znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 405/2011-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť Ing. P. K., K., zastúpeného JUDr. M. K., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/107/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/107/2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. P. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 300 € (slovom tisíctristo eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   zaplatiť Ing. P. K. trovy konania v sume 314,18   €   (slovom   tristoštrnásť   eur   a osemnásť centov)   na   účet   jeho právneho   zástupcu JUDr. M.   K.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 405/2011-20 z 27. septembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. K., K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/107/2005.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je ako navrhovateľ v prvom rade účastníkom konania o zaplatenie sumy 3 602 € z titulu náhrady škody a nemajetkovej ujmy, a to na základe návrhu podaného okresnému súdu 10. augusta 2005.

Sťažovateľ predložil vo svojej sťažnosti podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania okresného súdu s vyjadrením, že v konaní došlo „nesprávnou procesnou činnosťou“ okresného   súdu   k zbytočným   prieťahom   a konanie   nie   je   do   dňa   podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené.

Sťažovateľ argumentoval, že zbytočné prieťahy vidí „najmä v tom, že

- Okresný súd   Bratislava I dôsledne nevyužil možnosti,   ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok a nevyvodil z nečinnosti odporcu (Uznesenie Okresného súdu zo dňa 03. 03. 2006, sp. zn. 7C/107/2005) žiadne právne následky

- Okresný súd Bratislava I nijakým spôsobom nerozhodol o návrhu sťažovateľa na vydanie platobného rozkazu zo dňa 26. 09. 2005

- Okresný súd Bratislava I opakovane uviedol vo svojom rozsudku rovnaké závažné procesné nedostatky, ktoré boli po prvýkrát dôvodom na zrušenie rozhodnutia zo strany Krajského súdu v Bratislave a po druhýkrát dôvodom na vrátenie spisu zo strany Krajského súdu v Bratislave za účelom vydanie doplňujúceho rozsudku Okresným súdom Bratislava I

- vyhodnotenie sťažnosti, zo strany Okresného súdu Bratislava I, na prieťahy v konaní podaním zo dňa 31. 05. 2011 ako nedôvodnú, napriek zrejmej nesprávnej a neefektívnej činnosti Okresného súdu Bratislava I, čoho dôsledkom bolo neprijatie žiadnych opatrení na odstránenie prieťahov v konaní

- ďalšie odďaľovanie rozhodnutia vo veci, ktoré bolo spôsobené odročením pojednávania vytýčeného na 02. 06. 2011 pre práceneschopnosť konajúcej sudkyne“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/107/2005, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 659,70 €, ako aj trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojej   predsedníčky,   ktorej   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu 6. decembra 2011 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania a tiež   obranu   okresného   súdu   poukazujúcu   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené objektívnymi   okolnosťami   týkajúcimi   sa   nadmernej   zaťaženosti   príslušného   oddelenia okresného súdu. Okresný súd v predloženom vyjadrení zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci sťažovateľa.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   15.   decembra   2011   súhlasil   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd na základe preskúmania na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ako aj z obsahu   sťažnosti   a zo   stanoviska   okresného   súdu   zistil   tieto   pre posúdenie   sťažnosti relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ ako navrhovateľ v prvom rade podal 15. augusta 2005 okresnému súdu návrh,   ktorým   sa   voči   odporcovi   domáhal   náhrady   škody   vo   výške   50   000   Sk   z titulu právneho vzťahu založeného zmluvou o obstaraní zájazdu, z ktorej vyplývajúce povinnosti si podľa tvrdení sťažovateľa odporca nesplnil.

Okresný   súd   rozhodol   vo veci   sťažovateľa   17.   októbra   2006   rozsudkom,   ktorým návrh   sťažovateľa   zamietol.   O odvolaní   sťažovateľa   podanom   proti   predmetnému rozhodnutiu rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 19. februára 2009 tak, že rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil vec okresnému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   poukázal   na   nedostatky rozhodnutia okresného súdu a v tomto kontexte uviedol, že „nedostatočným odôvodnením rozsudku bola účastníkovi odňatá reálna možnosť konať pred súdom“. Krajský súd preto uložil   okresnému   súdu   povinnosť   posúdiť   uplatnené   nároky   sťažovateľa   z hľadiska relevantných ustanovení zákona č.   40/1964 Zb.   Občiansky   zákonník v znení neskorších predpisov a zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   a vyriešiť   sporné   otázky preskúmateľným spôsobom.

