znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 410/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   T.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. Ď., PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne z 22. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 326/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2010 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 326/2009-578 z 22. apríla 2010. Na základe výzvy ústavného súdu zo 14. septembra 2010 sťažovateľ doplnil   svoju   sťažnosť   fotokópiou   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorú   doručil ústavnému súdu 30. septembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súde Trenčín (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrhom   domáhal náhrady   škody   od N.   (ďalej   len   „odporca v 1. rade“), a od notárky JUDr. E. H., M. (ďalej len „odporkyňa v 2. rade“). Uplatnený nárok založil na tvrdení, že odporca v 1. rade v prítomnosti odporcu v 2. rade svojpomocne vypratal nebytový priestor, ktorý sťažovateľ užíval ako prevádzkovateľ lekárne, a náhradný priestor,   kde   boli   lieky   a   zdravotnícke   pomôcky   premiestnené,   nebol   vhodný   na   ich uskladnenie, čím došlo k znehodnoteniu liekov a ku vzniku škody. Aj napriek tomu, že v čase vypratania (9. februára 2002) už sťažovateľ užíval nebytové priestory bez platnej nájomnej zmluvy, predbežné opatrenie vydané okresným súdom na návrh odporcu v 1. rade, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť strpieť vypratanie predmetných priestorov, nebolo v čase vypratania právoplatné ani vykonateľné. Preto odporca v 1. rade protiprávne realizoval tzv. útočnú svojpomoc.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   NM-4   C   57/2003-465   z   23.   októbra   2007   návrh sťažovateľa   zamietol   a   zároveň   rozhodol,   že   o   trovách   konania   sa   rozhodne   až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Dospel k záveru, že žiaden z odporcov sa nedopustil   protiprávneho   konania.   Ak   totiž   odporca   v   1.   rade „presťahoval   lieky a zdravotnícke pomôcky a ostatné zariadenia lekárne do priestorov, ktoré neboli vopred schválené ŠUKL, takéto konanie nebolo v rozpore so zákonom. Odporca 1) nemal v úmysle v   náhradných   priestoroch   poskytovať   lekárenskú   starostlivosť,   jeho   cieľom   bolo   len presťahovať   materiál   lekárne   do   náhradných   priestorov,   keď   priestory   lekárne   užíval navrhovateľ   bez   právneho   dôvodu   už   viac   ako   mesiac“.   Okresný   súd   pritom   poukázal na ustanovenie § 7 ods. 3 písm. f) zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 220/1996 Z. z. o reklame (ďalej len „zákon o liekoch“), podľa ktorého   sa   podľa   názoru   okresného   súdu   posudok   Štátneho   ústavu   pre   kontrolu   liečiv na materiálne,   priestorové   a   personálne   vybavenie   vyžaduje   iba   v   prípade   žiadateľa o povolenie na zaobchádzanie s humánnymi liekmi a so zdravotníckymi pomôckami.Z   vykonaného   dokazovania   mal   okresný   súd   za   ustálené,   že   odporca   v   1.   rade postupoval „pri   vypratávaní   lekárne   do   náhradných   priestorov   v   súlade   s   ust.   §   415 Občianskeho   zákonníka,   nakoľko   náhradné   priestory   boli   čo   do   kvality   adekvátne priestorom, v ktorých sa lekáreň nachádzala, nakoľko boli v tej istej budove, na tom istom poschodí ako lekáreň s tým, že aj podľa názoru RNDr. P. ako osoby odborne zdatnej, išlo o priestory hygienicky nezávadné a vhodné na takéto uloženie liekov... Aj prítomnosť osôb, ktoré mali oprávnenie nakladať s omamnými a psychotropnými látkami svedčí o tom, že odporca v 1/ rade mal snahu presťahovať a uložiť lieky a zdravotnícky materiál tak, aby ku škodám nedošlo.“.

