znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 409/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   S.,   Ž.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   S., Advokátska   kancelária,   Ž.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1720/1998 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2011 doručená sťažnosť B. S., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1720/1998.

Z predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala v označenom súdnom konaní ako navrhovateľka, ktorá podala okresnému súdu určovaciu žalobu.

O žalobe sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 1720/1998 zo 7. októbra   2009   tak,   že   jej   žalobu   v plnom   rozsahu   zamietol.   Sťažovateľka   napadla predmetný rozsudok okresného súdu odvolaním, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 Co 57/2010 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2010.

Sťažovateľka   ďalej   v sťažnosti   uviedla,   že   podala   aj   podnet   generálnemu prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   na   podanie mimoriadneho dovolania. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky podnet sťažovateľky vybavila prostredníctvom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) oznámením sp. zn. Kc 83/11-7 z 24. júna 2011, ktorým jej podnet odložila.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka vyjadrila názor, že postupom okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej označených práv.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Zákonné práva sťažovateľky B. S., trvale bytom: B., aby sa v konaní OS Žilina č.k. 9C/1720/1998   vec   prejednala   bez   zbytočných   prieťahov   bolo porušené.   Súd   priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade považoval za nevyhnutné poukázať na rozdielny rozsah napadnutých   práv   v odôvodnení   sťažnosti   a v jej petite,   v ktorom   sťažovateľka   navrhla vysloviť   porušenie   práva   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   bez   uvedenia príslušných článkov ústavy a dohovoru. Ústavný súd v záujme procesnej hospodárnosti aj vzhľadom na výrok tohto rozhodnutia ustálil predmet tohto konania podľa obsahu sťažnosti tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia bez toho, aby sťažovateľku vyzval na odstránenie tohto nedostatku sťažnosti.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. I. ÚS 19/00,   I.   ÚS   142/03, I. ÚS 145/03) účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu verejnej moci. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach v tomto type konania pravidelne tiež konštatuje, že ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a analogicky aj právu na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručenému   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sa poskytuje len vtedy, ak v čase jej uplatnenia porušovanie týchto práv orgánmi verejnej moci (v tomto   prípade   okresným   súdom)   ešte   trvalo   (napr.   I.   ÚS   34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označených práv, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Je   zjavné,   že   v čase   doručenia   sťažnosti   sťažovateľky   ústavnému   súdu (19. augusta 2011) už v napadnutom konaní okresného súdu nemohlo dochádzať k žiadnym prieťahom, pretože toto konanie bolo v tom čase už takmer osem mesiacov právoplatne skončené   (28.   decembra   2010),   a došlo   tak   aj   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné odmietnuť sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   však   v predmetnej   veci   poukazuje   tiež   na ustanovenie   § 53   ods.   3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po uplynutí zákonom   ustanovenej   lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože to   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom   súde   ako   kogentné   ustanovenie   neumožňuje   (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Ústavný   súd   z príloh   sťažnosti   zistil,   že   rozsudok   okresného   súdu   v napadnutom konaní   nadobudol   právoplatnosť   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co 57/2010 podľa vyznačenej doložky 28. decembra 2010. Sťažovateľka sťažnosť doručila ústavnému súdu 19. augusta 2011 (podala na poštovú prepravu 17. augusta 2011), teda zjavne   po uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty,   čo   je   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky aj ako oneskorene podanej.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pokiaľ   by   z argumentácie sťažovateľky v odôvodnení sťažnosti o vyčerpaní opravných prostriedkov podaním podnetu na   mimoriadne   dovolanie   generálnemu   prokurátorovi   malo   vyplývať,   že   sťažnosť   bola podaná včas (sťažovateľka tvrdí, že „správu o odložení som prevzala 2. 6. 2011“; toto tvrdenie je navyše v neprospech sťažovateľky zrejme nesprávne, pretože ide o oznámenie krajskej prokuratúry z 24. júna 2011), tak s touto konštrukciou v žiadnom prípade nemožno súhlasiť. Rozhodujúci je dátum právoplatného skončenia konania pred okresným súdom, ktorý   je   zároveň   aj   najneskorším   možným   momentom,   kedy   sa   sťažovateľka   mohla o namietaných prieťahoch v tomto konaní, ako o „inom zásahu“ v zmysle citovaného § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde dozvedieť.

Z uvedených dôvodov nebolo možné sťažnosť sťažovateľky prijať na ďalšie konanie, preto o nej ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku   tohto   uznesenia,   a   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   (na   priznanie   finančného zadosťučinenia) sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. september 2011