znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 407/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. Ž., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B. vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   9   So/35/2012-184 z 27. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Ž. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2013 doručená   sťažnosť   P.   Ž.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre namietané   porušenie   jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   č.   k.   9 So/35/2012-184 z 27. marca 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že manželka sťažovateľa požiadala 24. júna 2007 o priznanie invalidného dôchodku. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia, B. (ďalej len   „Sociálna   poisťovňa),   z 19. septembra   2007   jej   dôchodok   nebol   priznaný,   pretože nezískala potrebný počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na invalidný dôchodok podľa § 72 ods. 1 písm. f) zákona č. 461/2003 o sociálnom poistení v znení platnom v čase rozhodovania o žiadosti (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Zmenovým rozhodnutím zo 4. marca 2009 Sociálna poisťovňa zamietla žiadosť navrhovateľky z rovnakých právnych dôvodov,   na   základe   ďalšieho   lekárskeho   posudku   však   v   ňom   zmenila   svoje predchádzajúce   rozhodnutie   v   časti   odôvodnenia.   Návrhom   z 29. októbra   2007 navrhovateľka   žiadala   o   súdne   preskúmanie   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   z   19. septembra 2007 a návrhom zo 6. apríla 2009 žiadala preskúmať aj zmenové rozhodnutie zo 4. marca 2009. V priebehu konania navrhovateľka zomrela a do konania vstúpil ako jej právny nástupca v zmysle § 118 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v spojení s § 107 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľ ako jej manžel. Krajský súd v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   rozhodnutím   č.   k.   5   Sd/8/2008-147   zo   14.   decembra   2011   potvrdil návrhom napadnuté rozhodnutia Sociálnej poisťovne a nepriznal účastníkom náhradu trov konania. Proti rozhodnutiu krajského súdu sa sťažovateľ odvolal. O opravnom prostriedku rozhodoval   najvyšší   súd,   ktorý   rozhodnutím   č.   k.   9   So/35/2012-184   z   27.   marca   2013 potvrdil   rozsudok   krajského   súdu,   keďže   ho   považoval   za   vecne   správny   a   súladný so zákonom.

Zákonodarca   zákonom   č.   449/2008   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 449/2008 Z. z.“ alebo „zákon“),   presnejšie,   jeho   ustanoveniami   nachádzajúcimi   sa   v   §   293ax,   ktoré   podľa čl. V tohto   zákona   nadobudli   účinnosť   1.   januára   2010,   umožnil   aj   fyzickej   osobe, t. j. poistencovi, ktorý v minulosti nemal nárok na invalidný dôchodok z dôvodu nezískania potrebného   počtu   rokov   dôchodkového   poistenia   a   ktorý   nesplnil   podmienky   nároku na starobný dôchodok alebo nebol mu priznaný predčasný starobný dôchodok, opätovne požiadať   Sociálnu   poisťovňu   o priznanie   invalidného   dôchodku   s tým,   že   po   splnení podmienok nároku na invalidný dôchodok bude tento priznaný poistencovi odo dňa vzniku invalidity najskôr od 1. januára 2010.

V zmysle tejto zmeny bol priznaný invalidný dôchodok aj manželke sťažovateľa.

Sťažovateľ namieta nesprávny výklad § 72 zákona o sociálnom poistení odvolávajúc sa na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 39/2011 z 2. februára 2011, v ktorom ústavný súd odmietol vysloviť neústavnosť predmetného ustanovenia, keď konštatoval, že jeho neústavné následky možno odstrániť ústavne súladným výkladom v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy.

Sťažovateľ sa domnieva, že Sociálna poisťovňa aj súdy pochybili, keď „ust. § 72 ods. 1 písm. f) zákona č. 461/2003 Z. z. aplikovali ústavne nesúladným spôsobom, čím manželke sťažovateľa upreli invalidný dôchodok, ktorý jej prináležal“.

Sťažovateľ   uvádza   na   podporu   svojho   tvrdenia   o   pochybení   Sociálnej   poisťovne a súdov tieto argumenty:

„Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. PL. ÚS 39/2011 skonštatoval možný nepriaznivý dosah ust. § 72 zákona č. 461/2003 Z. z. na práva garantované čl. 39 ods. 1 a čl. 55 ods. 1 Ústavy SR v dôsledku možnosti porušenia princípu zásluhovosti a ekvivalentnosti, vyslovil však,   že   týmto   nepriaznivým   následkom   možno   zamedziť   ústavne   súladným   výkladom v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.

