znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 405/09-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   Mgr.   D.   K.,   R.,   a   JUDr.   M.   K.,   K.,   zastúpených   advokátkou JUDr. M. S., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 201/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. D. K. a JUDr. M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 201/01 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Rimavská Sobota p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 201/01 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. D. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Rimavská Sobota p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. JUDr. M. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Rimavská Sobota p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Rimavská Sobota j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločne a nerozdielne Mgr. D. K. a JUDr. M. K. trovy konania v sume 398,68 € (slovom tristodeväťdesiatosem eur   a   šesťdesiatosem   centov)   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto   rozhodnutia na účet ich právnej zástupkyne, advokátky JUDr. M. S., Advokátska kancelária, K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2009 doručená sťažnosť Mgr. D. K., R. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a JUDr. M. K., K.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v   2.   rade“   spolu   len   „sťažovatelia“),   vo   veci   namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 201/01.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovatelia   vystupujú   od   20.   júna   2001   ako navrhovatelia   v   označenom   konaní   okresného   súdu.   Ich   návrh   na   vydanie   platobného rozkazu na sumu 6 150 Sk s príslušenstvom bol podaný proti spoločnosti P., s. r. o., Ž. (ďalej   len   „odporca“).   Pôvodne   na   procesnej   strane   navrhovateľov   vystupovala   aj   ich matka, ktorá však 24. februára 2006 zomrela.

Platobný rozkaz vydaný 6. februára 2002 bol zrušený v dôsledku podania odporu odporcom 25. februára 2002.

Sťažovatelia už 7. mája 2003 iniciovali pred ústavným súdom konanie o sťažnosti na porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní okresného súdu,   ústavný súd však nálezom č.   k. I.   ÚS 217/03-30 z 20. mája 2004 vyslovil,   že   okresný   súd v   tomto   konaní neporušil   ich   základné   právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy ani právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Už počas konania na ústavnom súde (I. ÚS 217/03) okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 10 C 201/01-75 z 12. novembra 2003, ktorým návrh sťažovateľov zamietol. Na základe odvolania sťažovateľov Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 12 Co 321/03-62 z 30. decembra 2003 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V dôsledku dĺžky trvania sporu boli sťažovatelia podľa ich tvrdenia nútení rozšíriť svoj   žalobný   návrh.   Učinili   tak   podaním   z   3.   mája   2004.   Tento   návrh   okresný   súd uznesením č. k. 10 C 201/01-75 z 27. júla 2004 odmietol. Odmietavé uznesenie však bolo krajským   súdom   29.   septembra   2004   zrušené   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie okresnému súdu.

Po   viacerých   nariadených   pojednávaniach   okresný   súd   rozhodol   vo   veci na pojednávaní 26. februára 2008. Rozsudok však bol znovu zrušený uznesením krajského súdu z 19. augusta 2008 na základe odvolania sťažovateľov. Následne okresný súd opätovne meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 10 C 201/01-201 z 28. októbra 2008, avšak aj toto rozhodnutie krajský súd zrušil uznesením z 25. februára 2009.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   tvrdia,   že   okresný   súd   bol v predmetnom konaní viac ako 4 roky, „počas celých viac ako 8 a ½ roka súd neurobil žiaden   úkon   smerujúci   k   rozhodnutiu   veci   a   robil   iba   úkony   smerujúce   k   nevyhoveniu návrhu navrhovateľov, aj po 24. 2. 2006, po dni úmrtia navrhovateľky, matky sťažovateľov 1   a   2.“.   Sťažovatelia   poukazujú   aj   na   neefektívnosť   v   konaní   okresného   súdu,   a   to pri nariaďovaní pojednávaní, ako aj v rámci ich priebehu, pretože „súd nevykonal žiadne dokazovanie, žiadne relevantné dôkazy, ktoré mu žalobcovia doručili“.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia doručili 31. decembra 2007 okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní. Predseda okresného súdu v odpovedi z 29. januára 2008 označil túto sťažnosť za neopodstatnenú, pretože „po prešetrení veci... zistil, že dňa 23. 10. 2007 sa naozaj uskutočnilo pojednávanie, avšak konajúca sudkyňa na pojednávaní vo veci nerozhodla“. V sťažnosti tiež sťažovatelia uviedli, že predsedovi okresného súdu adresovali sťažnosť na prieťahy v konaní už 21. apríla 2003.

