znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 409/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   EuroFinancovanie   s.   r.   o.,   NovéZáhrady   I 13/A,   Bratislava,   zastúpenú   advokátkou   JUDr.   Katarínou   Dvorskou,Vietnamská 48, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôduznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 2/2015 z 28. januára 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   EuroFinancovanie   s. r. o. o d m i e t apre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2015doručená sťažnosť EuroFinancovanie s. r. o., Nové Záhrady I 13/A, Bratislava (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17Co 2/2015 z 28. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že navrhovateľka, (ďalej len „navrhovateľka“), podala na Okresnom súde Prievidza(ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala,aby súd odporcom (ďalej len„dlžník“),   a sťažovateľke   zakázal   akokoľvek   nakladať   s označenými   nehnuteľnosťamivo svojom návrhu. Svoj návrh odôvodnila tým, že dlžník je vlastníkom týchto nehnuteľnostía sťažovateľka je záložným veriteľom, ktorá začala s výkonom záložného práva označenýchnehnuteľností.   Navrhovateľka   v súčasnosti   vedie   exekučné   konanie   proti   dlžníkovina základe   notárskej   zápisnice,   v ktorej   dlžník   uznal   svoj   dlh   vyplývajúci   zo   zmenkya súhlasil   s vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice.   Navrhovateľka   zistila,   že   dlžník   akovlastník označených nehnuteľností zriadil záložné právo v prospech sťažovateľky na základezmluvy o zriadení záložného práva 19. septembra 2013 (ďalej len „záložná zmluva“), ktorouje zabezpečená pohľadávka sťažovateľky ako záložného veriteľa zo zmluvy o úvere. Dlžníkv záložnej   zmluve   súhlasil   s výkonom   záložného   práva   priamym   predajom   v prípadenesplácania poskytnutého úveru sťažovateľkou, ktorá z dôvodu nesplácania úveru aj začalas výkonom   záložného   práva.   Podľa   názoru   navrhovateľky   boli   splnené   predpoklady   nanariadenie   predbežného   opatrenia,   keďže   osvedčila   nárok,   ktorému   má   byť   poskytnutáochrana, a aj nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, ak by nedošlo k nariadeniupredbežného opatrenia. Okresný súd uznesením vyhovel návrhu navrhovateľky a zakázalnakladať   medzi   iným   aj   sťažovateľke   s   označenými   nehnuteľnosťami.   Sťažovateľkanespokojná s označeným uznesením okresného súdu podala proti nemu odvolanie, o ktoromrozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   tak,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňapotvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jejoznačené práva. Argumentuje tým, že napadnuté uznesenie je arbitrárne, pretože krajskýsúd   sa   ústavne   konformným   spôsobom   nevysporiadal   s jej   námietkami,   ktorýmispochybňovala   splnenie   podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatrenia.   Sťažovateľkatvrdí,   že   nebola   splnená   ani   jedna   z podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,pretože podľa jej názoru navrhovateľka neosvedčila svoj nárok, v tomto smere poukazovalana nedostatok uznania dlhu v notárskej zápisnici, pretože predpokladom uznania dlhu jejeho   existencia   v čase   uznania,   a tvrdila   že   navrhovateľka   sa   nestala   oprávnenýmso zmenky,   pretože   absentuje   podpis   indosanta,   preto   ak   indosament   je   neplatný,navrhovateľka vlastne nie je veriteľom pohľadávky a notárska zápisnica nie je legitímnymexekučným titulom, a to z dôvodu, že nie je možné uznať záväzok, ktorý v čase uznanianeexistoval. Sťažovateľka   ďalej spochybňovala   úspešnosť návrhu navrhovateľky vo vecisamej, totiž ak sa navrhovateľka domáha v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza(sp. zn. 6 C 178/2014) určenia neplatnosti záložnej zmluvy, nemôže byť v takomto konaníúspešná,   pretože   v zmysle   ňou   označeného   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 4 Cdo 89/2007 z 25. februára 2009 na takomto určení nie je naliehavýprávny   záujem.   Pokiaľ   ide   o bezprostredne   hroziacu   ujmu   na   strane   navrhovateľky,sťažovateľka   tvrdí,   že   ani   táto   nebola   osvedčená,   pretože   rovnaký   účel   ako   predbežnéopatrenie   by   navrhovateľka   docielila   prostredníctvom   informatívnej   poznámky   o začatísúdneho konania vo veci samej (určenie neplatnosti záložnej zmluvy, pozn.) do katastranehnuteľností. Krajský súd podľa názoru sťažovateľky interpretoval a aplikoval ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku spôsobom týkajúcim sa predbežného opatrenia nesprávne,selektívne   a excesne,   nezohľadnil   a nebral   do   úvahy   zistený   skutkový   stav   a „dospel k záveru,   ktorý   zjavne   odporuje   pravidlám   formálnej   a právnej   logiky,   porušil   princíp legality,   princíp   právnej   istoty   účastníka   konania,   pričom   vystavil   sťažovateľku nespravodlivosti sprevádzanej procesným neúspechom v konaní“.

Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje,aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva nasúdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovorunapadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vrátilvec krajskému súdu na nové konanie a zaviazal krajský súd na náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   alebonávrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bezústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   namietaná   neústavnosť,   ako   aj namietané   porušenie   právgarantovaných   dohovorom,   a   to   rozhodnutím   krajského   súdu   potvrdzujúcim   vecnúsprávnosť   prvostupňového   rozhodnutia,   ktorým   bolo   vyhovené   návrhu   navrhovateľkyna nariadenie predbežného opatrenia, smerujúceho okrem iného aj proti sťažovateľke.

Podľa   §   102   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v zneníneskorších predpisov (ďalej len „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomeryúčastníkov   alebo   zabezpečiť   dôkaz,   pretože   je   obava,   že   neskoršie   ho   nebude   možnévykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatreniealebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledkya spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77a OSP.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov civilného   procesu,ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivénásledky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosťtohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravuvzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkovpráva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitýokruh vzťahov.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúťochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktoréhoústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   doterajších   rozhodnutiach   v podobnýchsúvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadnerozhodnutím   o   zrušení   nariadeného   predbežného   opatrenia   vydaným   v rámciobčianskoprávneho   konania   môže   súd   porušiť   základné   právo   alebo   slobodu   účastníkasúdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127ods.   1   ústavy   len   vtedy,   ak   by   mu   nebolo   možné   poskytnúť   ochranu   prostredníctvomúčinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnýmisúdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miestaa postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkovnápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie   o   návrhu   na   predbežnéopatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd jevšak také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecnéhosúdu   pred   začatím   konania   alebo   v konaní   o veci   samej   (§   74   a nasl.   OSP)   (obdobneI. ÚS 46/00).   Aj   v prípade   vyhovenia   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   jegarantované   právo   dotknutého   účastníka   konania   na   konečnú,   definitívnu   ochranuposkytovanú   súdom   rozhodnutím   vo   veci   samej.   Nariadenie   predbežného   opatreniav žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranuprávam, porušenie ktorých sťažovateľka namieta.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučujeaplikovateľnosť   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   rozhodovanie   v   otázke predbežných   opatrení,pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutieApis   versus   Slovenská   republika   z 10.   1.   2000,   č.   39754/98,   v ktorom   sa   konštatovalaneaplikovateľnosť   čl.   6   dohovoru ratione   materiae v konaní   o zrušení   predbežnéhoopatrenia).

