znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 406/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   a. s.,   N.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. B., vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sžo 169/2010 z 2. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 169/2010 z 2. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žiadosťou o odstránenie chýb v katastrálnom operáte podanou na Správe katastra v N. (ďalej len „správa katastra“) 1. augusta 2005 domáhala opravy nesprávneho zápisu vlastníckeho práva v liste vlastníctva č...., ktorý svedčil v prospech R. L.– firma L., N. (ďalej len „vlastník“), a to z dôvodu, že zmena zápisu   vlastníka   v liste vlastníctva   č.  ...   bola vykonaná na základe   hospodárskej zmluvy,   ktorú   sťažovateľka   považovala   za   neúčinnú.   Sťažovateľka   tvrdila,   že   zápis v katastrálnom operáte na základe neúčinnej zmluvy nemohol vyvolať vecnoprávne účinky, a teda vlastník nikdy nenadobudol vlastníctvo, a preto sa v katastrálnom operáte vyskytuje chyba, ktorú treba opraviť. Správa katastra rozhodnutím sp. zn. X 283/2005 z 27. októbra 2008 zamietla návrh sťažovateľky na opravu chyby v katastrálnom operáte. Proti tomuto rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie   na   Katastrálnom   úrade   v Nitre   (ďalej   len „katastrálny úrad“), o ktorom rozhodol rozhodnutím sp. zn. Xo 7/2006-39/Zv z 2. januára 2009 tak, že potvrdil rozhodnutie správy katastra z 27. októbra 2008.

Sťažovateľka   nespokojná   s výsledkom   konania   podala   na   Krajskom   súde   v Nitre (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   správy   katastra a katastrálneho   úradu.   Krajský   súd   žalobu   sťažovateľky   zamietol   rozsudkom   sp.   zn. 11 S 27/2009 z 2. marca 2010. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotožnil s názorom katastrálneho   úradu,   že   tvrdenia   sťažovateľky   nie   je   možné   riešiť   v konaní   pred katastrálnym   orgánom,   pretože   právnym   prostriedkom   na   dosiahnutie   zmeny   v zápise katastra   nehnuteľností,   tak   aby   zápisy   zodpovedali   právnemu   stavu   tvrdeného sťažovateľkou, je určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Proti rozsudku krajského súdu z 2. marca 2010 podala sťažovateľka odvolanie. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 169/2010 z 2. júna 2011, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu z 2. marca 2010. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namieta,   že   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo vlastniť majetok garantované v čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože vo veci konajúce správne orgány, krajský súd, ako aj najvyšší súd „poskytli   ochranu   nezákonne   nadobudnutého   vlastnícke   práva   namiesto   toho,   aby poskytli ochranu môjmu právu“, čo je v rozpore s treťou vetou čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   zo   dňa   2.6.2011,   sp.   zn. 3 Sžo/169/2010   porušil právo   sťažovateľa   vlastniť majetok   zaručenému   mu   článkom 20 ods. 1 Ústavy.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   2.6.2011,   sp.   zn. 3 Sžo/169/2010 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 Eur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet splnomocnenej advokátskej kancelárie B., s. r. o., so sídlom B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Samotná sťažovateľka tak formuláciou sťažnostného petitu určila ústavnému súdu rozsah, v akom sa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa totiž vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Sťažovateľka v predloženej sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), ktorého sa mali dopustiť správne orgány i všeobecné súdy   konajúce   v jej   veci   vecne   nesprávnymi   rozhodnutiami.   Základné   právo   vlastniť majetok je právom hmotnej povahy.

Ústavný   súd   už   opakovane   judikoval,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom nemohol posúdiť v konaní o predloženej sťažnosti prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy (sťažovateľka takéto posúdenie nenavrhla), bolo   potrebné   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľka namietala výlučne porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Takýto postup je nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Nad   rámec   odôvodnenia   svojho   uznesenia,   predovšetkým   majúc   na   zreteli požiadavku   presvedčivosti   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   (§   157   ods.   2   druhá   veta OSP),   ústavný   súd   predsa   považuje   za   vhodné   zaujať   stručné   stanovisko   k meritu predloženej sťažnosti.

