znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 409/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2014 predbežne prerokoval sťažnosť Z., a. s., zastúpenej advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA   &   PARTNERS   s.   r.   o.,   Vodná   3,   Košice,   v   mene   ktorej   koná   advokát JUDr. Imrich Torma, LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne č. k. 19 Co 785/2013-106 z 31. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z., a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014 doručená   sťažnosť   Z.,   a.   s.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 19 Co 785/2013-106 z 31. januára 2014.

Sťažovateľka uvádza, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   27   C   240/2011,   v   ktorom   vystupovala   ako   navrhovateľka, podala 27. septembra 2013 na okresnom súde odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. 27 C 240/2011-86 zo 4. septembra 2013.

Sťažovateľke   bolo   18.   februára   2014   doručené   uznesenie   krajského   súdu č. k. 19 Co 785/2013-106   z   31.   januára   2014,   ktorým   tento   odvolanie   sťažovateľky odmietol.

Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že podľa názoru krajského súdu „právnemu zástupcovi sťažovateľa bol doručený rozsudok do vlastných rúk dňa 10.09.2013, v dôsledku čoho začala 15-dňová lehota na podanie odvolania plynúť od 11.09.2013 a uplynula dňom 25.09.2013“. Krajský súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol, že sťažovateľka podala „prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie elektronicky dňa 27.09.2013 a tiež poštovou prepravou   dňa   28.09.2013“,   v   dôsledku   čoho   bolo   odvolanie   sťažovateľky „podané po uplynutí lehoty na podanie odvolania, tak, ako je vymedzená v ust. § 204 ods. 1 O.s.p., z ktorého   dôvodu   odvolanie   sťažovateľa   v   súlade   s   ust.   §   218   ods.   1   písm.   a)   O.s.p. odmietol“.

Sťažovateľka poukázala tiež na nesprávnosť záverov krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka v podanom odvolaní nesprávne uviedla, že rozsudok okresného súdu jej bol doručený   12.   septembra 2013,   pretože „na   doručenke je   čitateľným   spôsobom uvedený dátum prevzatia 10.09.2013 a podľa ust. § 45 ods. 2 O.s.p. údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „pochybil, ak konštatoval vyššie uvedené skutočnosti“, a takýmto postupom odňal sťažovateľke „možnosť konať pred súdom“. Ako   dôkaz svojich   tvrdení o doručení   rozsudku   okresného súdu   sťažovateľke až 12. septembra   2013 uvádza   sťažovateľka obálku „s   podacím   číslom  ...   od odosielateľa: Okresný   súd   Trenčín,   na   ktorej   je   práve   na   chýbajúcom   mieste   doručenky,   ktorá   bola odoslaná   späť   odosielateľovi,   vyznačený   odtlačok   úradnej   pečiatky   právneho   zástupcu sťažovateľa:   DOŠLO   DŇA   12.09.2013“. Sťažovateľka   tiež   k   svojej   sťažnosti   priložila „fotokópiu výňatku z knihy doručenej pošty právneho zástupcu sťažovateľa, z ktorej vyplýva rovnaká skutočnosť, nakoľko je v nej nalepený štítok z hore uvedenej obálky s rovnakým podacím číslom... spolu s dátumom prijatia dňa 12.09.2013 a príslušnou spisovou značkou konania na prvostupňovom súde – 27 C 240/2011“.

Sťažovateľka v ďalšej sťažnostnej argumentácii dôvodila skutočnosťou, že dátum 10. september   2013   je   vyznačený   v   tej   časti   obálky,   ktorá   je   vyhradená   pre   poštovú prepravnú spoločnosť a označuje „dátum podania takejto zásielky“, a nie dátum doručenia zásielky   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky,   o   čom   svedčí   tiež   internetová   stránka Slovenskej pošty, a. s., umožňujúca „sledovanie podaných zásielok na základe podacieho číslo – v detaile zásielky podanej pod podacím číslom... je uvedené, že táto zásielka bola dňa 10.9.2013 o 09:23 hod podaná na pošte Trenčín 1,   Mierové námestie 21,   911 01 Trenčín;   dňa   12.09.2013   o   08.01   hod   bola   zásielka   prevzatá   na   doručenie;   a   dňa 12.09.2013 o 13.36 hod bola zásielka doručená adresátovi“, teda sťažovateľke.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   uzatvára,   že „zákonná   15-dňová   lehota na podanie odvolania v zmysle § 204 ods. 1 O.s.p. začala plynúť od 13.09.2013 a uplynula dňom 27.09.2013. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ nijakým spôsobom nezmeškal zákonnú lehotu a v súlade s ust. § 57 ods. 3 O.s.p. a odvolanie podal riadne a včas – elektronicky dňa   27.09.2013   a   na   poštovú   prepravu   dňa   28.09.2013,   tzn.   absentuje   tu   dôvod na odmietnutie odvolania uvedený v ust. § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p., čím nesporne bola postupom porušovateľa sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci toto rozhodnutie:

„1. Základné právo spoločnosti Z., a.s. zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 785/2013 zo dňa 31.01.2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 785/2013 zo dňa 31.01.2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti   Z.,   a.s.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100,- EUR a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €, ktoré je Krajský súd v Trenčíne   povinný   uhradiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu   –   advokátska   kancelária GRABAN,   TORMA   &   PARTNERS,   s.r.o.   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Sťažovateľka   v   odôvodnení   sťažnosti   uviedla,   že   proti   napadnutému   uzneseniu krajského súdu podala „návrh na opravu napadnutého Uznesenia, v ktorom uviedol všetky uvedené   skutočnosti,   poukázal   na   nesprávnosť   postupu   a   rozhodnutia   porušovateľa a navrhol, aby porušovateľ v súlade s § 164 Občianskeho súdneho poriadku vydal opravné uznesenie, ktorým by zrušil napadnuté uznesenie a pokračoval ďalej v odvolacom konaní“.

Ústavný   súd   dopytom   na   okresnom   súde   zistil,   že   sťažovateľka   podala   proti sťažnosťou   napadnutému   uzneseniu   dovolanie,   a   to   18.   marca   2014,   pričom   o   tomto dovolaní dosiaľ rozhodnuté nebolo.

Podľa názoru ústavného súdu má v danom prípade právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   svoje   námietky   uplatnila   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu   nie je dovolacie konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s   ním   aj   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do   rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľku   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.   1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému uzneseniu krajského súdu č. k. 19 Co 785/2013-106 z 31.   januára   2014   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).  

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia, návrh na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014