znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 410/2013-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť P. Š., zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Arendackým, Advokátska kancelária, Čapkova 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 P 28/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.   2 P 28/2010 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   P   28/2010 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. Š. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý uhradiť P. Š. trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Petra Arendackého, Advokátska kancelária, Čapkova 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 410/2013-20 z 3. septembra 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. Š., (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 P 28/2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ na okresnom súde podaním z 1.   novembra   2010   uplatnil   návrh „Vo   veci   návratu   maloletých   detí   do   krajiny ich obvyklého   pôvodu   podľa   Dohovoru   o občianskoprávnych   aspektoch   medzinárodných únosov detí“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí a uvádza, že jeho účelom je zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré   boli   neoprávnene   premiestnené   do   niektorého   zmluvného   štátu   alebo   sú   v ňom zadržiavané, kde súčasne čl. 11 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov   detí   zaväzuje   príslušný   orgán   zmluvného   štátu   rozhodnúť   o návrate   do   šiestich týždňov od začatia konania.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd v jeho veci nepostupuje spôsobom, ktorým by zabezpečil čo najrýchlejšie rozhodnutie veci, a spôsobuje v predmetnom konaní zbytočné prieťahy, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   vo   svojej   argumentácii   poukazuje na   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní, ktorými   sa   v priebehu   konania   domáhal   nápravy,   ktoré   mu   však   podľa   jeho   názoru nepriniesli požadovaný efekt. Na tomto mieste sťažovateľ dôvodí, že konanie bolo začaté pred viac ako dvoma rokmi, okresný súd a nadriadený súd vydali vo veci celkovo štyri rozhodnutia, no do doby podania sťažnosti nebolo konanie ukončené. Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd nedodržiava dôsledne relevantné ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorých účelom je zabezpečiť rýchlu a účinnú ochranu práv účastníkov konania.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 P 28/2010, prikázal   okresnému   súdu   konať   v jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal   mu primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   2 500   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojej   predsedníčky,   ktorej   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu 11. marca 2014 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania a konštatovanie   skutkovej   zložitosti   posudzovanej   veci.   Predsedníčka   okresného   súdu vo vyjadrení   dôvodila   potrebou   vykonania   rozsiahleho   dokazovania   a poukazovala   aj na ďalšie   okolnosti   majúce   podiel   na   narušení   plynulosti   konania.   Na   tomto   mieste predsedníčka   okresného   súdu   argumentovala   jednak   početnými   žiadosťami   účastníkov konania o odročenie   pojednávania, ako   aj   množstvom   ich   procesných   návrhov   vrátane návrhov   na doplnenie   dokazovania   a tiež   obdobiami   odvolacieho   konania,   keď   sa   vec sťažovateľa   nachádzala   v   dispozícii nadriadeného   súdu.   V   liste   predsedníčka   okresného súdu zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Právny   zástupca   sťažovateľa   možnosť   vyjadriť   sa   k stanovisku   okresného   súdu nevyužil a ústavnému súdu 4. apríla 2014 doručil len vlastné vyjadrenie sťažovateľa, kde sťažovateľ na argumentáciu okresného súdu reagoval takto:

«1. Predsedníčka Okresného súdu Bratislava I predkladá prehľad súdom vykonaných úkonov. K tomu je nutné uviesť, že už pri pojednávaní dňa 29.3.2011 (str. 6 protokolu) môj zmocnenec   navrhoval,   aby   termíny   ďalších   ústnych   pojednávaní   boli   stanovené na konkrétny   deň   v   každom   budúcom   týždni,   a   dokonca   pri   ústnom   pojednávaní   dňa 28.1.2011   som   dal   návrh,   aby   z   dôvodu   rýchlosti   v   konaní   bolo   uznesenie   doručené advokátke matky súdnym kuriérom alebo políciou. Tieto návrhy smerovali k praktickému zabezpečeniu plnenia Haagskeho dohovoru tak, aby v konaní bolo rozhodnuté v primeranej lehote.   Aj   z   prehľadu   úkonov   podaného   predsedkyňou   súdu   je   zrejmé,   že   súd   tak nepostupoval.

2. Prehľad o nahliadnutiach do spisu nemá žiadny právny význam, ide len o snahu demonštrovať počet súdom vykonaných úkonov.

3. Predsedníčka súdu vôbec nekomentuje, že dňa 13.6.2013 došlo po záverečných rečiach k obnoveniu konania.

4. Predsedníčka súdu vôbec nekomentuje, prečo súd neodpovedá dodnes na šesť mojich žiadostí o vyjadrenie o dôvodoch omeškania podľa čl. 11 Haagskeho dohovoru.