Ústavný súd prijal uznesením č. k. III. ÚS 405/09-11 zo 16. decembra 2009 sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie. Následne 25. januára 2010 ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho   spisu   a   oznámenie,   či   súhlasí   s upustením   od   ústneho   pojednávania o   prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 19. februára 2010.   V   jeho prílohe predseda   okresného   súdu   predložil   podrobnú   chronológiu   úkonov okresného   súdu   i   účastníkov   v   spornom   konaní,   z   ktorej   vyplývajú   tieto   podstatné skutočnosti:

„- návrh na vydanie platobného rozkazu došiel tun. súdu dňa 20.06.2001

- upresnenie žalobného návrhu došlo tun. súdu dňa 01.10.2001...

- platobný rozkaz vydaný dňa 06.02.2002

- odpor proti platobnému rozkazu zo dňa 06.02.2002 došiel tun. súdu 25.02.2002

- pojednávanie vytýčené na termín 17.04.2002

-   žiadosť   o   výsluch   dožiadaným   súdom   v   Košiciach   a   ospravedlnenie   neúčasti na pojednávaní dňa 17.04.2002 navrhovateľov došlo tun. súdu dňa 10.04.2002...

- pojednávanie vo veci dňa 17.04.2002 odročené na deň 06.05.2002...

- pojednávanie   dňa   06.05.2002   odročené   za   účelom   výsluchu   navrhovateľa dožiadaným súdom na neurčito...

- ospravedlnenie navrhovateľov z neúčasti na pojednávaní dňa 12.11.2003

- rozsudok vo veci zo dňa 12.11.2003

- odvolanie   navrhovateľov   proti   rozsudku   zo   dňa   12.11.2003   podané   dňa 28.11.2003...

- spis   predložený   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   z   dôvodu   odvolania   dňa 04.12.2003...

- dňa 30.12.2003 vydané uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

- spis z Krajského súdu v Banskej Bystrici došiel tun. súdu dňa 11.02.2004...

- dňa 25.02.2004 doručené tun. súdu doplnenie a rozšírenie návrhu navrhovateľov...

- uznesenie tun. súdu zo dňa 19.07.2004 o odmietnutí podania navrhovateľov

- dňa 29.07.2004 tun. súdu doručené odvolanie navrhovateľov proti uzneseniu zo dňa 19.07.2004...

- dňa 08.09.2004 predloženie spisu KS BB následkom odvolania

- uznesenie KS BB zo dňa 29.09.2004

- uznesenie KS BB doručené tun. súdu dňa 08.10.2004...

- dňa 11.01.2005 vydané uznesenie o priznaní oslobodenia od súd. poplatku

- dňa 02.02.2005 doručené súdu podanie navrhovateľa obsahujúce zmenu návrhu

- dňa 02.02.2005 pojednávanie vo veci odročené na deň 02.03.2005

- dňa 03.02.2005 doručené súdu podanie navrhovateľov vo veci

- dňa   02.03.2005   doručené   súdu   ospravedlnenie   neúčasti   na   pojednávaní navrhovateľov na deň 02.03.2005

- pojednávanie vo veci dňa 02.03.2005 odročené na deň 06.04.2005...

- dňa 06.04.2005 pojednávanie vo veci

- dňa   06.04.2005   doručené   súdu   ospravedlnenie   navrhovateľov   z   neúčasti na pojednávaní dňa 06.04.2005

-   dňa   08.04.2005   doručené   súdu   ospravedlnenie   odporcu   z   neúčasti   na pojednávaní...

