znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 406/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/112/2013-142 z 5. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013 doručená sťažnosť J. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co/112/2013-142 z 5. apríla 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva + PO proti odporcom 1/ A., a. s., so sídlom T. a 2/ O., s. r. o. so sídlom T.

Žalobca   sa   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Námestovo   pod   sp.   zn. 8 C 210/2012 domáhal zdržania sa zásahov do vlastníckeho práva...

Žalovaný   1/   však   využíva   všetky   nehnuteľnosti   v   plnom   rozsahu,   hoci   nájomnú zmluvu uzavrel len s jediným spoluvlastníkom.

Žalovaný   2/   je   prevádzkovateľom   lyžiarskeho   strediska   S.,   pričom   túto   činnosť realizuje na všetkých nehnuteľnostiach, špecifikovaných v prvom bode, teda okrem iného i na   nehnuteľnostiach,   ktoré   sú   vo výlučnom   vlastníctve   žalobcu.   Na   predmetných nehnuteľnostiach boli realizované stavby, resp. stavebné úpravy a bol na nich umiestnený zasnežovací systém.

Žalobca   pritom   neuzavrel   žiadnu   nájomnú   zmluvu,   týkajúcu   sa   predmetných nehnuteľností,   ani   neudelil   súhlas   na   ich   využívanie   na   prevádzkovanie   lyžiarskeho strediska, či na iné komerčné účely. Žiadny súhlas na využívanie týchto pozemkov neudelili ani predchádzajúci vlastníci, ktorí žalobcovi tieto nehnuteľnosti scudzili, o čom svedčia ich písomné potvrdenia, ktoré pripájame v prílohe.

Žalobca zaslal dňa 17. 12. 2012 žalovaným doporučené listy - výzvu na bezodkladné upustenie od neoprávneného užívania pozemkov a na zahájenie vzájomného rokovania. Táto   výzva   bola   žalovaným   zaslaná   aj   prostredníctvom   e-mailu   a   do   dispozičnej   sféry žalovaných sa dostala dňa 20. 12. 2012. Žalovaní však na predmetnú výzvu do dnešného dňa nijakým spôsobom nereagovali.

Súčasne   s   podaním   žaloby   navrhovateľ   navrhol   aj   nariadenie   predbežného opatrenia,   ktorým   súd   uloží   odporcovi   1/   a   2/   povinnosť   zdržať   sa   užívania   vyššie uvedených nehnuteľnosti formou prevádzkovania lyžiarskeho vleku a vykonávania iných zimných   športov   a   vykonávania   akýchkoľvek   iných   činností   na   predmetných nehnuteľnostiach.

Žalovaní 1/ a 2/ podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 07. 01. 2013 vzájomný návrh, v ktorom argumentovali tým, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na vydaní predbežného opatrenia ani bezprostredne hroziacu ujmu na jeho právach, ďalej   uvádzajú,   že   žalovaní   1/   a   2/   žiadnym   spôsobom   nezasahujú   do   pozemkov v spoluvlastníctve a vlastníctve žalobcu. Uvedené tvrdenie je nepravdivé a zavádzajúce, nemajúce podklad v skutkovom stave. Zo satelitnej mapy, na ktorej sú zachytené zjazdové dráhy a vyznačená poloha pozemkov vo vlastníctve resp. spoluvlastníctve žalobcu je ale evidentné,   že   žalovaní   prevádzkou   lyžiarskeho   strediska   priamo   zasahujú   do   pozemkov v spoluvlastníctve a vlastníctve žalobcu. Rovnako žalovaní 1/ a 2/ navrhovali nariadenie predbežného   opatrenia,   ktorým   súd   uloží   žalobcovi   povinnosť   zdržať   sa   zásahov do zjazdovej   dráhy   č.   3   a   4   lyžiarskeho   strediska   S.   budovaním   akýchkoľvek   zábran, navážania a uskladňovania akéhokoľvek materiálu na sporných nehnuteľnostiach... Súd prvého stupňa návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia nevyhovel, v odôvodnení uznesenia uviedol, že návrh žalobcu nie je dôvodný a súčasne vyhovel návrhu žalovaných 1/ a 2/ na vydanie predbežného opatrenia.

