znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 41/2011-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej   obchodnou spoločnosťou   A.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   v   mene   ktorej   koná   konateľ   Mgr.   J.   M.,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 53 Er/2271/08-44 zo 6. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti D., a. s., na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II č. k. 53 Er/2271/08-44 zo 6. septembra 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 53 Er/2271/08-44 zo 6. septembra 2010   z r u š u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   53 Er/2271/08-44   zo   6.   septembra   2010   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie“).   Ústavný   súd uznesením č. k. III. ÚS 41/2011-13 z 25. januára 2011 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Sťažovateľka zdôvodňujúc svoju sťažnosť uviedla, že «v danom prípade Okresný súd Bratislava II nerešpektoval platnú a účinnú právnu úpravu a rozhodol mimo jej rámca. Pochybenie   konajúceho   súdu   je   umocnené   tým,   že   svoje   rozhodnutie   neoprel   o   žiadne zákonné   ustanovenie,   rozhodnutie   nie   je   odôvodnené   a   skutočnosti   v   ňom   uvedené   sú nepravdivé.   Navyše   rozhodnutie   súdu   ignoruje   i   ustálenú   súdnu   prax   a   judikatúru   a predstavuje   značnú   ľubovôľu   v   rozhodovaní   konajúceho   súdu.   Zároveň   ide   o   exekučné konanie, pri ktorom dochádza k priamemu zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa a potreba poskytnutia náležitej právnej ochrany zo strany súdu je o to dôležitejšia.... Sťažovateľ má za to, že Rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 17 C/12/2006-59, ktorý má byť exekučným titulom v danom spore neobsahuje takú individualizáciu účastníkov konania,   aby   mohli   ísť   o   vykonateľný   exekučný   titul,   keďže   odporca   je   označený   iba obchodným menom, nesprávnym sídlom, bez uvedenia IČO.

Súdna exekúcia podľa názoru sťažovateľa môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý   je   vykonateľný   po   stránke   formálnej   a   materiálnej.   Materiálna   vykonateľnosť exekučného   titulu   je   daná   len   vtedy,   ak   na   základe   vykonateľného   rozhodnutia   možno bezpečne   identifikovať   osobu   oprávneného   a   povinného   podľa   pojmových   znakov zodpovedajúcich právnym normám,   presné vymedzenie práv   a   povinností,   prípadne   ich vzájomnú podmienenosť, a iné.

„Formálna   a   materiálna   vykonateľnosť   exekučného   titulu   sú   rovnocenné   zložky vykonateľnosti   rozhodnutia.   Chybnosť   alebo   nedostatok   niektorej   zložky   vykonateľnosti, ktorý   sa   v   praxi   neraz   nahrádza,   najmä   pri   materiálnej   vykonateľnosti,   len   výkladom namiesto   jednoznačného   obsahu   exekučného   titulu,   spôsobuje   neprípustnosť   vykonania exekúcie   a   jej   zastavenie.“   (Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   58/1997   a   Rozsudok Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 164/96)...

V   tomto   prípade   podľa   názoru   povinného   nie   je   splnená   podmienka   prechodu povinností z exekučného titulu podľa ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Po vydaní exekučného titulu totiž nedošlo ku žiadnej skutočnosti, ktorá by zakladala prechod práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu zo spoločnosti S. na spoločnosť D., a. s. v likvidácii. Ak súd zaviaže na plnenie v čase vydania rozhodnutia neexistujúci subjekt, nemôže dôjsť k prechodu povinností zo subjektu, ktorý nemá právnu subjektivitu na iný subjekt   práva,   nevnímajúc   ten   fakt,   že   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   Exekučného poriadku sa vyžaduje, aby ku skutočnosti majúcej za následok prechod práv a povinností došlo po vzniku exekučného titulu, čo daný prípad taktiež nespĺňa....

Na   základe   uvedených   skutočností   majú   sťažovatelia   za   to,   že   v   danom   prípade existuje dôvod, pre ktorý je exekúcia č. k. 53 Er/2271/2008-22 neprípustná a spoločnosť D., a. s. v likvidácii nie je právnym nástupcom osoby uvedenej v exekučnom titule....

