znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 41/2014-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika, prerokoval sťažnosť J. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Galovou, Advokátska kancelária, E. Belluša 10, Piešťany, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 14 S 36/2013-29 z 13. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave č. k. 14 S 36/2013-29 z 13. júna 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Trnave   č. k. 14 S 36/2013-29   z 13.   júna   2013 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   M.   trovy   konania   v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Kataríny   Gallovej,   Advokátska   kancelária,   E. Belluša   10,   Piešťany,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. septembra 2013   doručená   sťažnosť   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 14 S 36/2013-29 z 13. júna 2013.

Sťažovateľ   sa   2.   apríla   2013   obrátil   na krajský   súd   s návrhom   na   konanie proti nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   podľa   štvrtej   hlavy   piatej   časti   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Ako žalovaného označil obec M. a domáhal sa, aby krajský súd uložil žalovanému ako stavebnému   úradu   povinnosť   v stavebnom   konaní   o dodatočnom   povolení   stavby „Vybudovanie nových okenných otvorov na rodinnom dome“ stavebníka J. H., (ďalej len „stavebník“),   vedenom   pod sp.   zn.   SUMO   016/2011   SK „v   lehote   1   mesiaca...   konať v súlade s § 88a stavebného zákona...“. Konkretizované stavebné konanie začalo 17. marca 2011 na základe žiadosti stavebníka a podľa názoru sťažovateľa „žalovaný od 21.04.2012... aj   napriek   opätovnému   upozorneniu   zo   strany   žalobcu   zo   dňa   20.08.2012   nekoná   bez vážneho dôvodu, je pasívny a nečinný“.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   14 S 36/2013-29   z 13.   júna   2013   návrh   sťažovateľa zamietol   a nepriznal   mu   nárok   na   náhradu   trov   konania.   Krajský   súd   v odôvodnení napadnutého   uznesenia   vychádzajúc z § 244   ods.   3   OSP   zdôraznil,   že „na   preukázanie dôvodnosti podaného návrhu ako predpokladu procesného úspechu je potrebné preukázať, že napadnutým postupom, v danom prípade nečinnosťou správneho orgánu, došlo, resp. môže dôjsť k ujme na právach účastníka konania, ktorý sa domáha ochrany cestou použitia právnych   prostriedkov   vymedzených   v Piatej   časti   O. s. p..   Konkrétne   uvedenie   týchto nepriaznivých dôsledkov, resp. ich hrozby je navrhovateľ povinný uviesť v návrhu a súd je povinný ich dosah zvažovať pri rozhodovaní o dôvodnosti uloženia povinnosti.“.

Aplikujúc   formulovaný   právny   názor   na   prípad   sťažovateľa   krajský   súd   uzavrel, že sťažovateľ „nepreukázal   dostatočným   spôsobom   svoju   vecnú   aktívnu   legitimáciu, t. j. nepreukázal,   že   aj   v prípade,   ak   by   sa   jednalo   o nezákonnú   nečinnosť,   má   táto skutočnosť negatívny dopad na jeho právne postavenie, resp. mu existujúci stav spôsobuje alebo hrozí nejakou ujmou. V návrhu vytýka stavebnému úradu, že nepostupoval v zmysle § 88a Stavebného zákona, súdu sa teda javí, že jeho úmyslom môže byť dosiahnutie toho, aby stavebníkovi bolo uložené odstránenie stavby. Zatiaľ však obsahom podaného návrhu nie sú osvedčené skutočnosti, na základe ktorých by podaný návrh mal byť považovaný za dôvodný a preto súd podaný návrh ako nedôvodný zamietol.“.

1. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že v napadnutom uznesení krajský   súd „obšírnym   spôsobom...   vykladá,   čo   sa   všeobecne   považuje   za   nečinnosť správneho orgánu..., avšak sťažovateľovi chýba... presvedčivé a zrozumiteľné odôvodnenie tohto   výkladu   na   jeho   konkrétny   prípad...   Chýba   jasná   a nepochybná   odpoveď, či k nečinnosti stavebného úradu došlo alebo nie.“.