- vytýčenie pojednávania na deň 04.09.2006 dňa 07.07.2006

- termín zrušený dňa 19.07.2006

- vytýčenie pojednávania dňa 19.12.2006 na deň 27.03.2007

- dňa   12.03.2007   doručené   súdu   upresnenie   žalobného   návrhu   a   ospravedlnenie neúčasti navrhovateľov na pojednávaní...

- pojednávanie dňa 27.03.2007 odročené na neurčito

- dňa 22.06.2007 vytýčenie termínu pojednávania na deň 03.07.2007

- dňa   02.07.2007   doručené   súdu   ospravedlnenie   navrhovateľov   z   neúčasti na pojednávaní

- dňa 03.07.2007 pojednávanie odročené na neurčito...

- pojednávanie vytýčené dňa 09.10.2007 na deň 23.10.2007

- ospravedlnenie   neúčasti   navrhovateľov   na   pojednávanie   došlé   tun.   súdu   dňa 22.10.2007

- pojednávanie dňa 23.10.2007

- pojednávanie dňa 26.02.2008

- rozsudok vo veci zo dňa 26.02.2008

- odvolanie navrhovateľov proti rozsudku zo dňa 26.02.2008 podané dňa 28.04.2008

- spis   predložený   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   dňa   16.06.2008   z   dôvodu podaného odvolania...

- spis   vrátený   tun.   súdu   dňa   15.07.2008   z   dôvodu   podaného   odvolania   proti uzneseniu o zaplatení súdneho poplatku za podané odvolanie...

- opätovne predložený spis Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 12.08.2008

- uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.08.2008, došlé tun. súdu dňa 17.09.2008

- uznesenie Krajského súdu v BB zo dňa 19.08.2008 o súdnom poplatku, došlé tun. súdu dňa 17.09.2008...

- pojednávanie dňa 28.10.2008

- rozsudok vo veci zo dňa 28.10.2008

- odvolanie navrhovateľov proti rozsudku zo dňa 28.10.2008 došlé tun. súdu dňa 07.01.2009...

- spis predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici z dôvodu podaného odvolania dňa 06.02.2009

- uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.02.2009, došlé tun. súdu dňa 13.03.2009...

- pojednávanie dňa 30.07.2009

- ospravedlnenie navrhovateľov na vytýčený termín pojednávania 30.07.2009 došlé tun. súdu dňa 31.07.2009

- pojednávanie dňa 29.09.2009

- ospravedlnenie navrhovateľov na pojednávanie dňa 29.09.2009 došlé tun. súdu dňa 01.10.2009

- vytýčený termín pojednávania dňa 15.11.2009 na deň 24.11.2009

- ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní dňa 24.11. 2009 odporcu došlé tun. súdu faxom dňa 18.11.2009

- vytýčený termín pojednávania dňa 18.12.2009 na deň 12.01.2010

- ospravedlnenie navrhovateľov z neúčasti na pojednávaní dňa 12.01.2010 došlé tun. súdu dňa 31.12.2009.“

Predseda okresného súdu zdôraznil, že „aj keď sa nejedná o mimoriadne zložitý spor,   či   už   skutkovo,   alebo   právne,   sťažovatelia   každým   podaním   vo   veci   menili   petit návrhu... a keďže sa nezúčastňovali pojednávaní, súd nemohol o návrhu rozhodnúť v ich neprítomnosti. Vyjadrenia vo veci podané sťažovateľmi sa často netýkali predmetu sporu, resp. navrhovaných dôkazov, ale sa týkali osoby právneho zástupcu odporcu a jeho vzťahu so   sťažovateľom.   Týmto   svojím   počínaním   podľa   názoru   súdu   spôsobujú   sťažovatelia prieťahy v konaní aj v súčasnosti.“.

