znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 41/07-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   S.,   T.   a T.   S.,   G.,   vo veci   namietaného   porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako i práva podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. SA - 8 C 120/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. a T. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2006 doručená sťažnosť V.   S.   a T.   S. (ďalej len „sťažovatelia“),   ktorou namietali porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   porušenie   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) postupom   Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd”)   v konaní vedenom pod sp. zn. SA - 8 C 120/2003. Súčasťou ich sťažnosti bola žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia podali 18. júla 2003 okresnému súdu návrh na „zrušenie“ kúpnej zmluvy. Vec bola vedená pod sp. zn. 10 C 83/03. Okresný súd postúpil 8. augusta 2003 vec Okresnému súdu Šaľa, ktorý návrh sťažovateľov uznesením č. k.   8 C 120/03-16   zo   17. decembra 2003   odmietol.   Po   podaní   odvolania   Krajský   súd v Nitre   uznesením   č. k.   6 Co 15/2004-19   z   30. januára 2004   napadnuté   rozhodnutie Okresného   súdu   Šaľa   zo   17. decembra 2003   zrušil   a   vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie. Po 1. januári 2005 [v súvislosti s prechodom výkonu súdnictva z bývalého Okresného súdu Šaľa na okresný súd - § 15 ods. 2 písm. h) zákona č. 371/2004 Z. z.] vo veci ďalej konal okresný súd pod sp. zn. SA - 8 C 120/2003.

Keďže   konanie   nebolo   podľa   sťažovateľov   efektívne,   podali   25. februára 2005 predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Predseda   okresného   súdu v odpovedi   uviedol,   že   sťažnosť   nepovažuje   za   dôvodnú.   Okresný   súd   vo   veci   rozhodol 27. júna 2005   tak,   že   žalobu   sťažovateľov   zamietol.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podali sťažovatelia odvolanie. Vec bola predložená Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní.

Sťažovatelia sa obrátili na ústavný súd (sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 15. apríla 2006) namietajúc, že okresný súd svojím postupom v konaní porušil ich základné práva garantované označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu k dohovoru, pretože v dôsledku ním zapríčinených zbytočných prieťahov nebolo vo veci ani v čase podania ústavnej sťažnosti právoplatne rozhodnuté, čo u nich vyvolalo dlhodobý stav právnej neistoty a bránilo im v užívaní vlastného majetku. V závere sťažnosti navrhli, aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   ich   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných súdnych prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie ich práva na spravodlivé prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   tiež   porušenie   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru.

Sťažovatelia   taktiež   navrhli,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu postupovať v ďalšom   priebehu   konania   vedeného   pod   sp. zn.   SA - 8 C 120/2003 bez zbytočných prieťahov, aby priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

1. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci proti ktorému sťažnosť smeruje (v tomto prípade   okresného   súdu)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva,   ktoré   označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, II. ÚS 76/06).

V rámci prípravy na predbežné prerokovanie sťažnosti ústavný súd požiadal okresný súd,   ako   aj   krajský   súd   o   informáciu   o   stave   odvolacieho   konania   vo   veci   okresného súdu sp. zn.   SA - 8 C 120/2003.   Z   odpovede,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   poskytnutá, vyplýva,   že   krajský   súd   na   pojednávaní   uskutočnenom   7. novembra 2006   rozsudkom sp. zn. 11 Co 278/05   potvrdil   v celom   rozsahu   odvolaním   napadnutý   prvostupňový rozsudok.   Okresný   súd   následne   (v   prílohe   listu   sp.   zn.   Spr 1054/06   z 12. januára 2007) zaslal   ústavnému   súdu   rovnopis   označeného   rozsudku   odvolacieho   súdu č. k. 11 Co 278/05-174 zo 7. novembra 2006.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je navyše   ovládané   princípom   dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov.   V   danom   prípade   to   znamenalo,   že   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť   iba   z   hľadiska   možného   porušenia   sťažovateľmi   označených   práv   okresným súdom.

2. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia namietajú v konaní pred ústavným súdom porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru na základe toho, že okresný   súd   koná   v   napadnutom   konaní   so   zbytočnými   prieťahmi,   neefektívne a zároveň poukazujú aj na neprimeranú dĺžku predmetného konania vedeného pod sp. zn. SA - 8 C 120/2003.

