znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 41/05-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť JUDr. Pavla Polku, Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní sp. zn. 5 C 603/02 (v súčasnosti Okresný súd Trenčín), a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. Pavla Polku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 5 C 603/02 (v súčasnosti Okresný súd Trenčín)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trenčín p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 5 C 603/02 konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. Pavlovi Polkovi p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trenčín povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Trenčín j e   p o v i n n ý   nahradiť   JUDr.   Pavlovi   Polkovi   trovy právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na   účet   právnej   zástupkyne   JUDr.   T.   P.   do   pätnástich   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti JUDr. Pavla Polku vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2004 doručená sťažnosť JUDr. Pavla Polku, Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným   ústavnému   súdu   11.   apríla   2005,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   P.,   Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom   Nové   Mesto   nad   Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 5 C 603/02 (v súčasnosti Okresný súd Trenčín).

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 41/05-11 zo 16. februára 2005 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predsedníčka Okresného súdu Trenčín sa na základe výzvy ústavného súdu, ktorá jej bola doručená 29. marca 2005, vyjadrila, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 11. apríla 2005 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 28. mája 2001 podal na Okresnom súde Žilina   žalobu   o ochranu   osobnosti.   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Nc 162/01 z 21. novembra 2001 bola predmetná vec prikázaná podľa ustanovenia § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku Krajskému súdu v Trenčíne.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 Nc 74/02-32 z 22. mája 2002 bola uvedená vec prikázaná na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu. Na okresnom súde je vec vedená pod sp. zn. 5 C 603/02 a pridelená bola zákonnému sudcovi 23. októbra 2002.

Sťažovateľ tvrdí, že do dňa spracovania sťažnosti v uvedenej veci nebol nariadený termín pojednávania. Sťažovateľ podal opakovane predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa ustanovenia § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov. Predsedníčka okresného súdu v oboch prípadoch uznala sťažnosť sťažovateľa za opodstatnenú a uviedla, že v konaní sú prieťahy, ktoré zdôvodnila objektívnymi dôvodmi na strane okresného súdu.

Sťažovateľ v doplnení svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 11. apríla 2005 uviedol, že vo februári 2005 mu bolo doručené vyjadrenie odporcu a ku doplneniu sťažnosti ústavnému súdu mu nie sú známe nové úkony konajúceho súdu smerujúce k rozhodnutiu v merite   veci,   pričom   mu   nebolo   doručené   oznámenie   o predpokladanom   termíne pojednávania v zmysle ustanovenia § 372k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

S prihliadnutím   na   vzniknuté   prieťahy   v   konaní   spôsobené   okresným   súdom (v súčasnosti   Okresný   súd   Trenčín) sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   výroku   rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní sp. zn. 5 C 603/02 a prikázal okresnému   súdu   (v   súčasnosti   Okresný   súd   Trenčín)   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov. Zároveň sťažovateľ požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   výzvou   zo   16.   marca   2005   požiadal   predsedníčku   Okresného   súdu Trenčín,   aby   sa   v   zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o   ústavnom   súde   vyjadrila k sťažnosti sťažovateľa. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 30. marca 2005 uviedla prehľad úkonov vykonaných v predmetnej veci a vyjadrila sa, že sťažovateľ prispel k prieťahom v predmetnom konaní tým, že nesplnil pri podaní žaloby poplatkovú povinnosť,   k splneniu   ktorej   musel   byť   opakovane   vyzývaný,   pričom   výpočet   súdneho poplatku nie je v danom prípade zložitý.

