znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 405/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených spoločnosťou RASLEGAL, s. r. o.,Františkánske námestie 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. SlavomírRabatin,   vo veci namietaného   porušenia   ich   základných   práv   zaručených   čl.   46   ods.   1a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.11 Co 350/2012 z 20. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 4 Cdo 288/2013 z 23. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),vo veci namietaného porušenia ich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 350/2012 z 20. decembra2012   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 4 Cdo 288/2013 z 23. septembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia žalobou podanou Okresnémusúdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) uplatňovali právo na ochranu osobnostia s tým súvisiacu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej spáchaním prečinuublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v zneníneskorších predpisov.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 137/2011 z 20. marca 2012 pre zmeškaniezaviazal   žalovaného   zaplatiť   sťažovateľom   sumu   50 000   €,   a to   každému   z nich,čo odôvodnil postupom podľa § 114 ods. 5 s odkazom na § 153 b ods. 2 písm. b) zákona č.99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),keďže si podľa vyjadrenia okresného súdu žalovaný povinnosť vyjadriť sa k podanej žalobev určenej lehote nesplnil, hoci bol k tomu súdom formou uznesenia z 12. januára 2012riadne vyzvaný a súčasne poučený o následkoch nesplnenia tejto povinnosti.

Predmetný rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom (okrem iného) dôvodil,že „V uznesení zo dňa 12.1.2012, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť vyjadriť sa k veci,   neobsahuje   upozornenie   –   poučenie   na   možnosť   rozhodnutia   rozsudkom pre zmeškanie. V odôvodnení tohto uznesenia je síce doslovný opis ust. § 114 ods. 5 OSP, ide   však   iba   o citovanie   zákona,   nie   o výslovné   upozornenie   –   poučenie   žalovaného  . Z uvedeného dôvodu neboli splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie.“.

Krajský súd uznesením z 20. decembra 2012 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátilokresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   s odôvodnením,   že   neboli   splnené   podmienkypre vydanie rozsudku pre zmeškanie, keďže podľa názoru krajského súdu v čase vydávaniarozsudku pre zmeškanie nemal okresný súd jednoznačne preukázané, či bolo uzneseniez 12.   januára   2012   (obsahujúce   výzvu   vyjadriť   sa   k podanej   žalobe   spolu   s poučenímo následkoch   nesplnenia   tejto   povinnosti)   žalovanému   riadne   doručené,   teda   či   totouznesenie nadobudlo právoplatnosť. Krajský súd na tomto mieste dôvodil nezrovnalosťoupísomných údajov na súdnej doručenke.

Dovolanie podané sťažovateľmi proti druhostupňovému rozhodnutiu bolo uznesenímnajvyššieho súdu z 23. septembra 2014 odmietnuté ako neprípustné podľa § 243b ods. 5OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP s odôvodnením, že vady uvedené v § 237 OSPneboli zistené.

Sťažovatelia argumentujú, že namietané uznesenie najvyššieho súdu sa vyznačujearbitrárnosťou, keďže nereflektuje na obsah ich dovolania a ani na skutkový a právny stavveci. Uznesenie krajského súdu považujú sťažovatelia za vybočujúce zo zákonných hraníc,nemajúce oporu v dostatočnom skutkovom a právnom základe a nerešpektujúce základnéprincípy civilného procesu, čo považujú za prejav svojvôle konajúceho súdu.

Sťažovatelia takto formulované výhrady k namietaným uzneseniami opierajú o tútoargumentáciu:

«1. Uznesenie dovolacieho súdu Ako   bolo   uvedené   vyššie,   dovolací   súd   podanie   sťažovateľov   odmietol   ako neprípustné. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že dovolanie hodnotil podľa jeho obsahu, pričom mu práve z neho vyplynulo, že sťažovatelia namietajú výlučne nesprávne právne   posúdenie   veci   a   existenciu   iných   vád,   ktoré   mali   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto dva dovolacie dôvody však sami o sebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom (podľa ust. § 237 písm. f) OSP) porušovateľ v 1. rade v predloženej veci neidentifikoval.

