znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 407/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   B.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   Š., Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   16   Zm   1958/04 z 18. mája   2009   a uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Obo 70/2009 z 20. júla 2009 a sp. zn. 1 Obdo V/45/2009 z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2011 doručená sťažnosť Š. B. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Zm 1958/04 z 18. mája 2009 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 70/2009 z 20. júla 2009 a sp. zn. 1 Obdo V/45/2009 z 28. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Sťažovateľ si ako spotrebiteľ zobral úver od nebankovej spoločnosti E., s.r.o. so sídlom B. Z dôvodu nedostatku práce sťažovateľ vycestoval do zahraničia.

Medzi tým spoločnosť E. vyvolala súdne konanie a v skrátenom zmenkovom konaní č. k. 16Zm 1958/04 bol proti sťažovateľovi vydaný zmenkový platobný rozkaz. Sťažovateľ nemal   vedomosť   o   prebiehajúcom   súdnom   konaní.   Krajský   súd   v Bratislave   ustanovil sťažovateľovi   opatrovníka   vlastného   zamestnanca,   ktorý   nepodal   proti   zmenkovému platobnému rozkazu námietky.

Sťažovateľ sa prvýkrát dozvedel, že bolo voči nemu vedené súdne konanie firmou E. až   z   úkonov   exekútora   v   rámci   exekúcie   Ex   545/06   vedenej   na   základe   zmenkového platobného rozkazu Krajského súdu v Bratislave z 23.7.2004 č.k. 16 Zm 1958/04-7. Dňa 11.5.2009 sťažovateľ podal námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu spolu so žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty.

Dňa 18.5.2009 Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 16 Zm 1958/04-27 nepriznal sťažovateľovi odpustenie zmeškania lehoty. Proti uzneseniu sa sťažovateľ odvolal. Dňa 20.7.2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 6 Obo 70/2009 potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave. Sťažovateľ podal dovolanie.

Dňa 28.4.2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.l Obdo V/45/2009 nevyhovel   dovolaniu   sťažovateľa.   Uznesenie   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa doručené dňa 3.6.2011.“.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti   uvádza, že je „presvedčený,   že ak podľa súdu boli splnené   podmienky   na   opatrovníka,   tak   ustanovenie   opatrovníka   v   osobe   takmer podriadeného zamestnanca toho istého súdu sa rovná stavu, ako keby nebol ustanovený žiadny   opatrovník.   Procesné   lehoty   preto   nemohli   uplynúť   a   opravné   prostriedky sťažovateľa boli podané včas. Sťažovateľ podal námietky bezprostredne po oboznámení sa so   spisom.   Ak   súdy   odmietli   prejednať   jeho   námietky,   porušili   jeho   procesné   práva na obranu proti návrhu nebankovej spoločnosti, ktorá naviac nekonala v súlade s právom Európskej únie.“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   v   závere   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   v   článku   46   Ústavy   SR a na spravodlivé   súdne   konanie   v   článku   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z28.4.2011 č.k. Obo IObdoV/45/2009 porušené.

2.   Právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   v   článku   46   Ústavy   SR a na spravodlivé   súdne   konanie   v   článku   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20.7.2009 č.k. Obo 70/2009-33 porušené.

3.   Právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   v   článku   46   Ústavy   SR a na spravodlivé   súdne   konanie   v   článku   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd bolo uznesením, Krajského súdu z 18.5.2009 č. k. 16Zm 1958/04-27 porušené.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto závery týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahujú aj na namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Zm 1958/04 z 18. mája 2009   (ktorým   mu   nepriznal   odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   námietok   proti zmenkovému   platobnému   rozkazu),   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu sp. zn. 6 Obo 70/2009 z 20. júla 2009 (ktorým najvyšší súd potvrdil už uvedené uznesenie súdu prvého stupňa) a uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu (ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa) boli porušené jeho označené práva.