Predsedníčka   Okresného   súdu   Trenčín   vo   svojom   stanovisku   ďalej   uviedla,   že v konaní   okresného   súdu   vznikli   prieťahy   v dvoch   obdobiach,   a to   v dĺžke   desiatich a piatich   mesiacov,   ktoré   boli   spôsobené   objektívnymi   okolnosťami   spočívajúcimi v nedostatočnom personálnom obsadení okresného súdu a v dôsledku vysokého nápadu vecí do   jednotlivých   súdnych   oddelení.   Zákonný   sudca   bol   v období   rokov   2002   –   2004   aj dlhodobo   práceneschopný   a čerpal   nariadenú   dovolenku   pred   odchodom   do   dôchodku. Z hľadiska primeranosti plynulosti konania došlo podľa názoru predsedníčky Okresného súdu Trenčín „... vo vzťahu k sťažovateľovi k zbytočným prieťahom v konaní“.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedníčky Okresného súdu Trenčín a najmä podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 603/02 (a predchádzajúceho   spisu   Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn.   8   C   87/01)   zistil   nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ doručil Okresnému súdu Žilina 28. mája 2001 žalobu týkajúcu sa ochrany osobnosti proti odporcovi - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky s prílohami. Okresný súd Žilina prípisom z 31. mája 2001 postúpil predmetnú vec Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie s vyhláseniami sudcov Okresného súdu Žilina o zaujatosti v predmetnej veci.

Podľa úradného záznamu Okresného súdu Žilina z 18. júna 2001 sťažovateľ žiadal v uvedený deň vložiť do spisu štyri prílohy (č. l. 13 spisu). Podľa úradných záznamov Okresného súdu Žilina z 11. apríla 2001, 27. apríla 2001 a 16. mája 2001 sťažovateľ žiadal o nahliadnutie do spisu sp. zn. 13 C 295/99 (č. l. 14 až 18 spisu).

Krajský súd v Žiline vydal 25. septembra 2001 pokyn na predloženie spisu všetkým sudcom   súdu,   aby   sa   k posudzovanej   veci   vyjadrili   v zmysle   ustanovenia   §   14   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   s prihliadnutím   na   účastníkov   posudzovaného   konania. Krajský súd v Žiline vydal 24. októbra 2001 pokyn na predloženie spisu najvyššiemu súdu, aby   rozhodol   o tom,   či   sú   sudcovia   tohto   súdu   vylúčení   v zmysle   ustanovenia   §   14 Občianskeho súdneho poriadku z prejednávania a rozhodnutia danej veci.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   Nc   162/01   z   21.   novembra   2001   rozhodol,   že sudcovia Krajského súdu v Žiline sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej veci, a vec prikázal Krajskému súdu v Trenčíne. Krajský súd v Žiline vydal 4. februára 2002 pokyn na vrátenie spisu Okresnému súdu Žilina. Okresný súd Žilina vydal 15. februára 2002 pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. Nc 162/01 z 21. novembra 2001 účastníkom konania.

Sťažovateľ doručil Okresnému súdu Žilina 15. februára 2002 návrh na prikázanie posudzovanej veci Okresnému súdu Bratislava III z dôvodu vhodnosti podľa ustanovenia § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd Žilina prípisom z 8. apríla 2002 predložil spis Krajskému súdu v Trenčíne na rozhodnutie podľa ustanovenia § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd v Trenčíne vydal prípisom z 29. apríla 2002 pokyn   na   predloženie   predmetného   spisu   najvyššiemu   súdu,   aby   rozhodol   v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, s poukázaním na zaujatosť sudkyne v predmetnej veci.

Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 5 Nc 74/02-32 z 22. mája 2002 rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu Žilina z prejednávania a rozhodovania danej veci a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd Žilina vydal 31. mája 2002 pokyn na doručenie predmetného uznesenia účastníkom konania a 9. októbra 2002 vydal pokyn na postúpenie spisu okresnému súdu. Predmetný spis bol okresnému súdu doručený 23. októbra 2002 a bola mu pridelená spisová značka 5 C 603/02.

Okresný súd vydal 19. augusta 2003 pokyn na doručenie výzvy sťažovateľovi na uhradenie   súdneho   poplatku   v   určenej   lehote.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu 22. septembra   2003   oznámenie   so   žiadosťou   o nové   vyrubenie   súdneho   poplatku v súvislosti s doplnením dôvodov žaloby a čiastočným späťvzatím návrhu zo 17. septembra 2003 s príslušnými prílohami.