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútupredbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže samaosebe   opodstatniť   záver   o porušení   práva   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osobyvyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorémusmeruje   výrok   rozhodnutia   o   predbežnom   opatrení,   primeranú   a   efektívnu   ochranupred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počaskonania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnúa jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávaťaj prostredníctvom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom (mutatis   mutandis   II.   ÚS   37/00,I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacejčinnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadnevšak   išlo   o ojedinelé   prípady   charakterizované   výnimočnými   okolnosťami   veci.   V tejtosúvislosti   ústavný   súd   judikoval,   že   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdovo predbežných   opatreniach   môže   iba   za   predpokladu,   že   by   takýmto   rozhodnutímvšeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmispravodlivého   procesu   majúci   charakter   svojvôle   (obdobne   III.   ÚS   169/2010,III. ÚS 281/07).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdutakéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia svoj právnyzáver o osvedčení splnenia zákonných podmienok pre nariadenie navrhnutého predbežnéhoopatrenia   oprel   o zistený   skutkový   stav   a uviedol,   že „nemožno   pri   rozhodovaní o predbežnom   opatrení   posudzovať   otázky   rozhodujúce   až   pre   vec   samú,   ako   v   tomto prípade   namietaný   naliehavý   právny   záujem   na   určení   požadovanom   vo   veci   samej a nedostatky indosamentu. Rovnako pri rozhodovaní o predbežnom opatrení nebol priestor na   skúmanie   bonity   ostatných   dlžníkov   navrhovateľa   a   správa   exekútora   pre   potreby rozhodnutia o predbežnom opatrní dostatočne osvedčovala, že tu dostatok iného majetku na splnenie   dlhu   nie   je.   To   sa   napokon   javí   pravdepodobné   aj   z   informácie   o   začatí konkurzného konania voči odporcovi 1/. Čo sa týka nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy,   nie   je   možné   ju   nepovažovať   za   danú   za   situácie,   kedy   sa   už   vedie   exekúcia na vymoženie dlhu a v tom čase sú vykonávané také úkony (výkon záložného práva), ktoré majú bezpochyby dopad na umenšenie majetku dlžníka. To, že neplatnosť záložnej zmluvy, a z nej vyplývajúce neprípustnosť výkonu záložného práva ostáva do značnej miery sporná nie je v tomto prípade predbežnému opatreniu na prekážku. Výkon záložného práva je totiž odporcovi 2/ znemožnený aj v dôsledku prebiehajúceho konkurzného konania na majetok odporcu 1/, a preto ujma, ktorá nariadeným predbežným opatrením na jeho strane hrozí je minimálna.   Hrozbe   tvrdenej   a   osvedčenej   ujmy   sa   tak   predchádza   s   minimálnym negatívnym dopadom na odporcu 2/, a preto niet dôvod poistku v podobe predbežného opatrenia   v danom   prípade   odstraňovať.   Napokon   nemožno   uznať   ani   argumentáciu odporcu 2/, že účel predbežného opatrenia bolo možné dosiahnuť zápisom poznámky podľa § 159a O. s. p. Tá nie je spôsobilá zamedziť úbytku v majetkovej sfére odporcu 1/, čo je účelom nariadeného predbežného opatrenia a nie je preto prostriedkom, ktorým možno cieľ predbežného opatrenia dosiahnuť aj bez jeho nariadenia.“.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   krajským   súdom   prijatý   právny   záver vychádzaz okolností prípadu, odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno prima facie považovať ani za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, pretože sa riadne zaoberalnámietkami sťažovateľky, a úvahy uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožnopovažovať   ani   za   svojvoľné   alebo   také,   ktoré   by   boli   v rozpore   so   zmyslom   a účelompredbežného   opatrenia.   V tejto   súvislosti   je   potrebné   zdôrazniť   aj   to,   že   osvedčeniezákonných predpokladov pre potreby nariadenia predbežného opatrenia nemožno zamieňaťs požiadavkou preukázania rozhodujúcich skutočností, tak ako to je pri rozhodovaní vo vecisamej, ako to správne uviedol krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Vychádzajúcz uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil signály, ktoré by nasvedčovali tomu, žev prípade sťažovateľky rozhodnutím všeobecného súdu došlo k takému procesnému excesu,ktorý   by   zakladal   zjavný   rozpor   s princípmi   spravodlivého   procesu   majúci   charaktersvojvôle. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vecodlišný   názor   a   s   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   nesúhlasí.   Táto okolnosťtotiž sama   osebe   nemôže   spôsobiť   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   (obdobnem. m. II. ÚS 218/02, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

V danom prípade teda ústavný súd na základe uvedených zistení konštatuje, že nie jedaná jeho právomoc na prerokovanie veci sťažovateľky, pretože ochranu jej právam akoúčastníkovi konania poskytuje Občiansky súdny poriadok a občianskoprávny (všeobecný)súd v dotknutom konaní, a to prostredníctvom účinného a dostupného právneho prostriedkunápravy. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľkypre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015