znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 41/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 97/2006 zo 14. júna 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   súdneho   exekútora, o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2007 faxom   a 10.   októbra   2007   poštou   doručená   sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných   práv a slobôd   podľa   čl.   20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 97/2006 zo 14. júna 2007.

V sťažnosti sa okrem iného uvádza:„Sťažovateľ vykonával na základe poverenia na vykonanie exekúcie č. 5500*000172 vydaného Krajským súdom v Žiline exekúciu voči povinnému Ing. J. N.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   dňa   10.9.2004   vyhlásil   uznesením   sp.   zn. 25 K 204/2007 konkurz na majetok povinného.

Sťažovateľ   prihlásil   svoju   pohľadávku   -   trovy   exekučného   konania   vo   výške 581.467.40 Sk proti podstate.

Správkyňa konkurznej podstaty poprela časť pohľadávky vo výške 105.267,60 Sk z dôvodu pravosti. Sťažovateľ bol odkázaný na to, aby svoj nárok v pôvodnej výške uplatnil v zákonnej lehote na príslušnom súde. O tejto skutočnosti súd dňa 3. 1. 2005 upovedomil sťažovateľa. Súčasne ho poučil o možnosti domáhať sa svojho práva žalobou v súlade s § 23 ods. 4 Zákona o konkurze a vyrovnaní.

Sťažovateľ žalobou zo dňa 17. 1. 2005 navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici určil,   že   pohľadávka   sťažovateľa   vo   výške   105.267,-   Sk   sa   považuje   za   zistenú   ako pohľadávka proti podstate.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 35 Cbi 11/2005 zo dňa 6. 2. 2006 zamietol jeho žalobu. Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6 Obo 97/06 zo dňa 14. 6. 2007 potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici. Predmetný rozsudok bol sťažovateľovi doručený dňa 7. 8. 2007. (...)

Sťažovateľ   je   presvedčený   o tom,   že   v   predmetnej   veci   je   účinok   aplikácie a interpretácia   zákonov   najvyšším   súdom   nezlúčiteľný   so   základnými   právami,   ktoré sťažovateľovi zaručuje Ústava SR a Dohovor.

Podstatou konania vedeného pôvodne na Krajskom súde v Banskej Bystrici a neskôr na   Najvyššom   súde   SR   je   návrh   sťažovateľa   na   určenie,   že   jeho   pohľadávka   vo   výške 105,267,60 Sk sa považuje za zistenú pohľadávku proti podstate.

Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd návrhu sťažovateľa nevyhoveli. Pohľadávka 105.267,60 Sk predstavuje sumu, ktorá je rozdielom medzi odmenou súdneho exekútora určenou podľa ustanovenia § 4 ods. 1 Vyhlášky č. 288/1995 a odmenou určenou z výšky vymoženej pohľadávky, ktorú uznala ako pohľadávku proti podstate správkyňa konkurznej podstaty.

Sťažovateľ   uplatňoval   svoje   právo   na   odmenu   vo   výške   20   %   z   vymáhanej pohľadávky   v súlade   s ustanovením   §   4   ods.   1   Vyhlášky   č.   288/1995.   Krajský   súd,   aj najvyšší   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   upreli   sťažovateľovi   súdnemu   exekútorovi   právo na odmenu vo výške určenej podľa ustanovenia § 4 ods. 1 Vyhlášky č. 288/1995 v spojení s ustanovením § 5 ods. 1 Vyhlášky č. 288/1995 a priznali mu svojimi rozhodnutia právo len na odmenu počítanú z vymoženej sumy. Pre takýto postup však niet opory ani v ustanovením Zákona č. 233/1995, ani v ustanoveniach Vyhlášky č. 288/1995, ani v Zákone o konkurze a vyrovnaní.   Zákon   o   konkurze   a   vyrovnaní   nemá   osobitne   ustanovenie   o   trovách exekučného konania.

Trovami exekúcie sú náhradu exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie.

Odmena   exekútora   sa   odlišuje   podľa   toho,   či   sa   poskytuje   za   výkon   exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie alebo nepeňažné plnenie.

