znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 407/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., B., zastúpenej advokátom Mgr. Ľ. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 126/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2008   doručená   sťažnosť   M.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v   ktorej   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 126/2007 z 30. júna 2008.

Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) prebiehalo od 23. apríla 2003 konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v ktorom sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňa v prvom rade. Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5 C 101/2003   z   9.   decembra   2005   určil,   že   žalobkyne v prvom   a   druhom   rade   sú   vlastníčkami   sporných   nehnuteľností   a   žalovaný nie je ich vlastníkom.

Na základe podaného odvolania žalovaného Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   5 Co/56/2006   z   15.   februára   2007   napadnuté   rozhodnutie okresného súdu zmenil a rozhodol tak, že návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol.

Podľa sťažovateľky «Krajský súd v Žiline sa ďalej vo svojom odôvodnení žiadnym spôsobom nevysporiadal s právnym názorom Krajského súdu v Žiline, ktorý bol vyslovený v uznesení č. k. 5 Co 453/04, zo dňa 29. 9. 2005 a síce „že vzhľadom na vykonané dôkazy a na   to,   že   navrhovateľky,   resp.   ich   právni   predchodcovia   od   roku   1953   užívali a ako vlastnícky im patriace držali sporné nehnuteľnosti, pričom v užívaní a držbe ich nikto nerušil, vyvodil záver, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržali."

Vlastnícke   právo   navrhovateliek,   ktoré   bolo   určené   rozsudkom   Okresného   súdu v Ružomberku,   č. k.   5 C/101/2003   zo dňa   9. 12. 2005,   pôsobí   voči   všetkým,   čiže nie je dôležité   z   hradiska   hmotného   práva,   kto   v   spore,   vyvolanou   určovacou   žalobou vystupuje na mieste odporcu. Naliehavý záujem na určené vlastníckeho práva žalobkýň trvá, žiadnym spôsobom na pojednávaní konanom dňa 15. 7. 2007 nebol vyvrátený právny názor Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. 9. 2005 a touto problematikou sa Krajský súd v Žiline vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal, pričom ide o podstatu a predmet sporu. Zmenou   osoby   vlastníka,   ktorý   je   vedený   v   katastri   nehnuteľnosti,   ktorá   bola vyvolaná   zmluvou   o   prevode   vlastníckeho   práva   k   sporným   pozemkom,   samozrejme žalobkyne   stratili   naliehavý   právny   záujem   na   určení,   že   odporca   nie   je   vlastníkom sporných nehnuteľností.

Proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Žiline podala žalobkyňa 1 dovolanie na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky.   Dovolanie   žalobkyne   Najvyšší   súd   zamietol ako nedôvodné.

V podanom dovolaní žalobkyňa uviedla, že konaním Krajského súdu v Žiline bola odňatá   účastníkovi konania možnosť konať   pred súdom,   s čim Najvyšší súd Slovenskej republiky nesúhlasil.

V podanom dovolaní žalobkyňa uviedla, že Krajský súd v Žiline mal v zmysle § 5 ods. 1 OSP poučiť žalobkyne o ich procesnom práve, t. j. dať návrh na zmenu účastníka, pretože odporca predložil na pojednávaní zmluvu o prevode vlastníckeho práva. Krajský súd   v   Žiline   však   vyzýval   iba   ku   späťvzatiu   žaloby.   Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky,   otázka   pasívnej   legitimácie   patrí   do   oblasti   hmotného   práva s čím súhlasíme, t. j. kritéria podľa ktorých niekto môže byť účastníkom súdneho konania. Teda   ak   by   tieto   podmienky   splnené   neboli,   t.   j.   kritéria   za   ktorých   niekto   môže   byť účastníkom súdneho konania, súd by mohol takýto návrh zamietnuť. Avšak v tomto prípade, išlo o procesné právo účastníka navrhnúť zmenu na strane odporcu,   a nie o poučenie materiálnej podstaty takéhoto návrhu podľa hmotného práva. O takomto procesnom práve, t. j. práve navrhnúť zmenu/zámenu na strane odporcu, mal Krajský súd žalobkyne poučiť, pretože neboli zastúpené advokátom.