Ústavný   súd   zistil,   že   v právnej   veci   sťažovateľov   sp. zn.   SA - 8 C 120/2003 rozhodol okresný súd rozsudkom z 27. júna 2005 tak, že ich žalobu zamietol. O odvolaní proti tomuto rozhodnutiu   podanom   sťažovateľmi   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom č. k. 11 Co 278/05-174 zo 7. novembra 2006 tak, že ho potvrdil.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti spočívajúcej v namietanom porušení základných práv sťažovateľov zbytočnými prieťahmi v konaní a prerokovaním ich veci v neprimeranej dobe   v   danom   prípade   vyplýva   z   toho,   že   porušenie   svojich   práv   uvedeným   zásahom sťažovatelia   namietajú   v   konaní pred   všeobecným   súdom,   ktorý   už   meritórne   rozhodol pred podaním   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   a po   začatí konania pred   ústavným súdom   bolo   jeho   rozhodnutie   potvrdené   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   (obdobne napr. IV. ÚS 248/04   -   uznesenie   o   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti,   IV. ÚS 46/05, II. ÚS 298/06).

Vyhlásením prvostupňového rozsudku a jeho doručením (ako aj úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 210 Občianskeho súdneho   poriadku   v   znení   účinnom   do   1. septembra 2005)   okresný   súd   vykonal   všetky zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty sťažovateľov.   Ďalšie   úkony   alebo postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať,   a preto je možné posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľov skončila rozhodnutím vo   veci   samej   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   pričom   označené   rozhodnutie okresného   súdu   je   aj právoplatným   rozhodnutím,   keďže   podľa   zistenia   ústavného   súdu bolo 7. novembra 2006   rozsudkom   krajského   súdu   potvrdené   ako   vecne   správne (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05). Vo veci samej už okresný súd po doručení sťažnosti ústavnému súdu nemohol konať.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené podotýka, že proti porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa sťažovatelia mohli brániť (do vynesenia rozsudku okresným súdom) podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V   čase   podania   sťažnosti   sťažovateľmi   ústavnému   súdu,   t. j.   15. apríla 2006, už okresný   súd   nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a napokon ani postup krajského súdu. Tento stav viedol ústavný   súd   so zreteľom   na   podstatu   a   účel   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je zjavne neopodstatnená.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu k dohovoru (podľa ktorého každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s výnimkou   verejného   záujmu a za podmienok,   ktoré   stanovuje   zákon   a všeobecné   zásady   medzinárodného   práva), sťažovatelia argumentovali aj tým, že okresný súd v označenej veci „(...) nekoná primerane svojím možnostiam a okolnostiam tohto prípadu a spôsobuje pretrvávanie protiprávneho stavu a veľké škody neumožnením užívania vlastného pozemku - záhrady. (...)

Nečinnosťou Okresného súdu v Galante sme utrpeli finančnú ujmu. Ak by včas súd rozhodol   mohli   sme   pokojne   užívať   svoj   majetok   a   tak   mať   príjmy,   ktoré   by   nastali umožnením obrábania záhrady“.

Z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   Varipati   proti   Grécku z 26. októbra 1999 č. k. 38459/97, Versini proti Francúzsku z 10. júla 2001 č. k. 40096/98) vyplýva, že majetkové dôsledky spôsobené neprimeranou dĺžkou konania nepredstavujú porušenie   čl.   1   dodatkového   protokolu   k   dohovoru,   ale   sú   len   následkom   porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia za zásah do svojich práv označili postup okresného súdu v označenom konaní, ktorý mal byť neefektívny a poznačený zbytočnými prieťahmi. Ústavný súd preto z obsahu   sťažnosti   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   právom   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   k dohovoru   a   postupom   okresného   súdu.   Aj   v tejto   časti   preto kvalifikoval sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia   namietali   taktiež   zbytočné   prieťahy „v konaniach   proti   odporcovi Okresnému   úradu   v   Š.,   odbor   pozemkový,   poľnohospodárstva   a   lesného   hospodárstva a v ďalších   konaniach   na   Okresnom   súde   v   Galante   (...)“,   pričom   z obsahu   sťažnosti vyplýva, že malo ísť o konanie vedené Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 11 S 64/02 (konanie proti Okresnému úradu v Š. ako odporcovi) a o konania vedene okresným súdom pod   sp. zn.   4 C 17/92   a   sp. zn.   10 C 138/02.   Po   právoplatnom   rozhodnutí   v týchto konaniach sa sťažovatelia napokon 18. júla 2003 žalobou obrátili na okresný súd vo veci sp. zn. SA - 8 C 120/2003.

Ústavný   súd   konštatoval,   že   aj   pokiaľ   ide   o   túto   námietku   je   sťažnosť   zjavne neopodstatnená.   Z obsahu   samotnej   sťažnosti   totiž   vyplýva,   že   označené   konania právoplatne skončili ešte pred tým, ako sa sťažovatelia obrátili na ústavný súd, pričom v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Nitre   pod   sp. zn.   11 S 64/02   okresný   súd,   proti ktorému sťažnosť smeruje (sťažovatelia ho označili za porušovateľa svojho práva a proti nemu smeruje taktiež petit sťažnosti), vôbec o právach sťažovateľov nerozhodoval.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť   sťažovateľov   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

3. Keďže sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľov (žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2007