Krajský súd spisový materiál okresnému súdu vrátil 22. apríla 2009, pričom okresný súd uskutočnil vo veci pojednávanie 30. novembra 2009.

Okresný súd vyhlásil vo veci ďalší rozsudok na pojednávaní konanom 17. decembra 2009, pričom sťažovateľ sa proti predmetnému rozsudku odvolal. Okresný súd predložil spisový   materiál   s podaným   opravným   prostriedkom   krajskému   súdu   6.   apríla   2010. Krajský súd mu však 7. februára 2011 vec vrátil ako predčasne predloženú s odôvodnením, že nerozhodol o celom predmete konania, a uložil mu povinnosť rozhodnúť doplňujúcim rozsudkom [„o návrhu navrhovateľa 2./ ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia náhrady škody vo výške 21,31 € (642,-Sk) za tzv. bakšišné a náhrady škody vo výške 26,56 € (800,- Sk) titulom nedodržania zmluvne dohodnutej dĺžky pobytu“].

Právny zástupca odporcu 30. mája 2011 oznámil okresnému súdu „zánik odporcu vymazaním ex offo z obchodného registra“, pretože „Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 4K 89/2010 zo dňa 17.01.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.02.2011, bol zastavený   konkurz   pre   nedostatok   majetku   a súčasne   súd   rozhodol   o výmaze   tejto spoločnosti z obchodného registra.“.   Zákonný sudca požiadal 1. júla 2011 o predloženie spisového materiálu obchodného registra okresného súdu sp. zn. Sro 28046B, ktorý mu bol predložený 8. júla 2011. Uznesením sp. zn. 7 C 107/2005 z 11. októbra 2011 okresný súd „v nerozhodnutej   časti   týkajúcej   sa   návrhu   navrhovateľa   v 2.   rade   na   náhradu   škody vo výške   21,31   eura   za   tzv.   bakšišné   a vo   výške   26,56   eura   za   nedodržanie   zmluvne dohodnutej dĺžky pobytu, podľa ust. § 107 ods. 4 O.s.p.“ konanie zastavil.

Konanie vo veci sťažovateľa bolo právoplatne skončené 14. decembra 2011.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal   z hľadiska   charakteru   prerokúvanej   veci   jej skutkovú   a   právnu   zložitosť,   ako   aj   jej   významnosť   z pohľadu   sťažovateľa   (1),   ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľa, ktorým   sa   voči   odporcovi   domáhal   náhrady   škody   z dôvodu   nesplnenia povinností vyplývajúcich mu z uzavretej zmluvy o obstaraní zájazdu. Z obsahu predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   o osobitnej   právnej   alebo   skutkovej zložitosti veci.

Ústavný súd pri hodnotení okolností tohto prípadu a predovšetkým pri posudzovaní dĺžky konania zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva (napr. Havala c. Slovenská republiky   z 12.   novembra   2002)   prihliadol   aj   na   povahu   posudzovaného   konania, predmetom ktorého je uplatnený nárok na náhradu škody, ktoré si vo všeobecnosti ako konanie zaradené   do   kategórie   vecí   spojených   s prostriedkami   na živobytie sťažovateľa vyžaduje „osobitnú rýchlosť konania“. Povaha tohto konania preto podmieňovala prísnejšie hodnotenie jeho priebehu ústavným súdom z toho hľadiska, či v ňom došlo   nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou k zbytočným prieťahom.

2. V   rámci   posúdenia   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní nezistil ústavný súd žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali   nedostatočnú   aktivitu   sťažovateľa   ako   účastníka   konania.   Napokon,   ani samotný   okresný   súd   nenamietal   žiadne skutočnosti,   ktoré   by   mali   byť   zohľadnené na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote garantovaného dohovorom, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06,   III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania okresného súdu bol jeho neefektívny a nesústredený postup a tiež obdobie nečinnosti, v ktorom okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Pasivitou   okresného   súdu   bolo   poznačené   obdobie   od   22.   apríla   2009,   keď   bol po prijatom   rozhodnutí   o podanom   odvolaní   spisový   materiál   vrátený   okresnému   súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie, do 30. novembra 2009, keď okresný súd uskutočnil vo veci   sťažovateľa   pojednávanie.   Po   zohľadnení   potreby   časovej   rezervy   pre   účely doručenia predvolaní na pojednávanie príslušným subjektom ústavný súd v rámci daného obdobia kvantitatívne vymedzil nečinnosť okresného súdu rozsahom približne 6 mesiacov.Okresný   súd   postupoval   nesústredene   a   neefektívne   v súvislosti   s   prijatým rozsudkom zo 17. decembra 2009, keď nerozhodol o celom predmete konania a predložil tak   spisový   materiál   s podaným   odvolaním   nadriadenému   súdu „predčasne“.   Takýmto postupom okresný súd konanie zbytočne predĺžil, pretože vec mu bola krajským súd vrátená s pokynom prijať doplňujúci rozsudok.