Okresný   súd   Bratislava   II   sa   v   rozhodnutí   o   námietkach   nijako   nevysporiadal   s námietkou povinného ohľadom neexistencie odporcu v čase vydania rozhodnutia a z toho vyplývajúcej   nemožnosti   prechodu   práv   a   povinností   z   exekučného   titulu,   ktorý   bol   od počiatku   nulitným   právnym   aktom,   keďže   zaväzoval   na   úhradu   neexistujúci   subjekt.  ... Tvrdenie Okresného súdu Bratislava II podľa ktorého exekučný titul prevzala spoločnosť S., a. s. považuje sťažovateľ za nepravdivé...

Okresný   súd   Bratislava   II   neposkytol   sťažovateľovi   ochranu   pred   neprípustnou exekúciou, neposkytol mu tak ochranu jeho vlastníckeho práva, ktorú mu zaručuje Ústava SR.»Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie: „Základné právo sťažovateľ a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a nasl. Ústavy SR a právo vlastniť majetok a právo na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy SR bolo porušené právoplatným Uznesením Okresného súdu Bratislava II, č. k.: 53 Er/2271/08-44 zo dňa 06. 09. 2010.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava II, č. k.: 53 Er/2271/08-44 zo dňa 06. 09. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol:„Tunajší súd vydal dňa 16. 02. 2009 rozhodnutie č. k. 53 Er/2271/2008-22, ktorým vyhovel námietkam povinného, pričom uznesenie bolo zrušené rozhodnutím Krajského súdu Bratislava č. k. 18 CoE/180/2009-41 s tým, že z predložených listinných dôkazov, najmä z rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 17 C/12/2006-59 nie je zrejmé, komu bol rozsudok doručený,   nakoľko   v   čase   vydania   rozhodnutia   skutočne   spoločnosť   S.,   pod   týmto obchodným menom už neexistovala. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, komu   bol   exekučný   titul   doručený,   keďže   exekučný   titul   bol   vydaný   v   čase   vymazania povinného subjektu z obchodného registra. S poukazom na ust. § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, na základe univerzálnej sukcesie prešla povinnosť zaniknutej spoločnosti S., K., na S. a následne D, a. s. Na základe uvedeného sa javí, že námietky povinného sú nedôvodné, nakoľko sa jedná o univerzálnu sukcesiu prechodu pohľadávky a preto v novom konaní bude potrebné skúmať doručenie exekučného titulu podľa predložených doručeniek. Na základe uvedených skutočností si tunajší súd zapožičal spis sp. zn. 17 C/12/2006 z Okresného súdu Košice II za účelom preskúmania doručenia exekučného titulu, pričom zistil, že dňa 14. 02. 2007 prevzala exekučný titul S., a. s., ktorej právnym nástupcom je D., a. s., ktorá ako právny univerzálny nástupca S., a. s., prevzala všetky jej práva a záväzky a teda aj dlh vymáhaný v danom exekučnom konaní. Preto námietky proti exekúcii súd ako nedôvodné zamietol dňa 06. 09. 2010 uznesením č. k. 53 Er/2271/2008-44.

Ďalej poukazujem na skutočnosť, že súdny exekútor dňa 13. 01. 2011 vrátil súdu v zmysle § 60 Exekučného poriadku poverenie na vykonanie exekúcie z titulu, že exekučné konanie skončilo   vymožením   pohľadávky,   príslušenstva a   trov   exekúcie.   V   zmysle   § 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavuje v exekučnom konaní vylúčené.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s vyjadrením sťažovateľky z 29. apríla 2011 a vyjadrením okresného súdu z 30. marca 2011, ako aj s obsahom napadnutého uznesenia a vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 53 Er/2271/2008 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Predmetom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 53 Er/2271/2008 bolo vymoženie sumy 15 641,83 €, trov konania, trov právneho zastúpenia a trov exekúcie od právnej predchodkyne sťažovateľky a neskôr po zmene účastníkov exekučného konania od sťažovateľky. Okresný súd vydal 29. decembra 2008 súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5102062423.

