znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 407/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   Ing.   R.   L.,   a   Ing.   M.   H.,   zastúpených   advokátom JUDr. Jánom Garajom, Advokátska kancelária, Floriánova 2, Prešov, vo veci namietaného porušenia čl.   1   a čl. 2 ods.   2   v spojení s namietaným porušením   ich   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   To   7/2012 zo 16. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. R. L. vedenú pod sp. zn. Rvp 16527/2013 a sťažnosť Ing. M. H. vedenú pod sp. zn. Rvp 16528/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 407/2014.

2. Sťažnosti Ing. R. L. a Ing. M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. júna 2013 doručené sťažnosti Ing. R. L., a Ing. M. H. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia   čl.   1   a čl.   2   ods.   2   v spojení   s namietaným   porušením   ich   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 4 To/7/2012 zo 16. apríla 2013.  

Z obsahu predložených sťažností vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom Krajského súdu   v Košiciach   sp.   zn.   3   T   7/2004   z 11.   mája   2012   uznaní   vinnými   zo   spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1   a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   spáchaného v spolupáchateľstve   s ďalšími   odsúdenými,   a   to   v jednočinnom   súbehu   s pokračovacím trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods.   1 písm. a) a ods. 2 písm. a) a c) Trestného zákona, za čo im bol uložený úhrný trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov.

Predmetný rozsudok napadli sťažovatelia odvolaním, ktoré najvyšší súd rozsudkom sp.   zn.   4   To/7/2012   zo   16.   apríla   2013   zamietol   ako   nedôvodné   podľa   §   256   zákona č. 141/1961 Zb. zákon o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov.

Sťažovatelia   v sťažnosti   namietajú,   že   označeným   rozsudkom   najvyššieho   súdu došlo k porušeniu čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s porušením ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Svoje námietky sťažovatelia opierajú o túto   argumentáciu: «Porušovateľ   práv dospel   v rozsudku   zo dňa 16.04.2013,   sp.   zn.: 4To/7/2012 k záveru, že skutkové závery Krajského súdu v Košiciach v rozsudku zo dňa 11.05.2012,   sp. zn.:   3T/7/2004   sú   správne   a   v   celom   rozsahu   si   ich   osvojil.   Nemal pochybnosti o tom, že sťažovateľ a ďalší obžalovaní sa dopustili skutkov pod bodmi 1-4 napadnutého rozsudku.

Sťažovateľ má za to, že skutočnosti, z ktorých súd pri uznaní viny vychádzal nie sú podložené žiadnymi priamymi dôkazmi. Z rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 11.05.212, ktorý bol potvrdený rozsudkom porušovateľa práva zo dňa 16.04.2013 nevyplývajú žiadne dôkazy, ktoré by bez akýchkoľvek pochybností preukazovali, že by sťažovateľ predmetné skutky   spáchal   a   že   sú   trestnými   činmi.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   prvostupňový   súd v odôvodnení rozsudku len obšírnejšie popísal skutkový dej a to výsluchy svedkov, ako aj vykonané   dôkazy,   no   z   hľadiska   zmenenej   úvahy   oproti   predošlému   oslobodzujúcemu rozsudku   zo   dňa   03.02.2010   nijakým   spôsobom   bližšie   neodôvodnil,   prečo   vyhodnotil skutkovú   a   právnu   situáciu   tak,   že   uznal   sťažovateľa   vinným   na   rozdiel od predchádzajúceho oslobodzujúceho rozsudku. Takéto rozhodnutie považuje sťažovateľ za arbitrárne a poukazuje na to, že „obsahom základného práva na súdnu ochranu, podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na   rozhodnutie,   ktorého   dôvody   sú   zjavné   a   zreteľné,   pretože   práve   odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny“ (I. ÚS 117/07).»V   kontexte   uvedeného   predkladajú   sťažovatelia   v podanej   sťažnosti   podrobnú argumentáciu nadväzujúcu na skutkové okolnosti ich trestnej veci.

