znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III.ÚS 41/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., B., zastúpeného JUDr. M. H., B., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 252/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. H., B., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 252/2010 z 21. septembra 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľovi ako sudcovi najvyššieho súdu bolo rozhodnutím predsedu najvyššieho súdu č. Spr. 453/2010 z 31. marca 2010 zrušené jeho povolenie na výkon funkcie v domácom prostredí z dôvodu, že si „nesplnil svoje povinnosti sudcu riadne a včas“. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 6. mája 2010 žalobu   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   v   ktorej   sa   domáhal zrušenia   napadnutého   rozhodnutia.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   3   S/185/2010-43 z 10. augusta 2010 žalobu zamietol. Včas podaným odvolaním sa sťažovateľ domáhal, aby najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   zmenil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   a vrátil   vec správnemu orgánu na nové konanie a rozhodnutie, resp. aby zrušil rozsudok krajského súdu a   jemu   vrátil   vec   na   nové   konanie   a   rozhodnutie.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 2 Sžo 252/2010 z 21. septembra 2011 potvrdil napadnuté rozhodnutie, keď považoval záver krajského   súdu   o   tom,   že   preskúmavaným   rozhodnutím   žalovaného   správneho   orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov sťažovateľa, za správny.

Sťažovateľ   zhrnul   argumenty   podporujúce   jeho   tvrdenie   o   porušení   svojich základných práv a slobôd do týchto dôvodov:

«Prvý dôvod Sťažnosti: Odvolací rozsudok je nepreskúmateľný vo viacerých právne významných   otázkach   konania   do   tej   miery,   že   vôbec   nepoznám   rozhodujúce   úvahy Najvyššieho súdu SR, na základe ktorých vo veci rozhodol. Práve tento fakt mi znemožňuje riadne uplatniť moje právo na obranu voči tomuto Odvolaciemu rozsudku podaním ešte precíznejšie odôvodnenej ústavnej sťažnosti, keďže ani len netuším, ako Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o mojom Odvolaní uvažoval a ktoré jeho úvahy a argumenty treba podrobiť „testu správnosti“. Absencia týchto „rozhodujúcich úvah súdu“ spôsobila, že napadnutý Odvolací rozsudok je nepreskúmateľný do takej miery a v takom rozsahu, že je porušené moje ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR.

Druhý dôvod Sťažnosti; Odvolací rozsudok je zjavne svojvoľný, neobsahuje riadne odôvodnenie a nedosahuje kvalitatívne štandardy stanovené Ústavou a medzinárodnými zmluvami, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Odôvodnenie   Odvolacieho   rozsudku   nedosahuje   elementárne   štandardy   kladené Ústavou, Listinou a Dohovorom na rozhodnutie súdu. Najvyšší súd SR rozhodol zjavne svojvoľne, čo vyplýva aj z toho, že niektoré jeho výroky (napr. úvaha o tom, predsedovi Najvyššieho súdu SR patrí kompetencia rozhodnúť o porušení povinností sudcu; táto však prináleží   jedine   disciplinárnemu   súdu   a   nie   predsedovi   Najvyššiemu   súdu   SR))   nemajú vôbec oporu v zákonoch SR. V súvislosti s obsahom odôvodnenia Odvolacieho rozsudku dávam   do   pozornosti   i   Uznesenie   Ústavného   súdu   SR   č.   IV.ÚS   378/08-55   zo   dňa 16. 12. 2008,   v   ktorom   Ústavný   súd   uviedol,   že v   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   za protiústavné aj arbitrárne rozhodnutia,   ktorých odôvodnenie je úplne odchylne od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).»

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   jeho   sťažnosti   rozhodol   týmto nálezom:

„Rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   21.   9.   2011,   č.   k. 2 Sžo 252/2010 bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky napadnuté Rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 21. 9. 2011, č. k. 2 Sžo 252/2010 ruší a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že rozhodnutie najvyššieho súdu je nepreskúmateľné vo   viacerých   právne   významných   otázkach   a   tiež   je   zjavne   svojvoľné   a   nie   je   riadne odôvodnené, v dôsledku čoho sú porušené sťažovateľove označené práva.

