znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 408/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť K. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. V. Č., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   nečinnosťou   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky   v súvislosti   s krádežou   motorového   vozidla  ...   a požadovanou náhradou škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v uvedenej veci a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2008 doručená sťažnosť K. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   nečinnosťou   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo vnútra“) v súvislosti s krádežou motorového vozidla... (ďalej len „motorové vozidlo“)   a požadovanou   náhradou   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom a nezákonným rozhodnutím ministerstva vnútra v uvedenej veci.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo 20. novembra   1993   odcudzené   jeho   motorové   vozidlo.   Vyhľadávanie   a pátranie   po páchateľovi   krádeže   bolo   bezvýsledné.   Takmer   po   piatich   rokoch,   10.   augusta   1998, príslušníci Policajného zboru odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín uvedené motorové vozidlo zaistili. Následne 21. augusta 1998 bol sťažovateľ prostredníctvom Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. vyzvaný, aby si motorové vozidlo prevzal, čo aj urobil.

Technický   stav   motorového   vozidla   bol   však   pozmenený.   Bola   zmenená   farba karosérie   vozidla   a pôvodný   dieslový   motor   bol   vymenený za „opotrebený benzínový“. Sťažovateľovi   tak   vznikli   ďalšie   administratívne   náklady   v súvislosti   so   splnením zákonných   podmienok   na   ďalšie   riadne   užívanie   motorového   vozidla,   vrátane   získania potrebných dokladov (v nadväznosti na zmeny technického stavu).

V priebehu vybavovania potrebných dokladov sťažovateľ zistil, že len pár mesiacov po krádeži, 15. apríla 1994, umožnili príslušníci Policajného zboru Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru G. (ďalej len „PZ G.“) prihlásenie uvedeného   motorového   vozidla   do   evidencie   motorových   vozidiel   v prospech   nového prevádzkovateľa (ako dovoz zo zahraničia) a vydali tomuto vozidlu nový technický preukaz s prideleným EVČ.:..., pričom podľa jeho zistení „... všetky doklady na základe ktorých bol TP vystavený sa stratili a v G. nie sú archivované...“.

Sťažovateľ   nadobudol   podozrenie,   že   v súvislosti   s vydaním   nových   dokladov a prihlásením   motorového   vozidla   do   evidencie   motorových   vozidiel   mohlo   dôjsť k spáchaniu trestného činu samotnými príslušníkmi Policajného zboru služobne zaradenými na PZ G., preto podal viacero trestných oznámení (podnetov na začatie trestného stíhania pre podozrenie zo spáchania trestného činu).

Na   základe   podnetu   sťažovateľa   zo   16.   decembra   1998   Inšpekčný   odbor   Úradu inšpekčnej služby Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky po prešetrení vec vedenú pod sp. zn. ČST: UIS–59/03–PO–99 odložil 12. marca 1999 v zmysle § 159 ods. 1 Trestného poriadku [v tom čase platného zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov, ďalej len „Trestný poriadok“]. Podnet   sťažovateľa   z 19.   septembra   2003   poverený   policajný   orgán   odboru   boja   proti korupcii   a organizovanej   kriminalite   Úradu   inšpekčnej   služby   Policajného   zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „úrad inšpekčnej služby“) uznesením sp. zn. ČST: ÚIS–100/KOK–2003 z 24. októbra 2003 odmietol podľa § 159 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania. Sťažovateľovu sťažnosť podanú proti tomuto rozhodnutiu prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry B. (ďalej len „prokurátor“) uznesením sp.   zn. Opn 7158/03 z 1. marca 2004 zamietol ako nedôvodnú. Na základe ďalšieho podnetu sťažovateľa úrad inšpekčnej služby uznesením sp. zn. ČST: ÚIS–100/KOK–2003 z 30. júna 2005 vec podozrenia z trestného činu odložil s poukazom   na   §   11   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   s tým,   že   došlo   k premlčaniu trestného stíhania vzhľadom na dobu, kedy sa skutok mal stať (15. apríla 1994), a na znaky trestného   činu,   ktoré   mohol   vykazovať.   Sťažovateľovu   sťažnosť   podanú   proti   tomuto rozhodnutiu zamietol prokurátor uznesením sp. zn. Opn 7458/03 z 12. decembra 2005 ako nedôvodnú. Uznesenie prokurátora bolo sťažovateľovi doručené 15. decembra 2005.

Sťažovateľ   podal   na   postup   policajných   orgánov   aj   niekoľko   sťažností,   ktoré prešetroval   odbor   kontroly   a vybavovania   sťažností   Úradu   kontroly   ministra   vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „odbor kontroly“) pod č. p.: ÚK–269/Sť–99, ÚK–226/S–2003,   ÚK   526/Sť–2003   a ÚK–123/Sť–2006   bez   zistenia   porušenia   zákona   zo   strany príslušníkov Policajného zboru. Posledná z označených vecí bola vybavená 16. februára 2007.