Okresný súd vydal 13. januára 2004 pokyn na doručenie výzvy sťažovateľovi, aby v určenej   lehote   uhradil   súdny   poplatok.   Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu z 22. marca 2004 bol súdny poplatok uhradený 2. marca 2004. V zmysle úradného záznamu okresného súdu z 2. júla 2004 bola predmetná vec v súlade s opatrením predsedníčky súdu o zmene rozvrhu   práce na rok 2004 sp.   zn. Spr. 506/04 z 2. júla 2004 pridelená novej zákonnej sudkyni.

Okresný súd uznesením č. k. 5 C 603/02-66 zo 4. augusta 2004 pripustil čiastočné späťvzatie návrhu v zmysle oznámenia sťažovateľa zo 17. septembra 2003. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 19. augusta 2004 bolo odporcovi doručené požadované číslo listu návrhu sťažovateľa. Odporca doručil okresnému súdu 26. augusta 2004 vyjadrenie týkajúce sa predmetu konania.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 13. októbra 2004 vyjadrenie k predmetu konania

- čiastočné späťvzatie návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti inému súdu. Okresný súd   vydal   26.   októbra   2004   pokyn   na   vypracovanie   a   doručenie   uznesenia   č.   k. 5 C 603/02-70 z 15. novembra 2004 o zastavení konania v časti prikázania veci Okresnému súdu Bratislava III z dôvodu vhodnosti a vrátenie súdneho poplatku v zmysle oznámenia sťažovateľa z 8. októbra 2004.

Odporca doručil okresnému súdu 10. februára 2005 vyjadrenie k predmetu konania s prílohami. Okresný súd vydal 22. februára 2005 pokyn na doručenie vyjadrenia odporcu zo 7. februára 2005 sťažovateľovi. V posudzovanom spise nie sú vložené listy č. 113 až 115, pričom na číslach listov 116 a 117 sú úradné záznamy okresného súdu z 2. septembra 2004, ktorými predmetný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu   nemožno   v   obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Sťažovateľ využil právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podal sťažnosť na prieťahy v konaní 22. augusta   2003.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   1543/03 zo 16. septembra   2003   uviedla,   že   k prieťahom   v konaní   došlo   z objektívnych   dôvodov, ktoré boli spôsobené nedostatočnou personálnou obsadenosťou súdu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníkov   súdneho   konania   a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že hoci   predmetom   sporu   je   žaloba   týkajúca   sa   ochrany   osobnosti,   ktorá   nepatrí k jednoduchým   veciam   po   skutkovej   stránke,   napriek   tomu   ide   o vec,   ktorá   patrí   do štandardnej   rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   navyše   v   tejto súvislosti   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   posudzoval   predmetné   konanie   z hľadiska   zbytočných prieťahov,   práve   s   prihliadnutím   na   skutkovú   stránku   veci   posudzoval   len   obdobia nečinnosti   okresného   súdu,   keď   neboli   v   určitých   obdobiach   vykonané   žiadne   úkony v predmetnej veci, so zreteľom na skutočnosť, že v konaniach o ochranu osobnosti často dochádza k predĺženiu konaní kvôli skutkovej náročnosti sporov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil z posudzovaného   spisu   a   vyjadrení   účastníkov   konania   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by sťažovateľ prispel k prieťahom v konaní.

Ústavný súd však z prehľadu posudzovaného spisu zistil, že sťažovateľ vyjadreniami zo   17.   septembra   2003 a 8.   októbra 2004 oznámil čiastočné   späťvzatie svojho návrhu. Uvedené úkony patria nepochybne k oprávneniam, ktorými sťažovateľ ako účastník konania v   rámci   civilného   procesu   disponuje.   Predĺženie   posudzovaného   konania   z uvedených dôvodov,   keď   okresný   súd   uzneseniami   č.   k.   5   C   603/02-66   zo   4.   augusta   2004 a č. k. 5 C 603/02-70 z 15. novembra 2004 pripustil čiastočné späťvzatie návrhu, však nie je možné pripísať na ťarchu okresného súdu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie II. ÚS 3/00).