V   súlade   s   ustanovením   §   4   Vyhlášky   č.   288/1995   sa   odmena   exekútora   určuje zásadne z výšky vymáhanej pohľadávky, ak v tomto právnom predpise nie je ustanovené inak.   Citované   ustanovenie   právneho   predpisu   zároveň   taxatívne   vymenúva   prípady, v ktorých   možno   postupovať   inak.   Takéto   prípady   sú   odlišne   ustanovené   ustanovením § 6, ktorý upravuje odmenu za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti, § 14,   ktorý   upravuje   postup   pri   určovaní   odmeny   exekútora   ak   je   tento   vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak súd exekúciu zastaví a § 16, ktorý upravuje postup pri čiastočnom zastavení exekúcie.

Sťažovateľ má teda nárok na odmenu vo výške 20 % z vymáhanej sumy s výnimkou taxatívne ustanovených prípadov. V predmetnej veci však ani o jeden z takýchto prípadov nešlo.“

Sťažovateľ ďalej porušenie svojho práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, a práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 3 ústavy opiera o nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/04 zo 17. decembra 2004 a tiež o právny názor Krajského súdu   v Nitre,   ktorý   v podobnej   exekučnej   veci   „o schválenie   rozvrhu   výťažku   z dražieb nehnuteľností“ zrušil   na   základe   odvolania   súdneho   exekútora   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 Co 210/02 rozhodnutie Okresného súdu Nitra sp. zn. Er 3291/00 z 15. apríla 2002.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil:Právo sťažovateľa

- právo, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru,

-   právo   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   článku   20   ods.   1   a   na   ochranu   pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR, bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 97/06 zo dňa 14. 6. 2007, porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 97/06 zo dňa 14. 6. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva alebo slobody   na strane druhej.   To   znamená, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   resp.   ľudským   právom   a základnou   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06 II. ÚS 27/07).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a práva zaručeného v čl. 4 ods. 2 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 97/07 zo 14. júna 2007, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 35 Cbi 11/2005 zo 6. februára 2006.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľ   ako   súdny   exekútor   na   základe poverenia vykonával exekúciu proti povinnému. Krajský súd 10. septembra 2004 vyhlásil uznesením sp. zn. 25 K 204/02 konkurz na majetok povinného. Exekučné konanie vedené proti povinnému bolo teda v zmysle vtedy platného a účinného zákona č. 328/1991 Z. z. o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze a vyrovnaní“) prerušené zo zákona. Sťažovateľ si z tohto dôvodu prihlásil v konkurznom konaní svoju pohľadávku - trovy exekučného konania v sume 581 467,40 Sk. Správkyňa konkurznej podstaty mu však poprela časť pohľadávky z dôvodu pravosti, preto podal na krajskom súde žalobu o určenie pravosti tejto pohľadávky.

Z predloženého rovnopisu rozsudku krajského súdu zo 6. februára 2006 bolo zistené, že krajský   súd   rozhodol   o návrhu   sťažovateľa   na   určenie   pravosti   pohľadávky   v   sume 105   267,60   Sk   proti   odporkyni   správkyni   konkurznej   podstaty   tak,   že   ju   zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal   sťažovateľ   odvolanie.   Najvyšší   súd   následne   rozsudkom   sp.   zn.   6   Obo   97/2006 zo 14. júna 2007 napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 35 Cbi 11/2005 zo 6. februára 2006 potvrdil a žiadnemu z účastníkov trovy konania nepriznal.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   preskúmal   opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere, t. j. posudzoval, či existuje príčinná súvislosť medzi postupom   najvyššieho súdu v označenom konaní a základnými právami, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal, a zistil, že jeho sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   porušenie   svojich   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru   opiera najmä o nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/04 zo 17. decembra 2004. V tomto náleze ústavný súd vyslovil, že k porušeniu základného práva iného súdneho exekútora podľa čl. 20   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo tým, že všeobecný súd mu nepriznal náhradu trov konania po zastavení súdnej exekúcie (na návrh oprávneného) v celom rozsahu vrátane dane z pridanej hodnoty, pričom súdny exekútor zo sumy priznanej náhrady bol povinný podľa platného zákona o dani z pridanej hodnoty zaplatiť túto daň.