Podaním zo 4. apríla 2005 doplneným ďalším podaním zo 14. októbra 2005 uplatnil sťažovateľ voči ministerstvu vnútra nárok na náhradu škody v predmetnej veci v dôsledku nesprávneho   úradného   postupu,   resp.   nezákonného   rozhodnutia.   Ministerstvo   vnútra žiadosti   sťažovateľa   odmietlo   vyhovieť   s odôvodnením,   že   sťažovateľom   uplatňované nároky sú premlčané.

Sťažovateľ sa 25. júla 2005 obrátil na Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)   žalobou   o náhradu   škody   proti   ministerstvu   vnútra.   Okresný   súd   uznesením č.   k.   22   C   202/2005–30   z 31.   októbra   2005   sťažovateľovi   uložil,   aby   v lehote   15   dní odstránil nedostatky návrhu na začatie konania tak, že „... uvedie čoho sa presne voči odporcovi domáha tak, že uvedie presný, jasný, zrozumiteľný a vykonateľný petit a súčasne pravdivo opíše rozhodujúce skutočnosti – uvedie, či sa domáha náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 58/1969 Zb. resp. podľa zákona č. 514/2003 Z. z. buď za nesprávny úradný postup alebo za nezákonné rozhodnutie“. V neskoršom uznesení č. k. 22 C 202/2005–36 zo 6. júna 2006 okresný súd okrem iného konštatoval, že sťažovateľ „... v požadovanej 15 – dňovej lehote neodstránil vady návrhu na začatie konania, čiže neuviedol dôvody na priznanie náhrady škody, ani skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, že došlo k takej ujme, ktorá by zodpovedala výške požadovanej náhrady škody“.

Od 26. marca 2007 sa sťažovateľ opäť opakovane obracal na ministerstvo vnútra s požiadavkou na náhradu škody.

V sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   uvádza: „Podľa   čl.   127   Ústavy Slovenskej republiky podávam sťažnosť na porušovateľa mojich práv v súvislosti s krádežou môjho osobného automobilu značky... v novembri 1993 a s následnými problémami po tom, čo sa predmetný automobil 21. augusta 1998 po piatich rokoch našiel po náhodnom zistení, že pochádza z krádeže.

Vozidlo   bolo   po   piatich   rokoch   neoprávneného   užívania   značne   opotrebované   a polícia páchateľovi krádeže a falšovateľovi dokladov vydala k vozidlu,   napriek výmene motora naftového za opotrebovaný benzínový, prestriekaní farby bielej na čiernu a viditeľne prerazené číslo karosérie nové, falošné doklady. Okolnosti krádeže sa dosiaľ nevyšetrovali, ani nevyšetrili !

Po   opakovaných   požiadavkách   a   sťažnostiach   na   Ministerstvo   vnútra   SR   na nečinnosť   polície   som   na   riešenie   situácie   požiadal   o   pomoc   i   Generálnu   prokuratúru Slovenskej republiky. Žiadal som o určenie zavinenia zodpovednosti Ministerstvom vnútra SR za vzniknutú situáciu a o nahradenie spôsobenej škody mne, ako majiteľovi vozidla....

Ministersto   vnútra   SR   hrubo   porušuje   moje   právo   zaručené   Ústavou   Slovenskej republiky na odškodnenie za ukradnutie môjho motorového vozidla policajtmi, čo nikdy nevyvrátilo,   za   sfalšovanie   jeho   dokladov,   za   technickú   a   vizuálnu   premenu   vozidla   k nepoznaniu   majiteľa   a   za   čas   neoprávneného,   5   ročného   užívania   auta   dvomi   cudzími osobami bez toho, že by niekedy Ministerstvo vnútra SR túto skutočnosť vyvrátilo, alebo iba náznakom spochybnilo, že sa tak nestalo !

Nakoľko som skutočne 10 rokov robil opatrenia, aby Ministerstvo vnútra SR toto odškodnenie   vykonalo,   nenašiel   som   pochopenie,   a   preto   som   volil   vybavenie   formou občianskeho   protestu,   čo   s   celou   dokumentáciou   zasielam   na   Ústavný   súd   Slovenskej republiky.

Mám osemdesiatjeden rokov a verím, že sa dožijem toho, že Ústavný súd SR vysloví nález, že nesprávnym rozhodnutím Ministerstva vnútra SR boli porušené moje základné ústavné práva a dôjde k nahradeniu mne vzniknutej škody, ktorú vyčísľujem na 2 450 715,- Sk a ktorú chápem ako celkovú škodu, ktorú mi Ministerstvo vnútra SR spôsobilo za pätnásť rokov od doby, čo mi bolo auto ukradnuté neznámym páchateľom a desať rokov môjho vyšetrovania a dokazovania, ktoré si nikto nevšímal, nikdy nepreveroval a trvalo odmieta označiť   a   potrestať   vinníkov   z   radov   polície,   resp.   Ministerstva   vnútra   SR,   ktorí   na odcudzené   auto   vydali   nové   doklady   atak   ukradnuté   auto   zlegalizovali,   aby   mohlo   byť uvedené do cestnej prevádzky dvomi cudzími osobami.

