znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 405/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   W.   a   Ľ.   W.,   obaja   bytom   T.,   zastúpených advokátom JUDr. D. M., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 NcC/7/2012 z 28. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. W. a Ľ. W. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 12. júla 2012 doručená sťažnosť M. W. a Ľ. W. (ďalej len „sťažovatelia” alebo „sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľka v 2. rade“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie (spravodlivý súdny proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd”) sp. zn. 5 NcC/7/2012 z 28. mája 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Litovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) je pod sp. zn. 7 C 128/2012 vedené konanie „o určenie neplatnosti zmluvy o úvere a o určení   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti“,   v   ktorom   sú   sťažovatelia   žalovanými v 2. a 3. rade.

Okresný súd rozsudkom z 13. mája 2010 žalobe čiastočne vyhovel.

Proti   vyhovujúcej   časti   tohto   rozsudku   sa   sťažovatelia   odvolali   a   krajský   súd uznesením   sp.   zn.   8   Co   280/2010   z   29.   apríla   2011   v   spojení   s   opravným   uznesením rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Sudkyňa okresného súdu JUDr. B. vrátila vec odvolaciemu súdu pre účely opravy zrejmej   nesprávnosti   zrušujúceho   uznesenia,   v   ktorom   vyjadruje   svoj   nesúhlas s odôvodnením   a   právnymi   závermi   uznesenia   krajského   súdu   a   považuje   ho „za neseriózny, zasahujúci do mojej povesti a cti“.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti citujú z obsahu podania sudkyne z 23. septembra 2011 a ich právny zástupca uvádza, že s takýmto konaním sudcu všeobecného súdu sa ešte počas svojej praxe nestretol.

Na toto podanie sťažovatelia reagovali tým, že vzniesli námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, v ktorej okrem iného uviedli, že sudkyňa nerešpektuje záväzný právny názor krajského súdu, čím porušuje aj ustanovenie § 226 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Okrem toho sa sťažovatelia domnievajú, že z tohto podania vyplývajú také skutočnosti, z ktorých je zrejmé, že z konania sudkyne možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti v ich veci.

O   námietke   sťažovateľa   v 1.   rade   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 5 NcC/7/2012 z 28. mája 2012 tak, že sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z konania a rozhodovania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C/128/2007.

Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd sa nevysporiadal s ich zásadnou a konkrétnou argumentáciou,   že   správanie   sudkyne   (ktorá   sa   v   podaní   vyjadrila   k   tomu,   že   obrana sťažovateľov v ich veci založená na ochrane dobromyseľného nadobúdateľa je nenáležitá a neobstojí) „odporuje   nielen   zákonu,   ale   aj   elementárnym   zásadám   spravodlivého nestranného procesu a sudcovskej etiky. Znamená prejudikovanie rozhodnutia sudcu o veci samej sudcom.“.

Sťažovatelia   považujú   rozhodnutie   krajského   súdu   za   veľmi   stručné,   všeobecné a povrchné a porušujúce ich právo ako účastníkov konania na „spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... a čl. 6 dohovoru“.

Sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú, aby rozhodol nálezom, že ich základné právo na spravodlivý proces a na prejednanie nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 NcC/7/2012 z 28. mája 2012 porušené bolo. Súčasne žiadajú predmetné uznesenie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a domáhajú sa úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde”),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označili   sťažovatelia,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV.   ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 78/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľov   (vychádzajúc   z   petitu   sťažnosti)   je   namietané porušenie ich   základného práva podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   uznesením   krajského   súdu,   ktorý   nevylúčil   sudkyňu   okresného   súdu z rozhodovania v ich veci pre jej nesúhlas s odôvodnením a právnymi závermi uznesenia krajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie okresného súdu vo veci samej, ako aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je povrchné a všeobecné, pretože im nedalo žiadnu odpoveď na ich argumenty vznesené v námietke zaujatosti proti zákonnej sudkyni.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov ústavný súd preto ustálil obsah práv, ktorých porušenie namietajú, a následne zisťoval, či namietaným uznesením krajského súdu mohlo vôbec dôjsť k ich porušeniu v dôsledku existencie príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím   krajského   súdu,   námietkami   sťažovateľov   a   ich   právami   podľa   ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   zistil,   že   sťažovateľ   v 1.   rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu vzniesol podaním z 3. februára 2012 podľa § 14 ods. 1 a § 15a ods. 1 OSP námietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu z dôvodu, že jej konanie v reakcii na rozhodnutie krajského súdu vo veci samej, ktorým zrušil rozhodnutie okresného súdu, je neprípustné a odporuje viacerým ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku   a iným právnym predpisom,   najmä zákonu „č.   757/2004 Z.   z.“ (sťažovateľka v 2. rade   námietku   zaujatosti   nevzniesla,   teda   ju   ústavný   súd   považuje v   konaní   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za neoprávnenú osobu, pozn.).