Ďalej   sa   Najvyšší   súd   nevenoval   otázke,   prečo   Krajský   súd   v   Žiline   neodročil pojednávanie.   Zmluva   o   prevode   sporných   nehnuteľností   bola   doručená   súdu aj žalobkyniam   na   pojednávaní   konanom   dňa   15. 2. 2007,   čím   bola   žalobkyniam znemožnená príprava k tomuto pre súd závažnému dokumentu (predsa iba na jeho základe bola zamietnutá žaloba). OSP stanovuje lehotu na prípravu na pojednávanie minimálne päť dní. Krajský súd pojednávanie neodročil a Najvyšší súd sa touto otázkou nezaoberal. Je   potrebné   podčiarknuť,   že   z   hľadiska   hmotného   práva   patrí   vlastnícke   právo žalobkyniam,   vydržali   vlastnícke   právo,   čo   bolo   potvrdené   rozsudkom   Okresného   súdu v Ružomberku zo dňa 9. 12. 2005 č. k. 5 C 101/2003, a táto skutočnosť nebola do dnešného dňa vyvrátená...»

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

1. Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20 Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 2 Cdo 126/2007, zo dňa 30. 06. 2008, a konaním, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené.

2. Zrušuje   sa   v   celom   rozsahu   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, spis. zn. 2 Cdo 126/2007, zo dňa 30. 06. 2008, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokáta Mgr. Ľ. K.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03).

1. Porušenie   svojich   označených   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru   vidí   sťažovateľka   v   tom,   že   najvyšší   súd   jej   odmietnutím   dovolania   odňal možnosť   konať   pred   súdom,   nezaoberal   sa   podstatnými   otázkami   sporu   napriek   tomu, že prvostupňový   súd   určil,   že   je   vlastníčkou   sporných   nehnuteľností,   a   taktiež   v   tom, že nepreskúmal   postup   krajského   súdu,   ktorý   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   iba   tým, že žalovaný nebol v spore pasívne legitimovaným účastníkom konania. Podľa nej nedodržal lehotu   na   prípravu   pojednávania   a   nedostatočne   poučil   sťažovateľku   o   jej   právach. Rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa nej preto „arbitrárne a zjavne neopodstatnené“.

Ústavný súd z príloh k sťažnosti zistil, že v dovolaní z 11. mája 2007 podanom proti rozhodnutiu   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   opierala   sťažovateľka   prípustnosť dovolania o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a o ustanovenie   §   238   ods.   1 OSP.   Odňatie možnosti   konať pred   súdom   videla v tom, že krajský súd sa vôbec nezaoberal podstatou sporu a porušil podľa nej ustanovenia § 5 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 2 a § 119 ods. 1 OSP.

Dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP je podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov daný vtedy, ak súd svojím postupom znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných   práv,   ktoré   mu   zákon   priznáva.   O   vadu   v   zmysle   tohto   ustanovenia ide len vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup prejavil v priebehu konania (nemusel sa však aj pri rozhodovaní).

Podľa   § 5   ods. 1   OSP   súdy   poskytujú   pri   plnení   svojich   úloh   účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach. Podľa ods. 2 súdy povinnosť podľa odseku 1 nemajú, ak je účastník v občianskom súdnom konaní zastúpený advokátom (sťažovateľka bola v konaní pred krajským súdom zastúpená právnou zástupkyňou).

Podľa   § 92 ods.   1 OSP na návrh účastníka môže súd pripustiť,   aby do konania pristúpil   ďalší   účastník.   Súhlas   toho,   kto   má   takto   do   konania   vstúpiť,   je   potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa.

Podľa § 92 ods. 2 OSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže   navrhovateľ   alebo   ten,   na   koho   boli   tieto   práva   alebo   povinnosti   prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

Podľa § 119 ods. 1 OSP pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Podľa § 216 ods. 1 OSP ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a § 98 pre odvolacie konanie neplatia.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi   konania   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred súdom.

Podľa § 238 ods. 1 OSP dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Ústavný   súd   zistil,   že v   konaní   o   žalobe   o   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 101/2003 z 9. decembra 2005 určil, že žalobkyne „v prvom a druhom rade sú vlastníčkami sporných nehnuteľností a žalovaný nie je ich vlastníkom“.

Na   základe   podaného   odvolania   žalovaného   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 5 Co/56/2006 z 15. februára 2007 napadnuté rozhodnutie okresného súdu zmenil a rozhodol tak, že návrh sťažovateľky (ako žalobkyne v prvom rade) v celom rozsahu zamietol.

