znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 406/2010-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti   J.   V.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ľ.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 46/04 v období po nadobudnutí právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   III.   ÚS   127/07 zo 17. júla 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 46/04   p o r u š e n é   b o l i.

2. J. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €   (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Martin p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Martin j e   p o v i n n ý   uhradiť J. V. trovy   konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 406/2010-12 z 27. októbra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti, v ktorej namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 46/04.   Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namietal, že postupom v konaní okresný súd porušil základné právo na spravodlivý   proces   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a právo   na spravodlivé prejednanie   jeho záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   už   raz   skúmal   postup   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn.   6   C   46/04 s cieľom zistiť, či nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom nálezom sp. zn. III. ÚS 127/07 zo 17.   júla   2007   porušenie   týchto   práv   aj   vyslovil,   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk a právo na úhradu trov konania.

V poradí druhou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. októbra 2010 sťažovateľ znovu   namietal porušenie   označených   základných   práv tvrdiac,   že okresný   súd   naďalej nerešpektuje príkaz ústavného súdu vo veci konať a spôsobuje ďalšie významné prieťahy. Predmetom konania bolo preto po prijatí sťažnosti preskúmať, či v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 127/07 zo 17. júla 2010 dochádza k porušovaniu základných práv vyplývajúcich z označených článkov ústavy, resp. dohovoru.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 946/10 doručeným ústavnému súdu 26. novembra 2010   predložil   k   sťažnosti   vyjadrenie,   v   ktorom   je   uvedená   aj   podrobná   chronológia priebehu napadnutého konania, pričom z jej časti relevantnej pre tento prípad vyplýva, že vo veci boli vykonané tieto úkony:   „ -   17.9.2007 spis pridelený JUDr. S.

-   14.11.2007   vypracovaný   dopĺňací   rozsudok,   opravné   uznesenie,   uznesenie o oprave odôvodnenia rozsudku a uznesenie o zamietnutí návrhu na opravu

-   10.12.2007 podal navrhovateľ odvolanie voči rozhodnutiam zo dňa 14.11.2007   -   uznesenie o oprave rozsudku zo dňa   09.01.2008 a spis bol dňa 09.01.2008 doručovaný Krajskému súdu Žilina

-   31.01.2008 odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu zo dňa 09.01.2008 o oprave rozsudku a návrh na ďalšiu zmenu petitu - doplnenie o právo uverejniť rozsudok v televízii M., v denníku P. a zaplatenie 640.220,- ako preddavok na publikovanie rozhodnutia v televízii M., denníku P.

-   31.01.2008 odvolanie voči uzneseniu

-   opravné uznesenie zo dňa 04.02.2008 na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie

-odvolanie   navrhovateľa   zo   dňa   29.02.2008   voči   uzneseniu   o   zaplatenie   súdneho poplatku

-spis zaslaný dňa 09.04.2008 na Krajský súd Žilina

-spis vrátený dňa 07.11.2008 z Krajského súdu Žilina, zrušené uznesenie o zaplatení súdneho poplatku

-v čase, kým bol spis na Krajskom súde Žilina (09.04.2008 - 07.11.2008) mi bol dňa

12.05.2008 pridelený elektronicky do senátu

-15.12.2008 výzva navrhovateľovi, aby predložil doklady o osobných a majetkových pomeroch

-17.02.2009 uznesenie o oslobodení od zaplatenia súdneho poplatku

-01.04.2009 spis zaslaný KS ZA

-20.10.2009 rozsudok Okresného súdu Martin zrušený bez pojednávania

-07.02.2010 uznesenie o pripustení zmeny petitu na základe návrhu navrhovateľa

17.02.2010 uznesenie o vylúčení petitu o uverejnení rozsudku na samostatné konanie

-17.02.2010 uznesenie o nepripustení odporcu M. do konanie ako odporcu v rade 3)

-17.03.2010 odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu o nepripustení odporcu M. do konania

-13.04.2010 spis zaslaný Krajskému súdu Žilina

-09.06.2010 spis vrátený z Krajského súdu Žilina

-01.07.2010 vytýčený termín pojednávania na deň 14.09.2010, odročený z dôvodu dovolenky zákonného sudcu