Sťažovateľka namietala pochybenia krajského súdu i najvyššieho súdu, ktoré mali spočívať v tom, že tieto poskytli ochranu nezákonne nadobudnutému vlastníckemu právu vlastníka.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   zmyslom   a podstatou   správneho   súdnictva   v právnej úprave   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   prieskum   zákonnosti   rozhodnutia,   prípadne postupu správneho orgánu.

Z odôvodnenia sťažnosti   i z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu vyplýva,   že   sťažovateľka   zotrváva   na   svojom   právnom   názore,   že   k zápisu   práv k nehnuteľnostiam   vkladom   nemohlo   dôjsť   na   základe   neúčinnej   zmluvy,   ktorá   nebola registrovaná štátnym notárstvom, preto je tu dôvod na opravu chyby v katastrálnom operáte. Správne   orgány,   ako   aj   vo   veci   konajúce   súdy   pritom   zastávali   právny   názor,   že neprináležalo   v rámci   konania   o oprave   chyby   v katastrálnom   operáte   rozhodovať o platnosti,   respektíve   neplatnosti   akýchkoľvek   zmlúv   založených   právnym   odvetvím súkromného práva, pretože tieto sporné otázky môžu byť len predmetom určovacej žaloby podanej podľa § 80 OSP. Najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho napadnutého rozsudku ďalej   tiež   poukázal na znenie   § 78 ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 162/1995   Z.   z.   o katastri   nehnuteľností   a o zápise   vlastníckych   a iných   práv k nehnuteľnostiam   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „katastrálny   zákon“),   podľa ktorého   zápisy   práv   k nehnuteľnostiam   v evidencii   nehnuteľností   vykonané do 31. decembra   1992   preukazujú   pravdivosť   skutočností   v nich   uvedených,   ak   sa nepreukáže   opak.   Vzhľadom   na   to,   že   ku vkladu   vlastníckeho   práva k predmetným nehnuteľnostiam v prospech vlastníka došlo na základe hospodárskej zmluvy č. 4/91-Bu-prav z 30. októbra 1991 a žaloba o určenie neplatnosti tejto hospodárskej zmluvy bola právoplatne zamietnutá rozsudkom   Okresného súdu   Nitra   sp.   zn. 20   Cb   110/1998 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Cob 238/2008 z 10. júna 2009 a rozpor zápisu   s verejnou   listinou   alebo   inou   listinou   a pod.   [podľa   §   59   ods.   1   písm.   a) katastrálneho   zákona,   pozn.]   najvyšším   súdom   zistený   nebol,   nebolo   možné   vyhovieť návrhu   sťažovateľky   na   opravu   chyby   v katastrálnom   operáte   ani   na základe   jej argumentácie o neúčinnej hospodárskej zmluve.

Preto ak najvyšší súd ako súd odvolací v odôvodnení svojho rozsudku zdôraznil, že spor   o vlastníctvo   nemožno   riešiť   opravou   údajov   katastra   podľa   §   59   ods.   1   písm.   a) katastrálneho zákona, lebo nejde o rozpor zápisu s verejnou listinou alebo inou listinou, ale o rozdielny   právny   názor   sťažovateľky   na   prevod   vlastníckych   práv   na   základe hospodárskej   zmluvy,   ktorý   by   mohol   privodiť   podľa   Občianskeho   zákonníka   zmenu v osobe vlastníka na predmetnom liste vlastníctva na základe určovacej žaloby podľa § 80 OSP, je tento napadnutý rozsudok ústavne plne akceptovateľný, a teda ani v prípade, že by sťažovateľka   bola   petit   svojej   sťažnosti   formulovala   spôsobom   umožňujúcim   meritórny prieskum zo strany ústavného súdu, nebol by daný dôvod na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011