znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 403/2010-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť E. J., B., zastúpenej advokátom JUDr. N. T., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu   Bánovce   nad Bebravou   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2 Er/1060/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 Er 288/02 a na Okresnom súde Trenčín   pod sp.   zn. BN – 1 Er/288/2002) v súvislosti s ich úkonmi pre dovolacie konanie a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu   Bánovce   nad Bebravou   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2 Er/1060/2008 v súvislosti s jeho úkonmi pre dovolacie konanie p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er/1060/2008 v súvislosti s jeho úkonmi pre dovolacie konanie   p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré jej j e   Okresný súd Bánovce nad Bebravou p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   uhradiť E. J. trovy konania v   sume   303,30 €   (slovom   tristotri   eur   a tridsať   centov)   na   účet   jej právneho   zástupcu advokáta JUDr. N. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Bánovce nad Bebravou   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 18. januára 2011 č. k. III. ÚS 403/2010-34 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie sťažnosť   E.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er/1060/2008 v súvislosti s jeho úkonmi pre dovolacie konanie. Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr/752/2010 z 13. októbra 2010, z ktorého okrem iného vyplýva podrobná chronológia   úkonov   vykonaných   okresným   súdom   v exekučnom   konaní   vedenom   proti sťažovateľke ako povinnej, ako aj podaním z 8. marca 2011 sp. zn. Spr/157/2011, z ktorého vyplýva,   že   okresný   súd   vo   veci   koná   a v predmetnom   konaní   nie   je   ešte   rozhodnuté o návrhu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie, a to z dôvodu, že súd koná o ďalších procesných návrhoch podaných sťažovateľkou.

V podaniach okresný súd tiež uviedol, že „Sťažovateľka na výzvu súdu, potom ako exekútor   navrhol   exekúciu   zastaviť   pre   nemajetnosť,   aby   uviedla   či   trvá   na   podanom dovolaní   a   návrhu   na   oslobodení   od   súdnych   poplatkov   a   neustanovení   bezplatného právneho zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie oznámila súdu, že na svojich podaniach trvá. Sťažovateľka podala dňa 12. 09. 2005 dovolanie, o ktorom k dnešnému dňu nie je rozhodnuté, a to z dôvodu, že po vrátení spisu dovolacím súdom dňa 01. 06. 2009 v   konaní   bolo   potrebné   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   o neoslobodení od súdnych poplatkov a neustanovení bezplatného právneho zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie...

Dňa 26. 06. 2009 bola vec predložená odvolaciemu súdu. Odvolací súd na základe podaného   odvolania   sťažovateľkou   rozhodol   o   zrušení   prvostupňového   rozhodnutia   o neoslobodení od súdnych poplatkov a neustanovení bezplatného právneho zástupcu z radov advokátov   pre   dovolacie konanie a   vec okresnému   súdu   vrátil   na ďalšie konanie (spis doručený okresnému súdu dňa 09. 02. 2010).

Okresný   súd   Bánovce   nad   Bebravou   bezodkladne   po   doplnení   dokazovania   dňa 08. 03. 2010 o návrhu sťažovateľky opätovne rozhodol a sťažovateľke priznal čiastočné oslobodenie   pre   dovolacie   konanie   vo   výške   v   1/2   (jednej   polovici)   a   ustanovil   pre dovolacie konanie zástupcu z radov advokátov v osobe Mgr. R. Š., advokáta so sídlom kancelárie v B. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka opäť podala odvolanie, a vec bola bezodkladne dňa 15. 04. 2010 a po jeho vrátení odvolacím súdom opätovne dňa 11. 05. 2010 predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Po rozhodnutí odvolacieho súdu (rozhodnutie okresného súdu bolo potvrdené) bola vec vrátená okresnému súdu dňa 07. 09. 2010. Následne okresný súd ustanoveného zástupcu uznesením zo dňa 01. 10. 2010 vyzval na   doplnenie   a opravu dovolania   v zmysle   pokynu   dovolacieho súdu (uznesenie ustanovený advokát prevzal dňa 04. 10. 2010), ktorému lehota na doplnenie a opravu v súčasnosti ešte neuplynula.“.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti tiež uviedol, že „vo veci koná. Potom ako súd ustanoveného zástupcu sťažovateľky uznesením zo dňa 01. 10. 2010 vyzval na doplnenie a opravu dovolania v zmysle pokynu dovolacieho súdu, súd vec 18. 11. 2010 predložil Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie, kde sa vec nachádza i v súčasnosti. Mám za to, že v konaní nedošlo k subjektívnym prieťahom zo strany tunajšieho súdu, z dôvodov uvedených vo vyjadrení zo dňa 13. 10. 2011 a navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní porušené nebolo a nepriznal sťažovateľke ňou žiadané finančné odškodnenie a náhradu trov konania.“.