-05.10.2010 – pojednávanie

-25.10.2010 uznesenie o nepripustení zmeny petitu.“

Okresný   súd   k námietkam   sťažovateľa   o porušení   označených   základných   práv uviedol, že sa „vo veci koná bez prieťahov, vyvolaných súdom. Naopak navrhovateľ hoci súd jeho návrhu vymeniť motorové vozidlo s alternatívnym rozsudkom vyplatiť kúpnu cenu, vyhovel rozsudkom zo dňa 04.07.2006, sa odvolal a v priebehu odvolacieho konania dal návrh na pripustenie ďalšieho účastníka, voči každému uzneseniu podal odvolanie a návrhy na opravu rozsudku a odôvodnenia rozsudku. Ako sťažovateľ uvádza, odporca v rade 1), hoci je stále zapísaný ako obchodná spoločnosť v Obchodnom registri, predvolania súdu ani   iné   súdne   zásielky   nepreberá,   súd   doručoval   odporcovi   v   rade   1)   rozhodnutia a predvolania   na   základe   fikcie   doručenia   podľa   §   48   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku. Podľa navrhovateľa je údajne v platobnej neschopnosti a odporca v rade 2), ktorý podľa názoru súdu nemá pasívnu legitimáciu, skončil s predmetom činnosti z ktorého vyplýva predmet sporu, preto navrhol pripustenie odporcu M.

Prešetrením potrebných skutočností v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v časti prieťahy v konaní, musím konštatovať, že dĺžka konania z pohľadu celkovej doby konania je dlhá.

Konečné zodpovedanie otázky, či došlo k zbytočným prieťahom a tým k porušeniu práv sťažovateľa na spravodlivý a rýchly proces, ponechávam na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné   kritéria,   ktorými   sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci   pri   zohľadnení   povahy konania, správania účastníkov konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval.“.

Obsah spisu okresného súdu vedeného vo veci, ktorý si ústavný súd vyžiadal pre účely preverenia úkonov vykonaných vo veci, potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení, a preto ich ústavný súd považuje za preukázané. Vec nie je dosiaľ právoplatne skončená.

Právny zástupca sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu písomne nevyjadril.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1. Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba v občianskoprávnej   veci   týkajúca   sa   stanovenia   povinnosti   vymeniť   chybné   osobné motorové vozidlo, ktorá bola dopĺňaná v priebehu konania o ďalšie nároky. Ústavný súd sa k tejto stránke veci už vyjadril v náleze sp. zn. III. ÚS 127/07 v tom zmysle, že z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani s nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci,   avšak   po skutkovej   stránke   konštatoval,   že   v   danom   prípade   ide   o   vec   skutkovo zložitejšiu, vyžadujúcu si vykonanie dokazovania, ktoré môže spôsobiť predĺženie konania, ak zistenie skutkového stavu je závislé od vypočutia svedkov a posúdenia ďalších dôkazov týkajúcich   sa   zistenia   technického   stavu   osobného   motorového   vozidla.   Spomínaná skutková   zložitosť   veci   však   nemôže   ospravedlniť   nečinnosť   okresného   súdu   v   konaní o žalobe sťažovateľa. Ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala zmenu tohto názoru v sťažovateľovej veci a z uvedeného dôvodu si ju plne osvojil.

2. Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd hodnotí ako aktívne, sťažovateľ reagoval na výzvy   okresného   súdu,   zúčastňoval   sa   jednotlivých   pojednávaní,   označoval   dôkazy   na preukázanie   svojich   tvrdení   a   počas   celej   doby   konania   bol   zastúpený   kvalifikovaným právnym zástupcom. V správaní sťažovateľa teda ústavný súd nezistil v zásade okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

Aj   keď   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   uviedol,   že   sa   sťažovateľ odvolal proti rozsudku, hoci bolo jeho žalobe vyhovené, a v priebehu odvolacieho konania dal   návrh   na   pripustenie   ďalšieho   účastníka,   voči   každému   uzneseniu   podal   odvolanie a návrhy na opravu rozsudku, ako aj odôvodnenia rozsudku, ústavný súd toto vyjadrenie nemohol akceptovať. Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy to, že ako účastník konania má nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil. Ak v dôsledku uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   dochádza   k predĺženiu   konania, zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). Ústavný súd opierajúc sa o svoju   judikatúru   však   k tomu   poznamenáva,   že   také   procesné   návrhy   sú   procesným právom účastníka konania, ale nemôžu byť dôvodom na nekonanie v merite veci (podobne napr. IV. ÚS 111/03, II. ÚS 52/06).