Manželka   sťažovateľa   bola   zúčastnená   na   sociálnom   poistení,   a   teda   odvádzala poistné, celkovo 37 rokov. Z dôvodu, že v období, ktoré posudzovala Sociálna poisťovňa, jej chýbalo cca 2,5 roka, jej nebol priznaný invalidný dôchodok. Takáto aplikácia ust. § 72 zákona č. 461/2003 Z. z. je extrémne neústavná a porušujúca základné princípy sociálne orientovanej trhovej ekonomiky aj elementárnu spravodlivosť.

Sociálna poisťovňa, KS BA ani NS SR teda ust. § 72 zákona č. 461/2003 Z. z. aplikovali v rozpore s Ústavou SR tak, že od manželky sťažovateľa vyžadovali získanie doby poistenia   iba   v   posudzovanom   období   predchádzajúcom   podaniu   žiadosti   o   invalidný dôchodok, a nezohľadňovali celé obdobie trvania poistenia.

Uvedeným výkladom tak porušili právo manželky sťažovateľa garantované v čl. 39 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1, 2 ústavy SR, ktorého súčasťou je aj právo na ústavne súladný výklad právnych predpisov.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyniesol tento nález:

„1. Najvyšší súd SR svojim rozsudkom zo dňa 27. 03. 2013, č. k. 9 So/35/2012-184 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 03. 2013, č. k. 9 So/35/2012-184 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie,

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o neústavnosti interpretácie ustanovenia § 72 ods.   1 písm.   f) zákona o sociálnom poistení. Odvoláva sa   pritom   na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 39/2011 z 2. februára 2011.

Podľa § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení má poistenec nárok na invalidný dôchodok, ak sa stal invalidný, získal počet rokov dôchodkového poistenia uvedený v § 72 a ku   dňu   vzniku   invalidity   nespĺňa podmienky   nároku   na starobný dôchodok   alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.

Podľa § 72 ods. 1 písm. f) zákona o sociálnom poistení platného a účinného v čase, keď   manželka sťažovateľa požiadala o   priznanie invalidného dôchodku,   je počet   rokov dôchodkového poistenia na vznik nároku na invalidný dôchodok poistenca vo veku nad 28 rokov najmenej päť rokov.

Krajský   súd,   ktorý   rozhodoval   o   návrhu   manželky   sťažovateľa   o   preskúmanie rozhodnutí   Sociálnej   poisťovne,   preskúmavané   rozhodnutia   potvrdil,   keďže   považoval z vykonaného   dokazovania   za   preukázané,   že   navrhovateľka   v   rozhodujúcom   období, t. j. v období   do   vzniku   invalidity   získala   2   roky   a   37   dní   dôchodkového   poistenia, a nesplnila tak druhú podmienku na priznanie invalidného dôchodku v zmysle ustanovenia § 70   ods.   1   zákona   o   sociálnom   poistení.   Najvyšší   súd   odvolaním   napadnutý   rozsudok krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd sa vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa takto:«Navrhovateľ nespochybňoval, že jeho manželka ku dňu vzniku invalidity nesplnila podmienku potrebnej doby 5 rokov dôchodkového poistenia v posledných desiatich rokoch pred   vznikom   invalidity,   vyžadovanú   ustanovením   §   72   ods.   1   písm.   f)   zákona č. 461/2003 Z. z.,   v   znení   účinnom   do   31.   12.   2009.   Namietol,   že   Ústavný   súd   síce uznesením   z 02.   02.   2011,   č.   PL.   ÚS   39/2011-19,   odmietol   vysloviť   neústavnosť predmetného ustanovenia, avšak nie z dôvodu, že by bolo v súlade s ústavou, ale z dôvodu, že jeho neústavné následky možno odstrániť ústavne súladným výkladom v zmysle č1. 152 ods. 4 ústavy.

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (zákon č. 460/1991 Zb.) výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa § 72 ods. 1 písm. f) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2009 počet rokov dôchodkového   poistenia na vznik nároku   na   invalidný dôchodok poistenca vo veku nad 28 rokov je najmenej päť rokov.

