znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 404/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou   F.,   s.   r.   o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   advokát   doc.   JUDr.   B.   F.,   vedené pod sp. zn.   Rvp   14917/2013,   Rvp   14918/2013,   Rvp   14919/2013,   Rvp   14920/2013, Rvp 14921/2013, Rvp 14922/2013, Rvp 14923/2013, Rvp 14924/2013, Rvp 14925/2013, Rvp 14926/2013, Rvp 14927/2013, Rvp 14928/2013, Rvp 14929/2013, Rvp 14930/2013, Rvp   14931/2013,   Rvp   14932/2013,   Rvp   14933/2013,   Rvp   14934/2013   a   sp.   zn. Rvp 14935/2013 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu   v Žiline   č.   k.   5   NcC/49/2012-17   z 28.   februára   2013,   uznesením   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 6 NcC/45/2013 z 31. januára 2013, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.   8   NcC/46/2013   z 30.   januára   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 9 NcC/46/2013   z 31.   januára   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 9 NcC/48/2013   z 31.   januára   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 9 NcC/47/2013   z 31.   januára   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 6 NcC/46/2013   z 31.   januára   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   č.   k. 7 NcC/74/2013-17   zo   6.   februára   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 6 NcC/48/2013   z 31. januára   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   č.   k. 7 NcC/48/2013-17   z 30. januára   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 9 NcC/84/2013   z 19.   februára   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 9 NcC/93/2013   z 19.   februára   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 9 NcC/85/2013   z 12.   februára   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 9 NcC/91/2013   z 19.   februára   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 9 NcC/94/2013   z 12.   februára   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 9 NcC/86/2013   z 12.   februára   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   č.   k. 7 NcC/91/2013-13   z   12.   februára   2013,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 9 NcC/92/2013   z 19.   februára   2013   a   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   č.   k. 7 NcC/86/2013-13 z 12. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp14917/2013, Rvp 14918/2013, Rvp 14919/2013, Rvp 14920/2013, Rvp 14921/2013, Rvp 14922/2013, Rvp 14923/2013, Rvp 14924/2013, Rvp 14925/2013, Rvp 14926/2013, Rvp 14927/2013, Rvp 14928/2013, Rvp 14929/2013, Rvp 14930/2013, Rvp 14931/2013, Rvp 14932/2013,   Rvp   14933/2013,   Rvp   14934/2013   a   sp.   zn.   Rvp   14935/2013   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 404/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. apríla 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48   ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   5   NcC/49/2012-17   z 28. februára   2013, uznesením krajského súdu sp. zn. 6 NcC/45/2013 z 31. januára 2013, uznesením krajského súdu   sp.   zn.   8   NcC/46/2013   z 30.   januára   2013,   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   9 NcC/46/2013 z 31. januára 2013, uznesením krajského súdu sp. zn. 9 NcC/48/2013 z 31. januára   2013,   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   9   NcC/47/2013   z 31.   januára   2013, uznesením krajského súdu sp. zn. 6 NcC/46/2013 z 31. januára 2013, uznesením krajského súdu   č.   k.   7   NcC/74/2013-17   zo   6.   februára   2013,   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   6 NcC/48/2013 z 31. januára 2013, uznesením krajského súdu č. k. 7 NcC/48/2013-17 z 30. januára   2013,   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   9   NcC/84/2013   z 19.   februára   2013, uznesením krajského súdu sp. zn. 9 NcC/93/2013 z 19. februára 2013, uznesením krajského súdu   sp.   zn.   9   NcC/85/2013   z 12.   februára   2013,   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   9 NcC/91/2013 z 19. februára 2013, uznesením krajského súdu sp. zn. 9 NcC/94/2013 z 12. februára   2013,   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   9   NcC/86/2013   z 12. februára   2013, uznesením   krajského   súdu   č.   k.   7   NcC/91/2013-13   z   12.   februára   2013,   uznesením krajského súdu sp. zn. 9 NcC/92/2013 z 19. februára 2013 a uznesením krajského súdu č. k. 7 NcC/86/2013-13 z 12. februára 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   C/86/2012,   Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš   v konaniach vedených   pod   sp.   zn.   8   C/181/2012,   8   C/179/2012,   8   C/180/2012,   8   C/182/2012, 8 C/177/2012,   8 C/188/2012, 8 C/187/2012, 8 C/184/2012 a 8 C/189/2012 a Okresnému súdu   Námestovo   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   8   C/147/2012,   8   C/156/2012,   8 C/140/2012, 8 C/143/2012, 8 C/164/2012, 8 C/139/2012, 8 C/151/2012, 8 C/145/2012 a sp. zn. 8 C/138/2012 (ďalej len „okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o   zodpovednosti   za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v platnom znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že označené okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady „nemo debet   esse   iudex   in   propria   causa“,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil z prerokovávania a rozhodovania   všetkých   sudcov   konkrétneho   okresného   súdu,   ktorých   zaujatosť   bola sťažovateľkou namietaná. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce sa rozhodovania   o   nestrannosti   zákonného   sudcu   (napr.   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   283/2009 z 26. novembra   2009,   nález   sp.   zn.   III.   ÚS   116/06   z   5.   septembra   2006,   uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi)“.