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v   dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo k neodôvodneným prieťahom, ústavný súd zistil, že i keď okresný súd vykonával úkony priebežne a ústavný súd nezistil obdobia nečinnosti dlhšie ako 3 mesiace, úkony vykonané okresným   súdom   vo   veci   sa   vyznačovali   neefektívnosťou   a nesústredenosťou.   Je   síce pravda,   že   sťažovateľ   okrem   odvolania   proti   rozsudku   zo   4.   júla   2006   podal   viacero procesných návrhov počínajúc návrhom na vydanie dopĺňacieho rozsudku, cez návrhy na vydanie opravných   uznesení až po návrh   na pripustenie ďalšieho účastníka   konania po vydaní   meritórneho   rozhodnutia,   čo   objektívne   predlžuje   súdne   konanie   z dôvodu,   že o týchto návrhoch je potrebné rozhodnúť, a až potom sa možno zaoberať meritom veci. Avšak zvolenie efektívneho procesného postupu podľa konkrétnych okolností prípadu je základnou povinnosťou súdu a prípadný nesprávny procesný postup nemožno pričítať na ťarchu   účastníka   konania,   ktorý   svoje   procesné   právo   využil.   Dôkazom   o   nesprávnom procesnom   postupe   okresného   súdu   po   právoplatnosti   nálezu   sp.   zn.   III.   ÚS   127/07   je skutočnosť, že spis okresného súdu bol 7. novembra 2008 ako predčasne predložený vrátený bez meritórneho rozhodnutia Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z dôvodu, že   okresný   súd   nerozhodol   o návrhu   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že v posudzovanej veci už aj skôr došlo k vráteniu spisu bez meritórneho rozhodnutia (prvýkrát bol vrátený spis okresnému súdu ešte 30. apríla 2007 z dôvodu,   že   po   vydaní   meritórneho   rozhodnutia   okresný   súd   nerozhodol   o návrhu sťažovateľa na vydanie dopĺňacieho rozsudku, pokiaľ išlo o úroky z omeškania, návrhu na vydanie opravného uznesenia, pokiaľ išlo o trovy konania, o návrhu na opravu odôvodnenia rozsudku, ako aj návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní v rozhodnutí). Napokon krajský súd uznesením č. k. 8 Co/121/2009-436 z 20. októbra 2009   rozsudok okresného súdu č. k. 6 C/46/2004-324 zo 4. júla 2006 zrušil z dôvodu, že navrhovateľ v štádiu konania pred prvostupňovým súdom pôvodný návrh zmenil, avšak „o zmenenom návrhu navrhovateľa nerozhodol, teda v konaní nepripustil zmenený návrh napriek tomu, že o jeho   zmenenom návrhu napadnutým rozsudkom zo dňa 4.7.2006 rozhodol“.

V   okolnostiach   tohto   prípadu   teda   konanie   okresného   súdu   nebolo   procesne v poriadku, čo malo za následok vznik zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie označených   práv   sťažovateľa.   Aj   sám   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti konštatoval, „že dĺžka konania z pohľadu celkovej doby konania je dlhá“.

Vzhľadom na zistené skutočnosti okresného súdu ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 6 C 46/04, došlo   aj   v období   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   127/07 zo 17. júla 2007   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   tomuto   zisteniu   ústavný   súd   v zhode   so   svojou   judikatúrou (III. ÚS 158/07, III. ÚS 74/2010) neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, pretože táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. III. ÚS 127/07 zo 17. júla 2007.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume 50 000 € z dôvodu, že „opätovné namietané porušenie základného práva nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením, vzniknutými prieťahmi v súdnom konaní sa výrazne znižuje   predpoklad   úspešnosti   budúcej   exekúcie   podľa   oneskorene   vydaného   súdneho rozhodnutia,   výrok   ústavného   súdu   deklarujúci   porušenie   základného   práva   nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, v konaní súd rozhoduje   o   právach   spotrebiteľa   zaručených   aj   v   Zmluve   o   založení   európskeho spoločenstva...“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri   určení   jeho   výšky   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že dôvodom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   aj   v sťažovateľovom   prípade   do   úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 46/04   a na   preukázanú   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu,   ako   aj   povahu   veci, prihliadajúc na zásadu, že nie je zmyslom finančného zadosťučinenia reparovať vzniknutú škodu, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané, preto vo zvyšnej časti žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ľ. K.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) urobené v roku 2010 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 120,23 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada trov konania predstavuje celkovú sumu 254,88 €.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011