SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 408/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Žiklom, advokátska kancelária, Tichá 18, Košice,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctvapodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 15 C 146/2011zo 16. februára 2012, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.11 Co 133/2012 z 26. júna 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Cdo 434/2013 z 2. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy, právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 15 C 146/2011 zo 16. februára 2012, postupom a rozsudkomKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 133/2012 z 26. júna2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a postupom a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 434/2013 z 2. decembra 2014(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdudomáhal určenia neplatnosti uznesenia prijatého na schôdzi vlastníkov bytov v bytovomdome. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 146/2011 o žalobe sťažovateľarozhodol rozsudkom zo 16. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého stupňa“), ktorýmžalobu sťažovateľa zamietol. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podalsťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, žerozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľ nespokojný s napadnutým rozsudkompodal proti nemu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, žeho ako procesne neprípustné odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávneprávne posúdili, keď ignorovali podľa ich názoru rozhodujúce právne skutočnostina posúdenie jeho návrhu. V tejto súvislosti namietal a spochybňoval, že nebolo potrebnéžalovať všetkých vlastníkov bytov, len správcu, keďže správca ako štatutárny orgánspoločenstva vlastníkov bytov môže uplatňovať aj hmotnoprávne nároky vlastníkov bez ichsúhlasu a konať pred súdom za vlastníkov bytov. Sťažovateľ ďalej uvádza skutkové tvrdeniaa súdy, ktorými argumentuje v neprospech správnosti označených rozhodnutí súdov, ktorépovažuje za nesprávne a porušujúce jeho označené práva. Sťažovateľ využil aj možnosťpodať dovolanie proti napadnutému rozsudku, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutýmuznesením tak, že ho ako procesne neprípustné odmietol. Sťažovateľ označil aj totouznesenie najvyššieho súdu za porušujúce jeho označené práva.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súdo jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho označených právpostupom okresného súdu a rozsudkom súdu prvého stupňa, postupom a napadnutýmrozsudkom krajského súdu, ako aj postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšiekonanie. Zároveň sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 35 000 €a náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
1. Pokiaľ ide o postup a rozsudok súdu prvého stupňa, ústavný súd poukazujena princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomocústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje inýsúd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutýrozsudok okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmalna základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúťsťažovateľovi ochranu jeho práv.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti postupua rozsudku súdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
2.1 Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu predovšetkýmnamietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jehoargumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutéhorozsudku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súduje potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišnýnázor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebenemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdudospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, a právnezávery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Podľa názoruústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danomprípade sťažovateľovej žaloby nemohol vyhovieť. Jednak poukázal na to, že je tu nedostatokvecnej legitimácie, keďže sťažovateľ nežaloval všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome,ktorí tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo, ako aj vecné výhrady týkajúce sa údajnejneplatnosti uznesenia odmietol ako neopodstatnené, keď považoval napadnuté uznesenievlastníkov bytov za platné, v súlade s platným právom, pretože vlastníci v danom prípaderozhodovali o použití prostriedkov z fondu opráv na údržbu spoločnej veci – zariadenia,preto bolo v okolnostiach prípadu nevyhnutné zamietnuť žalobu sťažovateľa aj z tohtodôvodu. Ústavný súd konštatuje, že miera interpretácie dotknutých ustanovení zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytovýchpriestorov v znení neskorších predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu jeadekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybeniev ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského súdunezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označenéhozákladného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťsťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmrozsudkom krajského súdu, považujúc ho za arbitrárny, a jeho postupom, ktorý mupredchádzal, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2.2 Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolunapadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, žeoznačené práva sú právami hmotnej povahy.
Vo vzťahu k námietke porušenia týchto označených hmotných právnapadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základnýchpráv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súdsúčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnomprípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnymorgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavnýsúd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiachvšeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základnýmpredpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jehosubsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a rozsudkomkrajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej častisťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1,3 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutnýmdôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právnehocharakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
3. Sťažovateľ v neposlednom rade namietal porušenie označených práv napadnutýmuznesením najvyššieho súdu a postupom súdu, ktorý mu predchádzal. Najvyšší súdnapadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné, keďnezistil dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ani podľa § 238 OSP.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismiupravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdnyporiadok.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú§ 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudkuodvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnostidovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, žedovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až g) OSP. Dovolanie jeprípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje ústavný súd za potrebné uviesť,že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrízásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomociústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnouopravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavuktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúrysystému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárnezodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôdvyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdupri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranuoznačeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoréupravujú výkon ich právomoci.
3.1 Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postupnajvyššieho súdu v dovolacom konaní a jeho napadnuté uznesenie, ktorým odmietoldovolanie sťažovateľa, a konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberala ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími dôvodmisťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako neprípustné.Podľa názoru ústavného súdu prima facie nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho súdupovažovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá bysignalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziachposudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveruo neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumentysťažovateľa. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľa o nezákonnostia nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutýmuznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ajjeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá bysignalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnostina ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3.2 Keďže sťažovateľ zároveň napádal aj porušenie svojich práv hmotnej povahypodľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutýmpostupom a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanújudikatúru v bode 2. 2 tohto rozhodnutia, konštatuje, že bolo potrebné z rovnakých dôvodovodmietnuť aj tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich označenýchpráv hmotnej povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
4. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu, ako ajnapadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu namietal porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2a čl. 144 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z formulácie „v spojení“ a skutočnosti, že predmetnéčlánky ústavy boli aj súčasťou petitu sťažnosti, nebolo možné na ne nahliadať ako na súčasťprávnej argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti, preto v súvislosti s označenýmičlánkami ústavy ústavný súd konštatuje, že predmetné články ústavy neobsahujú žiadnezákladné práva alebo slobody, o ktorých by ústavný súd bol povolaný rozhodovať v rámcisťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015