Predseda   okresného   súdu   tiež   pripustil,   že   i „zo   strany   súdu   došlo   k   prieťahom v konaní následkom zmeny súdnej sústavy v r. 2005, kedy sa Okresný súd Revúca zlúčil s Okresným súdom Rimavská Sobota a všetky nevybavené veci boli rozdelené medzi sudcov tunajšieho   súdu.   O   množstve   nevybavených   spisov   na   tunajšom   súde   svedčí   aj   to,   že sudcovia občiansko-právnych súdnych oddelení v priebehu rokov 2005 – 2006 rozhodovali aj   50   vecí   mesačne,   takže   nebolo   možné   venovať   sa   úkonom   vo   všetkých   veciach v primeraných časových intervaloch.“.

V   závere   svojho   vyjadrenia   predseda   okresného   súdu   súhlasil   s   upustením od pojednávania o prijatej sťažnosti.

Ústavný súd zaslal 22. februára 2010 právnej zástupkyni sťažovateľov vyjadrenie predsedu okresného súdu s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

Právna zástupkyňa sťažovateľov svoje stanovisko doručila ústavnému súdu 2. marca 2010.   V   ňom   v   podstate   zopakovala   argumenty   obsiahnuté   v   odôvodnení   sťažnosti zdôrazňujúc,   že   okresný   súd   v   rámci   množstva   nariadených   pojednávaní   nevykonával žiadne   dokazovanie,   čo   malo   za   následok   neefektívnosť   pojednávaní.   Vyjadrila   tiež nesúhlas   s   názorom   okresného   súdu   o   častej   absencii   sťažovateľov   na   nariadených pojednávaniach poukazom na ich vyjadrenia, v ktorých vyjadrovali súhlas s pojednávaním v ich   neprítomnosti.   Uviedla   tiež,   že   viacnásobná   zmena   návrhu   na   začatie   konania pred okresným súdom bola spôsobená práve neustále sa predlžujúcim konaním.

V stanovisku právna zástupkyňa konkretizovala sumu požadovaných trov právneho zastúpenia (591 €). Zároveň vyjadrila súhlas na upustenie od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd zistil, že od posledného pojednávania okresný súd nevykonal žiadny úkon vo veci a ku dňu rozhodovania o sťažnosti predmetná vec nie je okresným súdom skončená.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto troch   základných kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a   postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd bral pritom do úvahy aj obdobie konania okresného súdu, ktoré ním už bolo posudzované v konaní vedenom   pod   sp.   zn. I.   ÚS   217/03,   v   ktorom   vyslovil,   že základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ani právo na prejednanie ich veci v primeranej lehote v konaní okresného súdu sp. zn. 10 C 201/01 porušené   nebolo,   pretože   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   (20.   mája   2004)   dĺžka prieťahov   v   kombinácii   s   dovtedajším   správaním   sťažovateľov   nedosahovala   ústavne významnú   úroveň.   Takýto   skutkový   podklad   skoršieho   nálezu   ústavného   súdu   nebráni opätovnému   neskoršiemu   hodnoteniu   identických   skutkových   okolností   v   konaní o sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Konanie vedené okresným súdom,   v rámci   ktorého namietajú sťažovatelia   zbytočné prieťahy, je konaním, ktorého predmetom   je   vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   Vzhľadom   na   tvrdenia   účastníkov konania   i   jeho   priebeh   sa   dokazovanie   zameriava   na   jednoznačnú   identifikáciu nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľov, ktoré podľa ich názoru odporca bez právneho dôvodu   užíva.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   objasňovanie   takto   charakterizovaného skutkového stavu nemôže konajúcemu súdu trvať viac ako 8 rokov. Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   dáva konajúcemu   súdu   dostatok   procesných   nástrojov   na   to,   aby   v   nadväznosti   na   stupeň objasnenia   skutkového   stavu   veci   pri   dôslednom   rešpektovaní   zásady   prejednacej a kontradiktórnosti   občianskeho   súdneho   konania   bolo   možné   o   uplatnenom   nároku na vydanie   bezdôvodného   obohatenia   rozhodnúť   v   podstatne   kratšej   lehote.   K   právnej stránke ústavný súd iba podotýka, že vydanie bezdôvodného obohatenia tvorí bežnú súčasť sporovej   agendy   na všeobecných súdoch; podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou   praxou ustálená   a používaná   právna   úprava.   Výklad   a   používanie   tejto   právnej   úpravy   sú stabilizované a na tento spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov.