Okresný súd rovnako poukázal na záver, že sťažovateľ ako žalobca „okamih vzniku škody...   nevedel   preukázať“,   a   pokiaľ   išlo   o   vzorky   dokazujúce   znehodnotenie   liekov, „v konaní nebolo preukázané, že išlo o vzorky, ktoré boli skutočne odobraté pracovníkom spoločnosti E., spol. s r. o. z náhradných priestorov“.

Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom argumentoval tvrdením,   že „v   čase   svojvoľného   vykonania   predbežného   opatrenia...   nebolo   jasné,   či navrhovateľ   užíva   priestory   oprávnene   alebo   neoprávnene.   Nebolo   preto   povinnosťou navrhovateľa vypratať priestory“. Ďalej tvrdil, že v jeho prípade neboli splnené podmienky svojpomoci   podľa   §   6   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), a tiež uviedol, že „pokiaľ aj odporca 1) nemal v úmysle v náhradných priestoroch poskytovať lekárenskú starostlivosť, nezbavovalo ho to povinnosti   dodržiavať   všeobecne   záväzné   právne   predpisy   o   manipulácii   a   nakladaní s liekmi a liečivami“. V tejto súvislosti poukázal na záznam inšpekcie Štátneho ústavu pre kontrolu   liečiv   z   15.   marca   2002, „v   ktorom   sa   konštatuje,   že   lieky   boli   uložené do nevyhovujúcich náhradných   priestorov   v rozpore   so   všetkými   príslušnými   zákonnými ustanoveniami...“.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   19   Co   34/2008-521   z   27.   marca   2008   rozsudok okresného súdu potvrdil. Dôvodil pritom poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ „užíval priestory patriace odporcovi 1), ktoré spravoval ako majetok štátu po skončení doby nájmu po 31.12.2001 bez právneho dôvodu... Odporca 1) viedol oprávnene spor o vypratanie priestorov   proti   navrhovateľovi,   a   ak   sám   vypratanie   realizoval   na   základe   uznesenia o nariadení   predbežného   opatrenia,   nemožno...   posúdiť   jeho   konanie   ako   protiprávne z dôvodu,   že   o   protiprávnosť   nejde   vtedy,   ak   sú   dané   okolnosti,   ktoré   ju   vylučujú a ku ktorým   patrí   aj   výkon   práva   alebo   plnenie   povinností   podľa   §   3   Občianskeho zákonníka, ale aj svojpomocné konanie podľa § 6 Občianskeho zákonníka.... Tvrdený vznik škody   navrhovateľ   v   konaní   nepreukázal.   Nebolo   bezpochyby   preukázané,   že   vzorky, na prieskume ktorých je založený záznam z inšpekcie ŠUKL zo dňa 15. 3. 2002, by boli odobraté z liekov v náhradných priestoroch. Špeciálna inšpekcia, zameraná na uloženie liekov, ktoré boli vysťahované do náhradných priestorov, sa realizovala mesiac po tom, ako odporca   1)   lieky   a   zdravotnícky   materiál   premiestnil.   Hmotnoprávne   podmienky pre zodpovednosť odporcu 1) podľa § 420 Občianskeho zákonníka preto nie sú dané.“.

Na základe sťažnosti sťažovateľa podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 235/08-38 z 27. januára 2009 vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie odvolacím rozsudkom krajského súdu, ktorý bol zrušený, a vec bola krajskému súdu vrátená na ďalšie konanie.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd nedostatočne vysporiadal „so základnou otázkou,   že   predbežné   opatrenie   sp.   zn.   6   C   4/02   z   31.   januára   2002   nebolo   v   čase vypratania 9. februára 2002 právoplatné, čo je základná skutková a právna otázka, z ktorej sa odvíja ďalší skutkový a právny postup“. Ústavný súd tiež dospel k záveru, že „krajský súd   v   odôvodnení   rozhodnutia   neuviedol,   prečo   existenciu   osobitnej   právnej   úpravy vzťahujúcej sa na oblasť liekov nevzal do úvahy pri svojej rozhodovacej činnosti najmä pri právnom posúdení veci“. Napokon ústavný súd zhodnotil tzv. útočnú svojpomoc ako neprípustnú.