Sťažovatelia   sú   presvedčení   o   tom,   že   uznesenie   dovolacieho   súdu   trpí   dvoma závažnými nedostatkami. Po prvé, tým, že je arbitrárne, nakoľko v ňom absentujú konkrétne dôvody pre rozhodnutie a po druhé, tým, že pri posudzovaní veci boli zo strany dovolacieho súdu ponechané bez povšimnutia skutočnosti, ktoré celkom jednoznačne nasvedčujú tomu, že sťažovateľom bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť pred ním konať.

A) Arbitrárnosť Je dlhodobo ustáleným a nesporným javom, že každé rozhodnutie súdu musí byť zodpovedajúco odôvodnené. Zodpovedajúcim odôvodnením sa rozumie určitá kvalitatívna úroveň   prezentácie   úvah   súdu,   ktoré   ho   viedli   k   výsledku   jeho   činnosti,   ktorý   je zkoncentrovaný vo výroku.

Pokiaľ táto časť rozhodnutia absentuje, stáva sa toto nepreskúmateľným a neplní žiadnu zo svojich základných funkcií. Dochádza k porušeniu základného ľudského práva účastníka na spravodlivé súdne konanie.

Uznesenie   dovolacieho   súdu   trpí   práve   takýmto   nedostatkom.   Celé   odôvodnenie totižto predstavuje iba jediné konštatovanie, a síce, že „dovolatelia preto neopodstatnene namietali,   že   postupom   odvolacieho   súdu   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom v zmysle   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.“   Takéto   pseudoodôvodnenie   považujú   sťažovatelia za neprípustné, zmätočné, neurčité a nemajúce vzťah k žiadnej konkrétnej prejednávanej veci, a teda nepreskúmateľné.

Sťažovatelia sú preto presvedčení o tom, že opísaná vada napádaného rozhodnutia porušovateľa v 1. rade znamená závažný zásah do ich práva na spravodlivý súdny proces s ústavnoprávnym presahom.

B) Odňatie možnosti konať pred súdom Sťažovatelia týmto poukazujú aj na svoje dovolanie zo dňa 26.04.2013, najmä však na tretí bod tretej časti s názvom „Pochybenia pri dokazovaní".

V   rámci   tohto   bodu   sťažovatelia   podrobne   opísali,   kde   nastalo,   podľa   nich, pochybenie pri postupe odvolacieho súdu. Sú i naďalej presvedčení o tom, že v dôsledku takéhoto nesprávneho a nezákonného postupu im bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže odvolací súd zmenil skutkové závery zistené prvostupňovým súdom bez toho, aby vykonal dokazovanie.

Rozhodnutie porušovateľa v 2. rade bolo založené na celkom nových skutočnostiach a radí sa preto do kategórie tzv. prekvapivých rozhodnutí. Práve za takéhoto skutkového stavu   je   nevyhnutné   vnímať   aj   šírku   procesných   práv   sťažovateľov,   ktoré   v   priebehu odvolacieho konania nemali možnosť uplatniť či akokoľvek využiť. Odvolací súd totižto nevykonal   žiadne   dokazovanie,   no   i   napriek   tomu   diametrálne   zmenil   pre   prípad rozhodujúce   skutkové   závery   prvostupňového   súdu,   čo   považujú   sťažovatelia   za neprípustné. Porušovateľ   v   1.   rade   však   takéto   zreteľné   pochybenie   vyhodnotil   ako   námietku nesprávneho   právneho   posúdenia,   resp.   inej   vady,   majúcej   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci. To všetko napriek tomu, že dané pochybenie bolo v texte dovolania výslovne označené za odňatie možnosti konať pred súdom, bol k nemu poskytnutý odkaz na ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu   v   otázkach   dokazovania   pred   odvolacím   súdom a o odňatie možnosti konať pred súdom, podľa sťažovateľov, aj skutočne ide.