1.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 16 Zm 1958/04 z 18.   mája 2009 poukazuje na princíp   subsidiarity   zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   a   postup   súdu,   ktorý   mu   predchádzal,   bol napadnuteľný   odvolaním   ako   riadnym   opravným   prostriedkom.   Túto   možnosť   (podať odvolanie) sťažovateľ aj využil. Ochranu jeho označeným právam poskytoval v odvolacom konaní najvyšší súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu napadnuté uznesenie krajského súdu.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie označených práv uznesením krajského súdu   z 18. mája 2009, odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv aj uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 6 Obo 70/2009 z 20. júla 2009 a uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/45/2009 z 28. apríla 2011 (ktorým najvyšší súd dovolanie   sťažovateľa   odmietol),   pričom   jadrom   jeho   sťažnosti   je   námietka,   že   bol poškodený   na   svojich   procesných   právach,   pretože   opatrovník   ustanovený   súdom   bol zamestnancom   toho   istého   súdu   a   bol   úplne   pasívny.   Z   tohto   dôvodu   podľa   názoru sťažovateľa procesné lehoty preto nemohli uplynúť a opravné prostriedky sťažovateľa boli podané včas, bezprostredne potom, ako sa oboznámil so spisom. Sťažovateľ vlastne tvrdí, že najvyšší súd mu neposkytol súdnu ochranu v súlade s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí z ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň   garantuje   zachovanie   lehoty na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   aj vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

2. 1   Ústavný   súd   preto   v   zmysle   uvedeného   pristúpil   k   preskúmaniu   námietok sťažovateľa   uplatnených   vo   vzťahu   k   označenému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   ako odvolacieho súdu sp. zn. 6 Obo 70/2009 z 20. júla 2009, ktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Úloha   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ako   už   bolo   uvedené,   dôvody   a   námietky,   ktoré   viedli   sťažovateľa   k   podaniu odvolania proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako odvolacieho súdu, spočívali v tvrdení, že opatrovník ustanovený súdom bol zamestnancom toho istého súdu a bol úplne pasívny. Z tohto dôvodu podľa názoru sťažovateľa procesné lehoty preto nemohli uplynúť a opravné   prostriedky   sťažovateľa   boli   podané   včas,   bezprostredne   potom,   ako   sa oboznámil so spisom.

Najvyšší súd ako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:„Ustanoveniu   opatrovníka   súdom   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   musí predchádzať dôsledné šetrenie za účelom zistenia pobytu účastníka. V prejednávanej veci po   tom   ako   sa   súdu   prvého   stupňa   v   auguste   2004   nepodarilo   žalovanému   doručiť zmenkový platobný rozkaz na adresu, ktorú uviedol na zmenke a ktorú žalobca uviedol v návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu, vykonal šetrenie, aby zistil jeho pobyt prostredníctvom Registra obyvateľstva SR., Mestskej evidencie obyvateľstva P., Obvodného oddelenia Policajného zboru v P. a Ústrednej evidencie väzňov Bratislava.   Nový pobyt žalovaného sa súdu v roku 2004 nepodarilo zistiť. Vzhľadom na dostatočne vyčerpávajúce šetrenie o pobyte žalovaného s negatívnym dôsledkom bol daný predpoklad na ustanovenie opatrovníka, a preto súdu nemožno vytknúť, keď žalovanému podľa ust. § 29 ods. 2 O.s.p. ustanovil   opatrovníka   uznesením   24.   novembra   2004.   Zmenkový   platobný   rozkaz   bol opatrovníkovi doručený 15. apríla 2005. Následne zmenkový platobný rozkaz 19. apríla 2005 nadobudol právoplatnosť.

Podľa ustanovenia § 58 ods. l O.s.p. súd odpusti zmeškanie lehoty, ak ju účastník alebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí. Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekážky a treba s ním spojiť i zmeškaný úkon.

V zmysle citovaného ustanovenia účastník musí v návrhu na odpustenie zmeškania lehoty uviesť ospravedlniteľný dôvod a návrh musí podať spolu so zmeškaným úkonom v zákonnej lehote 15 dní po odpadnutí prekážky.