5. Vo veci sa konalo 22 ústnych pojednávaní. Jas som sa osobne nezúčastnil len dvoch pojednávaní, túto neúčasť som riadne ospravedlnil vopred plánovanou a zaplatenou dovolenkou a pracovnými dôvodmi. Môj zmocnenec bol však prítomný vždy a moja neúčasť nebola   postupu   konania   na   prekážku.   Moja   osobná   účasť   pri   vyhlasovaní   rozhodnutí v dňoch 10.6.2011, 17.2.2012 a 18.4.2014 nebola určite nutná a povinná. Ja som tak ušetril výrazné   výdaje   na   cestu,   ktoré   činia   minimálne   120   Euro   za   jednu   jazdu.   K   tomu podotýkam, že od 1.11.2013 som nezamestnaný a stále vynakladám vysoké výdaje na cesty pre naše deti, ktoré matka uniesla.

Predsedkyňa súdu určíte zámerne neuviedla, že v odpovedi zo dňa 7.2.2014 Zn. Spr. 2019/2014 na moju sťažnosť priznala, že táto je opodstatnená. Výslovne uviedla: „Prieťahy v konaní boli zákonnej sudkyni vytknuté a bola vyzvaná na zabezpečenie bezprieťahového vybavenia   veci   s ohľadom na ust.   par.176   ods.   3   o.s.p.   Zároveň bola vec 2P   28/2010 zaradená medzi sledované veci ako dôvodná sťažnosť s termínom sledovania predsedníčky súdu - 3 mesiace.“ Uvedenú listinu prikladám v prílohe č. 1.

Predsedníčka súdu určite zámerne neuviedla, že prípisom zo dňa 24.2.2014 na č. l. 1071   spisu   sudkyňu   JUDr.   Dolákovú   vyzvala   k odstráneniu   prieťahov v   konaní.   Kópiu tohoto prípisu prikladám v prílohe č. 2.

Predsedníčka súdu určite zámerne zamlčala, že súd nesprávne zažurnalizoval moju Žalobu na splnenie správnej povinnosti doručenú súdu 25.6.2013 a do dnešného dňa v tejto veci nekoná - v uvedenej žalobe som musel navrhnúť, aby súd sám sebe nariadil splnenie právnej povinnosti, teda bezodkladné rozhodnutie vo veci návratu. Vyrozumenie prikladám v prílohe č. 3. a viď. prílohu č. 1.»

Sťažovateľ   v označenom   podaní   vyjadril   súhlas   s   upustením   od   ústneho pojednávania vo veci samej.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti,   vyjadrenia   okresného   súdu a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:Sťažovateľ   podal   4.   novembra   2010   návrh „Vo   veci   návratu   maloletých   detí do krajiny   ich   obvyklého   pobytu   podľa   Dohovoru   o občianskoprávnych   aspektoch medzinárodných únosov detí“.

Uznesením   z 10.   júna   2011   okresný   súd   rozhodol   o návrhu   sťažovateľa   tak,   že nenariadil   návrat   maloletých   detí   do   krajiny   ich   obvyklého   pobytu,   teda   do   Českej republiky. Uznesenie sťažovateľ napadol odvolaním, o ktorom nadriadený súd rozhodol uznesením   z 27.   septembra   2011,   ktorým   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   podľa ustanovení § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP zrušil, keďže konštatoval odňatie možnosti konať účastníkovi   konania   z dôvodu   absencie   náležitého   odôvodnenia   rozhodnutia   a   tiež nesprávnu aplikáciu právnej úpravy, pričom vrátil vec sťažovateľa okresnému súdu na nové konanie   a rozhodnutie   s pokynom   vyhodnotiť   dôkazy   v súlade   so   zásadou   voľného hodnotenia dôkazov, správne aplikovať relevantnú právnu úpravu a rozhodnutie náležite odôvodniť.

Uznesením   zo   17.   februára   2012   okresný   súd   rozhodol   o nariadení   návratu maloletých   detí   do   krajiny   ich   obvyklého   pobytu,   teda   do   Českej   republiky.   Matka maloletých   detí   ako   účastníčka   konania   napadla   toto   uznesenie   odvolaním,   o   ktorom nadriadený súd rozhodol uznesením z 27. júna 2012, ktorým rozhodnutie okresného súdu podľa ustanovení § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP zrušil, a to pre jeho nepreskúmateľnosť. Odvolací súd vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie s pokynom v potrebnom rozsahu doplniť dokazovanie,   toto   vyhodnotiť,   právne   posúdiť   a rozhodnutie   náležite   odôvodniť (spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 11. júla 2012). Okresný súd určil termín pojednávania na 7. december 2012, právna zástupkyňa matky však žiadala z pracovných dôvodov termín zmeniť. Okresný súd jej žiadosti vyhovel a určil nový termín pojednávania na 20. december 2012, tento následne zmenil na 25. január 2013, a to z dôvodu plánovanej dovolenky právnej zástupkyne matky.