Pri   posudzovaní   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľov čiastočne prispelo k doterajšej dĺžke konania, čo ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia. Ústavný súd pritom vychádzal z vyžiadaného súdneho spisu, ale aj z odôvodnenia nálezu vydaného v konaní sp. zn. I. ÚS 217/03 [§ 121 OSP v spojení s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Sťažovatelia viackrát zmenili pôvodný návrh na začatie konania, a to hlavne pokiaľ ide   o   výšku   požadovaného   bezdôvodného   obohatenia.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd pripomína,   že   využitie   možností   daných   navrhovateľom   procesnými   predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

Ústavný   súd   pri   hodnotení   správania   sťažovateľov   neprehliadol   ani   charakter niektorých   podaní sťažovateľa v 2.   rade,   predovšetkým podania doručeného okresnému súdu 10. apríla 2002, v ktorom sťažovateľ v 2. rade používa vyjadrovanie nepochybne sa blížiace k naplneniu skutkovej podstaty podľa § 53 ods. 1 OSP umožňujúceho konajúcemu súdu   uložiť   poriadkovú   pokutu.   Familiárny   podtón   zo   strany   sťažovateľa   v   2.   rade nezodpovedajúci postaveniu účastníka konania však bolo badať aj z niektorých ďalších jeho podaní (napr. posledná veta v odvolaní doručenom okresnému súdu 29. júla 2004). Tomuto zisteniu   ústavný   súd   prisúdil   význam   pri   rozhodovaní   o   sume   primeraného   finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v 2. rade, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v 2. rade je (ako to vyplýva z jeho podaní) sám sudcom všeobecného súdu.

Pokiaľ ide o obranu okresného súdu založenú na tvrdení, že konanie bolo predlžené aj v dôsledku viacnásobnej neúčasti sťažovateľov na nariadených pojednávaniach, ústavný súd nepovažuje tento argument za dôvodný, pretože z vyžiadaného súdneho spisu vyplýva, že   v   priebehu   konania   sa   uskutočnilo   14   pojednávaní,   pričom   sťažovatelia   žiadali o ospravedlnenie ich neúčasti na 11 z nich, z toho v 9 prípadoch výslovne vyjadrili súhlas s pojednávaním v ich neprítomnosti. Na žiadne z predvolaní na nariadené pojednávania pritom nereagovali žiadosťou, aby sa nepojednávalo bez ich prítomnosti. Ústavný súd tu poukazuje   na   ustanovenie   §   101   ods.   2   OSP,   podľa   ktorého   konajúci   súd   pokračuje v konaní,   aj   keď   sú   účastníci   nečinní.   Ak   sa   riadne   predvolaný   účastník   nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka...

Ústavný súd tak uzatvára, že mnohonásobná neúčasť sťažovateľov na nariadených pojednávaniach nebola sama osebe z právneho hľadiska prekážkou pre konanie okresného súdu. Je pravdou, že viackrát bolo nariadené pojednávanie odročené aj pre ospravedlnenú neúčasť odporcu, ústavný súd však na tomto mieste odôvodnenia svojho nálezu hodnotí druhé kritérium na posúdenie prípadných zbytočných prieťahov v konaní, teda správanie sťažovateľov, resp. ich prípadné prispenie k celkovej dĺžke konania.

Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   na   posúdenie   porušenia   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý vykazoval   zbytočné   prieťahy.   K   tomuto   kritériu   ústavný   súd   v   prvom   rade   uvádza,   že nezistil žiadne zásadné odchýlky a rozdiely medzi chronológiou doručenou mu predsedom okresného súdu a obsahom vyžiadaného súdneho spisu. Jedinú nezrovnalosť ústavný súd zistil   pri   údaji   o   zrušení   termínu   pojednávania   nariadeného   na   4.   september   2006. V chronológii   predsedu   okresného   súdu   sa   uvádza,   že   tento   termín   pojednávania   bol zrušený 19. júla 2006, v súdnom spise však ústavný súd pre toto tvrdenie nezistil žiaden dôkaz.   Za   nariadením   pojednávania   na   4.   september   2006   (č.   l.   109)   totiž   hneď chronologicky nasleduje nariadenie pojednávania na 27. marec 2007 (č. l. 110).

V   postupe   okresného   súdu   identifikoval   ústavný   súd   dlhšie   obdobie   nečinnosti od pojednávania uskutočneného 6. mája 2002 do doručenia súdneho spisu Okresnému súdu Košice II 19. mája 2003 pre účely realizácie dožiadaného výsluchu (12 mesiacov).

Druhým dlhšie trvajúcim časovým úsekom nečinnosti okresného súdu bolo obdobie od 22. júna 2005, keď bolo nariadené pojednávanie na 13. júl 2005 (krátko na to bez uvedenia dôvodu zrušené), do 27. marca 2007, keď sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie vo veci (21 mesiacov). V uvedenom období okresný súd iba doručoval odporcovi podanie sťažovateľov (12. júna 2006) a 7. júla 2006 nariadil pojednávanie na 4. september 2006, pričom   však   19.   júla 2006   mal   takto   nariadené   pojednávanie   zrušiť.   Tieto   úkony   však ústavný   súd   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   nepovažoval   za   úkony   efektívne smerujúce   k   nastoleniu   právnej   istoty   sťažovateľov.   V   prvom   prípade   totiž   išlo o doručovanie podania sťažovateľov zo 7. júna 2004, teda po dvoch rokoch od doručenia tohto podania okresnému súdu, v druhom prípade išlo o nariadenie pojednávania, ktoré podľa tvrdenia predsedu okresného súdu bolo vzápätí zrušené. I keď toto tvrdenie nemá formálnu   oporu   vo   vyžiadanom   súdnom   spise,   pre   ústavný   súd   bolo   rozhodujúce,   že pojednávanie sa 4. septembra 2006 neuskutočnilo.

Postup okresného súdu v posudzovanom konaní sa vyznačoval aj kratšími obdobiami nečinnosti. Išlo o obdobie od 7. júla 2003 (vrátenie spisu okresnému súdu po vykonaní výsluchu dožiadaným súdom) do uskutočnenia pojednávania 12. novembra 2003 (viac ako 4 mesiace),   obdobie   od   23.   októbra   2007   (pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené) do pojednávania uskutočneného 26. februára 2008 (4 mesiace) a obdobie od 16. marca 2009,   keď   okresný   súd   doručoval   účastníkom   konania   uznesenie   odvolacieho   súdu, do 30. júla 2009, keď sa uskutočnilo pojednávanie vo veci (viac ako 4 mesiace).

Posudzované konanie trvá od 20. júna 2001, teda 8 rokov a deväť mesiacov, z toho vec bola v dispozícii okresného súdu 8 rokov a 1 mesiac (po odpočítaní časových úsekov, počas   ktorých   bol   spis   z   dôvodu   procesných   podaní   účastníkov   na   dožiadanom   súde a na odvolacom   súde).   Svojou   nečinnosťou   sa   na   uvedenej   dĺžke   konania   okresný   súd podieľal   3   rokmi   a   10   mesiacmi.   Samotná   táto   skutočnosť   by   už   postačovala na konštatovanie prieťahov relevantných z hľadiska základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy i práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd k obrane okresného súdu dodáva, že v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (III.   ÚS   17/02). Námietka neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

V   napadnutom   konaní   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil   aj   postupy   svedčiace o nesústredenosti   a   neefektívnosti,   ktoré   sú   stabilne   považované   za   dôvod   založenia právomoci ústavného súdu na konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99, II. ÚS 64/99).

