znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 403/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   S.,   T.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   R.   P., Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18 C 280/00   a Krajského   súdu   v Trnave   v   konaniach vedených pod sp. zn. 11 Co 53/2010 a sp. zn. 11 Co 54/2010 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 301/09 z 26. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2011 doručená   sťažnosť V.   S. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/00 a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 301/09 z 26. novembra 2009.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „od   podania   návrhu   žaloby   dňa   22.09.2000 uplynula lehota takmer 11 rokov a spor nieje do dnešného dňa právoplatne ukončený. Momentálne   by   sa   mal   spor   nachádzať   v   odvolacom   konaní   na   Krajskom   súde v Trnave na základe podaného už tretíkrát odvolania zo dňa 28.06.2009, osobne doručené OS v Trnave dňa 06.07.2009.

Sudkyňa JUDr. Z. Z. vo veci neefektívne koná, robí vo veci zbytočné súdne prieťahy, neoprávnene mi vyrubuje súdne trovy a vo veci po zaplatení súdnych trov nekoná.

Od podania odvolania - doručené osobne Okresnému súdu v Trnave dňa 06.07.2009 uplynula bez pár dní lehota dvoch rokov a vo veci nie je právoplatne rozhodnuté...“

Sťažovateľ   je   presvedčený   o   tom,   že   dochádza   k   porušovaniu   jeho   práv na prerokovanie veci v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto žiada ústavný súd, aby rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný súd v Trnave a následne aj Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.: 18C 280/00 p o r u š i l i základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Trnave a Krajskému súdu v Trnave prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.: 18C 280/00 konal efektívne a bez zbytočných prieťahov.

3. V. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 25.000.-EUR, ktoré mu   je   povinný   Okresný   súd   v   Trnave   vyplatiť   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti rozhodnutia.

4. V. S. priznáva vzniknuté trovy právneho zastupovania pred ústavným súdom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry   ústavného   súdu   vyplývať   aj   z   toho,   že porušenie   tohto   základného   práva   sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať   o zbytočných   prieťahoch   (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Z   judikatúry   ústavného   súdu   ďalej   tiež   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Sťažovateľ   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   301/09 z 26. novembra 2009 (ktorým ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutom konaní) svojou sťažnosťou napáda postup okresného súdu, ako aj krajského súdu „v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   280/00“ z dôvodu   zbytočných   prieťahov,   ktorým   mali   byť porušené jeho označené práva.

V danej   veci   sťažovateľa   ústavný   súd   v súčinnosti   s krajským   súdom   zistil,   že sťažovateľ okrem odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 18 C 280/00 z 10. júna 2009 podal aj ďalšie odvolania proti dvom uzneseniam okresného súdu, a to uzneseniu, ktorým mu okresný súd nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (poplatok za odvolanie,   pozn.)   potom,   ako   sťažovateľ   na   výzvu   súdu   na   zaplatenie   poplatku za odvolanie   reagoval   žiadosťou   o oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov.   Druhým uznesením okresný súd rozhodol o zrušení uznesenia, ktorým vyrubil súdny poplatok za odvolanie, proti ktorému sa sťažovateľ tiež odvolal, hoci predmetné uznesenie bolo v jeho prospech. Vzhľadom na uvedené okresný súd doručil súdny spis na krajský súd 14. apríla 2010   pre   účely   rozhodnutia   o podaných   odvolaniach   sťažovateľa   proti   uvedeným uzneseniam, ktoré sú tam vedené pod sp. zn. 11 Co 53/2010 (konanie o odvolaní proti uzneseniu   okresného   súdu   o nepriznaní   oslobodenia   od   platenia   súdneho   poplatku za odvolanie, pozn.) a sp. zn. 11 Co 54/2010 (konanie o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o zrušení vyrubeného poplatku za odvolanie, pozn.).

1. Z uvedených zistení ústavného súdu vyplýva, že súdny spis bol okresným súdom predložený krajskému súdu po vykonaní nevyhnutných procesných úkonov 14. apríla 2010. Od toho momentu už okresný súd v danom štádiu konania nemohol spôsobovať zbytočné prieťahy   v napadnutom   konaní,   pretože   vykonal   všetky   do   úvahy   prichádzajúce   úkony. Pri posudzovaní   časového   obdobia   od   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 301/09 z 26. novembra 2009 do doručenia súdneho spisu krajskému súdu (14. apríla 2010) ubehli necelé 4 mesiace, čo nesignalizuje možnosť existencie zbytočných prieťahov zo strany okresného súdu v rámci posudzovaného obdobia po právoplatnosti uvedeného nálezu. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal porušenie práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom sp. zn. 18 C 280/2000, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   Ako   už bolo   uvedené,   súdny   spis   bol   krajskému   súdu   ako odvolaciemu   súdu doručený   14.   apríla   2010.   Až   predložením   súdneho   spisu   súdom   prvého   stupňa   začína konanie na odvolacom súde.

Ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať na nedostatok sťažnosti ako celku a zároveň aj jej petitu, v ktorej sťažovateľ napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu neidentifikoval   napadnuté   konanie   pred   krajským   súdom   uvedením   jej   spisovej   značky a tiež nepredložil ústavnému súdu dôkaz, že by podal predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy   v predmetnom   konaní   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu. Z obsahu sťažnosti tiež nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti vo vzťahu k postupu   krajského   súdu   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo   strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V súvislosti s uvedeným ústavný súd dopytom   na   krajskom   súde   zistil,   že   sťažovateľ   sťažnosť   na prieťahy   v predmetných konaniach vedených pred krajským súdom (sp. zn. 11 Co 53/2010 a sp. zn. 11 Co 54/2010) pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepodal.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným   súdom,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie využitia   právneho   prostriedku,   na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ   právo   podľa   §   17 ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov [platného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)] a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov a v súčasnosti podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní“. V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že   k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v prípade   zlyhania   všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z koncepcie   inštitútu   sťažnosti   podľa §   62   a nasl. zákona o súdoch tiež vyplýva, že túto účastník môže podať na príslušnom súde vyššieho stupňa aj v prípade, že ústavný súd vo vzťahu k postupu súdu na predchádzajúcom stupni v tom   istom   konaní   vyslovil   porušenie   základného   práva na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, respektíve práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tento názor má oporu v § 63 ods.   1   zákona   o súdoch,   podľa   ktorého   sťažnosti   vybavuje   predseda   príslušného   súdu. Napokon   aj   ústavný   súd   vyslovuje   ne/porušenie   týchto   práv   vo   vzťahu   k postupu konkrétneho súdu a v prípade vyslovenia porušenia týchto práv podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou (teda konkrétny súd), vo veci konal.

Keďže   ústavný   súd,   ako   už   bolo   uvedené,   z obsahu   sťažnosti   ani   u označeného porušovateľa uvedeného základného práva (krajského súdu, pozn.) nezistil, že by sťažovateľ podal   predsedovi   krajského súdu   sťažnosť   na prieťahy   v   predmetných   konaniach,   a ani z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo   strany   sťažovateľa   z dôvodov   hodných osobitného   zreteľa,   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol ako neprípustnú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011