Okresný   súd   uskutočnil   25.   januára   2013   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené pre účely ďalšieho dokazovania, a to vyžiadania informácie o stave znaleckého dokazovania realizovaného všeobecným súdom Českej republiky a obstarania tohto znaleckého posudku. Okresný   súd   na   tento   účel   28.   januára   2013   požiadal   kompetentný   súd   o predmetnú informáciu, resp. o zaslanie znaleckého posudku, následne okresný súd kompetentný súd o poskytnutie súčinnosti v uvedenom smere žiadal v pravidelných intervaloch, keď mu bol napokon vypracovaný znalecký posudok doručený v auguste 2013.

Na pojednávaní vykonanom 23. mája 2013 bolo dokazovanie vyhlásené za skončené a pre účely vyhlásenia rozhodnutia bolo odročené na 13. jún 2013. Matka maloletých detí ako účastníčka konania vo vyjadrení z 5. júna 2013 namietala, že postupom súdu jej bola odňatá   možnosť   konať   –   predniesť   návrhy   na   doplnenie   dokazovania,   resp.   v prípade nevyhovenia   týmto   návrhom   predniesť   záverečný   návrh.   Okresný   súd   uskutočnil 13. júna 2013 pojednávanie,   na ktorom zrušil svoje rozhodnutie o ukončení dokazovania a pojednávanie   odročil   na   9.   júl   2013   pre   účely   adresovania   výziev   na   vyjadrenie účastníkom konania.

Pojednávanie určené na 4. september 2013 bolo odročené na základe žiadosti právnej zástupkyne matky odôvodnenej práceneschopnosťou na 30. október 2013. Podľa vyjadrenia okresného súdu bolo 30. októbra 2013 pojednávanie opätovne na základe žiadosti právnej zástupkyne matky odročené na 6. december 2013 (dôvodnosť predmetnej žiadosti okresný súd vo svojom vyjadrení neprezentoval, teda nepreukázal). Pojednávanie bolo 6. decembra 2013   opätovne   odročené   na   10.   január   2014   z dôvodu   ďalšieho   dokazovania,   a potom na 17. január 2014, keď bolo na pojednávaní dokazovanie vyhlásené za skončené. Pre účely vyhlásenia rozhodnutia odročil okresný súd pojednávanie na 18. február 2014, keď bolo vyhlásené   rozhodnutie   o nariadení   návratu   maloletých   detí   do   Českej   republiky. Rozhodnutie bolo zo strany matky napadnuté 18. marca 2014 odvolaním.

Spisový materiál bol odvolaciemu súdu postúpený na rozhodnutie 16. apríla 2014.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal   z   hľadiska   charakteru   prerokúvanej   veci jej skutkovú   a právnu zložitosť   (1),   ďalej správanie sťažovateľa   v   priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti posudzovanej veci, ústavný súd konštatuje,   že   predmet   konania,   ktorým   je   rozhodovanie   o návrate   maloletých   detí   do krajiny obvyklého pobytu, možno hodnotiť v prípade sťažovateľa ako skutkovo náročnejší, pretože   prerokovanie   veci   závisí   aj   od   posúdenia   skutočností,   na   ktoré   boli   potrebné odborné   znalosti,   teda   dokazovanie   prostredníctvom   znaleckého   posudku,   znásobené v danom   prípade   prítomnosťou   zahraničného   prvku (znalecký   posudok   bol   obstaraný prostredníctvom cezhraničnej pomoci), čo si vyžaduje časovo náročnejší procesný postup v konaní. Zahraničný prvok kladúci zvýšené časové nároky na procesný postup konania sa rovnako   týka   špecifického   okruhu   dokazovania   („preukázanie   vykonania   opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate“) predpísaného pre označený druh konania relevantnou právnou úpravou (čl. 11 nariadenia rady ES č. 2201/2003, tzv. Brusel II).Ústavný súd však poznamenáva, že táto skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť zistenú neefektívnu a nesústrednú   činnosť okresného súdu identifikovanú preskúmaním súvisiaceho spisu.

Právna   úprava,   ktorú   je   v   predmetnom   konaní   potrebné   aplikovať,   predstavuje ustanovenia   Dohovoru   o občianskoprávnych   aspektoch   medzinárodných   únosov   detí a ustanovenia tzv. komunitárneho práva (spomínané nariadenie ES č. 2201/2003), ktoré sa nevyznačujú   mimoriadnou   komplikovanosťou,   a   teda   právnu   zložitosť   veci   sťažovateľa ústavný súd nezistil.

Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že povaha prerokúvanej veci, ktorou je rozhodnutie o pobyte   maloletého   dieťaťa,   je osobitne   citlivou   statusovou   záležitosťou   a   ako   taká   si vyžaduje   osobitný   dôraz   na   rýchly   a   efektívny   postup   okresného   súdu   (obdobne III. ÚS 196/2012).