Závažné pochybenie až ústavnoprávneho rozmeru preto sťažovatelia vidia okrem nepreskúmateľnosti uznesenia dovolacieho súdu teda aj v tom, že porušovateľ v 1. rade prehliadol zreteľnú vadu v zmysle ust. § 237 písm. f) OSP v postupe odvolacieho súdu. Intenzitu   porušenia   základného   ľudského   práva   sťažovateľov   potom   zvýrazňuje skutočnosť, že sami sťažovatelia danú vadu vo svojom dovolaní za odňatie možnosti konať pred súdom výslovne označili, avšak dovolací súd ju s odkazom na ust. § 41 ods. 2 OSP (opäť bez reálneho odôvodnenia takéhoto záveru) vyhodnotil ako dovolacie dôvody podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, ktoré sami o sebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie teda odmietol ako neprípustné.

Záverom a okrajovo možno dodať, že samotné konanie pred dovolacím súdom trvalo 17 mesiacov, pričom k materiálnemu prieskumu napadnutého rozhodnutia porušovateľa v 2. rade ani nedošlo, keďže dovolanie bolo posúdené ako neprípustné z formálnej stránky. Len   táto   skutočnosť   sama   o   sebe   pôsobí   ako   hodná   pozastavenia,   neospravedlniteľná a alarmujúca. Dokonca aj bez doplňujúceho konštatovania, že v merite veci sa prejednáva právo sťažovateľov na ochranu osobnosti, pričom práve v takejto veci majú súdy dbať na rýchle a efektívne poskytnutie právnej ochrany.

2. Uznesenie odvolacieho súdu Sťažovatelia   majú   za   to,   že   v   ich   veci   došlo   zo   strany   dovolacieho   súdu k prehliadnutiu nezákonného postupu porušovateľa v 2. rade. Svoje dôvody na uvedené závery opísali v prvej časti tejto sťažnosti. Pokiaľ by ale ústavný súd považoval postup dovolacieho súdu za zákonný a v súlade s jeho funkciami v sústave všeobecného súdnictva, sťažovatelia   si   dovoľujú   predložiť   ústavnému   súdu   na   posúdenie   ich   námietky   voči ústavnosti postupu a rozhodnutiu porušovateľa v 2. rade, teda odvolacieho súdu.

V tejto súvislosti poukazujú na ustálenú rozhodovaciu prax samotného ústavného súdu, podľa ktorej je z hľadiska lehoty dvoch mesiacov prípustné namietať aj rozhodnutie odvolacieho   súdu,   pokiaľ   bolo   vo   veci   podané   dovolanie,   ktoré   bolo   odmietnuté   ako neprípustné.   V   takom   prípade   plynie   lehota   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   odo   dňa doručenia   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   aj   pre   domáhanie   sa   prieskumu   rozhodnutia odvolacieho súdu (bližšie k tomu napríklad v uznesení ÚS SR zo dňa 10.11.2011 v právnej veci vedenej pod sp. zn.: IV. ÚS 481/2011, prípadne rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zvolský, Zvolská c/a Česká republika).

V nadväznosti na uvedené bude v nasledujúcej časti sťažnosti analyzované uznesenie porušovateľa   v   2.   rade.   Týmto   rozhodnutím   bol   zrušený   rozsudok   pre   zmeškanie prvostupňového   súdu,   pričom   sťažovatelia   sú   presvedčení   o   tom,   že   ním   bolo   závažne zasiahnuté   do   ich   základného   ľudského   práva   na   spravodlivý   súdny   proces.   Tento neprípustný zásah má podľa sťažovateľov celkom jednoznačne ústavný rozmer, a to tak v súhrne   a   vzájomnej   súvislosti   opísaných   nedostatkov,   ako   aj   pri   ich   prípadnom posudzovaní jednotlivo.

