znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 410/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátomJUDr. Jozefom Veselým, advokátska kancelária, Mierová 1, Veľký Krtíš, pre namietanéporušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnéhosúdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 307/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2015doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 307/2004 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   podanýmna okresnom súde 27. septembra 2015 domáhal zaplatenia ušlej mzdy a odstupného.

V ďalšom odôvodnení sťažnosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že okresný súdvo veci samej rozhodol dosiaľ už piatimi rozsudkami a jedným dopĺňacím rozsudkom.

Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   samej   rozsudkom   č.   k.   2   C   307/2004-76z 23. novembra   2005.   Tento   rozsudok   bol   na   základe   odvolania   podaného   odporcomzrušený uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 504/2006-102 z 26. júna 2007 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie.

Okresný   súd   znova   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   2   C   307/2004-130zo 16. februára 2007. Aj tento rozsudok bol na základe odvolania odporcu krajským súdomzrušený, a to uznesením č. k. 8 Co 177/2008-163 zo 14. októbra 2008. Vec bola okresnémusúdu vrátená na ďalšie konanie.

V poradí   tretím   rozsudkom   vo   veci   samej   bol   rozsudok   okresnéhosúdu č. k. 2 C 307/2004-202   z 21.   mája   2009   v spojení   s opravným   uznesenímč. k. 2 C 307/2004-2016 zo 17. septembra 2009. Na základe odvolania odporcu bol aj tentorozsudok,   ako   aj   opravné   uznesenie   okresného   súdu   krajským   súdom   zrušený,a to uznesením č. k. 8 Co 253/2009-227 z 26. februára 2010.

Po štvrtý raz rozhodol okresný súd vo veci samej rozsudkom č. k. 2 C 307/2004-250z 1.   júla   2010.   Aj   proti   tomuto   sa   odporca   odvolal   a krajský   súd   uznesenímč. k. 8 Co 366/2010-279 z 27. januára 2011 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátilna ďalšie konanie.

Piatym rozsudkom vo veci samej bol rozsudok okresného súdu č. k. 2 C 307/2004-315 z 3. septembra 2012. Tento napadol odporca odvolaním. Krajský súd spis okresnémusúdu vrátil bez rozhodnutia spolu s upovedomením z 27. januára 2014 z dôvodu, že okresnýsúd nerozhodol o celom predmete konania.

Okresný súd následne vydal dopĺňací rozsudok č. k. 2 C 307/2004-354 zo 7. apríla2014. Vec   sa   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nachádzala   na   krajskom   súdepre účely rozhodovania o podanom odvolaní.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „spor   ohľadne   zaplatenia   mzdy   a odstupného pri skutkovom   stave,   kde   bolo   právoplatne   rozhodnuté,   v akom   termíne   trval   pracovný pomer u odporcu“, nie je možné považovať za právne či skutkovo zložitý. Prieťahy v konanítiež podľa jeho názoru nespôsobilo správanie účastníkov konania.

Podľa   sťažovateľa   je   pochybenie   okresného   súdu   možné   vidieť   najmä   v tom,   že„aj napriek   tomu,   že všetky   rozsudky   prvostupňového   súdu   boli   zrušené   rozhodnutiami Krajského   súdu   v Žiline,   prvostupňový   súd   nerešpektoval   tieto   uznesenia,   neodstránil nedostatky vytýkané mu krajským súdom, kde tieto rozsudky sú rozporuplné a nepresné a nespĺňajú náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Taktiež sťažovateľ vidí pochybenie súdu v tom, že v rozsudkoch Okresného súdu Žilina sa vyskytovali viaceré procesné pochybenia, ktoré   taktiež   neboli   odstránené   v zmysle   uznesení   Krajského   súdu   v Žiline a nerešpektovania záväznosti právneho názoru odvolacieho súdu podľa § 226 O. s. p.“.

V petite svojej sťažnosti preto sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie jeho základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl.6 ods. 1 dohovoru a zakázať okresnémusúdu pokračovať v porušovaní označeného základného práva a práva sťažovateľa. Navrhujetiež priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € a náhradu trov konaniapred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 307/2004.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl.6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto vobsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I.ÚS 326/2010).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovje odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne saprávna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istotydochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu.   Pretona naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vecprerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) saochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavnýmsúdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného právaoznačenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať.Ak v   čase,   keď   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu,   už   nemohlo   dochádzaťk namietanému   porušovaniu   označeného   základného   práva   postupom   okresného   súdu,ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, žejednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musísmerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných právsťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnúpreventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základnýchpráv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Navyše,   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti,   prostredníctvom   ktorej   sťažovateľnamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného právasa namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   v   ktorom   už   príslušný   súdmeritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy(m. m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil(a sťažovateľ to vo svojej sťažnosti aj sám uvádza), že okresný súd vo veci samej v ostatnomprípade   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   2   C   307/2004-315   z 3.   septembra   2012   a následnedopĺňacím rozsudkom č. k. 2 C 307/2004-354 zo 7. apríla 2014, pričom z dôvodu podanéhoodvolania sa vec v súčasnosti nachádza na krajskom súde, kde je vedená pod sp. zn. 6 Co765/2014.

V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (10. marca 2015) už teda okresný súdvo veci meritórne rozhodol a spis bol už mimo jeho dispozície, pretože ho 2. októbra 2014predložil krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Okresný   súd   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   vo   veci   meritórnerozhodol, a preto v tomto čase už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľačl. 48 ods. 2 ústavy a ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v súlade s konštantnoujudikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že nič nebránilo sťažovateľovi podať sťažnosťústavnému súdu v čase, keď ešte prebiehalo konanie na okresnom súde, a teda aj v tomtoprípade platí známa zásada, že právo je na strane bdelých či ostražitých (vigilantibus iura).Sťažovateľ   porušenie   svojich   označených   základných   práv   a práv   vo   vzťahuku krajskému súdu nenamietal, preto o ňom ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti,nemohol rozhodovať.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   predbežnom   prerokovaníodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   poznamenáva,   že   toto   rozhodnutie   netvorí prekážku   rozhodnutej   veci,   a   v   prípade,   že   by   rozhodnutím   krajského   súdu   došlo k opätovnému zrušeniu rozsudku okresného súdu a vráteniu veci okresnému súdu na ďalšie konanie,   pričom   by   v   ďalšom   období   okresný   súd   nekonal   v   predmetnej   veci   plynulo a bez zbytočných prieťahov, nič nebráni sťažovateľovi, aby sa opätovne obrátil na ústavný súd so sťažnosťou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015