Z uvedeného vyplýva, že to nie je jednoznačne prípad sťažovateľa, pretože v   jeho prípade   bolo   exekučné   konanie   zo   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   iba   prerušené,   a to v súvislosti s vyhlásením konkurzu na majetok povinného. Konkurzné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania. Jeho účelom je najmä usporiadanie majetkových pomerov   dlžníka,   ktorý   je   v úpadku,   a cieľom   pomerného   uspokojenia   konkurzných veriteľov z majetku úpadcu. Tak v súdnom konaní vo všeobecnosti, ako aj v konkurznom konaní musí súd postupovať tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a právom chránených   záujmov   účastníkov.   Táto   ochrana   musí   byť   zabezpečená   pre   všetkých účastníkov   konania   bez   ohľadu   na   druh   súdneho   konania   a na   to,   na   ktorej   strane procesnoprávneho vzťahu stoja. Naplnenie tohto cieľa vyžaduje spravidla riešenie väčšieho množstva skutkových a právnych otázok spojených so zistením a zabezpečením majetku patriaceho do konkurznej podstaty, jeho speňažením a následným uspokojením pohľadávok konkurzných veriteľov, riešením incidenčných sporov a pod.

Tieto všetky okolnosti boli predmetom preskúmania konaní pred všeobecnými súdmi a boli zohľadnené v ich rozhodovacej činnosti. Taktiež aj najvyšší súd vzal tieto okolnosti do   úvahy   a riadne   sa   s nimi   vysporiadal   vo   svojom   rozhodnutí,   v ktorom   okrem   iného uviedol:

„Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že na majetok úpadcu pred vyhlásením konkurzu bola vykonávaná exekúcia. Rovnako nie je sporné, že v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. d/ ZKV sa exekučné konanie vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka prerušilo. Sporným zostalo, či exekútorovi vzniklo právo na jeho odmenu v zmysle § 4 ods. 1 vyhl. č. 288/95 Z. z. vo výške 20% z vymáhanej sumy, alebo má nárok na 20 % odmenu z vymoženej pohľadávky.

Pri posudzovaní nároku exekútora na odmenu v exekučných konaniach prerušených podľa   ust.   §   14   ods.   1   písm.   d/   ZKV   je   potrebné   aplikovať   vyhl.   č.   288/1995   Z.   z. o odmeňovaní súdnych exekútorov a zákon č. 328/1991 Zb. v znení zmien a doplnkov (ďalej len ZKV) tak s jeho účelom a vzájomnými súvislosťami.

Vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka (§ 13 ZKV) sa prerušuje exekučné konanie vedené   na   majetok   povinného   (dlžníka)   podľa   ust.   §   14   ods.   1   písm.   d/   ZKV.   Pri posudzovaní nároku exekútora na jeho odmenu v prerušenom exekučnom konaní, je preto treba   mať   v   pozornosti   fakt,   že   v   exekučnom   konaní   v   prípade   zrušenia   konkurzu   a nespeňaženia majetku podstaty v konkurznom konaní, súdny exekútor pokračuje ďalej v exekúcii majetku povinného. Odvolací súd preto dospel k názoru, že exekútorovi prináleží odmena z vymoženej pohľadávky a nie z vymáhanej pohľadávky. K tomuto záveru dospel z dôvodu, že po zrušení konkurzu, v ktorom nebol speňažený majetok konkurznej podstaty, súdny   exekútor   pokračuje   v   exekúcii   ďalej.   V   takomto   prípade   by   zostala   otázka   jeho odmeny sporná tým, že túto mal prihlásenú a uspokojenú v konkurze a v pokračujúcej exekúcii by už nemal nárok na odmenu resp. by mohlo dôjsť k duplicite jeho odmeny (...).“

Z napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   zrejmé,   že   sa   riadne   zaoberal námietkami sťažovateľa. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo svojvoľnosť. Aj keď sťažovateľova požiadavka vychádzala z platnej právnej úpravy o odmeňovaní súdnych exekútorov, ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by závery najvyššieho súdu v označenej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne. Sťažovateľ   bol   v predmetnom   spore   žalobcom,   najvyšší   súd   o jeho   veci   na   základe odvolania   konal   a rozhodol,   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný nahrádzať.

Ústavný súd tiež nezistil ani priamu súvislosť medzi možným porušením označených základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru a namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   preto   vychádzajúc   zo   skutkových   okolností,   ktoré   vyplynuli z predloženého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   z jeho   právnych   východísk   a záverov, odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   už   rozhodovanie   o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom bezpredmetné.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008