znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 404/09-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   16.   decembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   S.,   Č.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   V., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia   práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 93/2008 a jeho uznesením sp. zn. 5 Cdo 93/2008 zo 4. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2009 doručená sťažnosť L. S., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 93/2008 a jeho uznesením sp. zn. 5 Cdo 93/2008 zo 4. augusta 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania na strane žalovaného, v ktorom sa žalobca od neho domáhal zaplatenia zvyšku istiny a jej príslušenstva   z   titulu   záväzku   sťažovateľa   vzniknutého   na   základe   uzatvorenej   zmluvy o pôžičke.

V prvostupňovom konaní Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 11 C 229/01-108 z 24. februára 2006 zaviazal sťažovateľa na úhradu časti istiny a jej príslušenstva. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, v ktorom namietal, že konajúci súd sa nevysporiadal so zásadnými rozpormi vo výpovediach žalobcu a   vypočutého   svedka,   preto   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý svojím rozsudkom č. k. 5 Co 199/2006-127 z 19. novembra 2007   prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pričom poukázal na skutkové zistenia okresného súdu a na vykonané dôkazy (obsah zmluvy o pôžičke, výpoveď svedka, jeho opätovnú výpoveď), na základe ktorých dospel k záveru, že prevzatie predmetu pôžičky sťažovateľom vyplýva jednak zo zmluvy, ako aj z výpovede svedka, a sťažovateľ nepreukázal, že by predmetný právny úkon nebol urobený vážne.

V zákonnej lehote napadol sťažovateľ rozsudok krajského súdu dovolaním, v ktorom navrhol   rozsudok   zrušiť   a   vrátiť   vec   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd podané dovolanie ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľ uvádza, že prípustnosť podaného dovolania oprel o ustanovenie § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého je dovolacím dôvodom skutočnosť, že účastníkovi konania bola   postupom   súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   pričom   v   argumentácii   tohto mimoriadneho   opravného   prostriedku   sa   odvolával   na   dôvody   uvedené   v ustanoveniach § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP, podľa ktorých dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

V dovolaní sťažovateľ namietal, že sa prvostupňový i odvolací súd v meritórnom konaní   nezaoberali   okolnosťami   uzatvárania   písomnej   zmluvy   o   pôžičke,   okolnosťami prevzatia   peňažnej   sumy,   neriadili   sa   dôsledne   ustanovením   §   132   OSP,   pretože nevyhodnotili jednotlivé dôkazy samostatne a všetky vo vzájomnej súvislosti, neprihliadali na   všetko,   čo   vyšlo   počas   konania   najavo   vrátane   toho,   čo   uviedli   účastníci   konania, predovšetkým to, čo uviedol sťažovateľ, nezdôvodnili, prečo považovali výpoveď svedka a výpoveď   žalobcu   za   vierohodnú   a   pravdivú   a   prečo   na   výpoveď   sťažovateľa   a   ním predložené dôkazy neprihliadli.

Sťažovateľ   tiež   poukazuje   na   to,   že   v   podanom   dovolaní   namietal   neúplnosť a nesprávnosť   odôvodnenia   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorý   sa   podľa   neho   vôbec nezaoberal   argumentmi   jeho   odvolania   smerujúcimi   voči   odôvodneniu   prvostupňového rozhodnutia, a že odkaz odvolacieho súdu na skutkové a právne závery, s ktorými sa tento stotožnil, považoval za nedostatočný. Vychádzajúc z uvedeného došlo podľa sťažovateľa v konaní prvostupňového súdu i odvolacieho súdu k porušeniu jeho práva na „spravodlivý proces“,   z   ktorého   vyplývala   pre   súdy   okrem   iného   povinnosť   zaoberať   sa   účinne   aj námietkami a argumentmi sťažovateľa.

Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení   rozporne   na   jednej   strane predostiera, že odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, na základe ktorých potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu a na druhej strane najvyšší súd zdôrazňuje, že sa nezaoberal   ani   vecnou   správnosťou   rozhodnutia   a   ani   správnosťou   právnych   záverov odvolacieho   súdu,   pretože   dospel   k   záveru   o   procesnej   neprípustnosti   dovolania   proti predmetnému rozsudku krajského súdu.

Argumentácia relevantná vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré v podanej sťažnosti   sťažovateľ   napáda,   je   veľmi   stručná   a   sťažovateľ   v   nej   uvádza,   že   povahu rozsudku   krajského   súdu   mal   dovolací   súd   posudzovať   podľa   konkrétnych   okolností prípadu,   ktoré   sťažovateľ   podrobne   rozviedol   v   odôvodnení   dovolania,   a   nie   ich zovšeobecniť.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   podľa   neho „vykazuje   značný   stupeň arbitrárnosti“.

