znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 404/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   Y.,   B.,   toho   času   v   Ústave   na   výkon   väzby Bratislava,   zastúpeného spoločnosťou   K. – advokáti, s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát   a   konateľ   JUDr.   J.   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tos 38/2011 z 9. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011 doručená sťažnosť V. Y., B., toho času v Ústave na výkon väzby Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na slobodu podľa „čl. 5“ a na spravodlivý proces podľa „čl. 6“ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 38/2011 z 9. mája 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že je proti nemu vedené väzobné trestné stíhanie pre trestné činy vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 106/09 z   2.   mája   2011   bola   na   neverejnom   zasadnutí   zamietnutá   jeho   žiadosť   o   prepustenie na slobodu, proti ktorej priamo na tomto zasadnutí podal sťažovateľ sťažnosť. Táto bola uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 38/2011 z 9. mája 2011 ako nedôvodná zamietnutá.

Sťažovateľ je toho   názoru, že obe rozhodnutia   konajúcich   súdov   sú „nezákonné a protiústavné“.

Sťažovateľ   predostrel   túto   argumentáciu: „Na   neverejnom   zasadnutí   konanom 02.05.2011 sťažovateľ podal proti uzneseniu OS BA I č.k. : 4T 106/09 zo dňa 02.05.2011 sťažnosť,   pričom   zároveň   vzhľadom   na   ústne   odôvodnenie   okresného   súdu   ako   aj oznámenie,   že   bližšie   a   podrobnejšie   dôvody   rozhodnutia   budú   uvedené   v   písomnom vyhotovení napadnutého uznesenia, do protokolácie uviedol, že bližšie dôvody sťažnosti súdu   zašle   potom   ako   mu   bude   doručené   písomné   vyhotovenie   napadnutého   uznesenia a oboznámi sa z dôvodmi, pre ktoré bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I spis. zn. : 4T 106/09 zo dňa 02.05.2011, resp. jeho písomné vyhotovenie s bližšími dôvodmi, bolo obhajcovi obžalovaného doručené dňa   09.05.2011.   Dňa   13.05.2011   bola   sťažnosť   podaná   02.05.2011   doplnená   o   bližšie dôvody tak, ako to bolo avizované na neverejnom zasadnutí. V tomto podaní sťažovateľ podrobne uviedol všetky dôvody svojej sťažnosti.

Dňa   09.05.2011,   t.j.   deň,   kedy   bolo   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava I o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby doručené obhajcovi obžalovaného, už Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č.k. : 4Tos 38/2011 rozhodol o sťažnosti tak, že ju zamietol, pričom odňal obžalovanému možnosť, aby sa k uzneseniu prvostupňového súdu   mohol   vôbec   podrobnejšie   vyjadriť,   potom   ako   sa   oboznámi   s   jeho   podrobným odôvodnením, ktoré nebolo dané pri ústnom vyhlásení rozhodnutia. Obžalovaný, resp. jeho obhajca,   pritom   vzhľadom   na   konštatovanie   súdu,   že   podrobnejšie   odôvodnenie rozhodnutia   bude   uvedené   v   jeho   písomnom   vyhotovení   výslovne   uviedli,   že   podrobné dôvody sťažnosti zašlú bezodkladne potom, ako im bude doručené písomné vyhotovenie súdu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ani len nepočkal na moment, kedy bude rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I doručené obhajcovi a obžalovanému, a rozhodol spôsobom, ktorým došlo k porušeniu a zmareniu práva obžalovaného podať a odôvodniť riadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu o väzby.“

Sťažovateľ sa ďalej vyjadril, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho žiadosti nevzal do úvahy dôvody ním prezentované už na hlavnom pojednávaní, kde obhajca sťažovateľa poukazoval   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   je   vo   väzbe   neprimerane   dlhú   dobu,   a   to   aj s prihliadnutím na princíp kumulácie predchádzajúcich väzobných obmedzení jeho osobnej slobody.