Neverím v až takú neschopnosť vyšetrovacích orgánov, a preto nedoriešenie prípadu mohlo   byť   iba   úmyselné   !   Podčiarkujem,   že   v   prípade   sa   nevyšetrovalo,   nikdy   nič nevyšetrilo,   ale   utajovalo,   zavádzalo   aj   klamalo,   na   čo   som   opakovane   na   mnohých miestach upozorňoval a dokazoval!

...

Z   uvedených   dôvodov   navrhujem   po   preštudovaní   mnou   zaslaných   spisových materiálov, aby Ústavný súd SR po prejednaní sťažností rozhodol nasledovne :

Ministerstvo vnútra SR porušilo základné ústavné právo K. K., bytom B. za nečinnosť vo veci krádeže motorového vozidla značky... a sfalšovanie dokladov k tomuto vozidlu podľa č. 127 Ústavy Slovenskej republiky.

Ministerstvo vnútra SR je povinné nahradiť vyčíslenú škodu sťažovateľovi do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

Ministerstvo vnútra SR je povinné zaplatiť náhradu trov konania na adresu jeho právneho zástupcu... do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť sťažovateľa napriek jeho zastúpeniu kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) nespĺňa všetky náležitosti   kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 zákona o ústavnom súde, predovšetkým neobsahuje presné označenie základných práv, ktorých porušenie žiada sťažovateľ vysloviť, ako   ani   presné   označenie   konkrétneho   konania,   v ktorom   malo   dôjsť   k nečinnosti ministerstva vnútra. Napriek tomu je z jej obsahu zrejmé, že námietky sťažovateľa smerujú k skutočnosti, že vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu v súvislosti s vydaním nových dokladov a prihlásením motorového vozidla, ktoré bolo sťažovateľovi ukradnuté, do evidencie   motorových   vozidiel   mohlo   dôjsť   k spáchaniu   trestného   činu   samotnými príslušníkmi   Policajného   zboru   služobne   zaradenými   na   PZ   G.   V tejto   súvislosti   sa sťažovateľ sťažnosťou taktiež domáha uloženia povinnosti ministerstvu vnútra nahradiť mu škodu v sume 2 450 715 Sk.

Ustanovenie   čl.   127   ods.   1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu   vo vzťahu k všeobecným   súdom   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   rozhoduje   ústavný   súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v tých   prípadoch,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   (všeobecné)   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Ochrana vlastníckeho práva porušeného spôsobením majetkovej škody v dôsledku prípadného   nesprávneho   úradného   postupu   štátnych   orgánov   patrí   do   právomoci všeobecných súdov [§ 3 ods. 1 písm. a) a d), § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a § 1 až § 4, § 18 a § 26 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pokiaľ   ide   o   prípadný   nesprávny   úradný   postup   alebo   nezákonné   rozhodnutie   štátnych orgánov do 1. júla 2004].

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv v súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom alebo nezákonnými rozhodnutiami orgánov Policajného zboru, resp. ministerstva vnútra   mohol   podľa   platnej   právnej   úpravy   domáhať   priamo   pred   všeobecnými   súdmi žalobou v občianskom súdnom konaní za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, resp. zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu   štátu   alebo jeho nesprávnym úradným   postupom.   Právomoc   všeobecných   súdov poskytnúť   v tomto   smere   ochranu   sťažovateľovým   majetkovým   právam   týkajúcim   sa nároku na náhradu škody vylučuje (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o povinnosti ministerstva vnútra alebo iného orgánu štátnej   moci,   nahradiť   sťažovateľovi   škodu   spôsobenú   údajným   nezákonným   postupom alebo rozhodnutiami. Nevyužitie dostupného právneho prostriedku ochrany vlastných práv, o ktorom   prináleží   konať a rozhodnúť všeobecným   súdom,   alebo   nesplnenie   zákonných podmienok jeho uplatnenia nemožno nahrádzať sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy.

Ústavný súd z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Pokiaľ sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že ministerstvo vnútra nečinnosťou vo veci krádeže motorového vozidla a sfalšovania dokladov k tomuto vozidlu porušilo   jeho   základné   práva   (ktoré   bližšie   neoznačil),   ústavný   súd   na   základe   listín predložených   samotným   sťažovateľom   konštatuje,   že   podnety   sťažovateľa   na   začatie trestného stíhania boli preverené a vybavené ešte v období do konca roka 2005. Sťažnosti sťažovateľa na postup policajných orgánov boli prešetrené taktiež, a to odborom kontroly pod   č.   p.:   ÚK–269/Sť–99,   ÚK–226/S–2003,   ÚK   526/Sť–2003   a ÚK–123/Sť–2006. Posledná z označených vecí bola vybavená listom zo 16. februára 2007. O jeho obsahu sa sťažovateľ dozvedel najneskôr do 26. februára 2007, keď naň písomne reagoval.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   poukazuje   na §   53 ods.   3 zákona o ústavnom   súde,   podľa   ktorého možno   sťažnosť   podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu (do   základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť   v zmysle   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred   ústavným   súdom   vo   vzťahu   k tým   konaniam   alebo   rozhodnutiam   týkajúcim   sa bezprostredne veci krádeže motorového vozidla a sfalšovania dokladov k tomuto vozidlu, ktoré boli z obsahu príloh pripojených k jeho sťažnosti identifikovateľné.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2008