Úvodom tejto časti sťažnosti by chceli sťažovatelia zároveň zdôrazniť skutočnosť, že porušovateľ   v   2.   rade   posudzoval   odvolanie   odporcu   proti   rozsudku   pre   zmeškanie. A posúdil   ho   ako   prípustné.   Následne   rozsudok   pre   zmeškanie   zrušil,   pričom   svoje rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   podľa   neho   neboli   v   predmetnej   právnej   veci   splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie. V čase rozhodovania totižto údajne nemal prvostupňový   súd   jednoznačne   preukázané,   či   bola   výzva   odporcovi   formou   uznesenia z č.l. 47   riadne   doručená.   Odvolací   súd   zo   spisu   zistil,   že   údaj   o   doručovaných písomnostiach a dátum na doručenke zásielky adresovanej odporcovi bol prepísaný, z čoho usúdil, že existujú dôvodné pochybnosti o tom, či bolo uznesenie z č.l. 47 odporcovi vôbec doručené. S ohľadom na výšku plnenia, ktoré bolo rozsudkom sťažovateľom priznané, ďalej konštatoval, že ide o vážny zásah do práv na verejný proces v prítomnosti účastníkov konania.

S   odôvodnením   rozhodnutia   porušovateľom   v   2.   rade   sa   sťažovatelia   absolútne nestotožňujú. Majú za to, že toto uznesenie nespĺňa ani základné podmienky na to, aby mohlo   v   právnom   prostredí   uspokojivo   obstáť   a   zasahuje   tak   priamo   do   ich   práva na spravodlivý súdny proces. V postupe a rozhodnutí odvolacieho súdu je totižto možné sledovať viacero závažných pochybení. Podľa charakteru týchto pochybení bude zároveň tematicky rozdelené aj odôvodnenie tejto časti sťažnosti, a to na päť častí.

Po prvé, odvolací súd vybočil z medzí, ktoré mu pre prieskum rozsudku vymedzil odporca   odvolaním   a   zrušil   rozhodnutie   pre   údajnú   vadu,   ktorú   odvolateľ   vôbec nenamietal, čo je neprípustné. Po druhé, v zrušovacom uznesení absentuje zákonný dôvod, pre ktorý je rušené a v nadväznosti na to aj označenie ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   umožňujúceho   súdu   zrušiť   napádané   rozhodnutie.   Po   tretie,   odvolací   súd nevykonal   žiadne   dokazovanie.   Postupoval   tak   v   rozpore   s   ust.   §   213   ods.   1   a   3 Občianskeho súdneho poriadku, keďže sa odchýlil od skutkového záveru prvostupňového súdu o riadnom doručení uznesenia z č.l. 47 odporcovi, pričom dokazovanie v potrebnom rozsahu neopakoval. Po štvrté, za zlučiteľné s právom na rovnosť účastníkov konania a zásadu kontradiktórnosti nemožno považovať úvahy súdu o aplikácii akejsi zvýšenej miery garancie práva na verejný proces v prítomnosti účastníkov v spore v závislosti od predmetu konania   a   sumy   požadovaného   peňažného   plnenia.   Na   záver   si   sťažovatelia   dovolia poukázať aj na to, že odvolací súd svojím zásahom spôsobil absolútne popretie použiteľnosti ust. § 114 Občianskeho súdneho poriadku, nerešpektoval princípy koncentrácie konania a neprimerane odľahčil jednu zo sporových strán od zodpovednosti za vlastnú procesnú nečinnosť,   pričom   všetky   tieto   pochybenia   nebude   možné   už   nijako   napraviť   v   ďalšom konaní, pretože ich aplikácia je založená na neopakovateľných procesných situáciách. Ani túto skutočnosť nevzal porušovateľ v 2. rade nijako do úvahy.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia v závere sťažnosti žiadajú ústavnýsúd, aby v ich veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základných právzaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoruuznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   350/2012   z 20.   decembra   2012   a uznesenímnajvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   288/2013   z 23.   septembra   2014,   predmetné   uzneseniazrušil, vrátil   vec   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a priznal   tiež   sťažovateľom   trovyprávneho zastúpenia.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 288/2013 z 23. septembra 2014

Sťažovatelia   podané   dovolanie,   ako   sami   uvádzajú,   založili   na   dôvodoch,   ktorésubsumovali pod vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP (odňatie možnostikonať pred súdom). Konkrétne sťažovatelia dôvodili porušením relevantných ustanovení§ 213 a § 214 OSP, keďže podľa ich vyjadrenia „odvolací súd zmenil skutkové závery zistené prvostupňovým súdom bez toho, aby vykonal dokazovanie“.

