znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 408/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   T.,   U.,   U.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   K., Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 31/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2010 doručená sťažnosť M. T., U., U. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 31/2006.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v označenom trestnom konaní ako obžalovaná. Obžaloba v jej veci bola na okresnom súde podaná 13. apríla 2006. Okresný súd prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 2 T 31/2006-158 z 1. marca 2007,   ktorým   uznal   sťažovateľku   za   vinnú   zo   spáchania   prečinu   porušenia   predpisov o štátnych   technických   opatreniach   na   označenie   tovaru   formou   spolupáchateľstva. Na základe   odvolania   sťažovateľky   Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením č. k. 7 To 45/2007-172 z 30. mája 2007 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   2   T   31/2006-217   z   15.   apríla   2008   sťažovateľku oslobodil spod obžaloby. Proti tomuto rozsudku podal prokurátor odvolanie, na základe ktorého   krajský   súd   uznesením   č.   k.   7   To   90/2008-232   z   9.   októbra   2008   opätovne napadnutý   rozsudok   zrušil   v   celom   rozsahu   a   okresnému   súdu   prikázal,   aby   vec v potrebnom rozsahu prerokoval a znovu rozhodol.

Rozsudkom č. k. 2 T 31/2006-270 z 8. júla 2009 okresný súd opätovne oslobodil sťažovateľku   spod   obžaloby.   Oslobodzujúci   rozsudok   prokurátor   napadol   odvolaním. Krajský súd uznesením č. k. 7 To 106/2009-284 z 29. októbra 2009 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec opätovne vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.Sťažovateľka prostredníctvom svojho obhajcu podala prvýkrát sťažnosť na prieťahy v   konaní 27.   novembra   2007,   pričom   táto   bola   následne   vzatá   späť   ako   bezpredmetná podaním z 28. júla 2008.

V poradí druhú sťažnosť na prieťahy v konaní podala sťažovateľa prostredníctvom svojho obhajcu 8. apríla 2010, pričom v tejto namietala hlavne postup sudcu JUDr. M. S., ktorého rozsudky „Krajský súd v Košiciach už trikrát zrušil a vrátil vec, aby ju znova prejednal   a   rozhodol...“.   Podľa   názoru   sťažovateľky   opakované   zrušenie   rozsudkov okresného   súdu   krajským   súdom   v   tejto   súvislosti   potvrdzuje „odbornú   nespôsobilosť menovaného   sudcu“.   Sťažovateľka   tiež   kritizovala   neúmerne   dlhý   čas   doručovania zrušujúceho uznesenia krajského súdu č. k. 7 To 106/2009-284 z 29. októbra 2009, ktoré bolo okresnému súdu doručené 10. decembra 2009 a obhajcovi sťažovateľky až 7. apríla 2010. Predseda okresného súdu vybavil sťažnosť sťažovateľky z 8. apríla 2009 prípisom sp. zn. 1 Spr   11/2010   z   13.   apríla   2010,   v ktorom   konštatoval jej dôvodnosť.   Zároveň uviedol,   že   sa „osobitne   zaoberal   aj   otázkou   doručenia   uznesenia   Krajského   súdu v Košiciach   sp.   zn.   7   To   106/2009   zo   dňa   29.10.2009“,   pričom   zistil,   že   dĺžka   doby doručovania predmetného uznesenia obhajcovi sťažovateľky „svedčí o prieťahoch v konaní, ktoré   zapríčinil   konajúci   sudca“. V   závere   sa   predseda   okresného   súdu   sťažovateľke ospravedlnil.

Sťažovateľka je toho názoru, že „Z rozhodnutí Krajského súdu Košice je zrejme, že zákonný sudca nerešpektuje právny názor odvolacieho súdu,   čo má za následok ďalšie prieťahy   v   konaní.   Tieto   rozhodnutia   tiež   potvrdzujú   jeho   odbornú   nespôsobilosť...“. Konanie okresného súdu sťažovateľka považuje za „protiústavné a nezákonné“, a preto navrhla   vysloviť   porušenie   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   i   práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné právo M. T., trv. bytom U., U. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 2T/31/2006, porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   Michalovce   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2T/31/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. T., trv. bytom U., U., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,-EUR (slovom tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Michalovce povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Michalovce   je   povinný   uhradiť   M.   T.,   trv. bytom   U.,   U.   trovy právneho   zastúpenia   v   sume   289,74   EUR,   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR + /l 9% DPH/ 22,02 EUR a 2 režijné paušály po 6,95 EUR).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   pripomína,   že   v   takom   konaní,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   domáha vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov i práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote, považuje za účinný prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu sťažnosť podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

K   časti   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   označených   základných   práv   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 31/2006 ústavný súd zdôrazňuje stabilne ním judikovaný účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03). Takto určený účel uvedeného základného   práva   predovšetkým   určuje   ústavnému   súdu   ako   jednoznačné   kritérium na rozhodnutie   o   založení   jeho   právomoci   konštatovať   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy zistenie, či posudzované konanie pred štátnym orgánom bolo právoplatne v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ukončené. Zároveň však, berúc do úvahy ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ide aj o kritérium na posúdenie účinnosti právnych prostriedkov nápravy,   ktoré   sťažovateľ   musí   prioritne   využiť   na   to,   aby   bolo   následne   možné   jeho sťažnosť   adresovanú   ústavnému súdu   vo veci   namietaného porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy hodnotiť ako procesne prípustnú. Inými slovami, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   je ústavný   súd   povinný   skúmať,   či   sťažnosť   podľa   §   62   zákona o súdoch bola sťažovateľom využitá v čase, keď vzhľadom na procesný stav konania pred všeobecným súdom bolo možné vymedzený účel základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosťou na postup súdu dosiahnuť.

