znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 407/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   advokátska   kancelária,   Štúrova   20,Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručenéhočl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky z 19. novembra 2014 v konaní sp. zn. 2 Sžf 108/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára2015 faxom doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranuzaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) z 19. novembra 2014 v konaní sp. zn. 2 Sžf 108/2013.Sťažnosť bola doplnená v písomnej forme podaním doručeným ústavnému súdu 18. februára2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) rozsudkom č. k. 6 S 36/2012-68 zo 4. júla 2013 zamietol žalobu podanú podľa druhejhlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania   zákonnostirozhodnutia   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“)č. I/223/23979-135084/2011/991545-r   zo   14.   decembra   2011.   Uvedením   rozhodnutímžalovaný   potvrdil   rozhodnutie   Daňového   úradu   Košice   I č.   695/231/75340/2011z 2. septembra 2011, ktorým sťažovateľovi podľa § 35b ods. 7 zákona Slovenskej národnejrady   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územnýchfinančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   nebol   priznaný   sankčný   úrokza neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacieobdobie november 1998.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním.

Najvyšší   súd   uznesením   z 19.   novembra   2014   v konaní   sp.   zn.   2   Sžf   108/2013sťažovateľovo odvolanie odmietol. Najvyšší súd totiž zistil, že rozsudok krajského súdu„bol   doručený   právnej   zástupkyni   žalobcu   dňa   15.8.2013,   ako   to   vyplýva   z doručenky nachádzajúcej sa na č. l. 81 spisového materiálu krajského súdu.

Žalobca podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu osobne na Krajskom súde v Košiciach, a to dňa 2. septembra 2013, pričom lehota na podanie odvolania uplynula žalobcovi posledný pracovný deň v mesiaci august, a to dňa 30. augusta 2013 (piatok).“.

Súčasne najvyšší súd zistil, že „krajský súd jednoznačne poučil účastníkov konania o lehote na podanie odvolania v zmysle § 204 ods. 1 O. s. p.“. Z toho najvyšší súd vyvodil,že   sťažovateľ   podal   odvolanie „po   uplynutí   zákonnej   pätnásť   dňovej   lehoty“.Preto odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP odmietol bez meritórneho preskúmanianapadnutého prvostupňového rozsudku vo svetle odvolacích dôvodov.

Sťažovateľ   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   skutkovo   tvrdí,   že „podal, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, dňa 30. 8. 2013, faxovým podaním, odvolanie proti   uvedenému   rozsudku   Krajského   súdu   v Košiciach,   ktorú   dňa   2.   9.   2013   doplnil písomným podaním v podateľni Krajského súdu v Košiciach“. V nadväznosti na uvedenépotom   sťažovateľ   dôvodí,   že   v jeho   veci „napriek   tomu,   že   sťažovateľ   vzniesol proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolacie námietky, ktoré, ak by ich odvolací súd uznal za dôvodné, mohli viesť k mene prvostupňového rozhodnutia.

Tým, že ich odvolací súd nepreskúmal, odmietnuc odvolanie ako oneskorené, odňal sťažovateľovi   možnosť,   na   základe   jeho   odvolania   preskúmať   napadnuté   rozhodnutia, a ak by došiel po preskúmaní napadnutého rozhodnutia k záveru, odôvodňujúcemu také rozhodnutie dosiahnuť zmenu či zrušenie napadnutého rozhodnutia.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súdvo veci samej takto nálezom rozhodol:

„Právo sťažovateľa

-   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

-   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Sžf/108/2013 zo dňa 19. 11. 2014 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Sžf/108/2013 zo dňa 19. 11. 2014 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ústavný   súd   5.   augusta   2015   vyžiadal   od   krajského   súdu   súdny   spis   sp.   zn. 6 S 36/2012, ktorý mu bol doručený 12. augusta 2015.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úlohaústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektoréhoz práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   totopreskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd tedamôže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľada bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodupreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Jediná   sťažovateľova   námietka   spočíva   v kritike   záveru   najvyššieho   súduo oneskorenosti   podaného   odvolania   a na   ňom   založeného   odmietavého   výrokunapadnutého uznesenia z 19. novembra 2014.

Nevyhnutným predpokladom realizácie ústavného práva na súdnu ochranu je takýprejav fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorým sa domáha jej poskytnutia (návrhna začatie konania, žaloba). Preto k odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1ústavy dochádza až vtedy, ak „každý“ (a zákonom ustanoveným postupom) sa domáhalsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ale súdna ochrana mu nebola poskytnutá(I. ÚS 24/97, III. ÚS 547/2014).

Ak odvolací súd odmietne odvolanie účastníka konania ako oneskorene podané, hociz obsahu súdneho spisu vyplýva, že odvolanie bolo účinne podané včas, ide o odopretiespravodlivosti   (denegatio   iustitiae),   pretože pochybenie   v procesno-právnom   hodnotenírozhodujúcich skutkových okolností má za následok, že odvolací súd nepreskúma meritórneodvolacie námietky účastníka konania.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejtočasti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona...

Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutiana súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje...

Podľa   §   42   ods.   1   OSP   podanie   možno   urobiť   písomne,   ústne   do   zápisnice,elektronickými prostriedkami alebo telefaxom... Podanie urobené telefaxom treba doplniťnajneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehotedoplnené, sa neprihliada.

Sťažovateľ v predloženej sťažnosti uviedol, že odvolanie proti rozsudku súdu prvéhostupňa   podal   faxom   30.   augusta   2013   (piatok),   teda   v posledný   deň   odvolacej   lehoty,a doplnil ho v písomnej forme podaním osobne doručeným krajskému súdu 2. septembra2013   (pondelok).   K tomuto   tvrdeniu   však   sťažovateľ   žiadny   dôkaz   nepredložil.Z vyžiadaného   súdneho   spisu   krajského   súdu   však   takýto   skutkový   záver   nevyplýva.V riadne žurnalizovanom súdnom spise sa nenachádza faxové podanie sťažovateľa, ktoréhoobsahom by bolo odvolanie proti rozsudku krajského súdu zo 4. júla 2013 a ktoré by bolokrajskému súdu doručené 30. augusta 2013. Naopak, z obsahu spisu vyplýva, že odvolaniebolo podané iba osobne v písomnej forme 2. septembra 2013.

Ústavný súd tak v súlade so záverom najvyššieho súdu považuje za preukázané,že sťažovateľ podal odvolanie proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu oneskorene.Právny   názor   najvyššieho   súdu   a z neho   vychádzajúci   odmietavý   výrok   napadnutéhouznesenia preto nesignalizuje možnosť zistenia porušenia sťažovateľových označených právpri meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti. Preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnostnom petite (návrh na zrušenienapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015