SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 409/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EuroFinancovanie s. r. o., NovéZáhrady I 13/A, Bratislava, zastúpenú advokátkou JUDr. Katarínou Dvorskou,Vietnamská 48, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 2/2015 z 28. januára 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti EuroFinancovanie s. r. o. o d m i e t apre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2015doručená sťažnosť EuroFinancovanie s. r. o., Nové Záhrady I 13/A, Bratislava (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17Co 2/2015 z 28. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že navrhovateľka, (ďalej len „navrhovateľka“), podala na Okresnom súde Prievidza(ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala,aby súd odporcom (ďalej len„dlžník“), a sťažovateľke zakázal akokoľvek nakladať s označenými nehnuteľnosťamivo svojom návrhu. Svoj návrh odôvodnila tým, že dlžník je vlastníkom týchto nehnuteľnostía sťažovateľka je záložným veriteľom, ktorá začala s výkonom záložného práva označenýchnehnuteľností. Navrhovateľka v súčasnosti vedie exekučné konanie proti dlžníkovina základe notárskej zápisnice, v ktorej dlžník uznal svoj dlh vyplývajúci zo zmenkya súhlasil s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Navrhovateľka zistila, že dlžník akovlastník označených nehnuteľností zriadil záložné právo v prospech sťažovateľky na základezmluvy o zriadení záložného práva 19. septembra 2013 (ďalej len „záložná zmluva“), ktorouje zabezpečená pohľadávka sťažovateľky ako záložného veriteľa zo zmluvy o úvere. Dlžníkv záložnej zmluve súhlasil s výkonom záložného práva priamym predajom v prípadenesplácania poskytnutého úveru sťažovateľkou, ktorá z dôvodu nesplácania úveru aj začalas výkonom záložného práva. Podľa názoru navrhovateľky boli splnené predpoklady nanariadenie predbežného opatrenia, keďže osvedčila nárok, ktorému má byť poskytnutáochrana, a aj nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, ak by nedošlo k nariadeniupredbežného opatrenia. Okresný súd uznesením vyhovel návrhu navrhovateľky a zakázalnakladať medzi iným aj sťažovateľke s označenými nehnuteľnosťami. Sťažovateľkanespokojná s označeným uznesením okresného súdu podala proti nemu odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňapotvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jejoznačené práva. Argumentuje tým, že napadnuté uznesenie je arbitrárne, pretože krajskýsúd sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s jej námietkami, ktorýmispochybňovala splnenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia. Sťažovateľkatvrdí, že nebola splnená ani jedna z podmienok na nariadenie predbežného opatrenia,pretože podľa jej názoru navrhovateľka neosvedčila svoj nárok, v tomto smere poukazovalana nedostatok uznania dlhu v notárskej zápisnici, pretože predpokladom uznania dlhu jejeho existencia v čase uznania, a tvrdila že navrhovateľka sa nestala oprávnenýmso zmenky, pretože absentuje podpis indosanta, preto ak indosament je neplatný,navrhovateľka vlastne nie je veriteľom pohľadávky a notárska zápisnica nie je legitímnymexekučným titulom, a to z dôvodu, že nie je možné uznať záväzok, ktorý v čase uznanianeexistoval. Sťažovateľka ďalej spochybňovala úspešnosť návrhu navrhovateľky vo vecisamej, totiž ak sa navrhovateľka domáha v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza(sp. zn. 6 C 178/2014) určenia neplatnosti záložnej zmluvy, nemôže byť v takomto konaníúspešná, pretože v zmysle ňou označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 4 Cdo 89/2007 z 25. februára 2009 na takomto určení nie je naliehavýprávny záujem. Pokiaľ ide o bezprostredne hroziacu ujmu na strane navrhovateľky,sťažovateľka tvrdí, že ani táto nebola osvedčená, pretože rovnaký účel ako predbežnéopatrenie by navrhovateľka docielila prostredníctvom informatívnej poznámky o začatísúdneho konania vo veci samej (určenie neplatnosti záložnej zmluvy, pozn.) do katastranehnuteľností. Krajský súd podľa názoru sťažovateľky interpretoval a aplikoval ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku spôsobom týkajúcim sa predbežného opatrenia nesprávne,selektívne a excesne, nezohľadnil a nebral do úvahy zistený skutkový stav a „dospel k záveru, ktorý zjavne odporuje pravidlám formálnej a právnej logiky, porušil princíp legality, princíp právnej istoty účastníka konania, pričom vystavil sťažovateľku nespravodlivosti sprevádzanej procesným neúspechom v konaní“.
Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje,aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vrátilvec krajskému súdu na nové konanie a zaviazal krajský súd na náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebonávrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bezústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie právgarantovaných dohovorom, a to rozhodnutím krajského súdu potvrdzujúcim vecnúsprávnosť prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo vyhovené návrhu navrhovateľkyna nariadenie predbežného opatrenia, smerujúceho okrem iného aj proti sťažovateľke.
