znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 405/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., a. s., H., zastúpenej advokátkou JUDr. M. I. V., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava   II   č.   k.   23   Cb/130/2009-571   z 10.   mája   2012   a uznesením   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/386/2012-627 z 21. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.,   a.   s.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Cb/130/2009-571 z 10. mája 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob/386/2012-627 z 21. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov“).

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   okresný   súd   vo   veci vedenej pod sp. zn. 23 Cb/130/2009 na pojednávaní konanom 10. mája 2012 uznesením rozhodol, že v zmysle § 93 ods. 3 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)   nepripúšťa   vstup   sťažovateľky   do   konania   ako   vedľajšieho   účastníka   na   strane žalovaného – obchodnej spoločnosti T., a. s., a zároveň rozsudkom určil, že „zhromaždenie uskutočnené dňa 29. 4. 2009 o 15.00 hod. v rekreačnom stredisku V.– Hotel J., nebolo zasadnutím mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti T., a. s... a všetky uznesenia prijaté na   tomto zhromaždení nie   sú   uzneseniami   mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti T., a. s...“. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 23 Cb/130/2009-571 z 10. mája 2012 podala sťažovateľka odvolanie, ktoré krajský súd uznesením č. k. 1 Cob/386/2012-627 z 21. februára 2013 odmietol ako podané neoprávnenou osobou podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   napadnutými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa jej názoru okresný súd „prekročil svoju právomoc, keď rozhodol o veci, ktorú mu   Občiansky   súdny   poriadok   nezveril   do   jeho   rozhodovacej   právomoci...   Zásadnou chybou okresného súdu... pri odôvodňovaní rozsudku... bolo, že sa vôbec nezaoberal takou dôležitou skutočnosťou ako bol dátum, kedy sa mohol dozvedieť, že generálny prokurátor podal   mimoriadne   dovolanie   s návrhom   na   odklad   vykonateľnosti   uznesenia OS Bratislava I sp. zn. 36 CbR/14/2008... Okresný súd... mal vyčkať za právoplatnosťou uznesenia   o nepripustení   sťažovateľa   do   konania   a až   potom   mal   nariadiť   hlavné pojednávanie,   na   ktorom   mohol   rozhodnúť.“. Okrem   toho   hoci   okresný   súd   v poučení napadnutého rozhodnutia uviedol, že „proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné, nakoľko účastníci konania sa tohto práva vzdali do zápisnice po vyhlásení rozsudku (§ 207 ods.   1   OSP)“,   muselo   mu   byť   zrejmé,   že „nemá   právoplatne   rozhodnuté   o tom,   či sťažovateľ je alebo nie je účastníkom konania“. Krajský súd „síce konštatoval, že v čase, keď   súd   prvého   stupňa   vo   veci   rozhodol   napadnutým   rozsudkom,   nebolo   o vedľajšom účastníctve   sťažovateľa   právoplatne   rozhodnuté,   avšak   nijako   sa   týmto   porušením zákonnosti   prvostupňovým   súdom   nezaoberal.   Naopak,...   odvolanie   sťažovateľa   proti rozsudku odmietol, pretože... bolo podané neoprávnenou osobou.“.

Sťažovateľka   v petite   žiadala,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   rozsudkom okresného súdu č. k. 23 Cb/130/2009-571 z 10. mája 2012 a uznesením krajského súdu č. k. 1 Cob/386/2012-627 z 21. februára 2013 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   23   Cb/130/2009-571   z 10.   mája   2012 a uznesením krajského súdu č. k. 1 Cob/386/2012-627 z 21. februára 2013.

Ústavný súd už v minulosti judikoval, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením   dôkazov,   teda   za   porušenie   týchto   základných   práv   nemožno   považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí (po vykonaní dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a po použití   relevantných   právnych   noriem vo veci   rozhodne   za   predpokladu,   že   skutkové   a právne   závery   nie   sú   svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Okrem toho súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

1. Preskúmaniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľom namietanému   porušeniu   označených   práv   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity vyjadrený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že   každá   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   požiadať o ochranu   tohto   práva   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý pred uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý o podanom odvolaní sťažovateľky aj rozhodol. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Porušenie označených práv, resp. neposkytnutie súdnej ochrany krajským súdom, vidí sťažovateľka v tom, že „síce konštatoval, že v čase, keď súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, nebolo o vedľajšom účastníctve sťažovateľa právoplatne rozhodnuté,   avšak   nijako   sa   týmto   porušením   zákonnosti   prvostupňovým   súdom nezaoberal“.

Splnenie procesných podmienok (vytvárajúcich zákonný rámec pre reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu) skúma súd počas celého konania (III. ÚS 507/2012); uvedené platí aj v prípade odvolacieho konania. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že právo   na   súdnu   ochranu   nie   je   absolútne,   ale   v   záujme zaistenia   najmä   právnej   istoty a riadneho   výkonu   spravodlivosti   podlieha   obmedzeniam,   resp.   podmienkam,   akými   sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti   návrhu   na   začatie   konania,   zákonné   lehoty a pod. (napr. III. ÚS 331/04, III. ÚS 153/05).

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol:„Zmyslom   vedľajšieho   účastníctva   je   pomoc   v   spore   niektorému   z   účastníkov konania.   Pomoc   poskytovaná   vedľajším   účastníkom   môže   spočívať   tiež   vtom,   že   podá v prospech ním podporovaného účastníka odvolanie.

Uvedené platí za predpokladu, ak sa ten, kto vstúpil od konania aj stal vedľajším účastníkom. Z obsahu spisu vyplýva, že spoločnosť B., a. s. podaním zo dňa 04. 07. 2011 oznámila svoj vstup do konania na strane žalobcu. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 10. 05. 2012 (č. l. 569 spisu) vstup tejto spoločnosti do konania ako vedľajšieho účastníka nepripustil a toto rozhodnutie bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 01. 2012 č. k. 1 Cob/385/2012-619 potvrdené a nadobudlo právoplatnosť dňom 25. 01. 2013. Z uvedeného teda vyplýva, že v čase, keď súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, nebolo o vedľajšom účastníctve spoločnosti B., a. s. právoplatne rozhodnuté. Legitimácia vedľajšieho účastníka na podanie odvolania je daná len vtedy, ak sa ním podporovaný   účastník   odvolania   nevzdal   alebo   ak   s   odvolaním   vedľajšieho   účastníka nevyjadril nesúhlas. Ak účastník vyjadril svoju vôľu tým, že sa vzdal odvolania, nemôže ho podať ani vedľajší účastník.

V danej veci, ak podala odvolanie spoločnosť B., a. s., stalo sa tak po tom, ako sa žalovaný   vzdal   odvolania   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   V   čase   rozhodovania odvolacieho   súdu   o   odvolaní   spoločnosti   B.,   a.   s.   nebola   táto   spoločnosť   vedľajším účastníkom v konaní.

Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   odvolanie   spoločnosti   B.,   a.   s.   odmietol   ako podané neoprávnenou osobou podľa ust. § 218 ods. 1, písm. b) O. s. p.“

Ako z uvedeného vyplýva, napadnutým rozhodnutím krajský súd riešil ne/splnenie jednej   z   procesných   podmienok   odvolacieho   konania,   ktorou   je   podanie   odvolania oprávnenou osobou. Ústavný súd konštatuje, že v rámci posúdenia skutkového a právneho stavu krajský súd na základe konkrétnych faktov zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení   vysvetlil   svoje   právne   závery,   ktoré   z ústavnoprávneho   hľadiska nemožno považovať   za svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   resp.   za   také,   ktoré   by   popierali zmysel práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a porušením označených práv sťažovateľky, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013