Nepreskúmateľnosť   odvolacieho   rozsudku   podľa   sťažovateľa   spočíva   v   tom,   že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s niektorými právne významnými otázkami, najmä s otázkou zaujatosti, resp. predpojatosti predsedu najvyššieho súdu, ďalej so skutočnosťou, že   predseda   najvyššieho   súdu   vydal   rozhodnutie   o   odňatí   povolenia   skôr,   ako   bolo právoplatne voči sťažovateľovi rozhodnuté v disciplinárnom konaní, a tiež s porušením sťažovateľovho ústavne garantovaného práva na nerušený výkon verejnej funkcie, ktoré je podľa neho zahrnuté v čl. 21 ods. 4 listiny a čl. 30 ods. 4 ústavy.

Zjavná svojvoľnosť napadnutého rozhodnutia spočíva podľa sťažovateľa v tom, že neobsahuje   riadne   odôvodnenie   a   nedosahuje   kvalitatívne   štandardy   stanovené   ústavou a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Najvyšší súd zaujal k odvolaniu sťažovateľa toto stanovisko:«Predmetom   súdneho   preskúmania   v   danom   prípade   je   rozhodnutie   predsedu Najvyššieho súdu SR podľa § 41 ods. 2 OSP, ktorým žalobcovi zrušil povolenie vykonávať funkciu sudcu v domácom prostredí, nakoľko podľa jeho názoru žalobca tým, že nevyhotovil rozhodnutie o prepustení obžalovaného z väzby na slobodu porušil povinnosti sudcu. Podľa § 41 ods. 1 zákona o sudcoch v znení účinnom v rozhodnom období, ak tento alebo   osobitný   zákon   neustanovuje   inak,   sudca   vykonáva   svoju   funkciu   v   úradných miestnostiach súdu. Sudcovi môže predseda súdu na základe jeho žiadosti písomne povoliť, aby plnil svoje funkčné povinnosti v domácom prostredí, a to v rozsahu určenom zásadami prijatými súdnou radou po dohode s ministrom. Ak predseda súdu nerozhodne o žiadosti do 60 dní od jej podania, považuje sa žiadosť za schválenú. Ak predseda súdu žiadosti sudcu nevyhovie, musí svoje rozhodnutie odôvodniť.

Podľa ods. 2 v prípade nedostatočného výkonu funkcie sudcu alebo pre porušenie sudcovských povinností zruší predseda súdu písomne povolenie podľa odseku 1 s uvedením dôvodu.

Podľa ods. 3 k rozhodnutiu podľa odsekov 1 a 2 si predseda súdu vyžiada vyjadrenie sudcovskej rady a vezme do úvahy aj stanovisko príslušných predsedov senátov a predsedov kolégií...

V   zmysle   ustálenej   judikatúry   najvyššieho   súdu   pre   posúdenie   arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku považoval odvolací súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami   povedané,   úlohou   najvyššieho   súdu   bolo   zistiť,   či   spôsob   výkladu   príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový   stav,   nie   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   a   zákonne   neudržateľný   pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (mutatis mutandis II. ÚS 127/07)...

Pokiaľ ide o vecné námietky uvádzané v odvolaní, § 41 ods. 2 a 3 OSP dostatočným spôsobom upravuje postup predsedu súdu v prípade zrušenia povolenia na výkon funkčných povinností sudcu, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nie je potrebné riešiť otázku, či v prípade zrušenia takéhoto povolenia je potrebné postupovať analogicky, ako pri jeho udelení.

V   odvolaní   žalobca   citoval   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 1 SžoKS/48/2005 z 24. apríla 2007 a dovolával sa analogického postupu krajského súdu. Tu odvolací súd poukazuje na to, že uvedená citácia sa týkala vyriešenia otázky, či rozhodnutie predsedu súdu podľa § 41 ods. 1 zákona o sudcoch podlieha resp. nepodlieha súdnemu prieskumu, nakoľko túto námietku vzniesol v konaní 1 SžoKS/48/2005 účastník konania. Keďže v danom prípade takáto námietka vznesená nebola a judikatúra najvyššieho súdu sa vyvíja vtom smere, že aj takéto rozhodnutia súdnemu prieskumu podľa piatej časti OSP podliehajú, nebolo potrebné túto otázku opätovne riešiť aj v tomto konaní. Navyše, z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že považoval predmetné rozhodnutie predsedu súdu za individuálny správny akt orgánu riadenia súdu,   a preto túto časť námietok žalobcu považoval odvolací súd za irelevantnú.