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

K otázke právomoci ústavného súdu konať o podaných   sťažnostiach   sťažovateľka poukazuje na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci   na   ich   prejednanie   a rozhodnutie „s   nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej deformácie   ľudských   práv   uskutočňovanej   systematicky   činnosťou   súdov   Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii   Slovenskej   republiky   na   pôde   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných   dôvodov...“ V   tejto   súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených po sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe č. 40/1998) Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   20/97,   v   ktorom   tento   vyslovil: ,,Na prejednanie   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   proti   rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy   z   prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší uvedené uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn.   Rvp 14917/2013, Rvp 14918/2013, Rvp 14919/2013, Rvp 14920/2013, Rvp 14921/2013, Rvp 14922/2013, Rvp 14923/2013, Rvp 14924/2013, Rvp 14925/2013, Rvp 14926/2013, Rvp 14927/2013, Rvp 14928/2013, Rvp 14929/2013, Rvp 14930/2013, Rvp 14931/2013, Rvp 14932/2013, Rvp 14933/2013, Rvp 14934/2013 a sp. zn. Rvp 14935/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

K   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   malo   dôjsť   v   dôsledku   toho, že napadnutými   uzneseniami   krajský   súd   nevylúčil   z prerokovávania   a   rozhodovania predmetných   vecí   všetkých   sudcov   niektorého   z označených   okresných   súdov,   ktorých sťažovateľka   namietala   a to   napriek   tomu,   že   škoda,   ktorú   si   sťažovateľka   uplatnila v podaných   žalobách,   vznikla   v   príčinnej   súvislosti   s   nesprávnym   úradným   postupom niektorého z uvedených okresných súdov.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods.   l   ústavy   je   v   Občianskom   súdnom   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 12 až § 16 OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokovávaní a rozhodovaní vylúčený,   je   dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených   sudcov   z ďalšieho   prerokovávania a rozhodovania   veci   pre zaujatosť.   Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh   na vylúčenie všetkých   sudcov   z ďalšieho   prerokovávania a   rozhodnutia   veci   pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   rozhodnutia,   podľa   ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť   iba   vtedy,   ak   by   ich   rozhodnutia   (a   im   predchádzajúci   postup)   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupe   všeobecných   súdov” (I. ÚS 24/00).

Pokiaľ   právny   poriadok   pripúšťa   iné   možnosti   nápravy   pomocou   riadnych a mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nie   je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a označenými uzneseniami   rozhodol   zjavne   neodôvodnene.   Ústavný   súd   však   pripomína,   že   po prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy právo v rámci riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania a dovolania – namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1 písm. g) OSP zakladá prípustnosť odvolania proti každému rozhodnutiu prvostupňového súdu   vo   veci   samej   a   §   237   písm.   g)   OSP   zase   prípustnosť   dovolania   proti   každému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   aj   z dôvodu,   že   vo   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca.   Aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred   všeobecnými   súdmi,   postupov   a judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   závažné procesné   pochybenia   v konaní všeobecných   súdov   (vrátane porušenia   základného   práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy)   dôvodom   i   na   podanie   dovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).

V   predmetných   konaniach   teda   v prípade   využitia   oprávnenia   podať   dovolanie priamo   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   v merite   veci   (nie   však   proti   rozhodnutiam krajského   súdu   o vznesených   námietkach   zaujatosti)   opätovne   existuje   „iný   súd“,   a   to Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   povolaný   na   poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Neobstojí teda argumentácia sťažovateľky, že po vydaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   nemá   žiadne   právne   prostriedky   nápravy prípadného porušenia označených práv.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Preto ústavný   súd   nemá   dostatok   právomoci   na   preskúmanie   sťažovateľkiných   námietok nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči napadnutým uzneseniam.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 14917/2013, Rvp 14918/2013, Rvp 14919/2013, Rvp 14920/2013, Rvp 14921/2013, Rvp 14922/2013, Rvp 14923/2013, Rvp 14924/2013, Rvp 14925/2013, Rvp 14926/2013, Rvp 14927/2013, Rvp 14928/2013, Rvp 14929/2013, Rvp 14930/2013, Rvp 14931/2013, Rvp 14932/2013, Rvp 14933/2013, Rvp 14934/2013 a sp. zn. Rvp 14935/2013 odmietol podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K uvedenému ústavný súd navyše poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu konania   objavili   nové   skutočnosti   objektívne   a   dôvodne   vzbudzujúce   pochybnosť o nestrannosti   a   nezaujatosti   sudcov   konajúcich   v   sťažovateľkinej   veci,   môže   sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom   domáhať   vznesením   novej   námietky   zaujatosti   (§   15a   OSP),   prípadne prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania   vecí,   nebráni   dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne   i   inak,   než   ju   posúdil   nadriadený   súd   súdu   procesnému,   ktorý   vo   veci rozhodoval,   ak   v   námietke   boli   uvedené   nové   skutočnosti“ (rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013