Ústavný súd z prehľadu úkonov vykonaných okresným súdom v tejto veci zistil, že okresný   súd   nevykonal   žiadny   úkon   v   posudzovanej   veci   od   23.   októbra   2002 do 19. augusta 2003 (9,5 mesiacov) a od 2. marca 2004 do 4. augusta 2004 (5 mesiacov).

Predsedníčka Okresného súdu Trenčín vo svojom vyjadrení z 30. marca 2005 uviedla prehľad   úkonov   vykonaných   v predmetnej   veci   a vyjadrila   sa,   že   sťažovateľ   prispel k prieťahom   v   predmetnom   konaní   tým,   že   nesplnil   pri   podaní   žaloby   poplatkovú povinnosť,   na splnenie ktorej musel   byť opakovane vyzývaný, pričom   výpočet súdneho poplatku nie je v danom prípade zložitý.

Predsedníčka   Okresného   súdu   Trenčín   vo   svojom   stanovisku   ďalej   uviedla,   že v konaní okresného súdu vznikli prieťahy v dĺžke desiatich a piatich mesiacov spôsobené objektívnymi   okolnosťami   spočívajúcimi   v nedostatočnom   personálnom   obsadení okresného   súdu   a v dôsledku   vysokého   nápadu   vecí   do   jednotlivých   súdnych   oddelení. Zákonný sudca   bol v období rokov 2002 až 2004 aj dlhodobo práceneschopný a čerpal nariadenú   dovolenku   pred   odchodom   do   dôchodku.   Z hľadiska   primeranosti   plynulosti konania   došlo   podľa   názoru   predsedníčky   Okresného   súdu   Trenčín „...   vo   vzťahu k sťažovateľovi k zbytočným prieťahom v konaní“.

Právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré   plynule   smeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   osoby,   ktorá   sa   obrátila   na   súd v konkrétnej   veci   (napr.   rozhodnutie   sp.   zn.   II.   ÚS   40/97).   Podľa   právneho   názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00 „Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup okresného súdu v predmetnej veci vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom zo strany okresného súdu v celkovej dĺžke 14,5 mesiacov (t. j. obdobie od 23. októbra 2002 do 19. augusta 2003 a od 2. marca 2004 do 4. augusta 2004).Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľa najmä v pocite trvalej neistoty a pochybností týkajúcich sa oblasti ochrany jeho osobnosti   prejednávanej   okresným   súdom.   Ústavný   súd   preto   považoval   za   primerané finančné zadosťučinenie sumu 10 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   preto   ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľa   o primerané finančné   zadosťučinenie   vo   zvyšnej   časti   nevyhovel   a   priznanú   sumu   považoval   za primeranú aj s ohľadom na dĺžku zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   ktorý   v odôvodnených   prípadoch   umožňuje   ústavnému   súdu   podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy,   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Podľa ustanovenia § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) účinnej od 1. januára 2005 patrí advokátovi za úkony   právnych   služieb   vykonané   pred   dňom   nadobudnutia   účinnosti   tejto   vyhlášky odmena podľa doterajších predpisov.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   ochrana   základných   práv   a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi. Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z   oznámenia Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   dva   úkony   právnej   pomoci   – prevzatie   a   prípravu   veci   a   podanie   vo   veci   samej   4   534   Sk   za   každý   úkon   v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 9 068 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky č. 163/2002 Z. z. v spojení s ustanovením § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 136 Sk, teda spolu 272 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný súd   zaviazal   uhradiť   okresný   súd   (v   súčasnosti   Okresný   súd   Trenčín)   na   účet   právnej zástupkyne   sťažovateľa   (ustanovenie   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2005