Sťažovatelia ako ďalší nedostatok označeného rozsudku najvyššieho súdu prezentujú absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutia, kde uvádzajú: „Okrem uvedeného sťažovateľ poukazuje   na   ďalšie   nedostatky   rozsudku   porušovateľa   práva   spočívajúce   v   jeho odôvodnení. Na verejnom zasadnutí v konaní o odvolaní dňa 16.04.2013 predložil obhajca ods. J. Š. uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn.: 7To/83/2010 zo dňa 8.12.2010, ktorým   Krajský   súd   v   Košiciach   zrušil   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II,   sp.zn.: 2T/109/2009, v ktorej sa prejednáva trestná vec proti Z. P., ktoré však porušovateľ práva vôbec nevzal vo svojom rozhodnutí do úvahy.“

Sťažovatelia   porušenie   svojich   práv   vidia   aj   v postupe   konajúcich   súdov,   ktoré pri určení výšky trestu podľa ich názoru náležite nezohľadnili okolnosť neprimeranej doby trestného konania. Sťažovatelia na tomto mieste argumentujú: „Sťažovateľ dospel k záveru, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní výrazne a neprimerane presahuje   dĺžku   konania   v   porovnateľných   veciach   je   takou   okolnosťou   prípadu,   ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného do 1. januára 2006 (§ 39 ods. 1 Tr. zák.) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 40 ods. 4 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (§ 39 ods. 3 Tr. Zák.). Krajský súd v Košiciach ako prvostupňový súd a ani porušovateľ práv sa takýmito úvahami vôbec neriadil, aj keď z obsahu spisu je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že výraznou   mierou   participoval   na   tejto   dĺžke   konania,   ktorá   je   vzhľadom   na   povahu a obtiažnosť posudzovanej trestnej veci jednoznačne neprimeraná.“

Sťažovatelia poukazujúc na celkovú dobu trvania trestného konania, ktoré podľa ich vyjadrenia trvalo takmer štrnásť rokov, formulujú aj námietku porušenia svojho základného práva na prekovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú, aby v ich veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s porušením   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1,   ako   aj   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla 2013, označený rozsudok zrušil, vrátil vec najvyššiemu súdu na nové konanie a priznal im tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1.   Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   ak   tento   zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v   súlade s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami uvedenými v bode 1 výroku tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť predložených sťažností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je teda   požiadavka   smerovania   sťažnosti   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov verejnej   moci   do základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   z princípu, podľa ktorého   sťažnosť   zohráva   aj   významnú   preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný prostriedok   slúžiaci   na to,   aby sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   že už k zásahu   došlo,   aby   sa   v porušovaní   základných   práv   ďalej   nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, III. ÚS 355/2012). Ústavný súd preto v rámci svojej rozhodovacej   činnosti   (napr.   IV. ÚS 61/03,   IV. ÚS   26/07, III.   ÚS   41/07, II.   ÚS   46/07, I. ÚS 96/07,   II.   ÚS   214/08)   prezentuje   už   ustálený   záver,   že   základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa poskytuje ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Z obsahu sťažnosti jasne vyplýva, že konanie vedené pred najvyšším súdom ako súdom   odvolacím   bolo   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (14.   júna   2013) právoplatne skončené, a to k dátumu prijatia rozsudku najvyššieho súdu, teda k 16. aprílu 2013.

Sťažovatelia sa teda so svojou sťažnosťou na ústavný súd obrátili v čase, keď už tento prostriedok nápravy nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľov   v časti   námietky porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K námietke   porušenia   čl.   1   a   čl.   2   ods.   2   ústavy   v spojení   s námietkou porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Aj keď sťažovatelia ústavný súd o uplatnení ochrany svojich práv prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania neinformovali, ústavný súd v súčinnosti s najvyšším   súdom   označenú   okolnosť   overil   a zistil,   že   sťažovatelia   podali   proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu dovolanie. Ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,   neznamená samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale až   rozhodnutie   o   ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľmi vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   uplatnených   námietkach porušenia označeného základného práva, ak je zrejmé, že sťažovatelia podali dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosti museli byť preto v tejto časti odmietnuté pre ich predčasnosť, pretože o ochrane označeného práva, ktorého porušenie namietajú (v spojení s ďalšími označenými článkami ústavy), bude vo vzťahu k rozsudku odvolacieho súdu rozhodovať súd dovolací.

Súbežné   podanie   dovolania   a   sťažnosti   na ústavnom   súde   navodzuje   situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy   konštatuje, že v prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   ESĽP z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   v   tejto   časti meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju   odmietol   ako   neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O ďalších   návrhoch   sťažovateľov   formulovaných   v sťažnostnom   petite   (zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, náhrada trov konania) a o navrhnutom odklade vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   z dôvodu   odmietnutia   sťažností nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014