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   12   až   §   16   OSP). Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľa v 1. rade,   ktorý   podal   námietku   zaujatosti   proti   sudkyni)   a   vylúčiť   ju   z   ďalšieho prejednávania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Jeho obsahom   je len   povinnosť   súdu prejednať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   (v   tomto   prípade   návrh   na   vylúčenie   sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv   na   hlavné konanie   a   rozhodnutie   na   ňom   prijímané,   je   potrebné   pripomenúť,   že podstata konania sa musí priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen v. Rakúsko, rozsudok zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na svoje rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť   iba   vtedy,   ak   by   ich   rozhodnutia   (a   im   predchádzajúci   postup)   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu“ (I. ÚS 24/00).

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   NcC/7/2012   z 28.   mája 2012   rozhodol   tak,   že sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Krajský súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia ako nadriadený súd (§ 16 ods. 1 prvá   veta   OSP) preskúmal vec z hľadiska   ustanovení   § 14   až § 16   OSP a po   opísaní podstaty   námietky   zaujatosti   sťažovateľa   v 1.   rade   a   vyjadrenia   sudkyne   k   veci,   ktorá uviedla, „že sa vo veci necíti byť zaujatá a nemá žiaden pomer k veci ako ani k účastníkom konania   a   k   ich   právnym   zástupcom.   Uvádza,   že   písomné   podanie   (vznesená   námietka zaujatosti) sa ani minimálnym spôsobom netýka vzťahu k predmetu konania, k účastníkom konania   alebo   k   ich   zástupcom.   Týka   sa   odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu. Právny názor zákonnej sudkyne bol vyjadrený už vo vyhlásenom a písomne vyhotovenom rozsudku. Obsah námietky zaujatosti preukazuje zaujatosť účastníka konania voči zákonnej sudkyni, keďže v prvostupňovom konaní nebol úspešný“, citoval ďalej ustanovenie § 14 ods. 1 OSP a konštatoval, že „Nadriadený súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky v prípade zákonnej sudkyne..., ktoré požaduje zákon, aby mohla byť vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Nadriadený   súd   považuje   vznesenú   námietku   zaujatosti   odporcom   v   2   rade   v zastúpení   právnym   zástupcom,   za   urážlivé   podanie   voči   zákonnej   sudkyni   vyplývajúce neúspechu v doterajšom konaní vo veci samej a nič na tom nemení ani skutočnosť, že pôvodný rozsudok prvostupňového súdu bol zrušený odvolacím súdom. Naopak, nadriadený krajský súd nenašiel žiaden relevantný dôvod k tomu, aby bol daný dôvod na vylúčenie zákonnej   sudkyne   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   pretože   nebol   preukázaný konkrétny pomer sudkyne k veci (okrem zákonného konania a rozhodovania, k čomu bola určená rozvrhom práce), nebol preukázaný ani žiadny bližší pozitívny alebo negatívny vzťah k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, na základe ktorých v skutočnosti by bolo možné mať pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne pri prejednávaní a rozhodovaní tejto veci. Nadriadený krajský súd preto rozhodol tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto uznesenia.“.

Po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil taký výklad ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcich   postup   pri   rozhodovaní o návrhu sťažovateľa v 1. rade na vylúčenie sudkyne, ktorý by bol svojvoľný a bez opory v procesnom kódexe, resp. v platnej legislatíve, hoci mu nedal podrobnú odpoveď na všetky jeho námietky.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v 1. rade je v tejto časti zjavne   neopodstatnená   a   medzi   namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu nie je žiadna taká súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti reálne umožnila prijať záver o ich porušení. Krajský   súd   rozhodol   o   jeho   návrhu   na   vylúčenie   sudkyne   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami procesného kódexu.

Ústavný   súd preto   sťažnosť sťažovateľa   v 1.   rade   v   časti   namietajúcej   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neopodstatnenosti.

Ústavný súd k tomu uvádza, že sťažnosť sťažovateľky v 2. rade je podaná zjavne neoprávnenou   osobou,   pretože   aj   keď   bola   účastníčkou   konania,   námietku   zaujatosti v konaní nevzniesla, a preto túto časť sťažnosti odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je tiež dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v konaní pred všeobecným súdom, čo vylučuje súčasne právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012