SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 410/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátomJUDr. Jozefom Veselým, advokátska kancelária, Mierová 1, Veľký Krtíš, pre namietanéporušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnéhosúdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 307/2004 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2015doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 307/2004 (ďalej aj „namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podanýmna okresnom súde 27. septembra 2015 domáhal zaplatenia ušlej mzdy a odstupného.
V ďalšom odôvodnení sťažnosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že okresný súdvo veci samej rozhodol dosiaľ už piatimi rozsudkami a jedným dopĺňacím rozsudkom.
Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom č. k. 2 C 307/2004-76z 23. novembra 2005. Tento rozsudok bol na základe odvolania podaného odporcomzrušený uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 504/2006-102 z 26. júna 2007 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie.
Okresný súd znova vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 2 C 307/2004-130zo 16. februára 2007. Aj tento rozsudok bol na základe odvolania odporcu krajským súdomzrušený, a to uznesením č. k. 8 Co 177/2008-163 zo 14. októbra 2008. Vec bola okresnémusúdu vrátená na ďalšie konanie.
V poradí tretím rozsudkom vo veci samej bol rozsudok okresnéhosúdu č. k. 2 C 307/2004-202 z 21. mája 2009 v spojení s opravným uznesenímč. k. 2 C 307/2004-2016 zo 17. septembra 2009. Na základe odvolania odporcu bol aj tentorozsudok, ako aj opravné uznesenie okresného súdu krajským súdom zrušený,a to uznesením č. k. 8 Co 253/2009-227 z 26. februára 2010.
Po štvrtý raz rozhodol okresný súd vo veci samej rozsudkom č. k. 2 C 307/2004-250z 1. júla 2010. Aj proti tomuto sa odporca odvolal a krajský súd uznesenímč. k. 8 Co 366/2010-279 z 27. januára 2011 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátilna ďalšie konanie.
Piatym rozsudkom vo veci samej bol rozsudok okresného súdu č. k. 2 C 307/2004-315 z 3. septembra 2012. Tento napadol odporca odvolaním. Krajský súd spis okresnémusúdu vrátil bez rozhodnutia spolu s upovedomením z 27. januára 2014 z dôvodu, že okresnýsúd nerozhodol o celom predmete konania.
Okresný súd následne vydal dopĺňací rozsudok č. k. 2 C 307/2004-354 zo 7. apríla2014. Vec sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala na krajskom súdepre účely rozhodovania o podanom odvolaní.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že „spor ohľadne zaplatenia mzdy a odstupného pri skutkovom stave, kde bolo právoplatne rozhodnuté, v akom termíne trval pracovný pomer u odporcu“, nie je možné považovať za právne či skutkovo zložitý. Prieťahy v konanítiež podľa jeho názoru nespôsobilo správanie účastníkov konania.
Podľa sťažovateľa je pochybenie okresného súdu možné vidieť najmä v tom, že„aj napriek tomu, že všetky rozsudky prvostupňového súdu boli zrušené rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline, prvostupňový súd nerešpektoval tieto uznesenia, neodstránil nedostatky vytýkané mu krajským súdom, kde tieto rozsudky sú rozporuplné a nepresné a nespĺňajú náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Taktiež sťažovateľ vidí pochybenie súdu v tom, že v rozsudkoch Okresného súdu Žilina sa vyskytovali viaceré procesné pochybenia, ktoré taktiež neboli odstránené v zmysle uznesení Krajského súdu v Žiline a nerešpektovania záväznosti právneho názoru odvolacieho súdu podľa § 226 O. s. p.“.
V petite svojej sťažnosti preto sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie jeho základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl.6 ods. 1 dohovoru a zakázať okresnémusúdu pokračovať v porušovaní označeného základného práva a práva sťažovateľa. Navrhujetiež priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € a náhradu trov konaniapred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 307/2004.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl.6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto vobsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I.ÚS 326/2010).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovje odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne saprávna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istotydochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Pretona naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vecprerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,III. ÚS 224/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) saochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavnýmsúdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného právaoznačenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať.Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzaťk namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu,ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, žejednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musísmerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných právsťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnúpreventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základnýchpráv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľnamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného právasa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súdmeritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy(m. m. IV. ÚS 223/2010).
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil(a sťažovateľ to vo svojej sťažnosti aj sám uvádza), že okresný súd vo veci samej v ostatnomprípade rozhodol rozsudkom č. k. 2 C 307/2004-315 z 3. septembra 2012 a následnedopĺňacím rozsudkom č. k. 2 C 307/2004-354 zo 7. apríla 2014, pričom z dôvodu podanéhoodvolania sa vec v súčasnosti nachádza na krajskom súde, kde je vedená pod sp. zn. 6 Co765/2014.
V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (10. marca 2015) už teda okresný súdvo veci meritórne rozhodol a spis bol už mimo jeho dispozície, pretože ho 2. októbra 2014predložil krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.
Okresný súd v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už vo veci meritórnerozhodol, a preto v tomto čase už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľačl. 48 ods. 2 ústavy a ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v súlade s konštantnoujudikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd k tomu poznamenáva, že nič nebránilo sťažovateľovi podať sťažnosťústavnému súdu v čase, keď ešte prebiehalo konanie na okresnom súde, a teda aj v tomtoprípade platí známa zásada, že právo je na strane bdelých či ostražitých (vigilantibus iura).Sťažovateľ porušenie svojich označených základných práv a práv vo vzťahuku krajskému súdu nenamietal, preto o ňom ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti,nemohol rozhodovať.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaníodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že toto rozhodnutie netvorí prekážku rozhodnutej veci, a v prípade, že by rozhodnutím krajského súdu došlo k opätovnému zrušeniu rozsudku okresného súdu a vráteniu veci okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom by v ďalšom období okresný súd nekonal v predmetnej veci plynulo a bez zbytočných prieťahov, nič nebráni sťažovateľovi, aby sa opätovne obrátil na ústavný súd so sťažnosťou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015