Krajský súd po zrušení jeho rozsudku vec opätovne prerokoval a rozsudkom č. k. 19 Co 326/2009-578 z 22. apríla 2010 opätovne potvrdil prvostupňový rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Zároveň zrušil uznesenie okresného súdu č. k. NM–4 C 57/2003-540 z 2. septembra 2009 o náhrade trov konania a o náhrade trov štátu a v tejto časti vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

K otázke protiprávnosti konania oboch odporcov krajský súd poukázal na fakt, že „navrhovateľ po uplynutí doby nájmu užíval priestory odporcu 1) neoprávnene. Vedenie súdneho   sporu   o   určenie   neplatnosti   nájomnej   zmluvy   v   časti   doby   nájmu   nezakladalo právo na užívanie priestorov navrhovateľom.... Nárok navrhovateľa na určenie čiastočnej neplatnosti nájomnej zmluvy bol zamietnutý, navrhovateľ sa zamietajúcemu rozhodnutiu nebránil,   odvolanie   nepodal.   Konateľ   navrhovateľa...   bol   uznaný   vinným   zo   spáchania priestupku za trvalé, úmyselné protiprávne užívanie predmetných nebytových priestorov. Na ukončenie   nájmu   bol   navrhovateľ   odporcom   1)   upozorňovaný,   bol   informovaný,   že predmetné priestory sú prenajaté Pharm. Dr. Ľ. O. s účinnosťou od 1.1.2002. Dôvodne sa preto javí, že navrhovateľ účelovo zotrvával v priestoroch odporcu 1) aj po ukončení doby nájmu,   nakoľko   potreboval   získanie   času   na   umiestnenie   zariadenia   lekárne   do   iných náhradných priestorov, staval totiž objekt lekárne, ktorá bola skolaudovaná dňa 19.7.2002. Nerešpektovaním   zákonných   dôsledkov   zániku   nájmu   a porušením   právnej   povinnosti vypratať a odporcovi 1) odovzdať príslušné priestory sám navrhovateľ porušil právo a sám z hľadiska ust. § 415 Občianskeho zákonníka porušil svoju prevenčnú povinnosť, keď lieky a zdravotnícky materiál, vyžadujúci osobitnú starostlivosť, vystavil hrozbe škody.“.

Predbežné   opatrenie,   ktoré   odporca   v   1.   rade   využil   na   vypratanie   priestorov užívaných dovtedy sťažovateľom, posúdil krajský súd ako neprávoplatné a nevykonateľné v čase   realizácie   vypratania,   preto „nevykonateľnosť   predbežného   opatrenia   vo   vzťahu k vyprataniu   znamená   protiprávnosť   konania   odporcom   1)“.   Keďže   porušenie   právnej povinnosti odporcu v 1. rade zdôvodnil sťažovateľ tým, že odporca v 1. rade „lieky patriace navrhovateľovi premiestnil do priestorov, ktoré neboli posúdené ŠUKL-om ako vhodné“, krajský súd sa zameral na záznam o inšpekcii z 15. marca 2002, ktorý „vo svojom závere konštatuje,   že   uloženie   liekov   do   náhradných   priestorov   nevyhovuje   zákonným požiadavkám. Ako vyplynulo z výpovede svedkyne Mgr. K. F., zamestnanej v ŠUKL, ktorá sa dňa 15.3.2002... zúčastnila inšpekcie..., záver o nevhodnosti priestorov bol vyvodený po tom, ako videli rozbité okno. Po tom ako videli rozbité okno, s celou inšpekciou skončili. Bolo   zbytočné   si   ďalej   všímať,   či   v   miestnostiach   boli   umiestnené   merače   teploty a vlhkosti.“.

