znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 408/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Žiklom, advokátska kancelária, Tichá 18, Košice,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s   čl.   1   ods.   1,   čl.   2   ods.   2   a čl.   144   ods.   1Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctvapodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I   sp.   zn.   15   C   146/2011zo 16. februára   2012, postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.11 Co 133/2012 z 26. júna 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Cdo 434/2013 z 2. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy, právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dodatkový   protokol“) postupom a rozsudkom   Okresného súdu Košice   I (ďalej len„okresný   súd“)   sp.   zn.   15   C   146/2011   zo 16.   februára   2012, postupom   a rozsudkomKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 133/2012 z 26. júna2013   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok“)   a postupom   a uznesením   Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 434/2013 z 2. decembra 2014(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdudomáhal určenia neplatnosti uznesenia prijatého na schôdzi vlastníkov bytov v bytovomdome. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 146/2011 o žalobe sťažovateľarozhodol rozsudkom zo 16. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého stupňa“), ktorýmžalobu   sťažovateľa   zamietol.   Proti   uvedenému   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podalsťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   žerozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľ nespokojný s napadnutým rozsudkompodal proti nemu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, žeho ako procesne neprípustné odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávneprávne   posúdili,   keď   ignorovali   podľa   ich   názoru   rozhodujúce   právne   skutočnostina posúdenie jeho návrhu. V tejto súvislosti namietal a spochybňoval, že nebolo potrebnéžalovať   všetkých   vlastníkov   bytov,   len   správcu,   keďže   správca   ako   štatutárny   orgánspoločenstva vlastníkov bytov môže uplatňovať aj hmotnoprávne nároky vlastníkov bez ichsúhlasu a konať pred súdom za vlastníkov bytov. Sťažovateľ ďalej uvádza skutkové tvrdeniaa súdy, ktorými argumentuje v neprospech správnosti označených rozhodnutí súdov, ktorépovažuje za nesprávne a porušujúce jeho označené práva. Sťažovateľ využil aj možnosťpodať dovolanie proti napadnutému rozsudku, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutýmuznesením   tak,   že   ho   ako   procesne   neprípustné   odmietol.   Sťažovateľ   označil   aj   totouznesenie najvyššieho súdu za porušujúce jeho označené práva.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súdo jeho   sťažnosti   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví   porušenie   jeho   označených   právpostupom   okresného   súdu   a rozsudkom   súdu   prvého   stupňa,   postupom   a napadnutýmrozsudkom krajského súdu, ako aj postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,uvedené   rozhodnutia   všeobecných   súdov   zruší   a vec   vráti   okresnému   súdu   na   ďalšiekonanie.   Zároveň   sťažovateľ   žiadal   priznať   finančné   zadosťučinenie   v sume   35 000   €a náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

1.   Pokiaľ   ide   o postup   a rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ústavný   súd   poukazujena princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že   právomocústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje inýsúd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať   označený   napadnutýrozsudok okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmalna   základe   odvolania   krajský   súd,   ktorý   bol   oprávnený   a zároveň   povinný   poskytnúťsťažovateľovi ochranu jeho práv.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti   postupua rozsudku   súdu   prvého   stupňa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súdepre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05,IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).

2.1 Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu predovšetkýmnamietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jehoargumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutéhorozsudku.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súduje potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišnýnázor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebenemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdudospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   krajský   súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, a právnezávery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Podľa názoruústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danomprípade sťažovateľovej žaloby nemohol vyhovieť. Jednak poukázal na to, že je tu nedostatokvecnej legitimácie, keďže sťažovateľ nežaloval všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome,ktorí tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo, ako aj vecné výhrady týkajúce sa údajnejneplatnosti uznesenia odmietol ako neopodstatnené, keď považoval napadnuté uznesenievlastníkov bytov za platné, v súlade s platným právom, pretože vlastníci v danom prípaderozhodovali o použití prostriedkov z fondu opráv na údržbu spoločnej veci – zariadenia,preto   bolo   v okolnostiach   prípadu   nevyhnutné   zamietnuť   žalobu   sťažovateľa   aj   z tohtodôvodu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   miera   interpretácie   dotknutých   ustanovení   zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytovýchpriestorov v znení neskorších predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu jeadekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel   a význam   (m. m. I. ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06).   Takéto   pochybeniev ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd   v   napadnutom   rozsudku   krajského   súdunezistil.   Nesúhlas   sťažovateľa   s   obsahom   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nie   jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označenéhozákladného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťsťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmrozsudkom   krajského   súdu,   považujúc   ho   za   arbitrárny,   a jeho   postupom,   ktorý   mupredchádzal, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolunapadnutým   rozsudkom   krajského   súdu.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   žeoznačené práva sú právami hmotnej povahy.