V predloženej sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv postupom   okresného   súdu,   pričom   poukázala   na   skutočnosť,   že   v   predmetnej   veci opakovane podala sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona o súdoch.

Prvá   sťažnosť   na   prieťahy   v   predmetnom   trestnom   konaní   bola   adresovaná predsedovi okresného súdu 27. novembra 2007. V tejto sťažnosti sťažovateľka namietala absolútnu nečinnosť okresného súdu v období po 26. júni 2006, keď podala odpor proti bližšie neoznačenému trestnému rozkazu. Podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd od tohto dátumu až do momentu podania sťažnosti (27. novembra 2007) nevykonal vo veci žiaden úkon, čo predstavuje nečinnosť súdu v trvaní jedného roka a piatich mesiacov.

Táto sťažnosť bola následne sťažovateľkou vzatá späť ako bezpredmetná, čo vyplýva z obsahu listu predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 26/2007 z 29. júla 2008.

Z   odôvodnenia   a   z   príloh   sťažnosti   adresovanej   sťažovateľkou   ústavnému   súdu navyše vyplýva, že okresný súd v namietanom období vo veci meritórne rozhodol, a to rozsudkom č. k. 2 T 31/2006-158 z 1. marca 2007. Tvrdenia sťažovateľky o absolútnej nečinnosti   okresného   súdu   v   období   od   26.   júna   2006   do   27.   novembra   2007   teda nezodpovedali   skutočnému   stavu.   Tiež   späťvzatie   sťažnosti   obhajcom   sťažovateľky z dôvodu jej bezpredmetnosti poukazuje na skutočnosť, že ani sťažovateľka nepovažovala postup súdu v namietanom období za taký, ktorým by došlo k zásahu do jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. totožného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S ohľadom na uvedené skutočnosti nie je možné v tomto prípade konštatovať, že by sťažovateľka účinný prostriedok nápravy podľa § 62 zákona o súdoch uplatnila účelne, a teda spôsobom, ktorý by mohol viesť k eliminácii tvrdeného zásahu do jej ústavou a dohovorom zaručených práv.

Druhá sťažnosť bola sťažovateľkou doručená predsedovi okresného súdu 8. apríla 2010,   pričom   tento   o   spôsobe   jej   vybavenia   sťažovateľku   informoval   listom   sp.   zn. 1Spr 11/2010   z   13.   apríla   2010.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   liste   konštatoval dôvodnosť   sťažnosti   sťažovateľky   a   za   vzniknuté   zbytočné   prieťahy   v   konaní   sa   jej ospravedlnil, pričom však žiadnym spôsobom nekonkretizoval konkrétne opatrenia, ktoré má v úmysle prijať na účely odstránenia zistených zbytočných prieťahov, resp. sa k ich prijatiu nezaviazal ani vo všeobecnej rovine.

Sťažovateľka sa 21. apríla 2010 obrátila so sťažnosťou na ústavný súd.

Ústavný   súd   podanie   sťažnosti   na   postup   súdu   necelé dva   týždne   pred   podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   považuje   iba   za   formálny   úkon,   ktorému   nemožno   pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať. Predseda okresného súdu totiž v takomto prípade nemal k dispozícii primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej. Takýto záver ústavný súd stabilne vedie k odmietnutiu sťažnosti ako neprípustnej (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 306/04, IV. ÚS 74/05).

Závery   ústavného   súdu   o   predčasnosti   predmetnej   sťažnosti   potvrdzuje   aj   ďalší priebeh napadnutého konania po jej doručení ústavnému súdu. Podľa zistenia ústavného súdu po vrátení súdneho spisu z krajského súdu (ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti sudcu) 24. mája 2010 bola 25. mája 2010 vec pridelená okresným súdom novému sudcovi, ktorý určil termín hlavného pojednávania na 16. august 2010 (odročené na žiadosť obhajcu sťažovateľky), ďalej na termín 27. september 2010 a 29. október 2010, čo znamená, že sťažnosť sťažovateľky adresovaná predsedovi okresného súdu splnila účel a okresný súd v súčasnosti koná vo veci plynulo a bez prieťahov.

Za týchto okolností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.

Z   dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   uplatnenými nárokmi sťažovateľky už nezaoberal.

V závere ústavný súd poznamenáva, že toto jeho rozhodnutie neznamená, že by sa sťažovateľka nemohla v budúcnosti v prípade výskytu prieťahov v napadnutom súdnom konaní na okresnom súde domáhať opätovne ochrany svojich práv sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010