Najvyšší   súd   k namietanej   vade   konania   konštatoval,   že   sťažovateľom   akoúčastníkom konania procesné práva priznané im právnym poriadkom odňaté neboli, pretožeodvolací súd postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcom nijako neznemožniluplatniť ich procesné práva.

Ústavný súd je toho názoru, že toto, aj keď stručné konštatovanie najvyššie súduv kontexte námietok sťažovateľov uvedených v dovolaní, má svoj zjavný logický základ.

V zmysle § 202 ods. 1 OSP nie je proti rozsudku pre zmeškanie prípustné odvolanie,okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanietakéhoto   rozhodnutia,   alebo   z dôvodu,   že   napadnutý   rozsudok   vychádza   z nesprávnehoprávneho posúdenia veci. V prípade sťažovateľov išlo teda o odvolacie konanie sui generis,v ktorom bolo preskúmavané splnenie procesných podmienok pre vydanie kontumačnéhorozsudku, kde skutkový stav merita veci (sťažovateľmi uplatneného nároku na ochranuosobnosti) nebol vôbec v hre a v ktorom teda ustanovenia § 213 a § 214 OSP, na ktorýchporušenie sa sťažovatelia odvolávajú, neboli aplikovateľné. Je tak nepochybné, že označenéprocesné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   v prípade   odvolacieho   konaniasťažovateľov porušené byť nemohli.

Na základe uvedeného záveru posúdil ústavný súd námietku sťažovateľov o porušeníoznačených   základných   práv   garantovaných   ústavou   a práva   garantovaného   dohovoromuznesením najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú a v zmysle § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde v uvedenej časti sťažnosť odmietol.

II.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   vyjadriť   sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 350/2012 z 20. decembra 2012

Námietku porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy namietaným uznesením krajského súduodôvodnili   sťažovatelia   tvrdeniami   totožnými   s prezentovanými   dovolacími   dôvodmi,ktoré sťažovatelia subsumovali v podanom dovolaní pod vadu konania v zmysle ustanovenia§ 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom). Tak, ako to bolo uvedené v bode1   odôvodnenia   tohto   uznesenia,   procesné   ustanovenia   §   213   a   §   214   OSP,   do obsahuktorých sa premietajú záruky vyplývajúce z označeného čl. 48 ods. 2 ústavy (právo vyjadriťsa   k vykonávaným   dôkazom),   v odvolacom   konaní   sťažovateľov   vzhľadom   na   jehocharakter porušené byť nemohli, a teda neboli. Námietku sťažovateľov o porušení čl. 48 ods.2 ústavy uznesením krajského súdu tak posúdil ústavný súd ako zjavne neopodstatnenúa v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v uvedenej časti sťažnosť odmietol.

II.3   K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 350/2012 z 20. decembra 2012

Sťažovatelia   okrem   už   uvedených   výhrad   uzneseniu   krajského   súdu   vytýkali,   žev obsahu jeho odôvodnenia absentuje zákonný dôvod zrušenia prvostupňového rozhodnutia,teda   označenie   konkrétneho   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   umožňujúcehozrušenie   rozhodnutia,   a tiež   namietali,   že   krajský   súd   pri   vymedzení   dôvodu   zrušeniarozhodnutia okresného súdu prekročil odvolací rámec vymedzený samotným odvolateľom.

Ústavný súd zistil, že v namietanom uznesení krajský súd dôvodil, že kontumačnýrozsudok   predstavuje   vážny   zásah   do   práva   účastníka   konania „na   verejný   proces v prítomnosti   účastníkov“,   preto   je   nevyhnutné   preskúmať   a nad   akúkoľvek   pochybnosťpreukázať splnenie všetkých zákonných podmienok pre vydanie kontumačného rozsudku.Krajský súd skonštatoval, že v prípade sťažovateľov všetky zákonné predpoklady splnenéneboli,   pretože   nebolo   predpísaným   spôsobom   preukázané   doručenie   uznesenia(obsahujúceho výzvu k vyjadreniu) žalovanému. Krajský súd sa na tomto mieste odvolávalna nedostatky doručenky slúžiacej na tento účel.

