znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 410/2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Vladimírom Lamačkom, Advokátska kancelária, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 15/2014 z 19. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2014 doručená   sťažnosť   D.   B. (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného porušenia   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36   ods.   1   a čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len „listina“) uznesením   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 15/2014 z 19. marca 2014.

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   dovolaním   napadla   druhostupňové rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 To 21/2013 z 19. marca 2014, na základe ktorého   bola   v spojení   s prvostupňovým   rozsudkom   odsúdená   pre   trestný   čin   podvodu podľa   §   221   ods.   1   a 2   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení   neskorších predpisov. Dovolanie bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 15/2014 z 19. marca 2014 odmietnuté pre nedostatok uplatneného dovolacieho   dôvodu v zmysle ustanovenia § 371   ods.   1   písm.   i)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“),   kde najvyšší súd uviedol, že sťažovateľka sa dovolacieho   dôvodu   v zmysle   citovaného   ustanovenia   Trestného   poriadku   nemôže dovolávať, pokiaľ namieta iba skutkové závery súdov nižšieho stupňa.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny.

Sťažovateľka svoje námietky opiera o túto argumentáciu: « Avšak uplatneným dovolaním som namietala nielen skutkové závery súdov nižšieho stupňa, ale v spojitosti so zisteným skutkovým stavom právne posúdenie súdov vo vzťahu k môjmu konaniu, vo vzťahu ku subjektívnej stránke môjho konania, pretože orgány činné v trestnom konaní žiadnym materiálnym dôkazom nepreukázali vo vzťahu k mojej osobe naplnenie subjektívnej stránky prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., pričom rovnako som namietala vo vzťahu k právnemu posúdeniu súdmi tú rozhodujúcu skutočnosť, že v konaní figuruje listinný príjmový doklad preukazujúci vrátenie pôžičky P. G., ktorý súd na jednej strane posudzuje ako dodatočne pozmeňovaný a nedôveryhodný, ale na strane druhej   tvrdenia   poškodených   o   iných   pôžičkách   nepodložených   zmluvami   o   pôžičke uzatvorenými v písomnej forme (alebo forme písomne uznaného dlhu, zmenky a podobne) pokladá   za   preukázané   len   na   základe   výpovedí   poškodených.   A   aj   v   tomto   bode   som dovolaním namietala predovšetkým právne posúdenie zisteného skutkového stavu okresným súdom a následne aj odvolacím krajským súdom v tom smere, že moje konanie nemôže napĺňať   obligatórne   znaky   skutkovej   podstaty   prečinu   podvodu   podľa   §   221   Tr.   zák. Uplatnením dovolaním som nenapádala porušenie procesných noriem ako sa to uvádza na strane 5 citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR zn. 5Tdo 15/2014 zo dňa 19.3.2014, a ani len správnosť a úplnosť skutkových zistení, na ktorých boli rozhodnutia súdov nižších stupňov založené, ale len a výlučne nesprávnosť právneho posúdenia práve v tom smere, že daný skutok nie je trestným činom, že žiadny trestný čin som nespáchala, ako mi kládla obžaloba za vinu a ako tento právny záver ustálil prvostupňový i odvolací súd. Dovolací súd, teda Najvyšší súd SR týmto svojim postupom súd mi odňal možnosť konať pred súdom a uplatniť   svoje   právo   na   súdnu   ochranu   aj   za   využitia   mimoriadnych   opravných prostriedkov, pretože sa podľa môjho názoru práve jedná o mimoriadny prípad potreby prelomiť   zásadu   nezmeniteľnosti   meritórneho   rozhodnutia,   ktorému   predchádzalo niekoľkokrát   zrušované   uznesenie   o   vznesení   obvinenia   spojené   s dlhší   čas   trvajúcim trestným konaním.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd rozhodol o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 15/2014 z 19. marca 2014, toto rozhodnutie zrušil a   vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl.   46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka, tak ako to sama uvádza vo svojej sťažnosti, vidí porušenie   svojich základných práv v postupe dovolacieho súdu, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom   a uplatniť základné   právo na súdnu   ochranu   využitím   mimoriadneho opravného prostriedku,   keď   dovolací   súd   posúdil   jej   argumentačné   dovolacie   námietky   ako nesubsumovateľné pod označený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Ústavný súd pristúpil   k preskúmaniu uznesenia najvyššieho súdu, aby posúdil, či výkon   právomoci   najvyššieho   súdu   je   zlučiteľný   s limitmi   sťažovateľkou   označených článkov ústavy a listiny, ktorých porušenie namieta.

Z obsahu sťažnosti a namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa podaný mimoriadny opravný prostriedok pokúsila oprieť o dovolací dôvod v zmysle   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   možno dovolanie podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; pričom správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle § 382   písm.   c)   Trestného   poriadku   odmietol   pre nesplnenie   dôvodov   dovolania   podľa ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sprostredkoval   sťažovateľke   veľmi podrobnú   a zároveň   náležitú   interpretáciu   inštitútu   dovolania   ako   mimoriadneho opravného prostriedku vrátane interpretácie dotknutého ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku upravujúceho jeden z taxatívne vymedzených dovolacích dôvodov. Najvyšší   súd   zdôraznil,   že   na   podklade   tohto   dovolacieho   dôvodu   nemožno preskúmavať a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, resp. skutkových záverov, na   ktorých   je   napadnuté   rozhodnutie   založené.   Najvyšší   súd   sťažovateľke   vysvetlil,   že v medziach   označeného   dovolacieho   dôvodu   možno   namietať   len   chyby   spočívajúce v právnom posúdení skutku, inými slovami pokiaľ skutková veta vo výrokovej časti rozsudku obsahuje   vyjadrenie   všetkých   skutkových   okolností,   ktoré   použitá   právna   kvalifikácia vyžaduje, tento dovolací dôvod nie je daný.

Na tomto mieste najvyšší súd prezentoval dôvody, o ktoré opierala sťažovateľka podané dovolanie, kde vytýkala konajúcim súdom, že jednostranne v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov pristúpili k vyhodnoteniu dôkazného stavu; že podľa jej názoru vykonaným   dokazovaním   nebol   preukázaný   úmysel   ako   obligátorny   znak   príslušnej skutkovej podstaty trestného činu; že je vyhodnotenie záverov vypracovaného znaleckého posudku nesprávne a že existujú vážne pochybnosti o tom, že sa stal skutok, pre ktorý bola odsúdená.

Najvyšší súd posúdiac takto formulovanú argumentáciu   sťažovateľky vychádzajúc z prezentovanej interpretácie dotknutej právnej úpravy uzavrel, že námietky sťažovateľky predstavujúce svojím obsahom len výhrady proti prijatým skutkovým záverom konajúcich súdov zjavne pod uplatnený dovolací dôvod nespadajú.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   nielenže   oprel o racionálny   a ústavne   konformný   výklad   právnej   úpravy   ustálený   judikačnou   praxou najvyššieho súdu, ale tento výklad v odôvodnení svojho rozhodnutia sťažovateľke, resp. jej právnemu zástupcovi aj dostatočne náležite sprostredkoval.

Úlohou ústavného súdu nie je, aby právnemu zástupcovi sťažovateľky vysvetľoval, že   ním   zvolená   interpretácia   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   kde   si   právny   zástupca výhrady   k spôsobu   vyhodnotenia   dôkazov   a k prijatým   skutkovým   záverom   zamieňa s výhradami právneho posúdenia, je už na prvý pohľad celkom zjavne nesprávna.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014