Ústavný súd tu poukazuje na procesné pochybenia okresného súdu, ktoré spočívali v nesplnení povinnosti rozhodnúť o zmene návrhu na začatie konania. Sťažovatelia zmenili návrh na začatie konania štyrikrát spôsobom vyžadujúcim si procesnú reakciu zo strany konajúceho súdu (25. júna 2003 pri výsluchu dožiadaným súdom a v podaniach doručených okresnému súdu 7. júna 2004, 2. februára 2005 a 12. marca 2007). Okresný súd reagoval procesne iba na zmenu návrhu na začatie konania obsiahnutú v podaní doručenom 7. júna 2004,   keď   podanie   sťažovateľov   uznesením   odmietol   pre   nerešpektovanie   predpísaného spôsobu doplnenia návrhu na začatie konania. Toto uznesenie však bolo následne krajským súdom zrušené pre procesné pochybenie okresného súdu.

Uvedené nedostatky v končenom dôsledku viedli k zrušeniu meritórneho rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 201/01-140 z 26. februára 2008 krajským súdom. Svoje zrušujúce rozhodnutie krajský súd zdôvodnil nerešpektovaním § 95 OSP okresným súdom. Následne, z rovnakého dôvodu bolo potrebné zrušiť i uznesenie okresného súdu č. k. 10 C 201/01-176 z 15. mája 2008, ktorým bol sťažovateľom vyrubený súdny poplatok za odvolanie podané proti meritórnemu rozsudku, pretože nebol jednoznačne ustálený základ, z ktorého sa mala suma súdneho poplatku vypočítať. Okresný súd potom až na pojednávaní 28. októbra 2008 pripustil zmenu návrhu na začatie konania.

Nesústredenosť   dokazuje   aj   postup   okresného   súdu   pri   predkladaní   spisu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov proti meritórnemu rozhodnutiu z 26. februára 2008 krajskému súdu. Po predložení spisu ho krajský súd musel okresnému súdu vrátiť, pretože predložený materiál neobsahoval všetky   náležitosti   vyžadované zákonom (§   374 ods.   3 OSP).

Napokon   o   neefektivite   konania   okresného   súdu   svedčí   aj   organizácia   ním nariadených   pojednávaní.   Ústavný   súd   už   čiastočne   na   tieto   nedostatky   poukázal pri hodnotení druhého kritéria, na tomto mieste je však potrebné poukázať na skutočnosť, že aj   ospravedlnenia   odporcu   z   neúčasti   na   pojednávaniach   viackrát   neobsahovali   žiadosť o odročenie   pojednávania.   Ústavný   súd   tu   znovu   akcentuje   potrebu   dôsledného dodržiavania ustanovenia § 101 ods. 2 OSP. Povinnosťou konajúceho súdu je postupovať v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 100 ods. 1 OSP). Odročovanie   pojednávaní   z   dôvodu   ospravedlnenia   odporcu,   ktorý   o   odročenie pojednávania   nepožiadal   a   ani   nežiadal,   aby   sa   nepojednávalo   v   jeho   neprítomnosti, za súčasného   výslovného   súhlasu   navrhovateľa   na   pojednávanie   v   jeho   neprítomnosti, nenapĺňa podľa   názoru   ústavného súdu   požiadavku   čo   najrýchlejšieho rozhodnutia veci pri súčasnom rešpektovaní procesných práv účastníkov konania.