Právna predchodkyňa sťažovateľky podala proti exekúcii námietky, ktoré odôvodnila tým, že v rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 17 C 12/2006-59 z 8. januára 2007 subjekt označený ako odporca, t. j. S., K., v čase vydania rozsudku neexistoval. Podľa jej názoru uvedeného v námietkach proti exekúcii predpokladom účinného a vykonateľného súdneho rozhodnutia je presné označenie účastníkov konania spôsobom, ktorým to určujú právne predpisy. Poukázala na to, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Materiálna vykonateľnosť exekučného titulu je podľa nej daná len vtedy, ak na základe vykonateľného rozhodnutia možno   bezpečne   identifikovať   osobu   oprávneného   a   povinného   a   chybnosť   alebo nedostatok   niektorej   zložky   vykonateľnosti   spôsobuje   jej   neprípustnosť.   Z   uvedených dôvodov sťažovateľka žiadala vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne ju zastaviť.

Okresný súd uznesením č. k. 53 Er/2271/2008-22 zo 16. februára 2009 námietkam proti exekúcii vyhovel. Vychádzajúc z výpisov z obchodného registra považoval námietky v plnom rozsahu za dôvodné.

Na   odvolanie   oprávnenej   -   Lekáreň   pri   nemocnici,   s.   r.   o.,   1.   mája   15,   Banská Štiavnica,   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením č.   k.   18   CoE   180/2009-41   z   24.   februára   2010   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 53 Er/2271/2008-22 zo 16. februára 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože z „predložených listinných dôkazov najmä z rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 17 C/12/2006-59 nie je zrejmé, komu bol rozsudok (exekučný titul) doručený, nakoľko v čase   vydania   rozhodnutia   skutočne   spoločnosť   S.,   pod   týmto   obchodným   názvom   už neexistovala. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, komu bol exekučný titul (rozsudok) doručený keďže exekučný titul bol vydaný v čase vymazania povinného subjektu z obchodného registra. S poukazom na ust. § 107 ods. 4 O. s. p., na základe univerzálnej sukcesie prešla povinnosť zaniknutej spoločnosti S., K.,, na S. a následne D., a. s. B. Z predložených listinných materiálov nie je zrejmé, komu bol exekučný titul v čase jeho vydania doručený.

Na základe uvedeného sa javí, že námietky povinného sú nedôvodné, nakoľko sa jedná o univerzálnu sukcesiu prechodu pohľadávky, a preto v novom konaní bude potrebné skúmať   doručenie   exekučného   titulu   podľa   predložených   a   vystavených   doručeniek   a opakovane o námietkach povinného rozhodnúť.

Okresný súd po zrušení svojho uznesenia zo 16. februára 2009 krajským súdom doplnil dokazovanie preskúmaním vyžiadaného spisu Okresného súdu   Košice II sp. zn. 17 C 12/06. Zistil, že „exekučný titul č. k. 17 C 12/2006-59 prevzal dňa 14. 2. 2007 S. a. s.“. Po doplnení dokazovania v zmysle rozhodnutia krajského súdu uznesením sp. zn. 53 Er/2271/08   zo   6.   septembra   2010   námietky   povinného   zamietol. V   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   okrem   iného   uviedol: „Právnym   nástupcom spoločnosti povinného z exekučného titulu: S., K., je D., a. s.

Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, že námietky povinného proti exekúcii   zamietol,   pretože   D.,   a.   s.   je   právnym   nástupcom   pôvodného   povinného   v exekučnom   titule.   Zmluvou   o   zlúčení   vo   forme   notárskej   zápisnice   č.   N   162/2006,   Nz 38844/2006, NCR1S 38675/2006 zo dňa 5. 10. 2006 vstúpila D., ako univerzálny sukcesor, do všetkých práv a povinností S.“

Napokon okresný súd uznesením č. k. 53 Er/2271/2008-56 z 23. novembra 2010 pripustil zmenu účastníkov konania na strane povinného tak, že namiesto spoločnosti D., a. s. v likvidácii, Einsteinova 25, Bratislava, IČO:..., vstúpila do konania ako povinná D., a. s., B., IČO:..., z dôvodu, že 31. decembra 2009 nadobudla účinnosť zmluva o predaji podniku zo 16. decembra 2009 uzatvorená medzi označenými obchodnými spoločnosťami.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 53 Er/2271/08 zistil, že exekučné   konanie   sa   skončilo   vymožením   pohľadávky,   príslušenstva   a   trov   exekúcie 3.   januára   2011.   Exekútor   vrátil   okresnému   súdu   poverenie   na   vykonanie   exekúcie 13. januára 2011.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným zjednocovať právne   názory   všeobecných   súdov   (I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08,   IV.   ÚS   331/09); v   konkrétnych   prípadoch   posudzuje   ústavný   súd   len   ich   ústavnú   akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   čl.   46   ods.   1   ústavy   garantuje   súdnu ochranu   aj   právam   vyplývajúcim   z   exekučného   titulu   založeného   vykonateľným rozhodnutím súdu (I. ÚS 5/00).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,   III.   ÚS   284/08).   Do   práva   na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Avšak svojvoľný výklad zákonov a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu môže mať za následok aj porušenie základného práva a slobody sťažovateľa (III. ÚS 85/09). O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   je   možné uvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 190/08).  

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Podstatou   sťažovateľkiných   námietok   je   nesúhlas s   právnymi   závermi   okresného súdu (okresný súd bol pri svojom rozhodnutí viazaný aj právnym názorom krajského súdu vyplývajúcim   z   uznesenia   č.   k.   18CoE180/2009-41   zo   6.   septembra   2010),   ktoré nepovažovali za rozhodujúcu   námietku   právnej   predchodkyne sťažovateľky,   že odporca uvedený v exekučnom titule (t. j. rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 17 C 12/2006-59 z 8. januára 2007) nemal v deň vyhlásenia rozsudku právnu subjektivitu a že z uvedeného dôvodu tento exekučný titul nepovažovali za nulitný a nikoho nezaväzujúci. Podľa názoru sťažovateľky exekučný titul musí spĺňať podmienku materiálnej vykonateľnosti, ktorá je daná len vtedy, ak na základe vykonateľného rozhodnutia možno bezpečne identifikovať osobu   oprávneného   a   povinného.   Súčasne   sa   odvolala   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý sa k uvedenej problematike vyjadril v rozsudku   sp.   zn.   3   Cdo   164/96   a   právne   závery   v   ňom   obsiahnuté   zahrnul   do   svojej ustálenej judikatúry (R 58/1997).

Podľa § 37 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41.

Podľa   §   41   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekučným   titulom   je   vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Ústavnému   súdu   z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj z   odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, ktorého právny názor bol v danej veci pre okresný súd záväzný predovšetkým vyplynulo, že otázku identifikácie povinného v exekučnom konaní nevideli všeobecné súdy ako spornú, keďže v zmysle § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku považovali   právnu   predchodkyňu   sťažovateľky   a   neskôr   sťažovateľku   za   právnu nástupkyňu osoby označenej v exekučnom titule (S.).