Počet   rokov   dôchodkového   poistenia   na   vznik   nároku   na   invalidný   dôchodok   sa podľa § 72 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2009 u poistenca vo veku nad 28 rokov zisťuje z posledných desiatich rokov pred vznikom invalidity. Podľa § 109 ods. 1 písm. a) O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka vecí, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Ustanovenie § 72 ods. 1 písm. f) a ods.2 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2009 neumožňuje zisťovanie podmienky potrebnej doby dôchodkového poistenia z iného   obdobia   ako   obdobia   posledných   desiatich   rokov   pred   vznikom   invalidity. Navrhovateľom požadované skúmanie podmienky potrebnej doby, teda z celého obdobia pred vznikom invalidity, by bolo v priamom rozpore s ustanovením zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v minulosti na ústavný súd podal návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 72 ods. 1 a 2 zák. č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2009 sústavou. Tento návrh ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 39/2011-19 z 2. februára 2011 odmietol ako zjavne neopodstatnený. Vo svojom rozhodnutí uviedol: „... novela   zákona   o   sociálnom   poistení,   na   základe   ktorej   je   pre   výpočet   dávky dôchodkového   poistenia   (vrátane   invalidného   dôchodku)   rozhodné   celé   obdobie   pred vznikom nároku na dávku, nielen doba posledných desiatich rokov, odstránila pochybnosti o ústavnej konformite navrhovateľom namietaných zákonných ustanovení; inak namietaná lehota 5 rokov prima facie bez ďalšieho ani nevykazovala znaky protiústavnosti tak, ako sa to opačne domnieval najvyšší súd, pretože jej posúdenie je posúdením kontextuálnym, ktoré sa dalo vyriešiť ústavno-súladným výkladom (čl. 152 ods. 4 ústavy) všetkých podmienok potrebných na vznik nároku na invalidný dôchodok. Novela zákona o sociálnom poistení vo svojich intertemporálnych ustanoveniach (§ 293ax) upravila aj otázky vzniku nároku na invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok u osôb, ktoré nezískali invalidný dôchodok podľa právnej úpravy zákona o sociálnom poistení účinnej do 31. decembra 2009, a to tak, že „poistencovi, ktorému nevznikol nárok na invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2010 z dôvodu nezískania potrebného počtu rokov dôchodkového poistenia a ktorý nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok alebo nebol mu priznaný predčasný starobný dôchodok, S. na jeho žiadosť znovu posúdi dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav a rozhodne o nároku na invalidný dôchodok a o jeho sume podľa zákona účinného od 1. januára 2010“. Podľa ustanovenia   §   293ax   ods.   3   zákona   o   sociálnom   poistení   „počet   rokov   dôchodkového poistenia   na   vznik   nároku   na   invalidný   dôchodok   sa   zisťuje   z   obdobia   predo   dňom, od ktorého bol určený vznik invalidity po 31. decembri 2009“.... Citované ustanovenia novely   zákona   o   sociálnom   poistení   umožňujú   žalobkyni,   rovnako   aj   iným   osobám v obdobnej   situácii,   účinnú   ochranu   ňou   označených   práv   opätovným   posúdením   novej žiadosti na základe platného a účinného zákona o sociálnom poistení. Pri posudzovaní novej žiadosti už bude žalovaná posudzovať počet rokov dôchodkového poistenia počas celého obdobia, od kedy žalobkyňa vstúpila na trh práce.

Pokiaľ ústavný súd návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 72 ods. 1 písm. f) a ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2009 odmietol ako zjavne neopodstatnený, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zákonodarca zmenou úpravy   od   01.   01.   2010   nedostatok   odstránil,   je   všeobecný   súd   viazaný   názorom,   že ustanovenie § 72 ods. 1 písm. f) a ods. 2 zákona č.461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2009   nemožno   považovať   za   nesúladné   s   ústavou,   keďže   zákonodarca   novelu   zákona v ustanoveniach § 293ax zákona č. 461/2003 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2010 poskytol navrhovateľke   (v   danom   prípade   manželovi   navrhovateľky)   účinnú   ochranu   opätovným posúdením novej žiadosti, pri ktorom sa počet rokov dôchodkového poistenia bude zisťovať z celého obdobia odo dňa vstupu na pracovný trh.