Neefektívnu   činnosť   v postupe   okresného   súdu   napokon   potvrdil   aj   krajský   súd, ktorý rozsudok okresného súdu prijatý v prvotnej fáze konania – 17. októbra 2006 zrušil s poukazom   na   závažné   nedostatky   dotknutého   rozhodnutia,   ktorými   podľa   vyjadrenia odvolacieho súdu došlo k odňatiu možnosti účastníkovi konania konať pred súdom.

Nepružne   konal   okresný   súd   aj   v záverečnej   etape   konania,   keď   po   doručení oznámenia odporcu o jeho zániku dňa 30. mája 2011 prijal uznesenie o zastavení konania s neprimeraným odstupom viac ako 4 mesiacov.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodujúcim   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   okresného   súdu   a   zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil jednak v dôsledku zisteného obdobia nečinnosti (v celkovej dĺžke 6 mesiacov), ako aj v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu.

Ústavný   súd   sa   na   tomto   mieste   vyrovnal   aj   s argumentáciou   predostretou v stanovisku okresného súdu, ktorý zbytočné prieťahy odôvodnil objektívnymi okolnosťami súvisiacimi   s nadmernou   agendou   príslušného   oddelenia   okresného   súdu.   Ústavný   súd zdôrazňuje, že doterajšia judikatúra ústavného súdu v tomto smere formulovala stanovisko, podľa   ktorého   otázka   množstva   vecí,   personálne   a organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III.   ÚS   14/00),   argumenty   okresného   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí a nedostatočným personálnym obsadením okresného súdu   preto ústavný súd akceptovať nemohol.

S ohľadom   na   všetky   uvedené   závery   a tiež   s   prihliadnutím   na   predmet   konania nemožno   celkovú   dobu   konania   (viac   ako   6   rokov)   vedeného   pred   okresným   súdom považovať z hľadiska   požiadaviek čl.   6 ods.   1 dohovoru   za   primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ku   dňu   rozhodovania   ústavného   súdu   bola   vec sťažovateľa právoplatne skončená, ústavný súd sa návrhom sťažovateľa na vydanie príkazu v intenciách   čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy (ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal) ako právne irelevantným nezaoberal.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ takto: „Výsledok   predmetného   súdneho   konania   má   pre   sťažovateľa   ako   spotrebiteľa zásadný význam, keďže spotrebitelia nemôžu ovplyvniť tzv. adhézne (typové) zmluvy, akou bola   aj   zmluva   o obstaraní   zájazdu,   ktorú   sťažovateľ   s manželkou   uzavreli   s odporcom, pričom spotrebitelia v tomto type zmlúv vystupujú ako slabšia zmluvná strana, čomu zväčša zodpovedá   aj   prístup   druhej   zmluvnej   strany.“ Vychádzajúc   z uvedeného   považoval sťažovateľ za primeranú výšku finančného   zadosťučinenia sumu 1 659,70 €, k zaplateniu ktorej žiadal zaviazať okresný súd.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľovi čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 1 300 €. Táto suma zohľadňuje najmä:

a) rozsah zbytočných prieťahov v konaní,

b) skutočnosť, že predmetom konania okresného súdu je uplatnený nárok na náhradu škody,   teda   vec   vyžadujúca   si   z hľadiska   požiadavky   rýchlosti   konania   osobitnú starostlivosť,

c)   s okolnosťami   uvedenými   v   bodoch   a)   a b)   spojenú   nemajetkovú   ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 314,18 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   predstavovala sumu 741 €.

Úhradu   priznal   ústavný   súd   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia   a   podanie   sťažnosti)   v   súlade   s   §   1   ods.   3,   §   9,   §   11   ods.   3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v   znení   neskorších   predpisov.   Vychádzajúc   z   uvedeného   za   dva   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume 2 x 123,50 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál 7,41 €. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej platcom) predstavuje celkovú sumu 314,18 € (261,82 € plus 20 % daň z pridanej hodnoty zo sumy 261,82 €, t. j. plus 52,364 € = 314,18 €).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2012