V   závere   sťažnosti   sťažovateľ   vyslovuje   názor,   že „právne   závery   súdu   sú v extrémnom   nesúlade   s   vykonanými   skutkovými   zisteniami   (aj   skutkové   zistenia z vykonaných dôkazov nevyplývali)“, preto napadnutým rozhodnutím bolo porušené jeho „právo na spravodlivý proces“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1.   Najvyšší   súd   SR   v   konaní   vedenom   pod   sp.zn.5   Cdo   93/2008   odmietnutím dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k.5 Co 199/2006 zo 19.11.2007 porušil právo sťažovateľa L. S., na spravodlivé súdne konanie podľa čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k.5Cdo 93/2008 zo 4.8.2009 sa v plnom rozsahu zrušuje.

3. Sťažovateľovi L. S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný súd preskúmal postup a rozhodnutie najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky výkonu   právomoci   najvyššieho súdu   v konaní vedenom pod sp.   zn. 5 Cdo 93/2008 sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta.

V odôvodnení namietaného uznesenia sp. zn. 5 Cdo 93/2008 zo 4. augusta 2009 najvyšší súd uviedol, že pristúpil k posúdeniu otázky prípustnosti podaného dovolania, teda či v zmysle § 236 OSP dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným   prostriedkom.   Najvyšší   súd   citoval   právnu   úpravu   upravujúcu   prípady prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku a konštatoval, že v prípade veci sťažovateľa   nie   je   daný   dôvod   prípustnosti   v   zmysle   §   238   ods.   1   OSP,   teda   nie   je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale jeho potvrdzujúci rozsudok. Rovnako nejde o prípad predvídaný ustanovením § 238 ods. 2 OSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné   proti   rozsudku,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru dovolacieho   súdu   vysloveného   v   danej   veci,   keďže   dovolací   súd   dosiaľ   v   tejto   veci nerozhodoval,   nebol   preto   ani   vyslovený   právny   názor,   ktorým   by   boli   súdy   viazané. Napokon nejde ani o možnosť prípustnosti predvídanú ustanovením § 238 ods. 3 OSP, podľa   ktorej   je   dovolanie   prípustné   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné, keďže ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Najvyšší súd vychádzajúc zo svojej zákonnej povinnosti v zmysle § 242 ods. 1 OSP riešil otázku, či rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom takou závažnou   procesnou   vadou,   ktorá   by   mala   za následok „tzv.   zmätočné   rozhodnutie“, a preskúmal,   či   v   konaní   a   rozhodovaní   odvolacieho   súdu   nedošlo   k   vade   predvídanej ustanoveniami   §   237   písm.   a)   až   g)   OSP,   ktorý   prípustnosť   dovolania   odvodzuje od taxatívne vymedzených procesných vád, ktorými sú:

a) rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa   argumentácie   najvyššieho   súdu   z   hľadiska   posúdenia   existencie   niektorej z procesných vád v zmysle citovaného § 237 OSP zakladajúceho prípustnosť dovolania nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z uvedených vád. Dovolateľ existenciu procesných vád v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) OSP netvrdil a takéto procesné vady v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, a teda z týchto ustanovení prípustnosť dovolania nemožno odvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom namietané nesprávnosti, ktorých sa mali konajúce súdy dopustiť, sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či nie je naplnený dovolací dôvod podľa   ustanovenia §   237   písm. f)   OSP, a síce,   či   postupom   odvolacieho súdu   nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd interpretoval predmetné ustanovenie a uviedol, že odňatie možnosti konať   pred   súdom   je   taký   závadný   postup   súdu,   ktorý   má   za   následok   znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok, keď súd postupuje v konaní v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Podľa najvyššieho súdu takúto procesnú vadu na základe preskúmania súvisiaceho spisového materiálu v prípade sťažovateľa nezistil.

Najvyšší   súd   sa   sústredil   na   tvrdenie   sťažovateľa,   že   procesná   vada   predvídaná ustanovením § 237 písm. f) OSP bola naplnené porušením jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľ videl porušenie práva na spravodlivý súdny proces predovšetkým v tom, že   sa   odvolací   súd   argumentmi   jeho   odvolania   nezaoberal   dostatočne   a   stotožnil   sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového rozhodnutia. Najvyšší súd uviedol, že námietka   sťažovateľa   nemá   oporu   v   spisovom   materiáli,   pretože   z   tohto   je   zrejmé,   že odvolací   súd   vychádzal tiež zo   záveru, že uzatvorená zmluva o   pôžičke   má náležitosti vyplývajúce   z   príslušného   právneho   predpisu,   je   v   nej   uvedený   čas   povinnosti   vrátiť predmet   pôžičky,   že   prevzatie   predmetu   pôžičky   vyplynulo   zo   zmluvy   aj   z   výpovede svedka, že prvostupňový súd vykonal všetky dôkazy navrhované sťažovateľom, a preto nebol dôvod   na opakovanie ani doplnenie dokazovania odvolacím   súdom, a tiež to, že odvolací   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ   nepreukázal,   že   by   predmetná   zmluva   nebola uzatvorená vážne.