Krajský   súd   tiež   uzavrel,   že   odporca   v   1.   rade „nemal   v   úmysle   poskytovať lekárenskú starostlivosť“, takže nemal povinnosť podľa § 7 ods. 2 zákona o liekoch žiadať o vydanie povolenie na poskytovanie lekárenskej starostlivosti. Preto ani „nemal žiadny posudok ani povolenie od ŠUKL. Realizoval vypratanie do náhradných priestorov, ktoré vyhodnotil ako vhodné, išlo o priestory suché, čisté, vhodné na uloženie liečiv, RNDr. P. potvrdila,   že   v   náhradných   priestoroch   bol   inštalovaný   vlhkomer   aj   teplomer,   medzi priestormi   lekárne   a   náhradnými   priestormi   nebol   žiadny   rozdiel,   lieky   uskladnené   v chladničke prenášali v chladničke.“.

Na základe uvedených zistení a právnych záverov krajský súd dospel k záveru, že „protiprávnym presťahovaním, vyprataním lekárne do náhradných priestorov, umiestnením liekov,   liečiv   a   zdravotníckeho   materiálu   do   náhradných   priestorov   k   navrhovateľom tvrdenej škode nedošlo. Nebolo preukázané tvrdenie, že vypratávané veci boli umiestnené do   nevhodných   priestorov,   v   dôsledku   čoho   vznikla   navrhovateľovi   škoda.   Nevhodnosť náhradných priestorov vyplynula zo záverov inšpekcie, vykonanej ŠUKL-om, ktorý je jediný oprávnený   vyjadriť   sa   ohľadne   vhodnosti   priestorov,   inšpekcia   bola   vykonaná   až   dňa 15.3.2002,   priestory   boli   vypratávané   dňa   9.2.2002,   navrhovateľovi   sa   nepodarilo preukázať, že bezprostredným uskladnením liekov v náhradných priestoroch odporcu došlo ku vzniku škody. Vzorky liekov totiž boli odobraté pracovníkmi spoločnosti E., spol. s r. o. až dňa 9.4.2002. Odporca, ktorý realizoval nevykonateľné predbežné opatrenie, umiestnil veci do náhradných priestorov, o ktorých nebolo preukázané, že v deň vypratávania neboli tieto priestory vhodné (navrhovateľ preukázal nevhodnosť náhradných priestorov ku dňu 15.3.2002). Odporca 1) realizoval dočasnú úpravu pomerov, založenou rozhodnutím súdu s tým,   že   doba   umiestnenia   liečiv,   liekov   a   zdravotníckeho   materiálu   závisela   výlučne na konaní navrhovateľa.“.

Rovnako tak podľa názoru krajského súdu „zodpovednosť odporkyne 2) za vzniknutú škodu   nemožno   vyvodiť   z   konania   odporkyne,   ktorá   vo   veci   vypratania   nebytových priestorov   spísala   zápisnicu   a   po   uzavretí,   uzamknutí   a   zapečatení   priestorov   prevzala zväzok 6 kľúčov spolu s identifikačnou kartou“.

Výrok o zrušení uznesenia okresného súdu o trovách konania krajský súd zdôvodnil tým, že predmetné uznesenie bolo vydané v čase, keď vec vzhľadom na zrušujúci nález ústavného súdu (III. ÚS 235/08) ešte nebola právoplatne skončená a „rozsudok okresného súdu bol potvrdený v celom rozsahu (t. j. aj pokiaľ ide o výrok o trovách)“.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu v prvom rade tvrdil, že aj napriek zrušujúcemu nálezu ústavného súdu krajský súd opätovne potvrdil prvostupňový rozsudok okresného súdu „a v odôvodnení rozsudku poukázal na právny názor vo svojom skoršom rozhodnutí.“.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   opätovne   poukázal   na   ustanovenia   zákona o liekoch, z ktorých vyvodil, že „zákon o lieku... nepozná tzv. presťahovanie materiálu do náhradných priestorov, tak ako nesprávne posúdil konanie odporcu v 1/rade porušovateľ vo svojom rozhodnutí. Ide teda o nedovolené zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami podľa § 2 ods. (2) zákona o lieku...