Sťažovateľ   uviedol,   že   podľa   jeho   názoru   je   skutočným   dôvodom   väzby v dotknutom trestnom konaní okolnosť, že sa konajúcemu súdu nepodarilo zabezpečiť účasť dvoch relevantných svedkov navrhovaných obžalobou pre účely ich výsluchu na hlavnom pojednávaní. Podľa názoru sťažovateľa je však povinnosťou konajúceho súdu postupovať efektívne a uvedená skutočnosť nemôže byť na ťarchu obžalovanému. Sťažovateľ je toho názoru, že úteková väzba v jeho prípade nebola zo strany konajúceho súdu odôvodnená žiadnou konkrétnou skutočnosťou a súd iba citoval zákonné znenie ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), čo považuje sťažovateľ za nedostačujúce a ústavne neakceptovateľné.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že v predmetnej trestnej veci sa vo väzbe nachádza už od 16. júla 2010, pričom tejto väzbe predchádzali väzby v iných trestných konaniach, jedna v trvaní 3 a pol roka a ešte predtým väzba v trvaní 4 rokov. Na tomto mieste poukázal sťažovateľ na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „ak sa vykonáva trestné stíhanie obvineného   súčasne   v   dvoch   samostatných   trestných   konaniach   a   v   jednom   z   nich   je obvinený vo väzbe, je jeho osobná sloboda vo svojej podstate obmedzená aj v druhom z nich.   Preto   sú   orgány   činné   v   trestnom   konaní   povinné   postupovať   s   osobitnou starostlivosťou   a   urýchlením   aj   v   tomto   druhom   trestnom   konaní,   samozrejme,   pokiaľ konanie   vykonávané   vo   väzbe   takémuto   postupu   nebráni   (II.   ÚS   55/98).“.   Sťažovateľ uviedol, že orgány činné v trestnom konaní a takisto okresný súd mali dostatok časového priestoru, a to aj vzhľadom na označené predchádzajúce obmedzenia jeho osobnej slobody väzbou, aby bolo dokazovanie ukončené a vo veci rozhodnuté. Sťažovateľ takisto poukázal na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej „závažnosť   obvinenia nemôže sama osebe slúžiť na ospravedlnenie dlhej doby držania vo väzbe, pričom sa musí v danom prípade prihliadať na trvanie už kumulovanej väzby“.

Sťažovateľ sa domnieva, že úteková väzba v jeho prípade nie je v rozhodnutiach konajúcich súdov podložená konkrétnymi skutočnosťami, a tieto ju vždy odôvodňujú iba „abstraktnou úvahou“, podľa ktorej je sťažovateľ cudzinec a súčasne mu hrozí uloženie vysokého trestu.

Opierajúc sa o svoju argumentáciu sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených „čl. 5“ a „čl. 6“ dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 38/2011 z 9. mája 2011, toto uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu   za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením sp. zn. 4 Tos /38/2011 z 9. mája 2011 porušil krajský súd jeho základné práva   zaručené čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručené „čl. 5“ a „čl. 6“ dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a poskytnutých častí spisového materiálu okresného súdu ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné stíhanie (z väzby v danom trestnom konaní bol medzičasom prepustený) pre trestné činy vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. V rámci vedeného trestného stíhania bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. 4 T 106/09 zo 16. júla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 70/2010 z 28. júla 2010 vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol   spáchaný,   má   znaky   trestného   činu,   sú   dôvody na podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal   obvinený,   a   z   jeho   konania   alebo   ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol   trestnému   stíhaniu   alebo   trestu,   najmä   ak   nemožno   jeho   totožnosť   ihneď   zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Sťažovateľ   podal   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   2.   mája   2011   žiadosť o prepustenie na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, v ktorej argumentoval, že dosiaľ vykonaným dokazovaním jeho vina nebola preukázaná, a preto dôvody väzby v jeho prípade nie sú dané.

Okresný súd ešte v uvedený deň na hlavnom pojednávaní rozhodol o žiadosti tak, že ju   ako   nedôvodnú   zamietol.   Sťažovateľ   hneď   po   vyhlásení   uznesenia   na   hlavnom pojednávaní podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť.

V zápisnici okresného súdu o hlavnom pojednávaní konanom 2. mája 2011 v časti týkajúcej sa uznesenia o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa je všeobecne uvedené: „Predseda senátu uznesenie vyhlásil, odôvodnil a podal poučenie o opravnom prostriedku:

Odôvodnenie   predsedu   senátu:   Senát   stále   trvá   na   tom,   že   dôvody   väzby   u obžalovaných trvajú naďalej.“

Písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené 9. mája 2011. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že vo veci už bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, no je potrebné vypočuť ešte jedného svedka, u ktorého okresný súd uznesením   nariadil,   aby   bola   obmedzená   jeho   osobná   sloboda   a   aby   bol   predvedený príslušníkom polície v zmysle ustanovení § 88 ods. 1 Trestného poriadku.