Záver krajského súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie považuje sťažovateľ za „nelogický,   arbitrárny   a nepodložený   právnou   normou.   Občiansky   súdny   poriadok v § 250t   OSP   dáva   FO   a PO   možnosť   brániť   sa   proti   nečinnosti   správneho   orgánu za podmienok   tam   uvedených.   V tomto   ustanovení   nie   je   podmienkou   to,   že   činnosťou orgánu verejnej správy je spôsobená alebo hrozí škoda, ale to, že orgán verejnej správy bez vážneho dôvodu nekoná. Sťažovateľ bol a je účastníkom dotknutého stavebného konania s určitými   zákonom   vymedzenými   právami,   ktoré   mu   stavebný   zákon   ustanovuje   práve z dôvodu ochrany jeho oprávnených záujmov, čo nesporne zo spisu vyplýva. Nečinnosťou stavebného   orgánu   je   preto   sťažovateľ   dotknutý   na   svojich   právach   práve   v tom, že nekonaním   a neukončením   stavebného   konania   trvá   stav   právnej   neistoty medzi stavebníkom s neoprávnenou stavbou a sťažovateľom, ktorý nečinnosťou stavebného úradu nemôže realizovať svoje ďalšie zákonom priznané práva (napr. právo podať námietky voči dokumentácii stavebníka a pod.).“.

2. Ústavný súd si 5. decembra 2013 vyžiadal od krajského súdu dotknutý súdny spis, ktorý mu bol doručený 7. januára 2014.

3.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 41/2014-14 z 21. januára 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

4. Následne   ústavný   súd   17.   februára   2014   vyzval   krajský   súd   na   vyjadrenie sa k vecnej   stránke   sťažnosti   a na   stanovisko   k možnému   upusteniu   od   ústneho pojednávania vo veci.

5. Krajský súd doručil 10. marca 2014 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom súhlasil s upustením   od ústneho pojednávania o sťažnosti.   Pokiaľ ide   o vecnú   stránku   sťažnosti, krajský súd sa nestotožnil s dôvodmi sťažnosti, keďže „v odôvodnení uznesenia konkrétne uviedol, okrem odkazu na príslušné právne ustanovenia, ktoré pri rozhodnutí aplikoval, dôvody   zamietnutia   návrhu   v súvislosti   s posúdením   aktívnej   legitimácie   navrhovateľa pre podanie   návrhu,   ktorou   otázkou   sa   v prvom   rade   musel   zaoberať   a zistenie   jej nedostatku   založilo   dôvod   pre   neúspech   v konaní. Z obsahu   spisu   dospel   súd   k záveru, že navrhovateľ   neosvedčil   skutočnosti,   ktoré   by   zakladali   jeho   aktívnu   legitimáciu pre podanie návrhu, pretože nepreukázal, že by nečinnosť stavebného úradu mala negatívny dopad na jeho právne postavenie, resp. že by mu existujúci stav spôsoboval alebo hrozil nejakou   ujmou.   Konajúci   súd   v odôvodnení   rozhodnutia   podrobne   vysvetlil   dôvody zamietnutia návrhu s poukazom na právne hľadisko z ktorého vychádzal, preto námietku sťažovateľa o arbitrárnosti a neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia, ktoré popiera právnu logiku a je v rozpore s princípmi spravodlivosti, v spojení s tvrdením o porušení základných práv   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   považujeme za neopodstatnenú.   Závery   predmetného   rozhodnutia   vydaného   v konaní   vedenom pod sp. zn.   14 S/36/2013   na   Krajskom   súde   v Trnave   je   podložené   dostatočnými argumentmi,   ktorými   súd   odpovedal   na   relevantné   právne   otázky   týkajúce   sa   aktívnej legitimácie   navrhovateľa   a rozhodnutie   je   súladné   s limitmi   práva   na   súdnu   ochranu, ktorá sťažovateľovi ako účastníkovi konania prislúcha.“.

6. Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 13. marca 2014 právnej zástupkyni sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

7.   V stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu   7.   apríla   2014   sťažovateľ prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   vyjadril   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania vo veci. K veci samej uviedol, že „k vyjadreniu Krajského súdu v Trnave nevyužíva právo vyjadriť sa, nakoľko vyjadrenie Krajského súdu v Trnave neobsahuje nové skutočnosti alebo nové práve závery vo veci samej. Sťažovateľ trvá na dôvodoch porušenia základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej   zmluvy   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uvedených vo svojej sťažnosti.“.

8. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Sťažovateľ sa žalobou podanou podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku   domáhal   ochrany   svojho   subjektívneho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v konaní pred správnym orgánom – stavebným úradom. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa totiž nepochybne uplatňuje aj v konaní pred orgánmi verejnej správy (m. m. II. ÚS 62/99).

Z výroku   i odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že   krajský   súd sťažovateľom namietaný postup stavebného úradu meritórne nepreskúmal, keďže žalobu zamietol pre ustálený nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie návrhu. Samotný   krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   dôvodí,   že „na   preukázanie   dôvodnosti podaného   návrhu   ako   predpokladu   procesného   úspechu   je   potrebné   preukázať, že napadnutým   postupom,   v danom   prípade   nečinnosťou   správneho   orgánu,   došlo, resp. môže dôjsť k ujme na právach účastníka konania, ktorý sa domáha ochrany“. Krajský súd   sa   teda   v   napadnutom   uznesení   nezaoberal   vecne dôvodmi,   na   ktorých   sťažovateľ založil   svoju   nečinnostnú   žalobu   („žalovaný   od   21.04.2012...   aj   napriek   opätovnému upozorneniu zo strany žalobcu... nekoná bez vážneho dôvodu, je pasívny a nečinný“).

Z rekapitulovaných   zistení   ústavný   súd   uzatvára,   že   krajský   súd   hoci   výrokom vtláčajúcim napadnutému uzneseniu pečať rozhodnutia vo veci samej (zamietnutie návrhu) materiálne rozhodol o sťažovateľovej žalobe v podstate procesne. Neúspech žaloby bol totiž krajským súdom judikovaný bez zaujatia stanoviska k otázke, či správny orgán nekonal v dotknutom stavebnom konaní bez vážneho dôvodu. Takto podľa názoru ústavného súdu otázky nastolené prerokovávanou sťažnosťou nadobúdajú ústavný rozmer, pretože základné právo na súdnu ochranu je v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku   inkorporované   práve   v nároku   žalobcu   na   ochranu   jeho   subjektívnych   práv pred bezdôvodnou   procesnou   nečinnosťou   žalovaného   správneho   orgánu   (podľa   §   250t ods. 1 OSP je v predmetnom type konania vecou samou skúmanie a ustálenie, či žalovaný orgán   verejnej   správy   nekoná   bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný). Inými slovami, úlohou ústavného súdu je zistiť,   či krajský súd napadnutým uznesením   odmietol zaoberať vecnými námietkami obsiahnutými v sťažovateľovej žalobe v súlade s požiadavkami plynúcimi zo základného práva na súdnu ochranu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon   (IV.   ÚS   77/02).   Súčasne   má   každý   právo   na   to, aby sa v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s názorom   krajského   súdu   naznačeným   in   abstracto, podľa ktorého aj konanie o ochrane pred nečinnosťou orgánu verejnej správy slúži ochrane subjektívnych   práv   fyzických   osôb   a právnických   osôb   ako   adresátov   výkonu   verejnej správy. Nepostačuje teda   len identifikácia   vady   nezákonnosti v postupe orgánu verejnej správy, je potrebné, aby táto vada mala dopad na práva a právom chránené záujmy fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Táto charakteristická črta je vlastná správnemu súdnictvu.