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska druhého kritéria   nezistil   ústavný súd také skutočnosti,   ktoré by signalizovali výraznejší podiel sťažovateľa ako jeho účastníka na predĺžení konania narušením jeho plynulosti.K námietkam okresného súdu o dôkaznej aktivite sťažovateľa ako účastníka konania poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   v dôsledku uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   za predĺženie   konania oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno pripísať   ani   na   vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, III. ÚS 132/2012).

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv,   kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Nesústredenú   a   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu   potvrdzujú   uznesenia nadriadeného súdu z 27. septembra 2011 a 27. júna 2012, ktorými odvolací súd zrušil dve meritórne rozhodnutia okresného súdu pre chyby konania podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP. Odvolací súd v predmetných uzneseniach poukázal na podstatné nedostatky postupu okresného   súdu,   keď   tento   v prvom   prípade   odňal   účastníkovi   konania   možnosť   konať v dôsledku nedostatočne odôvodneného rozhodnutia a aplikoval nesprávnu právnu úpravu a v druhom prípade vydal nepreskúmateľné rozhodnutie v dôsledku neúplného dokazovania.

V konaní, ktoré svojou povahou kladie zvýšené nároky na rýchly a efektívny postup, zistil ústavný súd   aj krátkodobé obdobie pasivity v rozsahu približne štyroch mesiacov, v ktorom okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka. Ide o úsek konania od 11. júla 2012, keď bol okresnému súdu po zrušení jeho meritórneho rozhodnutia nadriadeným súdom vrátený spisovým materiálom pre účely ďalšieho konania, do decembra 2012, keď bol vo veci sťažovateľa určený ďalší termín pojednávania.

Ako   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu,   ktorá   zbytočne   narušila   plynulosť posudzovaného   konania,   hodnotí   ústavný   súd   aj   postup   okresného   súdu,   ktorý   vyhovel v dvoch prípadoch žiadostiam právnej zástupkyne účastníčky konania o odročenie termínu pojednávania   bez   existencie   relevantných   dôvodov.   V prvom   prípade   išlo   o odročenie termínu   pojednávania   určeného   na   20.   december   2012,   na   základe   žiadosti   právnej zástupkyne   účastníčky   konania   opierajúcej   sa   o rýdzo   subjektívne   dôvody   (plánovaná dovolenka).   Tento   postup   považuje   ústavný   súd   za   nekorektný   aj   s prihliadnutím na skutočnosť, že táto žiadosť bola súdu adresovaná bezprostredne po tom, ako okresný súd už raz zmenil určený termín pojednávania tiež na základe jej žiadosti. V druhom prípade ide o odročenie   termínu   pojednávania   určeného   na   30.   október   2013   opätovne   na základe žiadosti právnej zástupkyne účastníčky konania bez toho, aby okresný súd   prezentoval dôvodnosť takejto žiadosti.

Okresný súd postupoval nesústredene aj v tom úseku konania, keď bol na základe námietky účastníčky konania o odňatí možnosti konať nútený, zrušiť svoje predchádzajúce uznesenie   o skončení   dokazovania   z 23.   mája   2013   a pokračovať   v pojednávaní po predchádzajúcom obstaraní relevantných vyjadrení účastníkov konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   relevantným   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   predovšetkým   označený   neefektívny a nesústredený postup okresného súdu, ktorý vyústil do zbytočných prieťahov konania.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred okresným súdom (tri roky a zhruba 3 mesiace) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   skončené   právoplatne   (vzhľadom na podané   odvolanie),   formuloval   ústavný   súd   (pre   potenciálny   prípad   vrátenia   veci odvolacím súdom okresnému súdu na nové konanie) príkaz konať vo veci sťažovateľa bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ neprimeranou dĺžkou konania v jeho veci.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   otázky   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia   aplikoval   zásadu   spravodlivosti,   zohľadnil   konkrétne   okolnosti   prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou,   resp.   záväznou   medzinárodnou   zmluvou.   V uvedenom   smere   ako   relevantnú zohľadnil ústavný súd predovšetkým tú skutočnosť, že ešte pred rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa bola jeho vec okresným súdom meritórne rozhodnutá, aj keď nie   právoplatne,   a teda   okresný   súd   v rámci   svojich   dispozícii   vykonal   všetky   kroky na dosiahnutie   právnej   istoty   sťažovateľa.   Vzhľadom   na   uvedené   považuje ústavný   súd konštatovanie   porušenia   označeného   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   ústavou a jeho   práva   zaručeného   dohovorom,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto   nálezu, za dostatočné, a preto sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 275,94 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume 2 x 130,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál v sume 7,81 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 275,94 € (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014