Okresný súd argumentoval, že u sťažovateľa (a aj u ostatných spoluobžalovaných) v nezmenenom rozsahu trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože aj naďalej existuje dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by útekom alebo skrývaním mohol zmariť rozhodnutie okresného súdu vo veci jeho trestného stíhania. Ako konkrétnu skutočnosť odôvodňujúcu túto obavu prezentoval okresný súd   okolnosť hrozby až doživotného trestu odňatia slobody.

Sťažovateľ   doplnil   sťažnosť   z   2.   mája   2011   podaním   doručeným   osobne do podateľne okresného súdu, a to 13. mája 2011. Predostrel v ňom argumentáciu totožnú s tou, ktorú prezentoval aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Namietal, že konajúci súd pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu nezohľadnil argumenty, ktoré prezentoval na hlavnom pojednávaní 2. mája 2011, a síce, že je vo väzbe už neprimerane dlhú dobu, a to aj s prihliadnutím na kumuláciu s predchádzajúcimi väzbami realizovanými v   iných   trestných   veciach   sťažovateľa.   Uviedol,   že   podľa   jeho   názoru   je   skutočným dôvodom ďalšieho trvania väzby to, že sa súdu nepodarilo zabezpečiť účasť relevantných svedkov   pre   účely   ich   vypočutia   na   hlavnom   pojednávaní,   čím   sa   konanie   zbytočne predlžuje bez zavinenia sťažovateľa a na úkor obmedzenia jeho osobnej slobody väzbou. Sťažovateľ je toho názoru, že úteková väzba v jeho prípade nie je zo strany súdu podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami, ale iba poukazom na znenie ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a skutočnosťami, že sťažovateľ je cudzí štátny príslušník a súčasne mu hrozí uloženie vysokého trestu. Poukázal tiež na to, že v danej trestnej veci je vo väzbe od 16. júla 2010 a v predchádzajúcom období bola jeho osobná sloboda obmedzená väzbou v trvaní 3 a pol roka a ešte predtým väzbou v trvaní 4 rokov. Podľa sťažovateľa aj s ohľadom na tieto skutočnosti mali orgány činné v trestnom konaní a aj   konajúce   súdy   dostatok   časového   priestoru   na   vykonanie   dokazovania   a   prijatia rozhodnutia v dotknutom trestnom konaní.

Krajský súd rozhodol o podanej sťažnosti ešte 9. mája 2011 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe uznesenia okresného súdu zo 16. júla 2010, pričom trestná vec sťažovateľa je v záverečnom štádiu dokazovania pred súdom 1. stupňa a je potrebné ešte vypočuť jedného relevantného svedka.   Jeho   účasť na hlavnom pojednávaní sa   však   nepodarilo   zabezpečiť,   preto bolo pojednávanie   odročené   na   neurčito   a   termín   jeho   konania   bude   stanovený   v   závislosti od zadržania tohto svedka.

Krajský súd sa vyjadril, že dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku stále trvajú a citujúc ustanovenia § 76 ods. 1 a 6 písm. c) a ods. 7 Trestného poriadku upravujúceho väzobné lehoty skonštatoval ich dodržanie. Uviedol, že väzba sťažovateľa (a spoluobžalovaných) neprekročila nevyhnutnú dobu, že sa v trestnom konaní postupuje v súlade so zásadou urýchleného prejednávania väzobných vecí a že mu neprináleží hodnotiť dosiaľ vykonané dôkazy   pred súdom   prvého stupňa a zaoberať sa otázkou viny obžalovaných.

Krajský súd vo všeobecnosti poukázal na to, že väzobný dôvod môže vyplynúť buď z okolností   prípadu,   alebo z   osoby   obvineného,   pričom   sa   zintenzívňuje,   ak ho možno vyvodiť z oboch hľadísk. Argumentoval, že sťažovateľ je v predmetnom trestnom konaní stíhaný pre trestné činy, kde mu v prípade preukázania viny hrozí vysoký trest a hrozba vysokého trestu vyplýva aj z ďalšieho trestného stíhania vedeného proti osobe sťažovateľa, ktorý je navyše cudzím štátnym príslušníkom. Uvedené konkrétne skutočnosti považoval krajský súd za také, ktoré odôvodňujú obavu, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by sa stal pre súd „nedostihnuteľný a v prípade preukázania viny aj nepostihnuteľným“.

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

V   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   ústavný   súd   konštatoval,   že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy garantujúcich základné právo na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú   alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označených ustanovení ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného) na kvalitu preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu.

Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať   niektoré   fundamentálne   požiadavky   spravodlivého   konania   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ako   aj   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Jednou   z   nich   je   aj   právo   na   náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.   Princíp   spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a   relevantné   dôvody   (pozri   napr.   III.   ÚS   135/04, III. ÚS 198/05).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa, pričom bol viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) jednak   jeho   petitom,   ale   aj   jeho   odôvodnením,   prostredníctvom   ktorého   preklenul nedostatky petitu sťažnosti bez toho, aby vyzýval sťažovateľa na opravu podania. V petite sťažnosti sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia čl. 5 a čl. 6 dohovoru bez toho, aby špecifikoval namietané porušenie práv vymedzením konkrétnych odsekov týchto článkov. Z obsahu   odôvodnenia   sťažnosti   však   bolo   ústavnému   súdu   zrejmé,   že   sťažovateľ   mal na mysli právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia týkajúceho sa pozbavenia osobnej slobody zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru a právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných pre rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu) vychádzal zo skutkového   a   právneho   stavu   uvedeného   v   uznesení   okresného   súdu   poukazujúceho na skutkové okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobného dôvodu, ktorého právne závery krajský súd akceptoval.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.

V prvom rade krajský súd citoval relevantnú právnu úpravu, a síce ustanovenie § 76 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas, ustanovenie § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin   a   ustanovenie   §   76   ods.   7   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá jedna polovica na prípravné konanie a jedna polovica na konanie pred súdom.

Krajský   súd   skonštatoval   súladnosť   doterajšieho   postupu   trestného   konania týkajúceho   sa   väzby   sťažovateľa   s   označenými   ustanoveniami   Trestného   poriadku upravujúcimi   predpísané   väzobné   lehoty   a   požiadavku   urýchleného   prejednávania väzobných   vecí   zakotvenú   v   ustanovení   §   2   ods.   6   Trestného   poriadku.   Námietky sťažovateľa o neprimeranej dĺžke väzby krajský súd vyvrátil špecifikujúc začiatok väzby a poukazujúc zároveň na skutočnosť, že predmetné trestné konanie je v záverečnom štádiu dokazovania.   K   tvrdeniam   sťažovateľa   o   dôkaznej   núdzi   trestného   konania   uviedol,   že v rámci   prejednávania   otázok   väzobných,   kde   je   relevantnou   len   otázka   existencie dôvodného podozrenia spáchania skutku obvineným, nemá oprávnenie prijímať konečné stanovisko o otázke preukázania viny väzobne stíhanej osoby.

K splneniu hmotnoprávnych   predpokladov   väzby krajský súd interpretoval obsah dotknutého   ustanovenia   Trestného   poriadku   upravujúceho   podmienky   útekovej   väzby, a v nadväznosti na to poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa stotožnil   a   ktoré   podľa   jeho   názoru   opodstatňujú   dôvodnú   obavu   z   úteku   sťažovateľa v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu, resp. výkonu trestu (hrozba vysokého trestu, navyše aj v ďalšom proti nemu vedenom trestnom stíhaní, v spojení so skutočnosťou, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj keď   krajský   súd   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa (podanej 2. mája 2011 proti uzneseniu okresného súdu) ešte pred doručením doplnenia písomného odôvodnenia tejto sťažnosti sťažovateľa okresnému súdu 13. mája 2011 (ďalej len „doplnenie“), je právne irelevantné skúmať, či je pravdivé tvrdenie sťažovateľa o tom, že rozhodnutie okresného súdu z 2. mája 2011 nebolo na hlavnom pojednávaní, na ktorom bolo prijaté aj podrobne odôvodnené, a preto mal sťažovateľ možnosť oboznámiť sa s jeho odôvodnením   až po   doručení   jeho   písomného   vyhotovenia   9.   mája   2011,   čím   mu   mal krajský súd, ktorý rozhodol o podanej sťažnosti v totožný deň, odobrať možnosť vyjadriť sa.   Z   obsahu   uznesenia   krajského   súdu   totiž   vyplýva,   že   sťažovateľom   prezentované argumentačné otázky formulované v označenom doplnení boli krajským súdom v každom smere zodpovedané.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského   súdu   opierajúce   sa   o   aplikáciu   relevantnej   právnej   úpravy   korešpondujú skutkovým   zisteniam,   a   tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle,   ale   komplexného zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolností   relevantných   pre   rozhodovanie   o   väzobnej otázke.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s námietkou porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, v zmysle ktorej čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej   slobody   obsahuje   jej   základné   hmotné   a   tiež   procesné   atribúty   vrátane   práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy. Analogický to platí aj o vzťahu čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom námietok sťažovateľa a obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli námietky porušenia týchto článkov ústavy a dohovoru posúdené tiež ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011