Zistenie   konajúceho   súdu   v správnom   súdnictve,   či   žalobcom   namietaná   vada v postupe   orgánu   verejnej   správy   má alebo nemá dopad   na individuálnu sféru   adresáta výkonu verejnej správy, sa však nemusí in concreto zakladať len na prieskume jedinečných okolností posudzovaného prípadu. V niektorých prípadoch sám zákonodarca môže typovo určiť   kritériá   (záväzné   aj   pre   súd   v správnom   súdnictve)   identifikujúce   na   normatívnej úrovni okruh osôb, ktoré budú rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy na svojich právach a právom chránených záujmoch dotknuté.

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

Podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Citované definície   podmieňujú postavenie fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby ako účastníka   konania   jednoznačným   materiálnym   znakom,   ktorým   je   „dotknutosť“ na právach,   právom   chránených   záujmoch   a povinnostiach.   Tento   materiálny znak musí byť, pravdaže, prítomný aj pri využití definície podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku. Teda v situácii, keď zákonodarca osobitným zákonom priznáva postavenie účastníka konania, dbá o to,   aby   išlo   o osobu,   ktorej   práva,   právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   budú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej správy v osobitnom type správneho konania dotknuté.

Podľa § 59 ods. 1 písm. b) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný poriadok“) sú   účastníkmi   stavebného   konania   osoby,   ktoré   majú   vlastnícke   alebo   iné   práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté.

Z vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   v posudzovanom   konaní o dodatočnom   povolení   stavby   stavebný   úrad   so   sťažovateľom   riadne   konal ako s účastníkom   konania.   Doručoval   mu   oznámenie   o začatí   konania   o dodatočnom povolení   stavby,   v rozhodnutí   o prerušení   predmetného   konania   ho   explicitne   označil za účastníka konania. Vo vyjadrení k žalobe stavebný úrad vôbec nenamietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa na podanie žaloby.

Ak za daných okolností krajský súd zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že sťažovateľ „nepreukázal, že aj v prípade, ak by sa jednalo o nezákonnú nečinnosť, má táto skutočnosť negatívny dopad na jeho právne postavenie“, presunul tým neoprávnene dôkazné bremeno týkajúce   sa   splnenia   materiálnej   podmienky   účastníctva   v predmetnom   konaní na sťažovateľa.

Fyzická   osoba alebo právnická osoba, ktorá spĺňa formálne zákonom ustanovené znaky   účastníka   konania,   a orgán   verejnej   správy   právne   relevantným   spôsobom   počas správneho konania nespochybní jej účastníctvo, ba s ňou ako s účastníkom konania po celý čas   riadne   koná,   nie   je   povinná   pri   podaní   návrhu   podľa   štvrtej   hlavy   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   preukazovať   dopad   tvrdenej   nečinnosti   orgánu   verejnej správy na jej práva, právom chránené záujmy a povinnosti. Toto dôkazné bremeno zaťažuje žalovaný   správny   orgán,   ktorý   je   povinný   vo vyjadrení   k žalobe   tvrdiť   a následne aj dokázať, že dopad jeho prípadnej nečinnosti na subjektívne právne postavenie žalobcu je nereálny.   V opačnom   prípade   súd   konajúci   v správnom   súdnictve   nerešpektuje   svoju viazanosť zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy), a tým aj narúša ústavne determinovanú kvalitu základného   práva   na   súdnu   ochranu,   lebo žalobcom   uplatnenému   právu   neposkytuje ochranu v medziach zákonov, ktoré čl. 46 ods. 1 ústavy vykonávajú.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).V posudzovanom   prípade   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   v konaní o sťažovateľovej žalobe proti nečinnosti stavebného úradu nielenže neodôvodnene rozdelil dôkazné   bremeno   týkajúce   sa   dopadu   namietanej   nečinnosti   na   subjektívnu   sféru sťažovateľa   spôsobom   nerešpektujúcim   vôľu   zákonodarcu   vyjadrenú   vo   vzájomnej súvislosti   §   14   Správneho   poriadku   a   §   59   ods.   1   písm.   b)   stavebného   poriadku, ale dôvodiac   absenciou   „priameho   dopadu“   napádaného   postupu   stavebného   úradu na sťažovateľa zjavne nesprávne aplikoval relevantný právny predpis. Ustanovenie § 244 ods. 3 prvá veta OSP (o ktoré sa krajský súd v odôvodnení oprel) totiž definuje právny termín   „rozhodnutie   správneho   orgánu“,   kým   v danej   veci   ide   o postup   (nečinnosť) stavebného   úradu.   V tejto   časti   je   teda   rozhodnutie   krajského   súdu   nepreskúmateľné. V dôsledku   toho   sa   krajský   súd   meritórnymi   žalobnými   dôvodmi   sťažovateľa ani nezaoberal a nezodpovedal kardinálnu otázku sťažovateľom žiadanej súdnej ochrany, a to či bola naplnená hypotéza právnej normy obsiahnutej v § 250t ods. 1 OSP.