Okresnému súdu súd v napadnutom uznesení č. k. 53 Er/2271/08-44 zo 6. septembra 2010, a rovnako tak aj krajskému súdu v uznesení č. k. 18 CoE 180/2009-41 z 24. februára 2010 bolo známe, že subjekt označený v rozsudku Okresného súdu Košice II vydanom pod č. k. 17 C 12/2006-59 z 8. januára 2007, t. j. S., K., v čase vydania exekučného titulu neexistoval, pretože bol vymazaný z obchodného registra už 24. augusta 2006. Okresný súd navyše po zrušení svojho uznesenia č. k. 53 Er/2271/08-22 zo 16. februára 2009 krajským súdom zistil, že rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 17 C 12/2006-59 z 8. januára 2007 prebrala   14.   februára   2007   obchodná   spoločnosť   S-,   a.   s.,   IČO:  ...,   ktorá   však   v   čase doručenia označeného rozsudku už v skutočnosti neexistovala – 31. decembra 2006 bola zlúčená so z. D. a 1. januára 2007 sa jej univerzálnym právnym nástupcom stala obchodná spoločnosť D., a. s., IČO... Podľa názoru ústavného súdu však okresný súd pri vyvodzovaní právnych   záverov   z   takto   zistených   skutkových   okolností   neprihliadol   na   relevantné zákonné ustanovenia Exekučného poriadku a ich ustálený právny výklad.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na právny výklad § 41 ods. 1 Exekučného poriadku,   podľa   ktorého   je   exekučný   súd   povinný   skúmať   formálne   a   materiálne predpoklady   vykonateľnosti   exekučného   titulu   (pozri   napr.   Tomašovič   M.:   Exekučný poriadok   s   komentárom,   Poradca   podnikateľa,   2006;   tiež   pozri   ASPI,   Komentár k Exekučnému poriadku § 41- § 42, J. Mazák). Materiálnym predpokladom vykonateľnosti exekučného titulu je okrem iného aj to, či účastníci označení v rozhodnutí skutočne existujú (respektíve,   či   skutočne   existovali   v   čase   vydania   rozhodnutia),   a   teda   či   nejde o   rozhodnutie voči   „non   subjektu“.   Ďalej je materiálnym predpokladom   vykonateľnosti exekučného   titulu   aj   to,   či   sú   účastníci   konania   dostatočne   individualizovaní,   teda   či nemožno mať neodstrániteľnú pochybnosť, o koho ide. Exekučný súd skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného   poriadku),   tiež   na   prípadnú   námietku   povinného   proti   exekúcii   (§   50 Exekučného poriadku), ako aj na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58 exekučného poriadku). Súčasne platí, že exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal.

Z uvedeného výkladu § 41 Exekučného poriadku vychádza aj judikatúra najvyššieho súdu (napr. R 58/1997), ktorý vyslovil, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke   formálnej   a   materiálnej“ a „ak   bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Ústavný súd poznamenáva, že v prípade, z ktorého vychádzalo citované rozhodnutie najvyššieho súdu, osoba označená v exekučnom   titule v deň   vydania   exekučného titulu neexistovala   a nemala ani žiadneho právneho nástupcu, ktorý by v tomto čase existoval.

V okolnostiach posudzovaného prípadu konal podľa ústavného súdu Okresný súd Košice II v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 15 641,83 € neskôr exekučne vymáhanej so subjektom, ktorý v čase vydania rozhodnutia neexistoval (išlo o „S.,“, resp. obchodnú   spoločnosť   „S.,   a.   s.“).   Uvedenú   skutočnosť   potvrdzuje   aj   doručenie   tohto rozsudku   obchodnej   spoločnosti   S.,   a.   s.,   ktorá   v   čase   doručenia   rozsudku   už   taktiež neexistovala.   Z   uvedeného   dôvodu   preto   exekučný   titul,   ktorý   bol   podkladom   začatej exekúcie, nemohol spĺňať materiálne predpoklady vykonateľnosti exekučného titulu, t. j. že subjekt uvedený v exekučnom titule ako povinný existoval aj v čase jeho vydania. Na uvedený záver nemá vplyv ani ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého možno viesť exekúciu aj proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí uvedený ako povinný, avšak len za predpokladu, že na neho prešla povinnosť z exekučného titulu, pretože toto ustanovenie možno aplikovať len v tých prípadoch, keď po vydaní exekučného titulu došlo k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z neho vyplývajúcich.

