znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 406/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., B., zastúpeného spoločnosťou B., s. r. o., B., v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ   JUDr.   B.   J.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 9/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2012 doručená   sťažnosť   V.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. marca 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 9/2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom sp. zn. 3 CoZm 23/2011 z 23. novembra 2011 potvrdil rozsudok Okresného súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   CbZm   19/08   zo   6.   apríla   2011 v právnej veci, ktorou sa navrhovateľ domáhal voči sťažovateľovi zaplatenia 9 958,18 € s prísl. zo zmenky.

Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   v   ktorom namietal, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, čím bol naplnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a to, žepostupom tohto súdu mu bola odňatá možnosť konať pred ním podľa § 237 písm. f) OSP.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   odmietol a v rozhodnutí   sa   zaoberal   len   dovolacím   dôvodom,   ktorým   sťažovateľ   namietal   len nesprávne právne posúdenie veci. Podľa sťažovateľa najvyšší súd opomenul zaoberať sa namietaným   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   v   zmysle   §   237   písm.   f)   OSP,   čím považuje   uznesenie   najvyššieho   súdu   za   nepreskúmateľné   a   nedostatočne   odôvodnené. Najvyšší   súd   v   uznesení   v   závere   len   konštatoval,   že „právnym   posúdením   sa   súd nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 OSP“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   uviedol,   že   najvyšší   súd „nesprávne   aplikoval ustanovenie § 237 písm. f) OSP, pretože mal za to, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi   nižších   stupňov   (aj   keď   má   za   následok   odňatie   možnosti   účastníka   konať   pred súdom), nemôže založiť procesnú prípustnosť dovolania, čím odňal sťažovateľovi právo na prístup k súdu“.

Sťažovateľ   tiež   uviedol,   že   k „odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom   zo   strany krajského   súdu   došlo   nesprávnym   právnym   posúdením   koncentračnej   zásady   v   konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 9//2012 z 30. marca 2012 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho požaduje zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 9/2012 z 30. marca 2012 a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Domáha sa aj úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označil   sťažovateľa,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV.   ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 78/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Ústavný súd zo sťažnosti a z predloženého rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo   9/2012   z   30.   marca   2012   zistil,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn. 3 CoZm 23/2011 z 23. novembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 CbZm   19/08   zo   6.   apríla   2011   v   právnej   veci,   ktorou   sa   navrhovateľ   domáhal   voči sťažovateľovi zaplatenia 9 958,18 € s prísl. zo zmenky, napadol sťažovateľ dovolaním. V dovolaní   namietal,   že   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a   že   rozhodnutie odvolacieho   súdu   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Najvyšší   súd rozhodnutím sp. zn. 4 Obdo 9/2012 z 30. marca 2012 dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s ustanovením § 218 písm. c) OSP.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   (vychádzajúc   z   petitu   sťažnosti)   je   namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol jeho dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu. Porušenie práv vidí sťažovateľ v tom, že uznesenie najvyššieho súdu je nepreskúmateľné   a   nedostatočne   odôvodnené,   pretože   najvyšší   súd   sa   zaoberal   iba dovolacím   dôvodom,   ktorým   sťažovateľ   namietal   nesprávne   právne   posúdenie   veci krajským   súdom,   ale   nedal   mu   žiadnu   odpoveď   na   jeho   námietku,   že   v   konaní   došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Okrem toho tvrdí, že najvyšší súd „nesprávne aplikoval ustanovenie § 237 písm. f) OSP“, keď uviedol „že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov..., nemôže založiť procesnú prípustnosť dovolania“, čím odňal jeho právo na prístup k súdu.

Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (m.   m.   II.   ÚS   21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa preskúmal, či procesný postup najvyššieho súdu nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone.

Ako   z   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   30.   marca   2012   vyplýva, v dovolacom konaní boli najprv preskúmané procesné podmienky podľa § 236 a nasl. OSP a po zistení, že v predmetnej veci krajský súd rozhodoval rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania, dospel k záveru, že v danom prípade nie je splnený žiadny z dôvodov prípustnosti dovolania uvedený v § 238 ods. 1 až 3 OSP (s. 4).

V   rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   sa   najvyšší   súd   zaoberal   aj   námietkou sťažovateľa, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, t. j. že toto konanie trpelo vadou podľa § 237 písm. f) OSP, keď na s. 5 a s. 6 výslovne uviedol: „Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.) treba rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených   záujmov,   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom   na   zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide vtedy,   ak   súd   v konaní   postupoval   v rozpore so zákonom,   prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil   správny   právny   predpis,   alebo   ak   síce   aplikoval   správny   právny   predpis, nesprávne   ho   však   interpretoval,   alebo   ak   zo   správnych   skutkových   zistení   vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Právne posúdenie veci súdmi nižšieho stupňa je Najvyšším súdom... považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len) procesné   prípustné   dovolanie.   Nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania.

Dovolanie je v ustanovení O. s. p. upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené podmienky   prípustnosti   dovolania,   nemožno   napadnuté   rozhodnutie   podrobiť   vecnému preskúmaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

V prejednávanej vecí by uvedený dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z § 238 ods. 3 O. s. p. V posudzovanom prípade však odvolací súd vo výroku svojho rozsudku prípustnosť dovolania nevyslovil.

Najvyšší súd..., dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné podľa § 238 O. s. p., ani v zmysle § 237 O. s. p., preto dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako neprípustné odmietol.“

Ústavný súd posúdením obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z ústavne významných   hľadísk   je   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   primeraným   a   zrozumiteľným spôsobom   preskúmal   prípustnosť   dovolania   a   dostatočne   sa   vysporiadal   s   dovolacími námietkami sťažovateľa a postup najvyššieho súdu bol v sťažovateľovom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípade s Občianskym súdnym poriadkom).

Ústavný   súd   aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté rozhodnutie najvyššieho   súdu   tiež konštatuje,   že je dostatočne odôvodnené,   nevykazuje znaky   arbitrárnosti,   a   preto   je   ústavne   akceptovateľné.   Ústavný   súd   nezistil   existenciu skutočností   svedčiacich   o   tom,   že   by   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Obdo 9/2012 z 30. marca 2012 bolo možné považovať za popierajúce zmysel a podstatu základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

K   tomu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ak   sa   konanie   pred   všeobecným   súdom neskončí   podľa   želania   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym základom   pre   namietanie   porušenia   základného   práva   (napr.   II.   ÚS   54/02, III. ÚS 259/2012).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že predmetná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a je na mieste ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012