Podľa § 102 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej len „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomeryúčastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možnévykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatreniealebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledkya spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77a OSP.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivénásledky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosťtohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravuvzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkovpráva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitýokruh vzťahov.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúťochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktoréhoústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.
Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobnýchsúvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadnerozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámciobčianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníkasúdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvomúčinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnýmisúdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miestaa postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkovnápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežnéopatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd jevšak také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecnéhosúdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP) (obdobneI. ÚS 46/00). Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia jegarantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranuposkytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie predbežného opatreniav žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranuprávam, porušenie ktorých sťažovateľka namieta.
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučujeaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutieApis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovalaneaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní o zrušení predbežnéhoopatrenia).
Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútupredbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže samaosebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osobyvyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorémusmeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranupred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počaskonania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnúa jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávaťaj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis II. ÚS 37/00,I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacejčinnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadnevšak išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejtosúvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdovo predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutímvšeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmispravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,III. ÚS 281/07).
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdutakéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia svoj právnyzáver o osvedčení splnenia zákonných podmienok pre nariadenie navrhnutého predbežnéhoopatrenia oprel o zistený skutkový stav a uviedol, že „nemožno pri rozhodovaní o predbežnom opatrení posudzovať otázky rozhodujúce až pre vec samú, ako v tomto prípade namietaný naliehavý právny záujem na určení požadovanom vo veci samej a nedostatky indosamentu. Rovnako pri rozhodovaní o predbežnom opatrení nebol priestor na skúmanie bonity ostatných dlžníkov navrhovateľa a správa exekútora pre potreby rozhodnutia o predbežnom opatrní dostatočne osvedčovala, že tu dostatok iného majetku na splnenie dlhu nie je. To sa napokon javí pravdepodobné aj z informácie o začatí konkurzného konania voči odporcovi 1/. Čo sa týka nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy, nie je možné ju nepovažovať za danú za situácie, kedy sa už vedie exekúcia na vymoženie dlhu a v tom čase sú vykonávané také úkony (výkon záložného práva), ktoré majú bezpochyby dopad na umenšenie majetku dlžníka. To, že neplatnosť záložnej zmluvy, a z nej vyplývajúce neprípustnosť výkonu záložného práva ostáva do značnej miery sporná nie je v tomto prípade predbežnému opatreniu na prekážku. Výkon záložného práva je totiž odporcovi 2/ znemožnený aj v dôsledku prebiehajúceho konkurzného konania na majetok odporcu 1/, a preto ujma, ktorá nariadeným predbežným opatrením na jeho strane hrozí je minimálna. Hrozbe tvrdenej a osvedčenej ujmy sa tak predchádza s minimálnym negatívnym dopadom na odporcu 2/, a preto niet dôvod poistku v podobe predbežného opatrenia v danom prípade odstraňovať. Napokon nemožno uznať ani argumentáciu odporcu 2/, že účel predbežného opatrenia bolo možné dosiahnuť zápisom poznámky podľa § 159a O. s. p. Tá nie je spôsobilá zamedziť úbytku v majetkovej sfére odporcu 1/, čo je účelom nariadeného predbežného opatrenia a nie je preto prostriedkom, ktorým možno cieľ predbežného opatrenia dosiahnuť aj bez jeho nariadenia.“.
Ústavný súd je toho názoru, že krajským súdom prijatý právny záver vychádzaz okolností prípadu, odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno prima facie považovať ani za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, pretože sa riadne zaoberalnámietkami sťažovateľky, a úvahy uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožnopovažovať ani za svojvoľné alebo také, ktoré by boli v rozpore so zmyslom a účelompredbežného opatrenia. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj to, že osvedčeniezákonných predpokladov pre potreby nariadenia predbežného opatrenia nemožno zamieňaťs požiadavkou preukázania rozhodujúcich skutočností, tak ako to je pri rozhodovaní vo vecisamej, ako to správne uviedol krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Vychádzajúcz uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil signály, ktoré by nasvedčovali tomu, žev prípade sťažovateľky rozhodnutím všeobecného súdu došlo k takému procesnému excesu,ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charaktersvojvôle. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vecodlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosťtotiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky (obdobnem. m. II. ÚS 218/02, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
V danom prípade teda ústavný súd na základe uvedených zistení konštatuje, že nie jedaná jeho právomoc na prerokovanie veci sťažovateľky, pretože ochranu jej právam akoúčastníkovi konania poskytuje Občiansky súdny poriadok a občianskoprávny (všeobecný)súd v dotknutom konaní, a to prostredníctvom účinného a dostupného právneho prostriedkunápravy. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľkypre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015