V konaní pred odvolacím súdom bola sťažovateľka oboznámená s kúpnou zmluvou o prevode   vlastníckeho   práva,   ktorým   žalovaný   previedol   nehnuteľnosti   na   právneho predchodcu žalovaného. Preto právna zástupkyňa sťažovateľky navrhla, aby odvolací súd pripustil pristúpenie do konania ďalšieho účastníka na strane žalovaného. Tomuto návrhu však odvolací súd nevyhovel, a to „s prihliadnutím na ust. § 216 O. s. p. Podľa tohto zákonného ustanovenia, ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a § 98 pre odvolacie konanie neplatia...   Vzhľadom   na   nepripustenie   pristúpenia   ďalšieho   odporcu   do   konania   zostal účastníkom konania pôvodný odporca - Ing. A. G... ktorý vzhľadom na uzavretú kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 1. 2. 2007, zavkladovanú pod č... a LV,   vydaný   Správou   katastra   v   R.   dňa   14. 2. 2007,   už   nie   je   vlastníkom   sporných nehnuteľností. Z toho dôvodu nie je v spore pasívne legitimovaným účastníkom konania a rozsudok   okresného   súdu   z   toho   dôvodu   musel   byť   zmenený   a   žaloba...   voči   nemu zamietnutá...“.

Proti   rozsudku   krajského súdu   podala sťažovateľka   dovolanie,   v   ktorom   napadla procesný postup krajského súdu z dôvodu porušenia niektorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 2, § 3, § 5 ods. 1, § 24, § 92 ods. 2 a § 119 ods. 1).

O   podanom   dovolaní   najvyšší   súd   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   2   Cdo   126/2007 z 30. júna   2008.   Svoje   rozhodnutie   vo   vzťahu   k   uplatneným   dôvodom   sťažovateľky odôvodnil okrem iného takto:

„Žalobkyňa 1) v podanom dovolaní namietala porušenie ustanovení § 2, 3 a 5 ods. 1 O. s. p. (tzv. poučovaciu povinnosť súdu) s tým, že súd mal žalobkyne poučiť o tom, že podľa §   92   ods.   2   O. s. p.   je   možné   navrhnúť,   aby   do   konania   vstúpil   namiesto   doterajšieho účastníka ten, na koho boli práva prevedené alebo na koho prešli, prípadne mal odvolací súd pojednávanie odročiť a keďže konajúci súd tak neurobil, žalobkyniam odňal možnosť konať pred súdom. K námietkam žalobkyne 1) je potrebné uviesť, že v Občianskom súdnom konaní sú účastníkmi konania navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný), alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje (§ 90 O. s. p.) a v konaní, ktoré možno začať i bez návrhu aj tí o právach a povinnostiach ktorých sa má konať (§ 94 ods. 1 O. s. p.). V sporovom konaní je účastníkom konania ten, kto podal návrh na začatie konania na súde, t. j. žalobca a ten koho žalobca označil v žalobe za žalovaného (§ 79 ods. 1 O. s. p.). Pokiaľ žalobca nesprávne určí okruh účastníkov na strane žalovanej,   súd nemá v zmysle § 5 O.   s. p. povinnosť žalobcu o tomto nedostatku poučiť, keďže nejde o poučenie o procesných právach a povinnostiach účastníkov, ale by išlo o poučenie hmotnoprávne. Poučenie žalobcu o tom, koho by podľa hmotného práva mal žalovať totiž presahuje poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O. s. p. a je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. Je bezvýznamné, že podľa hmotného práva by právo malo byť uplatnené proti niekomu inému, než proti označenému žalovanému.   V   tomto   prípade   ide   totiž už o   otázku   tzv.   vecnej legitimácie (aktívnej,   ak   sa   týka   žalobcu,   pasívnej,   ak   sa   týka   žalovaného),   ktorá   je   predmetom dokazovania a ktorej nedostatok je dôvodom pre zamietnutie žaloby. Na základe uvedeného potom   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   konanie   odvolacieho   súdu   nie   je   postihnuté žalobkyňou 1) vytýkanou vadou uvedenou v § 237 písm. f) O. s. p.

