znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 41/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť maloletého O. P., zastúpeného zákonnou zástupkyňou A. S., obaja   bytom   B.,   právne   zastúpeného   advokátom   Mgr.   P.   F.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 6/1995 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 1. októbra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/344/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletého O. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2008   doručená   sťažnosť   maloletého   O.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   6/1995   a postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 1.   októbra   2008   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Co/344/2005.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že po násilnom úmrtí otca sťažovateľa 21. septembra 1994, ktorý bol podnikateľom, prebiehalo dedičské konanie, na základe ktorého správca dedičstva okamžite rozviazal pracovný pomer so zamestnancami jeho firmy O., B.

Dňa   10.   januára   1995   dvanásť   zamestnancov   firmy   podalo   žalobu   o určenie neplatnosti okamžitého rozviazania pracovného pomeru.

Dňa   26.   októbra   1995   okresný   súd   vydal   čiastočný   rozsudok,   ktorým   určil,   že okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru   je   neplatné.   Tento   rozsudok   bol   potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 18 Co 156/96 zo 14. februára 1995.

V ďalšom   období   prebiehalo   konanie   na   všeobecných   súdoch   o náhradu   mzdy, v ktorom sťažovateľ bol procesne pribratý ako žalovaný v prvom rade uznesením okresného súdu 18. mája 2005. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 C 6/95 z 2. júna 2005 bol sťažovateľ   ako žalovaný v prvom   rade   povinný zaplatiť náhradu   mzdy   žalobcom.   Proti tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 17 Co/344/05 z 1. októbra 2008 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu žalobcov v celom   rozsahu zamietol, pričom   nepripustil   späťvzatie   žaloby. Samostatným výrokom rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje jednak tým, že celé súdne konanie prebiehalo až 13 rokov a 9 mesiacov, a tiež tým, že počas tohto konania došlo k viacnásobnému porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa sťažovateľa «Zásah spočíva v tom, že som bol v prvom rade neprocesným spôsobom   bez   doručenia   akejkoľvek   písomnosti   /žaloba,   podanie,   predvolanie   na pojednávanie/ súdom uvedený ako žalovaný v prvom rade /Rozsudok KS BB 12 Co 1427/01 z 20. 12. 2001/ stalo sa tak aj napriek tomu, že návrh na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a následne uplatnenie nárok z takto určeného neplatného rozviazania pracovného pomeru je návrhovým konaním, ktoré sa môže začať len na návrh v zmysle § 79 O. s. p. Súd nemôže takého konanie začať bez návrhu /§ 81 O. s.p./. Žalobcovia dovtedy nežiadali rozšíriť radu žalovaných o mňa ako fyzickú osobu ale žalovali subjekt, ktorý bol zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu v Banskej Bystrici.

Ja som sa nápravy tohto protiprávneho stavu musel domáhať až dovolaním, ktoré dopadlo v celom rozsahu pre mňa úspešne. Boli zrušené rozhodnutia, ktoré boli vydané v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom. (...)

Podľa hmotnoprávnej normy - § 64 vtedy platného /september 1994 - marec 1995/ Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. Neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením, zrušením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže tak organizácia ako aj pracovník uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním.

Ak   pripustíme,   že   u   všetkých   žalovaných   sa   pracovný   pomer   mal   skončiť   dňom podania ich žaloby na súd potom posledným dňom prekluzívnej lehoty je deň 10. 3. 1995. V tejto   lehote   mohli   podať   žalobu   voči   pasívne   legitimovanému   subjektu.   Túto   možnosť žalobcovia   nevyužili.   Žalovali   subjekt   -   Firma   O.   B.   Tento   subjekt   nebol   pasívne legitimovaný.

Firma   O.   B.   nemohla   byť   pasívne   legitimovaným   subjektom.   To,   kto   je   pasívne legitimovaný subjekt vyplýva z hmotného práva. (...)

Potom je nevyhnutné konštatovať, že ja som bol žalovaný približne 10 rokov a 2 mesiace potom, ako žalobcom uplynula dvojmesačná prekluzívna lehota daná § 64 Zák. práce na úspešné uplatnenie ich nárokov voči mne.

Nehovoriac o tom, že všeobecné súdy nikdy nerozhodli o základe nároku / neplatnosť právneho úkonu/ žalobcov, rozhodnutím v ktorom by som bol ja žalovaným. (...)

Napriek   takto   popísanému   skutkovému   a   právnemu   stavu   všeobecný   súd   hodnotí moje   nároky   vzťahujúce   sa   na   náhradu   trov   konania   a   trov   právneho   zastúpenia   ako nedôvodné. (...)

Odhliadnuc   od   odôvodnenia   odvolacieho   súdu   o   čiastkovom   úspechu   žalobcov /rozsudky   v   rozpore   s   hmotným   právom/   jednoznačne   tvrdím,   že   ja   som   bol   šikanózne žalovaný   zo   strany   žalobcov.   Na   túto   skutočnosť   som   poukazoval   od   môjho   vstupu   do konania.