Porušovateľ   i   napriek   veľmi   prísnym   podmienkam   ustanovených   zákonom na zaobchádzanie   s   liekmi   a   so   zdravotníckymi   pomôckami   sa   uspokojil   s   posúdením vhodnosti priestorov osoby údajne odborne zdatnej a to RNDr. P. – farmaceutom z ulice a nebral do úvahy posudok jediného orgánu štátnej správy ŠUKL-u o vykonanej inšpekcii o nevhodnosti priestorov a rozhodnutiu o znehodnotení uskladňovaných liekov a vyhodnotil konanie odporcu v 1/rade v súlade s právom.

V žiadnom prípade však nemožno označiť za konanie v súlade s právom postup žalovaného v 1/rade, keď v kooperácii so žalovanou v 2/rade, sami realizovali predbežné opatrenie o vyprataní priestorov, ktoré navyše nebolo právoplatné a vykonateľné.“.

Sťažovateľ   ďalej   argumentoval,   že   protiprávnosť   konania   odporcu   v   1.   rade spočívala „najmä vo využití ofenzívnej svojpomoci, ktorá bola a aj v súčasnosti je právne reprobovaným úkonom, ďalej v porušení § 415 ObčZ, zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych   pomôckach   a   vyhlášky   č.   274/1998   Z.   Z.   o   požiadavkách   na   správnu výrobnú prax a správnu veľkodistribučnú prax“.

Protiprávneho konania sa podľa sťažovateľa dopustila aj odporkyňa v 2. rade, pretože „v právomoci notára nie je činnosť, ktorú vykonala... Osvedčovanie právne významných skutočností môžu notári vykonávať len v nesporových veciach, nie však v sporovej agende prislúchajúcej   súdom.   Notárka   nemala   právo   sama   rozhodovať,   kto   je   v   spore   medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade v práve a autoritatívne určovať, čo je právo a čo právo nie je. Z tohto pohľadu si žalovaná v 2/ rade nezákonne prisvojila právomoc patriacu inému orgánu verejnej moci...“. Sťažovateľ tvrdí, že príčinná súvislosť medzi konaním odporkyne v 2. rade a vznikom škody je daná „takisto ako u žalovaného v 1/ rade. Pokiaľ by nebolo útočnej svojpomoci, ktorú žalovaná v 2/ rade realizovala v rozpore s § 6 ObčZ (podľa ktorého je mimochodom oprávnený svojpomoc realizovať iba ohrozený na práve a nie tretia neohrozená osoba), k násilnému vyprataniu priestorov lekárne P. by nikdy nebolo došlo a tovar žalobcu by nemusel byť nikdy zlikvidovaný.“.

Napokon   sťažovateľ   uviedol,   že   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu krajským súdom došlo tým, „že klasifikoval konanie odporcu v 1/rade v súlade s právom i napriek tomu, že tento vykonal výkon rozhodnutia v rozpore s ustanovením § 251 a nasl. OSP, a to útočnou svojpomocou vypratanie fungujúcej lekárne na základe uznesenia o predbežnom   opatrení,   ktoré   nebolo   v   čase   vypratania   vykonateľné   a   bez   súdneho vykonávateľa   a   konanie   odporcu   v   2/rade,   ktorý   asistoval   pri   útočnej   svojpomoci pri vypratávaní, ako notár o čom spísal notársku zápisnicu a a prevzal kľúče do notárskej úschovy v rozpore s ustanovením § 47 a § 64 Notárskeho poriadku.“. Sťažovateľ preto ústavnému súdu navrhol, aby o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1.   Rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   19Co/326/2009-578-   č. 4Co/300/2009 zo dňa 22. apríla 2010, bolo porušené základné právo spoločnosti T. spol. s r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/326/2009-578-   č.   4Co/300/2009   zo   dňa   22.   apríla   2010,   zrušuje   a   vec   vracia na ďalšie konanie.

3. Postup súdu spôsobil škody v prevádzke organizácie sťažovateľa, ktoré nemožno nahradiť iným typom konania, ako napríklad vymáhaním škody. Ide o hmotné škody, ale aj škody vzniknuté v súvislosti s psychikou zamestnancov, ktorí boli vystavení neprimeranému tlaku. Porušovateľ je povinný zaplatiť spoločnosti T. spol. s r. o., sumu 3.000,- EUR, ako finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a § 56 ods. 4) zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.