Ústavný   súd   ešte   raz   zdôrazňuje,   že   kritériom   posúdenia   aktívnej   legitimácie na podanie žaloby podľa § 250t ods. 1 OSP je účastníctvo žalobcu v správnom konaní, a tým   je   aj   zodpovedaná   otázka   (v   zmysle   už   uvedeného),   či   postupom   (nečinnosťou) správneho orgánu môžu byť dotknuté jeho práva alebo oprávnené právne záujmy. V týchto prípadoch   nejde   o výsledok   konania   (rozhodnutie   správneho   orgánu),   ale   primárne o odstránenie   právnej   neistoty,   ktorej   je   každý   účastník   takéhoto   konania   v prípade nečinnosti správneho orgánu vystavený.  

Súdna ochrana sťažovateľovmu právu preto nebola poskytnutá v kvalite vyžadovanej čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto bolo potrebné vysloviť, že napadnutým uznesením krajský súd porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu preto v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (IV.   ÚS   195/07).   Preto, keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu napadnutým uznesením krajského súdu, bolo potrebné vysloviť i porušenie sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na   súdnu   ochranu   i jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   bolo   namieste   využitie právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu opätovne prerokovať sťažovateľovu žalobu   o   ochranu   pred   nečinnosťou   orgánu   verejnej   správy,   pričom   pri   hodnotení   jeho aktívnej   legitimácie   bude   povinný   dôsledne   sa   riadiť   vzájomnou   súvislosťou medzi zákonom uznaným materiálnym znakom účastníctva v správnom (stavebnom) konaní a procesným   postojom   žalovaného   správneho   orgánu   plynúcim   z doterajšieho   priebehu konania o dodatočnom povolení stavby i z jeho vyjadrenia k žalobe sťažovateľa.

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   v sťažnostnom   petite   navrhol   priznať   mu   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval za   potrebné   priznať   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby poskytnutej   jeho   právnou   zástupkyňou,   a to   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia, ako aj za písomné   podanie   –   sťažnosť.   V stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu 7. apríla 2014 totiž sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne neuviedol žiadne nové   skutočnosti   alebo právne hodnotenia,   ktoré   by boli spôsobilé   podstatne   ovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 € pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 € a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.

Náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   vzťahu   k prevzatiu   a príprave   zastúpenia sťažovateľa,   ako   aj   k podaniu   sťažnosti   predstavuje   268,13   €.   K tomu   bolo   potrebné pripočítať   dvakrát   režijný   paušál,   teda   dvakrát   po   7,81   €.   Sťažovateľ   tak   má   nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €. Ústavný súd však vyčíslenú sumu zvýšil   o 20   %   dane   z pridanej   hodnoty,   keďže   sťažovateľ   preukázal,   že   jeho   právna zástupkyňa   je   platiteľkou   dane   z pridanej   hodnoty.   Spolu   tak   má   sťažovateľ   nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014