Žalovaný podal proti zmenkovému platobnému rozkazu námietky spolu s návrhom na odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   námietok.   Podanie   bolo   doručené   na   súd 11. mája   2009,   teda   viac   ako   štyri   roky   polom,   ako   sa   zmenkový   platobný   rozkaz   stal právoplatným. Dôvod, pre ktorý zmeškal lehotu na podanie námietok uviedol, že o súdnom konaní vôbec nevedel. V odvolaní znovu zopakoval, že o súdnom konaní nevedel a ďalej uviedol, že bol mimo republiky. Bližšie dôvody zmeškania úkonu nerozviedol ani v odvolaní. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   odvolací   súd   dôvod   uvádzaný   žalovaným, vzhľadom   na   neprimerane   dlhú   lehotu   zmeškania   úkonu   (4   roky),   nepovažoval za ospravedlniteľný a   rozhodnutie súdu prvého   stupňa   ako   vecne správne podľa   § 219 O.s.p. potvrdil.“

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako odvolacieho   súdu   konštatuje,   že   odôvodnenie   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o príslušné ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktoré najvyšší súd primeraným spôsobom interpetoval a aplikoval. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd zároveň reagoval aj na obranu sťažovateľa, preto ústavný súd považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti námietky porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 6 Obo 70/2009 z 20. júla 2009 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. 2   Ústavný   súd   napokon   pristúpil   aj   k   preskúmaniu   námietok   sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/45/2009 z 28. apríla 2011. Sťažovateľ podal tento mimoriadny opravný prostriedok z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP, pričom dôvody   a   námietky,   ktoré   viedli   sťažovateľa   k   podaniu   dovolania   proti   napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, boli identické s tými, ktoré sťažovateľ uvádzal už v odvolacom konaní.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „prvostupňový súd pred ustanovením   opatrovníka   vyčerpal   všetky   možnosti   zistenia   trvalého   pobytu   alebo prechodného bydliska žalovaného, no šetrenie príslušných orgánov o evidencii a pobytu obyvateľstva bolo neúspešné. Uznesenie o ustanovení opatrovníka zo dňa 24. 01. 2004 bolo vydané v súlade s ustanovením § 29 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 15. 10. 2008 tzn., že súd v rozhodnom období mohol ustanoviť za opatrovníka aj zamestnanca súdu.

Taktiež   neboli   splnené   predpoklady na odpustenie zmeškania   lehoty pre   podanie námietok   proti   vydanému   zmenkovému   rozkazu   v   zmysle   §   175   O.s.p.   Musí   sa   jednať o ospravedlniteľný   dôvod   na strane   účastníka,   prípadne   jeho   právneho zástupcu,   návrh na odpustenie zmeškania lehoty musí byť podaný do 15 dní po odpadnutí prekážky pre ktorú bol účastník alebo jeho zástupca z konania vylúčený a je potrebné pripojenie zmeškaného úkonu   k   návrhu   na   odpustenie   zmeškania   lehoty.   Skutočnosti   uvádzané   v   návrhu na odpustenie   lehoty   treba   v   konaní   preukázať.   V   spornom   prípade   neboli   splnené predpoklady   pre   odpustenie   zmeškania   lehoty   podľa   §   58   ods.   1   O.s.p.,   čo   správne skonštatovali obidva súdy. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a neuviedol relevantné dôvody zmeškania úkonu, a preto nie je daná zákonná možnosť nápravy pre zmeškanie lehoty. Za   tejto   situácie,   podľa   názoru   dovolacieho   súdu,   žalovanému   nebola   odňatá možnosť   konať   pred   súdom   do   takej   miery,   aby   to   naplnilo   podmienky   prípustnosti dovolania podľa § 237 písm f/ O.s.p.“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   dôvody,   na   ktorých   najvyšší   súd   založil   svoje rozhodnutie, sú   konkrétne a je z nich zrejmé, že najvyšší súd sa   v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal a primeraným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa.

Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu, ako aj napadnutých uznesení najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že dôvodom nevyhovenia   návrhu   sťažovateľa   na   odpustenie   zmeškania   lehoty   bola   skutočnosť, že sťažovateľ podal takýto návrh po štyroch rokoch od zmeškaného úkonu z dôvodu, že bol „mimo republiky“, pričom bližšie dôvody neuviedol ani v odvolaní, preto prvostupňový ako aj odvolací súd tento dôvod nepovažoval za ospravedlniteľný v zmysle § 58 ods. 1 OSP. Navyše, ústavný súd dodáva, že sťažovateľ ani v súdnom konaní, ani v sťažnosti samotnej neuviedol, kedy odpadla tzv. prekážka (t. j. kedy sa dozvedel o tom, že proti nemu prebehlo konanie sp. zn. 16 Zm 1958/04), čo bolo podstatné pre posúdenie úkonu z hľadiska jeho včasnosti.   Najvyšší   súd   preto   za   týchto   okolností   správne   konštatoval   nesplnenie predpokladov   pre   odpustenie   zmeškania   lehoty   podľa   §   58   ods.   1   OSP,   respektíve neunesenie   dôkazného   bremena   a   neuvedenie   relevantných   dôvodov   zmeškania   úkonu sťažovateľa, čo vyústilo do záveru najvyššieho súdu o nesplnení podmienok prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, preto dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné.

Keďže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podľa ich účelu a zmyslu rešpektujúc tak práva sťažovateľa, jeho závery uvedené v napadnutom uznesení sú celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil v napadnutom uznesení najvyššieho súdu známky arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti,   ktoré   by   mohli   signalizovať   porušenie základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   zhodnotil   právne   závery   najvyššieho   súdu   ako správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   V/45/2009   z   28.   apríla   2011   a   základným   právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   dôvodov,   ktoré   viedli   ústavný   súd   k   odmietnutiu   tejto   sťažnosti, v súvislosti   s   podstatou   dôvodov,   ktorými   sťažovateľ   argumentuje   údajnú   nezákonnosť postupov konajúcich súdov, ústavný súd bez toho, aby sa tým podrobne zaoberal, už len poznamenáva, že inštitút trvalého pobytu občanov (jeho hlásenia, odhlásenia) neslúži iba štátu   na   evidenciu   občanov,   ale   koncepciou   právnej   úpravy   poskytuje   aj   uplatnenie legitímnych pravidiel pri komunikácii štátnych orgánov s občanmi, a to aj v záujme ochrany ich práv.

Zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o trvalom pobyte“) evidentne počíta aj s takými situáciami, v akej sa ocitol sťažovateľ pri odsťahovaní sa   do   zahraničia   za   prácou,   a   preto   určuje   predovšetkým   povinnosť   občana   ohlásiť príslušnej   ohlasovni   svoj   zámer   vycestovať   do   zahraničia   na   dobu   dlhšiu   ako   90   dní (§ 9 zákona o trvalom pobyte), ďalej povinnosť občana, ktorý sa pripravuje na vycestovanie do zahraničia s cieľom trvalo žiť v zahraničí, ohlásiť skončenie trvalého pobytu ohlasovni (§ 6 ods. 1 zákona o trvalom pobyte) alebo možnosť (právo) občana žijúceho v zahraničí odhlásiť   trvalý   pobyt   prostredníctvom   príslušného   zastupiteľského   úradu   alebo splnomocneného zástupcu (§ 6 ods. 3 zákona o trvalom pobyte). Vo všetkých uvedených prípadoch je občan zároveň povinný uviesť štát a miesto pobytu v zahraničí.

V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   krajský   súd   postupoval v súlade s ustanovením   § 29 ods. 2 OSP, ak sťažovateľovi ustanovil opatrovníka, najmä keď   vyčerpal   všetky   možnosti   zistenia   trvalého   pobytu   alebo   prechodného   bydliska sťažovateľa,   no   šetrenie   príslušných   orgánov   o   evidencii   a   pobyte   obyvateľstva   bolo neúspešné.

Na druhej strane je evidentné, že samotný sťažovateľ mohol predísť tomu, aby mu všeobecný   súd   ustanovil   opatrovníka,   ak   by   si   bol   splnil   svoju   triviálnu   povinnosť vyplývajúcu z cit. ustanovení zákona o trvalom pobyte.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (priznanie náhrady trov konania a návrh na odklad vykonateľnosti zmenkového platobného rozkazu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011