znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 404/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť,

, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikya práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdpostupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 132/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola5. decembra 2014   doručená   sťažnosť,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 10 C 132/2009 (ďalej tiež „namietané konanie“).

Žalobou podanou 8. júla 2009 sa sťažovateľka domáhala na okresnom súdu „náhrady škody, náhrady nákladov a náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s dopravnou nehodou svojho syna...“.

K doterajšiemu priebehu konania na okresnom súde sťažovateľka uviedla:«Konanie je vedené na Okresnom súde v Senici viac ako 5 rokov s tým, že doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté. Okresný súd v Senici rozsudkom zo dňa 21. 10. 2010 sp. zn. 10C/132/2009 rozhodol vo veci tak, že návrh zamietol. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 26. 09. 2011 sp. zn. 23Co/315/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd v Senici následne dňa 08. 08. 2013 opätovne vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 10C/132/2009 - 629, ktorým návrh voči odporcovi v 2. a 3. rade zamietol a voči odporcovi v1. rade konanie zastavil. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 27. 08. 2014 sp. zn. 23Co/451/2013-677 opätovne rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd v Senici doposiaľ vo veci nerozhodol, pričom možno očakávať, že opätovne bude podané odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa či už zo strany sťažovateľky alebo odporcov, teda nie je možné v dohľadnej dobe očakávať, že   by   došlo   k   právoplatnému   skončeniu   predmetnej   veci.   Podľa   doterajších   skúseností sťažovateľky predpokladá, že odvolacie konanie bude trvať najmenej 3/4 roka...

Sťažovateľka   k   namietanému   porušeniu   jej   základného   práva   uvádza,   že   jej   vec vedená na Okresnom súde Senica nebola doposiaľ skončená z dôvodov nie na jej strane. Sťažovateľ   namieta   postup   súdu   prvého   stupňa,   kedy   v   konaní   nepostupoval   dôsledne v zmysle hospodárnosti konania tak aby prerokoval vec bez zbytočných prieťahov. Nie je to sťažovateľ, ktorý by sa akýmkoľvek spôsobom podieľal na prieťahoch v konaní (z celkového počtu cca 17 vykonaných pojednávaní bolo odročené pojednávanie z dôvodov na strane sťažovateľky len 2 krát).

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že za obdobie viac ako 5 rokov nebol súd prvého stupňa schopný ukončiť predmetné konanie právoplatným rozhodnutím. Lehotu viac ako 5 rokov v žiadnom prípade nemožno považovať za primeranú. Sťažovateľ pri tomto svojom závere vychádza okrem iného z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)...

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, vec ani zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti. V uvedenom konaní sa nejedná o natoľko zložitú skutkovú a právnu vec, aby nemohla byť právoplatne skončená za viac ako 5 rokov... Zároveň sťažovateľka uvádza, že práve v dôsledku postupu Okresného súdu v Senici, ktorého dva doterajšie rozsudky boli zrušené pre nezákonnosť, je porušované jej právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a primeranej lehote. Zároveň sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že súd v danom prípade nepostupoval efektívne tak, aby bol odstránený stav jej právnej neistoty. Viaceré pojednávania boli vykonané len formálne, kedy súd učinil zbytočný procesný úkon bez akéhokoľvek významu pre podstatu samotného konania.   V   dôsledku   uvedeného   postupu   boli   pojednávania   viackrát   odročované.   V dôsledku neefektívneho a nehospodárneho konania Okresného súdu Senica bolo v danej veci vykonaných cca 17 pojednávaní, pričom v období od 06.09.2012 do 25.06.2013 súd neučinil v predmetnej veci žiadny relevantný procesný úkon. Je pravdou, že aj postup Krajského súdu v Trnave bol v predmetnej veci liknavý. Nič to však nemení na skutočnosti, že práve v dôsledku nesprávnych a nezákonných rozhodnutí Okresného súdu v Senici museli byť rozhodnutia súdu prvého stupňa opakovane zrušené. Sťažovateľka je toho názoru, že práve Okresný súd v Senici spôsobuje neprimeranosť dĺžky predmetného konania.»