Námietku   nedostatočného   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   najvyšší   súd vyvrátil s poukazom na judikatúru jednak Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj ústavného súdu a zdôraznil, že právo na riadne zdôvodnenie rozhodnutia obsahuje povinnosť odpovedať nie na všetky, ale len na rozhodujúce argumenty účastníkov konania. V tomto kontexte prezentoval záver, že   odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody na potvrdenie prvostupňového rozhodnutia, keď stručne opísal skutkový stav,   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán,   výsledky   vykonaného   dokazovania, obsah   odvolania,   citoval   právne   predpisy   aplikované   na   prerokúvanú   vec   sťažovateľa a primerane vysvetlil svoje právne závery. Na tomto mieste najvyšší súd zdôraznil, že sa správnosťou týchto právnych záverov nezaoberal.

K   argumentom   sťažovateľa   týkajúcim   sa   nesprávneho   hodnotenia   vykonaných dôkazov najvyšší súd uviedol, že táto skutočnosť je síce relevantným dovolacím dôvodom, avšak   v   tom   zmysle,   že   s   poukazom   na   takúto   vadu   možno   odôvodniť   len   procesne prípustné dovolanie, sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá.

Sťažovateľ   namietal   aj   skutočnosť,   že   konajúce   súdy   nevykonali   dôkazy   na preukázanie jeho tvrdení. Najvyšší súd odvolávajúc sa na svoju judikatúru „R 37/1993,R 125/1999“ zdôraznil, že nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom, resp. vykonanie iných dôkazov na zistenie skutkového stavu   nemožno kvalifikovať ako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, pretože rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 OSP výlučne súdu, a nie účastníkom konania.

Napokon   k   námietke   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   odvolacím   súdom najvyšší súd uviedol, že takáto nesprávnosť je síce relevantným dovolacím dôvodom, sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá, pretože nemá základ vo vade konania v zmysle ustanovení § 237 OSP a nespôsobuje zmätočnosť konania.

Najvyšší súd na základe uvedeného odôvodnenia vyslovil záver, že v prerokovávanej veci pri skúmaní prípustnosti dovolania bolo zistené, že toto nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému by bolo dovolanie procesne prípustné.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci   ustanovenia   §   236   a   nasledujúcich   OSP   týkajúcich   sa   mimoriadneho   opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. 5 Cdo 93/2008 zo 4. augusta 2009 najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho   poriadku   týkajúcich   sa   inštitútu   dovolania   vylúčil   danosť   dovolacieho   dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP, teda odňatie možnosti účastníkovi konania konať pred súdom, na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa a o jeho odmietnutí.

Najvyšší súd preskúmal obsah námietok sťažovateľovho dovolania, ktorými tento preukazoval existenciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP, a síce porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré odôvodňoval tvrdenými nedostatkami, a to nedostatočným preskúmaním odvolania sťažovateľa odvolacím súdom, neúplnosťou a nesprávnosťou   odôvodnenia   jeho   rozhodnutia,   nesprávnym   vyhodnotením   dôkazov zo strany odvolacieho súdu, nevykonaním dôkazov, ktoré sťažovateľ navrhoval v konaní pre účely preukázania svojich tvrdení a nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom.

Námietku   sťažovateľa,   podľa   ktorej   sa   odvolací   súd   dôvodmi   jeho   odvolania dostatočne nezaoberal, najvyšší súd vyvrátil poukazom na skutkové závery krajského súdu uvedené   v   spise,   ktoré   krajský   súd   prijal   v   rámci   svojho   rozhodovania   (bez   toho,   aby najvyšší súd posudzoval vecnú správnosť týchto skutkových záverov).

Poukazujúc   na   judikatúru   ESĽP   a   tiež   ústavného   súdu,   analyzujúc   s   odkazom na § 157 ods. 2 OSP náležistosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd vyvrátil   argumenty   sťažovateľa   a   skonštatoval   ústavnú   konformnosť   odôvodnenia   jeho rozhodnutia.

Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa, podľa jeho názoru nesprávneho hodnotenia dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia prerokúvanej veci, keď sťažovateľa poučil o ich relevantnosti v dovolacom konaní, avšak len v spojitosti s prípustnosťou dovolania v zmysle ustanovení § 237 OSP.

Najvyšší súd poukazujúc na relevantnú právnu úpravu (§ 120 ods. 1 OSP) a na svoju judikatúru   zaujal   stanovisko   aj   k   námietke   sťažovateľa   o   nevykonaní ním   navrhnutých dôkazov zo strany konajúcich súdov, ktorú tiež vyhodnotil ako neopodstatnenú.

V   každom   z   týchto   sťažovateľom   uvedených   prípadov   logickým   výkladom   a vyčerpávajúcim   odôvodnením   dospel   najvyšší   súd   k   záveru   o   nenaplnení   dovolacieho dôvodu   podľa   citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľa predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný   výklad   relevantnej   právnej   úpravy,   ktorý   nepopiera   jej   účel   a   podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie uznesenia sp. zn. 5 Cdo 93/2008 zo 4. augusta 2009 tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

V závere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy. Z   tohto postavenia   mu preto   v   okolnostiach   prípadu   neprislúchalo posudzovať vecnú   správnosť   právneho záveru,   ku   ktorému   najvyšší   súd   pri   interpretácii   a   aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či jeho rozhodnutie spĺňalo požiadavku konformnosti s obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009