4. Porušovateľ je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi 303.31,- EUR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Predmetom   ústavného   sporu   medzi   sťažovateľom   a   krajským   súdom   sú   tri podmienky, ktoré musia byť v posudzovanom skutkovom deji kumulatívne splnené na to, aby vznikol nárok na náhradu škody voči konkrétnemu subjektu. Ide o protiprávne konanie, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Krajský súd   podľa   názoru   sťažovateľa   nesprávne   právne   posúdil   okolnosti   jeho   prípadu   práve z hľadiska naplnenia všetkých troch podmienok, čo viedlo k nepriznaniu nároku na náhradu škody,   a   tým   aj   k   neposkytnutiu   súdnej   ochrany   právu   sťažovateľa   na   náhradu   škody v kvalite požadovanej čl. 46 ods. 1 ústavy.

Posúdenie   súladu   konania   odporcov   s   právom   krajským   súdom   charakterizoval sťažovateľ ako nesprávne s poukazom na viaceré ustanovenia právnych predpisov (zákon o liekoch, Občiansky zákonník), ktoré podľa jeho názoru postupom odporcov pri realizácii vypratania priestorov lekárne boli porušené.

Ústavný súd z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v prvom rade zistil, že v ňom krajský súd na pomerne rozsiahlom priestore rekapituloval dovtedajší priebeh   konania   a   zároveň   popisoval   aj   ťažiskové   argumenty   jednotlivých   súdnych rozhodnutí v tomto doterajšom priebehu vydaných. Preto ak sťažovateľ v sťažnosti viackrát namietal, že napriek zrušujúcemu nálezu ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 235/08 krajský   súd   konštatoval   neexistenciu   protiprávnosti   konania   odporcu   v   1.   rade,   potom ústavný súd zdôrazňuje, že v odôvodnení napadnutého rozsudku   sa   tvrdenia o absencii protiprávnosti ako podmienky vzniku nároku na náhradu škody objavujú práve v súvislosti s rekapituláciou obsahu súdnych rozhodnutí dovtedy vydaných v predmetnej kauze.

Aj keď napokon krajský súd v napadnutom rozhodnutí dôvodil, že konanie odporcu v 1. rade nebolo v rozpore s relevantnými ustanoveniami zákona o liekoch, rešpektoval v plnom rozsahu, ba interpretačne prehĺbil právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho zrušujúcom náleze týkajúci sa problému využitia svojpomoci. Na strane 9 odôvodnenia svojho rozsudku   krajský súd jednoznačne konštatuje, že „nevykonateľnosť   predbežného opatrenia vo vzťahu k vyprataniu znamená protiprávnosť konania odporcom 1)“. Krajský súd   teda   po   opätovnom   prerokovaní   sťažovateľovej   veci   ustálil   protiprávnosť   konania odporcu v 1. rade v súvislosti s realizáciou vypratania priestorov lekárne na základe ešte nevykonateľného uznesenia o predbežnom opatrení tak, ako to v záväzne formulovanom právnom názore formuloval ústavný súd.