Sťažovateľka tiež uviedla, že „si je vedomá skutočnosti, že pred podaním ústavnej sťažnosti týkajúcej sa prieťahov v konaní by mala byť podaná sťažnosť predsedovi súdu. Sťažovateľka   tak   neučinila,   nakoľko   uvedený   inštitút   nepovažuje   za   účinný   prostriedok nápravy,   a   to   aj   s   ohľadom   na   skutočnosť,   že   predsedom   Okresného   súdu   Senica je JUDr. Trylč, ktorý je zároveň aj zákonným sudcom v predmetnej veci, ktorej sa táto ústavná sťažnosť týka. Podaním sťažnosti predsedovi súdu by objektívne nebola zjednaná náprava, resp. ani by nemohla byť zjednaná, nakoľko podstata   tejto ústavnej sťažnosti nespočíva v tom, že by bol súd nečinný čo sa týka jednotlivých procesných úkonov, ale v tom,   že   súd   svojim   konaním   (opakovane   zrušenými   nezákonnými   rozhodnutiami) spôsobuje neprimerané prieťahy v konaní. Tento objektívne existujúci stav nie je možné zvrátiť žiadnym opatrením predsedu súdu, keďže reparácia tohto stavu nie je v súčasnosti možná.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol vo vecitýmto nálezom:

„1.   Okresný   súd   Senica   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10C/132/2009   porušil základné právo, ⬛⬛⬛⬛, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Senica vo veci vedenej pod sp. zn. 10C/132/2009 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- € (slovom pätnásťtisíc   eur), ktoré   jej je   Okresný   súd   Senica   povinný vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú je Okresný súd Senica povinný vyplatiť k rukám jej právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛, advokáta so sídlom

, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôdvyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 zákonao ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie súdané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy apráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu tenorgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu(IV. ÚS 128/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou všeobecného súdu považujeústavný súd za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý másťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniupráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov adresovanú predsedovi súdu.

Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže podaťúčastník   konania alebo strana v konaní. Sťažnosť   na postup súdu môže smerovať protiporušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   aleboporušovaniu   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania   sudcami,   súdnymi   úradníkmi   alebozamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právomzaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale poskytnutie príležitosti súdu, abysám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebosvojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorouje   namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   ibaza predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   účinne   využil   označený   právny   prostriedoknápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodovhodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   adresovaná   predsedoviokresného   súdu   sťažovateľkou   podaná   nebola,   pričom   sťažovateľka   ako   dôvod   uvádzaskutočnosť, že konajúci zákonný sudca je zároveň predsedom okresného súdu, preto bypodaním sťažnosti „objektívne nebola zjednaná náprava“, ako aj to, že v zásade nenamietanečinnosť okresného súdu, ale jeho neefektívny postup pri vydávaní rozhodnutí, ktoré súnásledne odvolacím súdom zrušené.

Ústavný súd v súvislosti s nemožnosťou objektívneho zjednania nápravy s ohľadomna osobu zákonného sudcu poukazuje na znenie § 63 zákona o súdoch, podľa ktoréhosťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak osobitný zákon neustanovuje inak (1),sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa (2).

Samotná skutočnosť, že predsedom súdu je konajúci zákonný sudca, ktorému súvytýkané   prieťahy   v   konaní,   teda   nemá   automaticky   za   následok   nemožnosť   zjednanianápravy, keďže o sťažnosti by v takomto prípade rozhodoval predseda príslušného krajskéhosúdu.

Sťažovateľka v sťažnosti neuvádza žiadne iné argumenty, ktorými by preukázala,že podmienku   nevyužitia   tohto   prostriedku   ochrany   svojho   základného   práva   nesplnilaz dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto jej ústavný súd nemôže nesplnenie tejtopodmienky v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde odpustiť.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostikonštatoval,   že   sťažovateľka   nevyužila   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   účinnýprávny prostriedok nápravy proti porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy apráva podľa   čl. 6 dohovoru   a nepreukázala ani to, že uvedenú podmienku nesplnila   zdôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde),   pričomexistenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti. Uvedené skutočnostizakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky pre jej neprípustnosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej neprípustnosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmisťažovateľky nezaoberal.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   vecirozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, abypo splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veciza predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočnýmprieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015