Právna   úprava   (§   202   ods.   1   OSP)   v prípade   kontumačného   rozsudku   vylučujemožnosť napadnúť tento rozsudok odvolaním s výnimkou možnosti preskúmania splneniazákonných   podmienok   pre   vydanie   kontumačného   rozsudku.   Tak,   ako   bolo   uvedené,odvolacie konanie   vo veci sťažovateľov   bolo   opravným konaním   sui generis,   v ktoromkrajský súd aplikoval a interpretoval relevantnú právnu úpravu, a síce ustanovenia § 202ods. 1 OSP, § 114 ods. 2, 3, 4 a 5 OSP a § 153b ods. 2 písm. b) OSP.

Ustanovenie § 114 ods. 4 OSP vyžaduje, aby bolo uznesenie obsahujúce výzvuna vyjadrenie   sa   k návrhu   na   začatie   konania   doručené   odporcovi   do   vlastných   rúk.V zmysle   ustanovenia   §   114   ods.   5   OSP   pokiaľ   odporca   bez   vážneho   dôvodu   nesplnípovinnosť uloženú v predmetnom uznesení (vyjadriť sa k návrhu v určenej lehote), môže súdbez   nariadenia   pojednávania   rozhodnúť   o návrhu   rozsudkom   pre   zmeškaniepod podmienkou, že bol odporca o tomto následku poučený.

V zmysle uvedeného sa teda v prípade odvolania prípustného a uplatneného protikontumačnému rozsudku prieskumná právomoc odvolacieho súdu obmedzuje na posúdeniesplnenia označených zákonných podmienok umožňujúcich súdu rozhodnúť kontumačnýmrozsudkom,   ktorými   sú   doručenie   výzvy   k vyjadreniu   do   vlastných   rúk,   nesplneniepovinnosti určenej výzvou v ustanovenej lehote a poučenie o následkoch nesplnenia, tedao možnosti rozhodnutia kontumačným rozsudkom.

Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľov, že v odôvodnení uzneseniakrajského súdu nebol prezentovaný zákonný dôvod zrušenia kontumačného rozsudku. Ajkeď   Občiansky   súdny   poriadok   neobsahuje   výslovné   uvedenie   dôvodov   na   zrušeniekontumačného rozsudku, z logickej interpretácie dotknutej právnej úpravy (§ 202 ods. 1OSP) jednoznačne vyplýva, že zákonným dôvodom na zrušenie kontumačného rozsudkuna základe   podaného   odvolania   môže   byť   nesplnenie   podmienok   pre   jeho   vydanie,čo krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval („neboli splnené všetky zákonné podmienky   pre   vydanie   takéhoto   rozsudku“),   a teda   sťažovateľom   dostatočne   náležitedôvody   svojho   rozhodnutia   ozrejmil.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   vydaniekontumačného rozsudku je aj doručenie výzvy k vyjadreniu do vlastných rúk odporcu, ktorúkrajský súd na základe posúdenia doručenky, ktorá slúži pre uvedené účely, nepovažoval(v čase, keď okresný súd vydával kontumačný rozsudok) za splnenú. Krajský súd sa priposúdení dôvodnosti   odvolania pohyboval v zákonom   vymedzenom rámci, a aj   keď savýslovne nezameral na dôvod formulovaný odporcom, nemožno jeho postup vzhľadomna skutočnosť   úzkeho   rozsahu   prieskumnej   právomoci   v prípade   odvolania   protikontumačného rozsudku považovať za neústavný exces.

Na základe uvedeného posúdil ústavný súd námietky sťažovateľov aj v označenejčasti ako zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v uvedenejčasti sťažnosť odmietol.

Na základe všetkých uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to jeuvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015