Vo   vzťahu   k námietke   porušenia   týchto   označených   hmotných   právnapadnutým rozsudkom   krajského   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základnýchpráv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súdsúčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnomprípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnymorgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavnýsúd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v rozhodnutiachvšeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základnýmpredpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jehosubsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a rozsudkomkrajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   častisťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1,3   a 4   ústavy   a   práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   bolo   už   len   nevyhnutnýmdôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právnehocharakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

3. Sťažovateľ v neposlednom rade namietal porušenie označených práv napadnutýmuznesením   najvyššieho   súdu   a postupom   súdu,   ktorý   mu   predchádzal.   Najvyšší   súdnapadnutým   uznesením   odmietol dovolanie   sťažovateľa   ako   procesne   neprípustné,   keďnezistil dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ani podľa § 238 OSP.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97,II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranupodľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismiupravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdnyporiadok.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú§ 236   a   nasl.   OSP.   Podmienky   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   rozsudkuodvolacieho   súdu   sú   upravené   v   §   238   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnostidovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, žedovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až g) OSP. Dovolanie jeprípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2OSP.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje ústavný súd za potrebné uviesť,že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrízásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomociústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnouopravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   sústavuktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúrysystému   ochrany   ústavnosti   ďalej   vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárnezodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôdvyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto   právomoc   ústavného   súdupri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranuoznačeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoréupravujú výkon ich právomoci.

3.1   Na   základe   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   preskúmal   postupnajvyššieho   súdu   v   dovolacom   konaní   a   jeho   napadnuté   uznesenie,   ktorým   odmietoldovolanie sťažovateľa, a konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberala ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými   dovolacími   dôvodmisťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako neprípustné.Podľa názoru ústavného súdu prima facie nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho súdupovažovať   za   neodôvodnené,   pričom   zároveň   neexistuje   žiadna   skutočnosť,   ktorá   bysignalizovala   svojvoľný   postup,   resp.   svojvoľné   závery   tohto   súdu   (v medziachposudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.Za situácie,   keď   najvyšší   súd   dospel   ústavne   konformným   spôsobom   k   záveruo neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumentysťažovateľa.   Z   uvedeného   dôvodu   neobstojí   ani   námietka   sťažovateľa   o nezákonnostia nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutýmuznesením   najvyššieho   súdu,   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ajjeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   bysignalizovala   reálnu   možnosť   vyslovenia   ich   porušenia   po   prípadnom   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.2 Keďže sťažovateľ zároveň napádal aj porušenie svojich práv hmotnej povahypodľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutýmpostupom a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanújudikatúru v bode 2. 2 tohto rozhodnutia, konštatuje, že bolo potrebné z rovnakých dôvodovodmietnuť aj tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich označenýchpráv   hmotnej   povahy   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   z dôvodu   zjavnejneopodstatnenosti.

4. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu, ako ajnapadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu namietal porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2a čl. 144 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z formulácie „v spojení“ a skutočnosti, že predmetnéčlánky ústavy boli aj súčasťou petitu sťažnosti, nebolo možné na ne nahliadať ako na súčasťprávnej   argumentácie   sťažovateľa   uvedenej   v   sťažnosti,   preto   v súvislosti   s označenýmičlánkami ústavy ústavný súd konštatuje, že predmetné články ústavy neobsahujú žiadnezákladné práva alebo slobody, o ktorých by ústavný súd bol povolaný rozhodovať v rámcisťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   aj túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015