Žalobca   ďalej   namietal   prekročenie   právomoci   žalovaného,   nedodržanie   zákona a Dohody, nepredvídateľnosť postupu správneho orgánu a domáhal sa rovnakej právnej ochrany ako pri rozhodnutiach a právnych úkonoch iných orgánov.

Tieto námietky odvolací súd vyhodnotil ako účelové, nakoľko z ustanovenia § 41 ods. 2 zákona o sudcoch jednoznačne vyplýva oprávnenie predsedu súdu zrušiť sudcovi v prípade   nedostatočného   výkonu   funkcie   sudcu   alebo   pre   porušenie   sudcovských povinností povolenie, aby plnil svoje funkčné povinnosti v domácom prostredí.

Posúdenie otázky, či si konkrétny sudca svoje povinnosti plní riadne, resp. či funkciu sudcu plní dostatočne, je na predsedovi súdu, ktorý je povinný zo zákona vyžiadať si pre svoje rozhodnutie vyjadrenie sudcovskej rady a vziať do úvahy aj stanovisko príslušných predsedov senátov a predsedov kolégií.

Aj napriek tomu, že v danom prípade Sudcovská rada NS SR odporučila predsedovi vyčkať   na   rozhodnutie   disciplinárneho   senátu   a   poukázala   na   to,   že   išlo   o   jedno nevyhotovené rozhodnutie, toto stanovisko nebolo podľa zákona o sudcoch pre predsedu súdu záväzné a konečné rozhodnutie o postupe v konkrétnom prípade bolo na ňom. Tento postup predseda súdu dodržal.

Pokiaľ ide o „plurál“ v čl. V ods. 1 písm. a) Dohody a žalobcovu námietku o jedinom nevyhotovenom   rozhodnutí,   ktoré   podľa   jeho   názoru   ani   nebolo   potrebné   vyhotoviť, odvolací súd upozorňuje na to, že v čl. V ods. 1 Dohody nejde o taxatívny výpočet prípadov, kedy   môže   predseda   súdu   zrušiť,   alebo   primerane   obmedziť   vykonávanie   funkčných povinností sudcu v domácom prostredí, ak si sudca neplní riadne svoje povinnosti, preto podľa   názoru   odvolacieho   súdu   počet   nevyhotovených   rozhodnutí   nie   je   pre   posúdenie porušenia povinností sudcu rozhodujúci.

V   danom   konkrétnom   prípade   išlo   o   vyhotovenie   písomného   rozhodnutia   o prepustení odsúdeného z väzby na slobodu s viac ako päťmesačným oneskorením, ktoré žalovaný v súvislosti so zákonom uloženými povinnosťami sudcu vykonávať svoju funkciu svedomito, v pridelených veciach konať plynulo, bez zbytočných prieťahov a povinnosť plniť si   svoje   povinnosti   riadne   a   včas   (§30   ods.   4   a   5   zákona   o   sudcoch)   vyhodnotil   ako porušenie týchto povinností, nakoľko týmto postupom žalobca podľa názoru žalovaného porušil základné ústavné ľudské právo odsúdeného na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   jeho   právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   a   zároveň   došlo   k odmietnutiu spravodlivosti.