Okrem toho rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľné, pretože z jeho obsahu nevyplýva, akým ustanovením Exekučného poriadku alebo iného právneho predpisu sa pri rozhodovaní riadil a podľa čoho postupoval. Inými slovami, v danom prípade nemožno z napadnutého rozhodnutia zistiť, ktorú právnu normu konajúci všeobecný súd aplikoval a na základe akých právnych záverov subsumoval daný prípad pod právnu normu relevantnú v danom prípade. Na základe toho, ale aj opísaných nedostatkov napadnutého rozhodnutia ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu. Okresný súd (vo veci viazaný aj právnymi názormi krajského súdu uvedenými v uznesení č.   k.   18   CoE   180/2009-41   z   24.   februára   2010)   pochybil,   keď   rozhodol   v   rozpore   s právnymi normami majúcimi na daný prípad dopad, t. j. § 41 ods. 1, § 50 ods. 1 prvá veta in fine „sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná“, ako aj § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Súčasne okresný súd rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu.

Právne závery okresného súdu sa javia ústavnému súdu ako svojvoľné a vykazujúce prvky arbitrárnosti. Základom pre formulovaný záver ústavného súdu je však nielen zistenie o ústavne nekonformnom právnom posúdení daného prípadu okresným súdom, ale rovnako tak aj zistenie nedostatočnosti a arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom a rozhodnutím okresného   súdu   č.   k.   53   Er/2271/08-44   zo   6.   septembra   2010   bolo   porušené   právo sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Keďže   po   právoplatnosti napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým boli námietky povinného proti exekúcii zamietnuté,   už   neexistovali   žiadne   právne   prekážky   brániace   vykonaniu   exekúcie   na peňažné prostriedky sťažovateľky a tieto boli aj reálne vymožené, došlo tým súčasne aj k zásahu   do   majetkovej   sféry   sťažovateľky   a   vzhľadom   na   ústavnú   neudržateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu tiež aj k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   napadnutým   rozsudkom   došlo   k   porušeniu   označených   základných   práv sťažovateľky (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti na to zrušil namietané uznesenie okresného súdu č. k. 53 Er/2271/08-44 zo 6. septembra 2010 (bod 2 výroku tohto nálezu).

Súčasne však bolo potrebné prihliadnuť aj na ustanovenie § 60 písm. e) Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že exekučné konanie sa skončí vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie, a súčasne aj na § 61 Exekučného poriadku, podľa ktorého navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.

Ústavnému   súdu   sú   z   jeho   rozhodovacej   činnosti   (napr.   IV.   US   274/08, IV.   ÚS   221/07)   známe prípady,   keď   najvyšší   súd   na   základe   podaných   mimoriadnych opravných prostriedkov (mimoriadneho dovolania) zrušil nezákonné rozhodnutie vydané v exekučnom konaní okresnými súdmi, avšak keďže medzi časom bolo exekučné konanie skončené   z   dôvodu   vymoženia   pohľadávky,   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   už   nemohlo zmeniť   zákonný   dôsledok   tohto   vymoženia   pohľadávky   –   t.   j.   skončenie   exekučného konania.   Ústavný   súd   sa   v   takýchto   prípadoch   plne   stotožňuje   s   citovaným   právnym názorom,   že   vymožením   pohľadávky,   jej   príslušenstva   a   trov   exekúcie   dochádza   ku skončeniu exekučného konania a že v dôsledku uplatňovania zásady zákazu navrátenia do predošlého   stavu   nemožno   už   tento   zákonný   dôsledok   zmeniť.   V   okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľka nepožiadala ústavný súd o odloženie vykonateľnosti napadnutého   uznesenia   okresného   súdu,   a   preto   súdnemu   exekútorovi   nič   nebránilo vymáhanú pohľadávku s príslušenstvom a trovami exekúcie vymôcť, a tak ukončiť vedené exekučné konanie. Vzhľadom na to, že v uvedenom prípade bolo zistené, že do vydania tohto nálezu došlo ku skončeniu exekučného konania vedeného proti sťažovateľke, preto v tomto konaní ústavný súd popri vyslovení porušenia základného práva sťažovateľky zrušil nezákonné   rozhodnutie   okresného   súdu   a   návrhu   na   vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie okresnému súdu nemohol vyhovieť.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011