Proti tomuto uzneseniu sa žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolal... Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Žiline rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil   s   odôvodnením,   že   okresný   súd   v   rozsahu   zodpovedajúcemu   právnej   úprave predbežného opatrenia zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci a dospel k správnemu právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil...“

Sťažovateľ podaním zo 14. augusta 2013, ktorým doplnil svoju sťažnosť, uviedol: „Sťažovateľ, ako vlastník alebo spoluvlastník sporných nehnuteľnosti, na ktoré sa vydané predbežné opatrenie vzťahuje, nikdy neuzavrel nájomnú zmluvu so žalovanými 1/ a 2/ z pôvodného konania vedeného na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 8 C/210/2012 a na Krajskom súde Žilina pod sp. zn. 5 Co/112/2013. Sťažovateľ rovnako nikdy neudelil súhlas na využívanie sporných pozemkov na prevádzkovanie lyžiarskeho strediska, či na iné komerčné účely...

Dôkazom, že odporca 1/ a 2/ využívajú sporné pozemky bez právneho titulu je aj tá skutočnosť, že zo strany odporcov bol vypracovaný a sťažovateľovi zaslaný, návrh nájomnej zmluvy na tieto pozemky. Nakoľko ale podmienky, navrhované odporcom 1/ a 2/, boli pre sťažovateľa absolútne neprijateľné, je pochopiteľné, že takýto návrh neakceptoval...“

Sťažovateľ preto vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/112/2013-142 zo dňa 05. 04. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 Ústavy SR, spočívajúci v práve každého vlastniť majetok, podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúci v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5   Co/112/2013-142   zo   dňa   05.   04.   2013,   ktorým   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu Námestovo   sp.   zn.   8   C/210/2012-125   zo   dňa   25.   01.   2013   o   návrhu   navrhovateľa a odporcov 1/ a 2/ na nariadenie predbežného opatrenia a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3.   Zároveň   sťažovateľ   žiada priznať náhradu trov právneho   zastúpenia vo výške 331,12 € a túto poukázať na účet jej právneho zástupcu...“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Predmetom   sťažnosti   (vychádzajúc   z   petitu   sťažnosti)   je   namietané   porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa (ktorým prvostupňový súd zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia a nariadil predbežné opatrenie navrhované žalovaným 1 a 2).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V danom prípade je týmto   zákonom   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Podľa   §   102   ods.   1   OSP   ak   treba   po   začatí   konania   dočasne   upraviť   pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov   civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta a postavenia predbežného opatrenia, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie, resp. o návrhu   na   zrušenie   nariadeného   predbežného   opatrenia   možno   považovať   za   súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP; obdobne I. ÚS 46/00).

V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne poznamenať, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať   do   rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho   ide   o   rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a   povinností   účastníkov   konania   nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho nariadenie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdu o predbežných   opatreniach   iba   za   predpokladu,   že   by   takým   rozhodnutím   došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (obdobne III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).

V   konaní   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musia   byť   taktiež rešpektované   minimálne   požiadavky   zodpovedajúce   princípom   spravodlivého   procesu, resp. základnému   právu   na   súdnu   ochranu.   Rozhodnutie   o   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   musí   mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť   najmä   náležite   odôvodnené.   Súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný   súd   poukazuje   ďalej   na   to,   že   všeobecný   súd   predbežným   opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu   tomu,   kto   sa   vydania   predbežného   opatrenia   domáha,   ale   v   rámci   ústavných pravidiel   tiež   tomu,   proti   komu   návrh   smeruje.   Predbežné   opatrenia   s   ohľadom   na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo   rozhodnutia   o   nich   nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu (obdobne III. ÚS 309/2012).

Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   v   zmysle   zásad   upravených   v   §   212   OSP preskúmal   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu   spolu   s   konaním,   ktoré   mu predchádzalo, a rozhodol tak, že potvrdil uznesenie Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C/210/2012-125 z 25. januára 2013, ktorým návrh na nariadenie predbežného   opatrenia   podaný   sťažovateľom   bol   zamietnutý   ako   nedôvodný   a   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podaného žalovanými 1 a 2 bolo vyhovené, pretože boli splnené zákonné podmienky na dočasnú úpravu pomerov účastníkov.

V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co/112/2013-142 z 5. apríla 2013 sa uvádza:

„Preskúmaním   uznesenia   okresného   súdu,   preskúmaním   predloženého   spisového materiálu a vyhodnotením tvrdení účastníkov, odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v   rozsahu   zodpovedajúcemu   právnej   úprave   predbežného   opatrenia   zistil   skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci a dospel k správnemu právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd   v   celom   rozsahu   stotožnil.   Odvolací   súd   sa   zároveň   stotožnil   aj   odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje. Z uvedených dôvodov sa odvolací   súd   v   odvolacom   konaní   obmedzil   iba   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd poznamenáva, že predbežné opatrenie je dočasné opatrenie súdu, ktoré poskytuje ochranu ohrozeným alebo porušeným právnym pomerom účastníkov dovtedy, kým súd   svojim   meritórnym   rozhodnutím   neposkytne   definitívnu   ochranu.   Podstatou predbežného opatrenia je jeho provizórnosť, obmedzuje sa na dosiahnutie len predbežných účinkov   a   neprejudikuje   výsledok   konania   pred   súdom   vo   veci   samej.   Predbežným opatrením sa nepriznáva žiaden nárok, nedeklaruje sa, že tu právo bolo alebo nebolo. Pre nariadenie predbežného opatrenia je nevyhnutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti   potrebné   pre   záver   o   pravdepodobnosti   nároku,   ktorému   sa   má   poskytnúť predbežná ochrana, ako i osvedčenie, že existuje nebezpečenstvo bezprostrednej ujmy a že bez   okamžitej,   i   keď   len   dočasnej   úpravy   právnych   pomerov   by   bolo   právo   účastníka ohrozené resp. že bez predbežného opatrenia by bol prípadný budúci výkon rozhodnutia ohrozený.

Pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia súd nevykonáva dokazovanie, pričom vychádza zo samotného návrhu a skutočností v ňom uvedených, ako aj z pripojených listinných dôkazov. Súd teda prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne.   Odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   skutočnosti   uvedené   v   návrhu   odporcov na nariadenie   predbežného   opatrenia,   ako   aj   predložené   listinné   dôkazy,   dostatočne osvedčujú   potrebu   dočasne   upraviť   pomery   medzi   účastníkmi   konania   v   rozsahu   nimi navrhovanom.   Naopak   navrhovateľ   svojim   návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia neosvedčil naliehavosť a potrebu dočasnej úpravy právneho vzťahu účastníkov.

Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.“

Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 74 a nasl. OSP a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a skúmal splnenie zákonných podmienok na jeho nariadenie, teda predovšetkým otázku, či bolo osvedčené právo, ktorému má byť poskytnutá ochrana formou predbežného opatrenia. Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval právne úvahy krajského   súdu   uvedené   v   odôvodnení   jeho   rozhodnutia,   je   potrebné   konštatovať,   že rozhodnutie krajského súdu nie je v žiadnom prípade svojvoľné, ako to uvádza sťažovateľ, ale možno ho považovať za ústavne udržateľné. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 5 Co/112/2013-142 z 5. apríla 2013 totiž uviedol jasné a zrozumiteľné dôvody, prečo potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 8 C/210/2012-125 z 25. januára 2013 o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   a   o   nariadení predbežného   opatrenia   navrhnutého   žalovanými   1   a   2,   a   v   potrebnej   miere   vysvetlil, na základe akých záverov a právnych úvah takto rozhodol. Ústavný súd preto konštatoval, že nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02),   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   5   Co/112/2013-142 z 5. apríla 2013, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co/112/2013-142 z 5. apríla 2013 a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013