znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 404/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., prechodne bytom S., ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č.   k.   3   T/96/2004-1732   z   1.   júla   2010   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k. 1 Tos/66/2010-1740 z 3. augusta 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2010 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 T/96/2004-1732 z 1. júla 2010 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Tos/66/2010-1740 z 3. augusta 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ   uviedol,   že   vo   svojej   trestnej   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 3 T/96/2004 pre trestný čin podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona vzniesol námietku zaujatosti proti predsedníčke senátu JUDr. E. B., keďže je s ňou v súdnom spore o ochranu   osobnosti.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   3   T/96/2004-1732   z 1. júla   2010 nevylúčil   predsedníčku   senátu   JUDr.   E.   B.   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania   v predmetnej   veci   a   krajský   súd   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   podanú sťažovateľom 15. júla 2010 zamietol ako podanú oneskorene. V podrobnostiach uviedol, že spor o ochranu osobnosti, ktorý vedie s predsedníčkou senátu rozhodujúcou v jeho trestnej veci,   sám   osebe   zakladá   nepriateľský   vzťah   a „istú   nevraživosť“,   čo   je   podľa   názoru sťažovateľa   dôvodom   na   vylúčenie   sudkyne   z   jeho   trestného   konania.   Skutočnosť,   že menovaná   sudkyňa   z   tohto   dôvodu   nebola vylúčená   zo   sťažovateľovej   trestnej   veci,   je porušením práva sťažovateľa na nestranný súd. Súčasne požiadal, aby mu bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol vydať toto rozhodnutie: „1. Základné právo J. M. v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 3 T 96/2004 uznesením Okresného súdu v Žiline zo dňa 1. 7. 2010 č. k. 3 T 96/2004-1732 porušené bolo – porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj porušením čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu v Žiline sp. zn. 3 T/96/2004-1732 zo dňa 1. 7. 2010 ako aj uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 3. 8. 2010 sp. zn. 1 Tos/66/2010-1740 sa zrušujú a vec sa vracia na späť na rozhodnutie Okresnému súdu v Žiline.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle zákona o ústavnom súde § 50 ods. 3 priznáva   sťažovateľovi   J.   M.   právo   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 5 000 €...

4. Okresnému súdu v Žiline sa ukladá povinnosť uhradiť trovy konania právnemu zástupcovi sťažovateľa do 15 dní od rozhodnutia súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   namietal   porušenie   základných   práv   len   okresným súdom, súčasne žiadal zrušiť aj uznesenie krajského súdu. Ústavný súd vzhľadom na to, že sťažovateľ nemal právneho zástupcu pre účely svojho zastupovania v konaní pred ústavným súdom,   ako   aj   z   dôvodu,   že   bolo   bez   právneho   významu   ustanoviť   mu   ho,   keďže   pri predbežnom prerokovaní bola jeho sťažnosť odmietnutá, nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na doplnenie podania. Ústavný súd preskúmal sťažnosť podľa jej obsahu ako smerujúcu   proti   rozhodnutiam   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   v   otázke   vylúčenia predsedníčky senátu JUDr. E. B. v trestnej veci sťažovateľa a dospel k týmto záverom:

1. Ústavný súd vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu zistil, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V   danom   prípade   namietané   uznesenie   okresného   súdu   podliehalo   revíznej právomoci   krajského   súdu   v   konaní   o   podanej   sťažnosti   podľa   ustanovení   Trestného poriadku,   pričom   toto   právo   sťažovateľ   aj   využil,   aj   keď   neefektívnym   spôsobom. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska podstatné   a   určujúce   preto   len   preskúmanie   postupu   súdu,   ktorý   je   okresnému   súdu nadriadený (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   uzneseniu   okresného   súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť ako obžalovaného v jeho trestnej veci proti uzneseniu okresného súdu, ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   1   Tos/66/2010-1740 z 3. augusta   2010   zistil,   že   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   1.   júla   2010   bolo sťažovateľovi a jeho obhajcovi oznámené uznesenie okresného súdu z toho istého dňa, ktorým bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti sťažovateľa podanej okresnému súdu 29. júna 2010 proti predsedníčke senátu rozhodujúceho v jeho trestnej veci. Sťažovateľ podaním z 15. júla 2010 podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú však krajský súd vyhodnotil ako podanú oneskorene, pretože lehota na jej podanie sťažovateľovi uplynula 6. júla   2010.   Na   základe   tohto   záveru   potom   bez   ďalšieho   meritórneho   preskúmania uznesenia okresného súdu krajský súd sťažnosť zamietol.

Aj keď sťažovateľ v argumentácii sťažnosti nenamietal neústavnosť ani nesprávnosť postupu   a   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorý   zamietol   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu okresného súdu, v druhom bode petitu sťažnosti žiadal uznesenie krajského súdu zrušiť. Z obsahu   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   nepodal   včas sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu napriek tomu, že na hlavnom pojednávaní bol poučený o opravnom prostriedku. V dôsledku toho nadobudlo uznesenie okresného súdu, ktorého neústavnosť sťažovateľ namieta, právoplatnosť.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia   všeobecných   súdov,   a   tak   preberať   na   seba   ústavnú   zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 Trestného poriadku, ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených v čl. 46 až čl. 51 ústavy, ktorých   ustálený   výklad   vyplýva   zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (m.   m. II. ÚS 251/03, IV. ÚS 69/04). Ústavný súd poznamenáva, že proti namietanému porušeniu základných práv a slobôd sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany využitím jemu dostupných a   aj   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   nadriadeným   súdom   (mutatis   mutandis I. ÚS 104/02), pri ktorých využití nebol sťažovateľ dôsledný, a z toho dôvodu mu márne uplynula lehota na podanie opravného prostriedku. Sťažovateľ si vlastnou vinou   zavinil neúspech v konaní pred krajským súdom, keď zmeškal lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.

Sťažovateľ neoznačil vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu, ktoré základné práva mali byť rozhodnutím   krajského súdu   porušené,   a neuviedol   ani žiadnu   skutočnosť,   na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že rozhodnutie krajského súdu, ktoré obsahuje dostatočné odôvodnenie, je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali jeho zrušenie a záver o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení   základných   práv   sťažovateľa,   ako   to   tvrdí   v   časti   sťažnosti,   ktorou   namieta neústavnosť uznesenia okresného súdu. Sťažovateľ okrem citácie príslušných ustanovení procesných   predpisov   a   základných   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   v   zásade   ani neformuloval vo svojej sťažnosti žiadne relevantné argumenty, ktoré by čo i len náznakom svedčili   o   možnom   porušení   označeného   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   a   uznesením   krajského   súdu,   a   preto   sťažnosť   vo   vzťahu   k   tomuto uzneseniu odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, nebol dôvod zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, ako aj žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010