Inou   vadou   konania,   na   ktorú   musí   dovolací   súd   prihliadnuť   aj   vtedy ak nie je v dovolaní   namietaná,   je   procesná   vada,   ktorá   na   rozdiel   od   vád   taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v Občianskom   súdnom   konaní.   Dovolateľka   namietala,   že   odvolací   súd   napriek   návrhu žalobkýň uznesením pripustiť, aby do konania namiesto doterajšieho odporcu Ing. A. G... vstúpil   A.   G.,   bytom   H.,   takúto   zmenu   na   strane   žalovaného   nepripustil.   Zo   zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 15. 2. 2007 je zrejmé, že na tomto pojednávaní bola oboznámená kúpna zmluva uzavretá medzi Ing. A. G. (odporcom v predmetnej veci) a A.   G.   (právnym   predchodcom   terajšieho   žalovaného),   ktorou   došlo   k   spätnej   kúpnej zmluve, na základe ktorej opätovne sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností A. G. Vklad predmetnej   zmluvy   bol   povolený   12. 2. 2007   Správnou   katastra   v   R.   Zástupkyňa žalobkyne 1)   na   tomto   pojednávaní   navrhla   pripustiť   do   konania   ďalšieho   žalovaného menom A. G., rod. G., bytom H. Takýto návrh bol uznesením zamietnutý. Žalobkyňa 1) trvala na tom, aby sa vo veci konalo (s terajším žalovaným) a žiadala, aby rozsudok súdu prvého stupňa bol potvrdený. Z obsahu predmetnej zápisnice je teda zrejmé, že tvrdenia žalobkyne   1)   v   dovolaní   sa   nezakladajú   na   pravde   a   konanie   odvolacieho   súdu nie je postihnuté inou vadou konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p. Dovolateľka   nenamietala,   že   zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.].

Z   uvedeného   vyplýva,   že   rozsudok   odvolacieho   súdu   bol   z   hľadiska   uplatnených dovolacích dôvodov správny. Pretože nebolo zistené, že by rozsudok odvolacieho súdu bol postihnutý vadou uvedenou v § 237 O. s. p., či tzv. inou vadou konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 1 písm. b) O. s. p., ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne 1) podľa § 243b ods. 1 časť vety pod bodkočiarkou O. s. p. zamietol...“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu, pokiaľ   ide   o   danosť   dovolacieho   dôvodu   zakotveného   v   §   237   písm.   f)   OSP,   nie   je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu totiž najvyšší súd správne posúdil ako také, ktoré netrpí zmätočnosťou z uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, a keďže iný dôvod procesnej prípustnosti podľa § 237 a § 239 OSP v sťažovateľkinom prípade nebol daný, dovolací súd jej dovolanie zamietol.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namietala, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy (označila ho ako právo na spravodlivé súdne konanie). Uvedený   článok   však   v   sebe   inkorporuje   viacero   konkrétnych   práv   prislúchajúcich účastníkovi konania. Ide o verejný charakter súdneho procesu, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, právo byť prítomný pri prerokovaní svojej veci a právo vyjadriť sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   V   odôvodnení   podanej   sťažnosti   sťažovateľka nenamietala existenciu zbytočných prieťahov v konaní najvyššieho súdu (či krajského súdu) a   taktiež   voči   postupu   konajúcich   súdov   nenamietala   odopretie   práva   na   vyjadrenie sa k vykonávaným dôkazom. Takisto ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce porušenie   zásady   verejnosti   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   alebo   porušenie   práva sťažovateľky byť prítomný na pojednávaniach súdov a zúčastňovať sa tých   procesných úkonov, pri ktorých jej to Občiansky súdny poriadok umožňuje.

Keďže   sťažovateľka   priamo   nenamietala   porušenie   ani   jedného   z   týchto   práv uvedených v čl. 48 ods. 2 ústavy a táto okolnosť nevyplýva ani z odôvodnenia jej sťažnosti, považuje ústavný súd i túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

3. Čo sa týka namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd podotýka, že „... zásadne nie je možné, aby bol všeobecný súd považovaný za primárneho porušovateľa práva vlastniť a pokojne užívať majetok   iba z dôvodu,   že do   jeho právomoci   patrí   rozhodovanie   o   veciach   súvisiacich so súdnou ochranou vlastníka (sťažovateľky)...“ Všeobecný súd by mohol byť len vtedy porušovateľom   tohto   práva   hmotného   obsahu,   ak   by   postupoval   v   konaní   tak, že by to znamenalo   porušenie   ústavných   princípov   spravodlivého   procesu,   čo   v   danom prípade však zistené nebolo.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2008