Svoje potvrdzujúce rozhodnutie však krajský súd založil na zistení, že v prerokúvanej veci nebola splnená podmienka príčinnej súvislosti ako nevyhnutného predpokladu na vznik nároku na náhradu škody. Dôvodom takého zistenia bol pred krajským súdom preukázaný časový odstup medzi realizáciou vypratania (9. februára 2002) a vykonanou inšpekciou (15. marca 2002), resp. odobratím vzoriek z liekov na analýzu (9. apríla 2002). Za danej dôkaznej   situácie   zaťažovalo   dôkazné   bremeno   týkajúce   sa   príčinnej   súvislosti   medzi protiprávnym   konaním   a   vznikom   škody   sťažovateľa.   Sťažovateľovi   sa   však   podľa krajského súdu podarilo preukázať „nevhodnosť náhradných priestorov ku dňu 15.3.2002“, nie ku dňu realizácie vypratania. Tento záver zmysluplne a logicky dopĺňa aj ďalšie zistenie krajského súdu, a to, že „záver o nevhodnosti priestorov bol vyvodený po tom, ako videli rozbité okno. Po tom ako videli rozbité okno, s celou inšpekciou skončili. Bolo zbytočné ďalej si všímať, či v miestnostiach boli umiestnené merače teploty a vlhkosti.“. Dôkaznou povinnosťou   sťažovateľa   determinujúcou   jeho   úspech   v   konaní   bolo   za   danej   situácie preukázanie,   že   náhradné   priestory,   do   ktorých   boli   lieky   a   zdravotnícke   pomôcky premiestnené, neboli vhodné na umiestnenie takého   tovaru   v deň   realizácie   vypratania. To sa   mu zjavne nepodarilo,   a tak krajský súd správne považoval podmienku   príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním odporcu v 1. rade za nesplnenú.

Popísané úvahy krajského súdu týkajúce sa problému kauzálneho nexu, ktoré ho v konečnom dôsledku viedli k opätovnému potvrdeniu prvostupňového rozsudku okresného súdu, sťažovateľ v predloženej sťažnosti nijak nespochybnil, preto ústavný súd nemá dôvod tieto úvahy akokoľvek spochybňovať.

Rovnako   vzhľadom   na   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   krajského   súdu vo vzťahu k odporcovi v 1. rade hodnotí ústavný súd za irelevantné sťažovateľom tvrdené dôvody,   ktoré   mali   viesť   k   priznaniu   nároku   na   náhradu   i   voči   odporkyni   v   2.   rade. Sťažovateľ   svoje   skutkové   tvrdenie,   že „aktívne   participovala   a   kooperovala na vyskladňovaní   priestorov   lekárne   P.,   pričom   osoby   prizvané   žalovaným   v   1/   rade nabádala k protiprávnemu konaniu, povzbudzovala ich a utvrdzovala v tom, že sa nedeje nič nezákonné...“, dôkaznými návrhmi nepodporil. Navyše nevysvetlil, v čom je činnosť notárky spočívajúca v spísaní zápisnice o vyprataní a v uzamknutí a zapečatení priestorov s prevzatím kľúčov a identifikačnej karty v rozpore so právnymi predpismi. V súvislosti s argumentom sťažovateľa, že odporkyňa v 2. rade „nemala právo sama rozhodovať, kto je v spore medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade v práve autoritatívne určovať, čo je právo a čo   právo   nie   je“,   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   dodať,   že   osvedčovanie   iných skutočností   podľa   §   64   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   323/1992   Zb.   o   notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov nemožno považovať za   rozhodovanie   sporov.   Realizáciou   uvedenej   činnosti   notárka   v   žiadnom   prípade autoritatívne nerozhodovala o tom, či odporca v 1. rade je alebo nie je oprávnený priestory lekárne vypratať. Preto ani v časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody uplatneného voči odporkyni   v   2.   rade   nemožno   považovať   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom za nesprávne.

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu, s výnimkou   ich   arbitrárnosti   alebo zjavnej neodôvodnenosti   majúcej   za   následok   porušenie   základného   práva   (obdobne   napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V posudzovanom prípade ústavný súd nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu   známky   arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti,   ktoré   by   mohli   signalizovať porušenie   sťažovateľom   označených   práv.   Krajský   súd   rešpektoval   svoju   viazanosť právnym názorom ústavného súdu, a v tomto kontexte odôvodnenie svojho rozhodnutia sprecizoval a prehĺbil, pričom v súlade s právnym názorom ústavného súdu tiež konštatoval protiprávnosť   konania   odporcu   v   1.   rade   využitím   svojpomoci   pri   realizácii   vypratania priestorov lekárne.

V tejto spojitosti hodno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   zhodnotil   právne   závery   krajského   súdu   ako správne,   nezistil   relevantnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho právom na spravodlivé súdne konanie, a preto predloženú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010