Z dávkového spisu odporkyne pritom vyplýva, že navrhovateľke bol na základe novej žiadosti invalidný   dôchodok podľa § 293ax zákona č.   461/2003   Z.   z.   od 01.   01.   2010 priznaný.

Vzhľadom na   uvedené dôvody   aj   odvolací   súd   považoval rozhodnutia   odporkyne za súladné so zákonom, preto rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.»

Ústavný   súd   k   námietkam   sťažovateľa   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru uvádza,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).

Vzhľadom   na   vymedzený   rozsah   možných   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov   ústavný   súd   posúdil   to,   či   rozsudok   najvyššieho   súdu   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   je   ústavne   udržateľný,   t.   j.   či   nevykazuje znaky   svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

Ústavný súd sa zaoberal námietkou sťažovateľa o ústavne nekonformnom výklade § 72 ods. 1 písm. f) v spojení s § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení platnom v čase   rozhodovania   o   žiadosti   manželky   sťažovateľa   o   invalidný   dôchodok.   Námietka sťažovateľa smerovala proti konštatovaniu, že jeho manželka nesplnila druhú nevyhnutnú podmienku na vznik nároku, a to potrebný počet rokov dôchodkového poistenia, ktorý sa zisťuje z obdobia pred vznikom invalidity a líši sa podľa veku poistenca, ktorý dosiahol v deň   vzniku   invalidity.   V   znení   zákona   o   sociálnom   poistení,   ktorý   bol   účinný do 31. decembra 2009, sa počet rokov obdobia dôchodkového poistenia potrebný na vznik nároku na invalidný dôchodok poistenca, ktorý má viac ako 28 rokov, stanovil na najmenej päť rokov, pričom potrebný počet sa zisťoval z posledných desiatich rokov pred vznikom invalidity.

Všeobecné súdy posudzovali návrh sťažovateľky podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných   prostriedkov   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov orgánov   verejnej správy. V správnom konaní je v intenciách tohto ustanovenia (ako aj v intenciách čl. 46 ods. 2   ústavy)   správny   súd   limitovaný   vo   svojich   možnostiach   súdneho   prieskumu   – stanoveným   limitom   je   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy,   bez možnosti preskúmavania vhodnosti, správnosti, primeranosti či prípadnej nespravodlivosti platnej   a   účinnej   zákonnej   úpravy.   Najvyšší   súd   a krajský   súd   preskúmavali   aplikáciu ustanovení § 70 ods.   1 a § 72 ods.   1 písm.   f)   zákona o Sociálnom poistení sociálnou poisťovňou,   ktoré   sú   formulované   jednoznačne,   bez   možnosti   rozmanitého   výkladu   či voľnej   úvahy.   V   ich   zmysle   bolo   posúdenie   počtu   rokov   dôchodkového   poistenia jednoduchým   úkonom   zisťovania   doby   poistenia   z   posledných   desiatich   rokov   pred vznikom invalidity, v tomto prípade v období od 1. júna 1997 do 1. júna 2007.

Sťažovateľom   tvrdenú   nespravodlivosť   zákonnej   úpravy   odstránil   zákonodarca zákonom č. 449/2008 Z. z., v ktorom sa jednoznačne vysporiadal aj s dátumom vzniku invalidity   pre   osoby,   ktorým   priznal   vznik   nároku.   V   ustanovení   §   293ax   zákona o sociálnom poistení je vznik nároku určený od 1. januára 2010 bez možnosti spätného stanovenia nároku na vznik invalidného dôchodku. V tomto zmysle bol priznaný invalidný dôchodok aj manželke sťažovateľa.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   pri   posúdení   a   interpretácii   príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení konal v medziach svojej právomoci. Vychádzajúc z konkrétnych   faktov   dospel   k   logickým   záverom,   ktoré   sú   celkom   legitímne   a   právne akceptovateľné. Ústavný súd ďalej tiež poukazuje na skutočnosť, že postup a rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Preskúmaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný   postup tohto súdu,   ktorý   by nemal oporu v zákone.

Vzhľadom na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie   (i   základného   práva   na   súdnu   ochranu)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ako aj s poukazom na prezentované názory ústavného súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k.   9   So/35/2012-184   z   27.   marca   2013   ústavný   súd pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013