Tento šikanózny stav navodil konajúci všeobecný súd, ktorý ma v prvom rade určil za žalovaného v odvolacom rozsudku v rozpore s § 79 a § 90 O. s. p. pričom konal tak, akoby sa jednalo o konanie, ktoré sa môže začať aj bez návrhu podľa § 81 O. s. p. a následne som bol rozhodnutím všeobecného súdu pribratý do konania ako žalovaný a to po viac ako 10 - tich rokoch po dvojmesačnej lehote / § 64 ZP/, v ktorej mohlo byť na mňa úspešne právo žalobcov uplatňované.

Z   týchto   dôvodov   tvrdím,   že   mi   nebola   poskytnutá   spravodlivá   súdna   ochrana, pretože som sa ako maloletý žalovaný bez akéhokoľvek svojho zavinenia musel brániť v dlho trvajúcom spore. V prípade v kvalifikovanej aplikácii skutkového a právneho stavu mal byť spor v celom rozsahu ukončený už v roku 1995.

Ja som mal v čase začatia sporu necelých 6 mesiacov. Moja matka mala starosti s tým, že mi otca zavraždili a nemohla sa dostatočným spôsobom o neho oprieť. Naproti tomu žalovaný boli od počiatku kvalifikovane právne zastúpený a podľa môjho názoru im bola poskytovaná   zo   strany   súdu   „neprimeraná   zhovievavosť“   čo   malo   zrejme   za   následok hmotnopravne   a   procesné   pochybenia   zo   strany   žalobcov,   ktoré   pochybenia   sanovali všeobecné súdy prvého a druhého stupňa svojimi rozhodnutiami v označení žalobcov, v samotných výrokoch ako aj v odôvodneniach.

Právo každého na spravodlivý proces v sebe zahŕňa aj právo účastníka na náhradu nákladov ktoré musel vynaložiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Tento nárok je jednou rovinou spravodlivosti v súdnom konaní. Absencia tejto roviny v konaní a rozhodovaní všeobecných súdov zakladá nerovnoprávne postavenie účastníkov konania a súd sa stáva nevierohodný - závislý od právneho porozsudkového statusu účastníka ktorému priznal neopodstatnené zvýhodnenie».

S prihliadnutím   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1/   Neprimeranou   dĺžkou   konania   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   sp.   zn. 17 Co/344/2005   v   ktorom   súd   meritórne   rozhodol   rozsudkom   1.   10.   2008   v   spojitosti s predchádzajúcim konaním Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 14 C 6/95, ktoré bolo začaté návrhom zo dňa 10. 1. 1995, došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v náväznosti na čl. 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   uhradiť   mne   sťažovateľovi   sumu 200.000,-   Sk   t.   j.   6.638,784   €   v   lehote   15   dní   od   nadobudnutia   právoplatnosti   tohto rozhodnutia,   titulom   primeraného   zadosťučinenia   za   zásah   do   môjho   práva   na   časovo primerané prejednanie mojej veci pred súdom.

3/ Výrokom Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17 Co/344/2005 - 756, zo dňa 1. 10. 2008, ktorým súd žiadnemu účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov prvo a druhostupňového konania, došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v náväznosti na čl. 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4/ Ústavný súd SR zrušuje výrok Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17 Co/344/2005- 756, zo dňa 1. 10. 2008, ktorým rozhodol o náhrade trov konania mení tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a druhostupňového konania a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

5/ Krajský súdu v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 6.732,- Sk (šesťtisícsedemstotridsaťdva) t. j. 223,461 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu sťažovateľky“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ktoré vidí najmä v nezákonnom postupe a výroku rozsudku krajského súdu z 1. októbra   2008   o náhrade   trov   konania   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Co/344/2005 (predtým i postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 6/1995), ale tiež ho vidí najmä v zdĺhavom konaní, ktoré trvalo viac ako 13 rokov.

1. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom rozsudku, ktorým mu krajský   súd   nepriznal   trovy   konania,   čím   porušil   jeho   označené   práva,   ústavný   súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti je na prvý pohľad zjavne neopodstatnená.

Krajský súd vo výroku namietaného rozsudku sp. zn. 17 Co/344/2005 z 1. októbra 2008 uviedol: „Žalovaní požadovali náhradu trov konania, a to trov právneho zastúpenia. Je pravdou, že žalobcovia nemali v odvolacom konaní a tým pádom ani v prvostupňovom konaní úspech vo veci čo sa týka náhrady mzdy, ale na druhej strane mali čiastočný úspech čo sa týka vyslovenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru v tomto konaní. Preto krajský súd podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 2 O. s. p. o trovách prvostupňového a druhostupňového konania rozhodol tak. že vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Pri rozhodnutí o trovách   konania   vychádzal odvolací   súd aj z tej   skutočnosti,   že žalobcovia sa   úspešne domáhali   neplatnosti   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru,   pričom   pri   uplatnení svojho nároku   o náhradu mzdy vychádzali z toho,   že dedičmi sú všetci   traja   žalovaní, pričom zo svojich vlastných skúseností a poznatkov mali za to, že majetok nebohého je takom rozsahu, že postačuje na krytie ich podlžností, a preto trvali na svojom návrhu, pričom vzhľadom na čiastočnosť úspechu mal odvolací súd za to, že rozhodnutie o trovách konania   je   v   tomto   smere   zákonné   a   spravodlivé,   keďže   žalobcovia   sa   svojho   nároku domáhali v dobrej viere, vzhľadom na právoplatné rozhodnutie o neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a o možnosti náhrady mzdy.“

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 224 ods. 2 OSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania na súde prvého stupňa.

