SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 407/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20,Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručenéhočl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky z 19. novembra 2014 v konaní sp. zn. 2 Sžf 108/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára2015 faxom doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) z 19. novembra 2014 v konaní sp. zn. 2 Sžf 108/2013.Sťažnosť bola doplnená v písomnej forme podaním doručeným ústavnému súdu 18. februára2015.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) rozsudkom č. k. 6 S 36/2012-68 zo 4. júla 2013 zamietol žalobu podanú podľa druhejhlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „OSP“), ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnostirozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)č. I/223/23979-135084/2011/991545-r zo 14. decembra 2011. Uvedením rozhodnutímžalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice I č. 695/231/75340/2011z 2. septembra 2011, ktorým sťažovateľovi podľa § 35b ods. 7 zákona Slovenskej národnejrady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územnýchfinančných orgánov v znení neskorších predpisov nebol priznaný sankčný úrokza neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacieobdobie november 1998.
Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním.
Najvyšší súd uznesením z 19. novembra 2014 v konaní sp. zn. 2 Sžf 108/2013sťažovateľovo odvolanie odmietol. Najvyšší súd totiž zistil, že rozsudok krajského súdu„bol doručený právnej zástupkyni žalobcu dňa 15.8.2013, ako to vyplýva z doručenky nachádzajúcej sa na č. l. 81 spisového materiálu krajského súdu.
Žalobca podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu osobne na Krajskom súde v Košiciach, a to dňa 2. septembra 2013, pričom lehota na podanie odvolania uplynula žalobcovi posledný pracovný deň v mesiaci august, a to dňa 30. augusta 2013 (piatok).“.
Súčasne najvyšší súd zistil, že „krajský súd jednoznačne poučil účastníkov konania o lehote na podanie odvolania v zmysle § 204 ods. 1 O. s. p.“. Z toho najvyšší súd vyvodil,že sťažovateľ podal odvolanie „po uplynutí zákonnej pätnásť dňovej lehoty“.Preto odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP odmietol bez meritórneho preskúmanianapadnutého prvostupňového rozsudku vo svetle odvolacích dôvodov.
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu skutkovo tvrdí, že „podal, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, dňa 30. 8. 2013, faxovým podaním, odvolanie proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorú dňa 2. 9. 2013 doplnil písomným podaním v podateľni Krajského súdu v Košiciach“. V nadväznosti na uvedenépotom sťažovateľ dôvodí, že v jeho veci „napriek tomu, že sťažovateľ vzniesol proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolacie námietky, ktoré, ak by ich odvolací súd uznal za dôvodné, mohli viesť k mene prvostupňového rozhodnutia.
Tým, že ich odvolací súd nepreskúmal, odmietnuc odvolanie ako oneskorené, odňal sťažovateľovi možnosť, na základe jeho odvolania preskúmať napadnuté rozhodnutia, a ak by došiel po preskúmaní napadnutého rozhodnutia k záveru, odôvodňujúcemu také rozhodnutie dosiahnuť zmenu či zrušenie napadnutého rozhodnutia.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súdvo veci samej takto nálezom rozhodol:
„Právo sťažovateľa
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Sžf/108/2013 zo dňa 19. 11. 2014 bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Sžf/108/2013 zo dňa 19. 11. 2014 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Ústavný súd 5. augusta 2015 vyžiadal od krajského súdu súdny spis sp. zn. 6 S 36/2012, ktorý mu bol doručený 12. augusta 2015.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úlohaústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektoréhoz práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či totopreskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd tedamôže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľada bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodupreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Jediná sťažovateľova námietka spočíva v kritike záveru najvyššieho súduo oneskorenosti podaného odvolania a na ňom založeného odmietavého výrokunapadnutého uznesenia z 19. novembra 2014.
Nevyhnutným predpokladom realizácie ústavného práva na súdnu ochranu je takýprejav fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorým sa domáha jej poskytnutia (návrhna začatie konania, žaloba). Preto k odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1ústavy dochádza až vtedy, ak „každý“ (a zákonom ustanoveným postupom) sa domáhalsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ale súdna ochrana mu nebola poskytnutá(I. ÚS 24/97, III. ÚS 547/2014).
Ak odvolací súd odmietne odvolanie účastníka konania ako oneskorene podané, hociz obsahu súdneho spisu vyplýva, že odvolanie bolo účinne podané včas, ide o odopretiespravodlivosti (denegatio iustitiae), pretože pochybenie v procesno-právnom hodnotenírozhodujúcich skutkových okolností má za následok, že odvolací súd nepreskúma meritórneodvolacie námietky účastníka konania.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejtočasti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona...
Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutiana súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje...
Podľa § 42 ods. 1 OSP podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,elektronickými prostriedkami alebo telefaxom... Podanie urobené telefaxom treba doplniťnajneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehotedoplnené, sa neprihliada.
Sťažovateľ v predloženej sťažnosti uviedol, že odvolanie proti rozsudku súdu prvéhostupňa podal faxom 30. augusta 2013 (piatok), teda v posledný deň odvolacej lehoty,a doplnil ho v písomnej forme podaním osobne doručeným krajskému súdu 2. septembra2013 (pondelok). K tomuto tvrdeniu však sťažovateľ žiadny dôkaz nepredložil.Z vyžiadaného súdneho spisu krajského súdu však takýto skutkový záver nevyplýva.V riadne žurnalizovanom súdnom spise sa nenachádza faxové podanie sťažovateľa, ktoréhoobsahom by bolo odvolanie proti rozsudku krajského súdu zo 4. júla 2013 a ktoré by bolokrajskému súdu doručené 30. augusta 2013. Naopak, z obsahu spisu vyplýva, že odvolaniebolo podané iba osobne v písomnej forme 2. septembra 2013.
Ústavný súd tak v súlade so záverom najvyššieho súdu považuje za preukázané,že sťažovateľ podal odvolanie proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu oneskorene.Právny názor najvyššieho súdu a z neho vychádzajúci odmietavý výrok napadnutéhouznesenia preto nesignalizuje možnosť zistenia porušenia sťažovateľových označených právpri meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti. Preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnostnom petite (návrh na zrušenienapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015