateľným 7. novembra 2008,   bol   sťažovateľ   na   základe   žiadosti   o prepustenie   z väzby   z 29.   októbra   2008 prepustený z väzby na slobodu.

Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby (konanie v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru),   spĺňať   niektoré   princípy   spravodlivého   konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Rešpektovanie   základných   práv   fyzickej   osoby   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy v prípadoch, ak je pozbavená osobnej slobody väzbou, však zahŕňa aj zabezpečenie ďalších základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby.

Judikatúra ústavného súdu (napr. III. ÚS 68/08) vychádza z toho, že osoba vo väzbe musí mať možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť   sa   ku všetkým   okolnostiam   týkajúcim   sa   jej   dôvodnosti   a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) týkajúcim sa odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Za týmto účelom jej musí byť poskytnutá možnosť nahliadnuť do spisu (pokiaľ o to požiada), pričom jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania).

Procesný   postup   súdu   musí   zabezpečiť,   aby   bola   obvinenému   v týchto   smeroch poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície   v porovnaní   s druhou   stranou   (princíp   „rovnosti zbraní“).

Zabezpečenie   kontradiktórnej   povahy   konania   a rešpektovanie   princípu   „rovnosti zbraní“   predstavujú   základné   procesné   garancie   uplatniteľné   vo   veciach   týkajúcich   sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (napr. III. ÚS 198/05, III. ÚS 226/07).

Avšak   rozhodnutie   súdu   bez   osobnej   účasti   obvineného   v konaní   týkajúcom   sa preskúmania   zákonnosti   jeho   väzby   nemusí   v každom   jednotlivom   prípade   predstavovať ústavne nekonformný zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo ak je vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prejednávaných skutočností zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti   konania   a princípu   „rovnosti   zbraní“   (napr.   III.   ÚS   34/07, III. ÚS 226/07).

Nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba posudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu. Čisto písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže byť v súlade s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor nebol na zasadnutí súdu prítomný (napr. III. ÚS 345/06, III. ÚS 67/08).

Vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry   ústavný   súd   konštatuje,   že   je   pravdou, že sťažovateľovi   nebol   doručený   návrh   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby z 12. mája   2008.   Táto   skutočnosť   vyplýva   aj   z napadnutého   uznesenia   krajského   súdu. Na strane druhej je však potrebné poukázať na to, že argumenty prokurátora pre ďalšie trvanie   väzby   boli   premietnuté   do   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu,   ktoré   bolo sťažovateľovi doručené a proti ktorému podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne sťažnosť. Aj keď sťažovateľ mal týmto možnosť reagovať na tvrdenia prokurátora, podľa názoru ústavného súdu tak neučinil, keďže svoju sťažnosť formuloval len veľmi všeobecne. Z jej obsahu totiž vyplynulo, že sťažovateľ nevidí dôvod svojej väzby, že podľa jeho názoru doterajšia dôkazná situácia neodôvodňuje ďalšie trvanie väzby, ako aj to, že sa považuje za slušného   človeka.   Ako   je   zrejmé   z tejto   sťažnosti,   sťažovateľ   vôbec   nenamietal skutočnosť, že mu nebol doručený návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, a taktiež   nežiadal   krajský   súd   o   vypočutie   k   okolnostiam   väzby.   Obmedzil   sa   len na požiadavku, aby ho krajský súd prepustil z väzby na slobodu.

Krajský   súd   v odôvodnení   uznesenia   uznal,   že   nedoručením   návrhu   prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľovi došlo k porušeniu zásady rovnosti strán v konaní,   ale   na   druhej   strane   zároveň   uznal   dôvodnosť   ďalšieho   trvania   väzby   podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. A aj keď krajský súd vytkol, že návrh prokurátora na šesťmesačné predĺženie lehoty trvania väzby bol „značne všeobecný a málo konkrétny“, zo „zadovážených dôkazov a argumentov pre a proti väzbe“ mal krajský súd za preukázané, že je odôvodnené, aby väzba sťažovateľa, ako aj ďalších spoluobvinených bola predĺžená do   11.   augusta   2008,   a to   poukazujúc aj   na náročnosť   veci   a nemožnosť jej   skončenia v šesťmesačnej   lehote.   Je   nepochybné,   že   krajský   súd   sa   nestotožnil   bez   výhrad s názormi prokurátora a okresného súdu, keď rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby, ale nie v trvaní navrhnutom prokurátorom a odobrenom okresným súdom (do 11. decembra 2008), ale v lehote kratšej o štyri mesiace, teda do 11. augusta 2008.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   odôvodnenie   krajského   súdu   v rozsahu už prezentovanom zlučiteľné s obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Po konfrontácii tohto uznesenia s obsahom námietok sťažovateľa zároveň ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie ako dostatočne odôvodnené a ako   také,   ktoré   nenesie   znaky   svojvôle.   Krajský   súd   v ňom   totiž   jasne   prezentoval svoje názory   odôvodňujúce   ďalšie   trvanie   väzby,   pričom   jeho   pozornosti   neušli ani predchádzajúce procesné pochybenia okresného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že aj napriek procesnému pochybeniu okresného súdu, ktorý nedoručil návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľovi, nemožno uvažovať   o porušení   označených práv,   pretože   sťažovateľ mal   možnosť   prostredníctvom sťažnosti   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   reagovať   na   tvrdenia   prokurátora a predostrieť svoje argumenty proti väzbe. Zároveň mohol tak, ako to vyplýva z § 72 ods. 2 Trestného poriadku, výslovne požiadať krajský súd o svoje vypočutie. Keďže argumenty, ktoré uviedol sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, nepresvedčili krajský súd   o potrebe   jeho   osobného   výsluchu,   krajský   súd   tak   urobil   v súlade   s   §   72   ods.   2 Trestného   poriadku,   o to   viac,   že   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí,   na   ktorom   nebol prítomný ani prokurátor.

Ústavný   súd   nemá   pochybnosti   o dôslednosti   periodickej   kontroly   zákonnosti sťažovateľovej väzby,   keď na základe jeho   žiadosti z 29.   októbra 2008 ho okresný súd 7. novembra 2008 prepustil z väzby na slobodu poukazujúc na neprimeranú dĺžku trvania väzby a jeho doterajšiu bezúhonnosť.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2008