Podľa názoru odvolacieho súdu takéto vyhodnotenie a posúdenie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, jeho závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Preto nie je   možné   súhlasiť   s   názorom   žalobcu,   že   žalovaný   prekročil   svoju   právomoc,   rozhodol v rozpore so zákonom a Dohodou a jeho rozhodnutie a postup boli nepredvídateľné. Pokiaľ   sa   žalobca   v   odvolaní   domáhal   rovnakej   právnej   ochrany   ako   pri rozhodnutiach a právnych úkonoch iných orgánov, odvolací súd poukazuje na to, že aj táto námietka   žalobcu   je   nedôvodná,   nakoľko   rozhodnutie   predsedu   súdu   bolo   podrobené súdnemu prieskumu v dvojinštančnom konaní podľa piatej časti OSP pri zachovaní všetkých práv, ktoré žalobcovi v tejto súvislosti zo zákona vyplývajú.

Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správneho orgánu   a   rozhodol,   že   preskúmavaným   rozhodnutím   žalovaného   nedošlo   k   porušeniu zákona   a   chránených   záujmov   žalobcu,   tento   jeho   názor   považoval   aj   odvolací   súd,   z dôvodov uvedených vyššie, za správny.»

Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí   a   postupu   orgánov   verejnej   správy.   Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupu   orgánov   štátnej   správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb,   ako   aj   fyzických   osôb,   pokiaľ   im   zákon   zveruje   rozhodovanie   o   právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Podľa odseku 3   citovaného   ustanovenia   rozhodnutiami   správnych   orgánov   sa   rozumejú   rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   všeobecné   súdy   posúdili   rozhodnutie   predsedu najvyššieho súdu ako individuálny správny akt organizačno-riadiacej povahy, ktorý nie je postihom   a   nemá   sankčný   charakter   a   jeho   vydaním   nedochádza   k   porušeniu   zásady prezumpcie neviny. Posudzovali tiež otázku použitia správnej úvahy žalovaného orgánu verejnej správy. Otázka zákonnosti rozhodnutia správnych súdov však primárne spočívala v preskúmaní postupu predsedu najvyššieho súdu a jeho súladu s príslušnými ustanoveniami zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   385/2000   Z.   z.“).   Ustanovenie   §   41 zákona č. 385/2000 Z. z. upravujúce miesto výkonu sudcu v ods. 2 a 3 upravuje zrušenie povolenia na výkon funkčných povinností v domácom prostredí.

Podľa § 41 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v prípade nedostatočného výkonu funkcie sudcu alebo pre porušenie sudcovských povinností zruší predseda súdu písomne povolenie podľa odseku 1 s uvedením dôvodu.

Podľa § 41 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. k rozhodnutiu podľa odsekov 1 a 2 si predseda   súdu   vyžiada   vyjadrenie   sudcovskej   rady   a   vezme   do   úvahy   aj   stanovisko príslušných predsedov senátov a predsedov kolégií.

Rozhodovanie v zmysle týchto ustanovení umožňuje správnu úvahu rozhodujúceho orgánu verejnej správy, či nedostatočný výkon funkcie sudcu alebo porušenie sudcovských povinností je takého rozsahu, že vyžaduje úpravu v mieste výkonu funkcie príslušného sudcu. Úlohou súdov v konaní o správnej žalobe a v odvolacom konaní bolo preskúmať, či rozhodnutie správneho orgánu nevybočilo z rámca povolenej voľnej úvahy. Z ustálenej judikatúry   v   správnom   súdnictve   vyplýva,   že   konanie   na   správnom   súde   nie   je pokračovaním správneho konania. Pre správny súd je rozhodujúci skutkový stav zistený správnym orgánom.

Rozhodnutie všeobecných súdov pri posúdení správneho uváženia orgánu verejnej správy rozhodujúceho o odňatí povolenia výkonu funkcie sudcu v domácom prostredí sa opieralo   o   relevantné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ako   aj   zákona č. 385/2000 Z. z. Rozhodovanie o určitých otázkach je predmetom správneho uváženia, a preto súdu neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomocí, vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by neoprávnene vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží.

Po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   konštatoval,   že   odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil s názorom krajského súdu, je dostatočné a zrozumiteľné.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   v   napadnutom   rozsudku   bola   použitá   taká interpretácia a aplikácia právnej normy, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentovali,   boli   zjavne   protirečivými   alebo   popierali   pravidlá   formálnej   alebo   právnej logiky. Závery súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právom podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012