Podľa čl. 46 ods. l ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý súdne konanie podľa dohovoru by mohlo dôjsť   rozhodnutím   všeobecného   súdu   nielen   tým,   ak   by   tento   fakticky   odňal   možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale   aj   tým,   ak   by   tento   súd   rozhodol   arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   (vychádzajúc   aj z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorými sa všeobecný súd riadil pri svojom rozhodovaní) nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, na základe ktorej by rozsudok krajského súdu, ktorým nepriznal žiadnemu z účastníkov konania   trovy   právneho   zastúpenia,   bol   ústavne   neakceptovateľný,   a teda   vyžadujúci ústavno-súdnu korekciu.

Preto   ústavný   súd   konštatoval,   že   nezistil   priamu   súvislosť   medzi   namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

V nadväznosti na uvedené sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ ďalej namietal, že k porušeniu jeho označených práv došlo aj postupmi okresného súdu a krajského súdu, a to ich zdĺhavým postupom a tiež procesným postupom, ktorý bol nezákonný, pretože všeobecný súd ho „určil za žalovaného v odvolacom rozsudku v rozpore s § 79 a § 90 O. s. p. pričom konal tak, akoby sa jednalo o konanie, ktoré sa môže začať aj bez návrhu podľa § 81 O. s. p. a následne som bol rozhodnutím všeobecného súdu pribratý do konania ako žalovaný a to po viac ako 10 - tich rokoch po dvojmesačnej lehote / § 64 ZP/, v ktorej mohlo byť na mňa úspešne právo žalobcov uplatňované“.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má kľúčové postavenie medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až čl. 50) a jeho ochrana v zásade predchádza ochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv ustanovených v tomto oddiele ústavy. Na   základe   vzájomnej   súvsťažnosti   medzi   týmito   základnými   právami   možno   dospieť v konkrétnom   prípade   aj   k   záveru,   podľa   ktorého   závažné   porušenie   niektorého zo základných práv ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy má za následok aj porušenie iného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Právo na súdnu ochranu predchádza ochranu priznanú aj prostredníctvom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   však   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil, že konanie vo veci sťažovateľa vedené okresným súdom pod sp. zn. 14 C 6/1995 bolo právoplatne skončené 20. novembra 2008 (týmto dňom nadobudol právoplatnosť rozsudok odvolacieho súdu č. k. 17 Co/344/2005-756 z 1. októbra 2008). Sťažnosť bola podaná ústavnému súdu až 8. decembra 2008.

Aj   keď   sa   zo   sťažnosti   javí,   že   v priebehu   konania   dochádzalo   k porušeniam ustanovení Občianskeho súdneho poriadku pri procesnom postupe a tiež k porušeniu jeho označeného   práva,   najmä   čo   sa   týka   neprimeranej   zdĺhavosti   pri   prerokúvaní   nárokov účastníkov,   v konečnom   dôsledku   namietanú   nezákonnosť   postupu   okresného   súdu, prípadne   krajského   súdu   počas   konania   odstránili   jednak   dovolací   súd   (Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   2   Cdo   107/02   z 27.   marca   2003),   ale   najmä konečné rozhodnutie krajského súdu z 1. októbra 2008 sp. zn. 17 Co/344/2005, ktorým rozhodol vo veci samej jednoznačne v prospech sťažovateľa, čím bola poskytnutá ochrana jeho právam a oprávneným záujmom v namietanom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený záver platí zvlášť v prípade potenciálneho porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to vzhľadom na jeho kľúčové postavenie v tejto skupine základných práv. Inak povedané, k porušeniu základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   iba v prípade,   ak   postup   (napr.   dlhodobá   nečinnosť)   všeobecného   súdu   v takomto   konaní v dôsledku   zbytočných   prieťahov   vedie   v konečnom   dôsledku   k zmareniu   možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha, čo však nie je prípad sťažovateľa.

Sťažovateľ navyše podal sťažnosť ústavnému súdu na neprimeranú dĺžku súdneho konania až po právoplatnom skončení namietaného konania, keď už ústavný súd nemôže žiadnym spôsobom prispieť k naplneniu účelu tohto základného práva, t. j. k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Ústavný   súd   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   neprimeranou dĺžkou   konania mu bola spôsobená   škoda   úradným postupom   štátnych   orgánov,   mohol odmietnuť aj pre nedostatok svojej právomoci, pretože sťažovateľ má právo uplatniť si náhradu   vzniknutej   škody   podľa   zákona   č.   514/2003   Z. z.   o zodpovednosti   za   škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších prepisov.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju po predbežnom prerokovaní odmietol aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2009