Ústavný súd konštatuje, že posudzované konanie okresného súdu sa vyznačovalo procesnými nedostatkami, ktoré vo svojom súhrne majú za následok porušenia základného práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   aj   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote (bod 1 výroku tohto nálezu). Nedostatky spočívali v súvislej nečinnosti aj v neefektívnosti a nesústredenosti postupu okresného súdu a viedli v konečnom   dôsledku   k tomu, že do   dňa   doručenia sťažnosti   ústavnému súdu nebola právam sťažovateľov poskytnutá ochrana právoplatným meritórnym rozhodnutím nastoľujúcim stav právnej istoty.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli takéto rozhodnutie, preto ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateľov garantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie počas predmetného konania a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného práva.

Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie tak, že sťažovateľovi v 1. rade navrhli priznať sumu 3 333 € a sťažovateľovi v 2. rade sumu 2 900 €. Tento rozdiel zdôvodnili tým, že sťažovateľ v 1. rade „si uplatňuje primerané zadosťučinenie aj po nebohej svojej matke J. K., zomrelej dňa 24.2.2006, ako jej dedič podľa osvedčenia o dedičstve, ktoré je súčasťou spisu súdu, keďže ona sa konečného rozhodnutia nedožila ani po viac ako 4 a ½ roku súdneho konania“.

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).

Svojím   nálezom   rozhodol   ústavný   súd   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa v 1. rade   a   sťažovateľa   v   2.   rade.   Predmetom   rozhodovania   nebolo   prípadné   porušenie základného   práva   matky   sťažovateľov,   ktorá   až   do   svojej   smrti   bola   účastníčkou posudzovaného konania. Preto vzhľadom   na konkretizovaný cieľ priznania primeraného finančného   zadosťučinenia   a   vzhľadom   na   individuálny   charakter   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   s   konštatovaním   porušenia   ktorého   je spojená možnosť priznať primerané finančné zadosťučinenie, ústavný súd neidentifikoval právne nástupníctvo sťažovateľa v 1. rade po jeho matke, ktorá bola do smrti účastníčkou konania, ako dôvod na zvýšenie priznanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu,   berúc   do   úvahy   charakter predmetu konania, ale aj pasívny postoj sťažovateľov ku konaniu, ktorý nesvedčí o ich mimoriadnej   psychickej   traume   vyplývajúcej   z   dĺžky   konania,   považuje   za   primerané priznať sťažovateľovi v 1. rade sumu 1 500 €   a sťažovateľovi v 2. rade sumu 1 000 € (bod 3   a bod 4 výroku   nálezu).   Rozdiel   ústavný   súd   zdôvodňuje   úrovňou   komunikácie sťažovateľa v 2. rade s konajúcim okresným súdom tak, ako to bolo uvedené v bode II odôvodnenia tohto nálezu.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou JUDr. M. S. Advokátka si uplatnila trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 591 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby, a to prevzatie a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Oba úkony boli vykonané v roku 2009. Za spracovanie stanoviska doručeného ústavnému súdu 2.   marca   2010   ústavný   súd   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   nepriznal,   keďže   toto stanovisko nevnieslo do procesu posudzovania sťažnosti žiadne nové právne ani skutkové okolnosti. Išlo v podstate o zopakovanie argumentácie obsiahnutej v odôvodnení sťažnosti so   súčasným   poukazom   na   niektoré   konkrétne   pochybenia   okresného   súdu,   ktoré   však ústavnému súdu už boli známe z vyžiadaného súdneho spisu.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 695,41 € pre úkony v roku 2009), čo predstavuje po prepočte na euro za jeden úkon v roku 2009 odmenu v sume 115,90 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál za dva úkony právnej pomoci, teda dvakrát po 6,95 €.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

S poukazom na výsledok konania mali podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia nárok na náhradu trov konania za dva   úkony právnej služby uskutočnené v roku   2009 (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   písomné   podanie   –   sťažnosť),   preto   základná   sadzba tarifnej odmeny po znížení podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v tomto prípade činí 370,88 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej sume 27,80 € (štyrikrát po 6,95 €). Spolu tak priznaná náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľov predstavuje sumu 398,68 €.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 398,68 € (bod 5 výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2010