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním doručeným ústavnému súdu 21. marca 2011, v ktorom zotrval na svojom predchádzajúcom vyjadrení.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v exekučnom konaní v súvislosti s úkonmi (nečinnosťou okresného súdu) pre uskutočnenie dovolacieho konania.

Z obsahu   sťažnosti   a k   nej   pripojených   písomností,   z   písomných   vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 2 Er/1060/2008 ústavný súd zistil takýto relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Pred   okresným   súdom   prebieha   exekučné   konanie   od   augusta   2002   na   základe návrhu   oprávnenej   S.   B...   proti   povinnej   (sťažovateľke)   o vymoženie   sumy   14   979   Sk s prísl. Sťažovateľka podala proti exekúcii námietky, o ktorých okresný súd rozhodol tak, že jej   námietky   právoplatne   zamietol   uznesením   z   13.   júna   2003.   Následne   okresný   súd zamietol aj návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie uznesením z 26. augusta 2003.

Okresný   súd   Trenčín   neskôr   uznesením   sp.   zn.   1   Er   288/02   z   29.   marca   2005 rozhodol tak, že sťažovateľke nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a nevyhovel jej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov a ďalej uznesením zo 4. apríla 2005 zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia. Tieto uznesenia boli potvrdené uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) z 10. júna 2005.

Dňa   12.   septembra   2005   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   dovolanie   proti uzneseniu krajského súdu z 10. júna 2005 a 24. apríla 2007 podala aj návrh na ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie a žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 18. januára 2008 súdny exekútor doručil Okresnému súdu Trenčín návrh na zastavenie   exekúcie   z   dôvodu   nemajetnosti   a   15.   apríla   2008   okresný   súd   vyzval sťažovateľku, či trvá na podanom dovolaní a návrhu na oslobodenie súdnych poplatkov a ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie.

Okresný súd uznesením z 9. januára 2009 nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov pre dovolacie konanie a návrh na ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie zamietol.   Dňa 11.   marca   2009   okresný   súd vyzval   sťažovateľku   na doplnenie dovolania a 28. apríla 2009 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), z ktorého bol predčasne vrátený späť 1. júna 2009.

Uznesením   krajského   súdu   zo   4.   februára   2010   bolo   uznesenie   okresného   súdu z 9. januára 2009 zrušené a   vec bola vrátená späť na ďalšie konanie a uznesením z 8. marca 2010   okresný   súd   priznal   sťažovateľke   čiastočne   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a ustanovil právneho zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie.

Dňa 24. marca 2010 doručila sťažovateľka okresnému súdu   odvolanie proti jeho uzneseniu z 8. marca 2010 a rozhodnutím z 9. augusta 2010 krajský súd potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu z 8. marca 2010.

Dňa   27.   septembra   2010   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu „žiadosť o vyhlásenie exekúcie za neprípustnú“.

Následne okresný súd ustanoveného zástupcu 1. októbra 2010 vyzval na doplnenie a opravu   dovolania   a vec   18.   novembra   2010   predložil   najvyššiemu   súdu,   kde   sa   vec nachádza aj v súčasnosti.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľku.

1. Pokiaľ ide o prvé z uvedených kritérií, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o procesných návrhoch sťažovateľky ako povinnej v exekučnom konaní treba považovať za konanie tak po právnej, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) za pomerne jednoduché (obdobne   napr.   IV. ÚS 58/02).   Namietané   konanie   nevykazuje   žiadne   znaky komplikovanosti,   pričom   ani   okresný   súd   vo   svojich   vyjadreniach   neoznačil   namietané konanie ako skutkovo alebo právne zložité.

2.   K hodnoteniu   správania   sťažovateľky   ústavný   súd   na   jednej   strane   konštatuje, že sťažovateľka využívala svoje oprávnenia dané jej procesnými predpismi a opakovane podávala   aj   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi   okresného   súdu,   ale   aj   svojím správaním čiastočne prispela k predĺženiu napadnutého konania,   keď jej úkony zbytočne predlžujú toto exekučné konanie, o čom svedčí to, že zatiaľ nie je rozhodnuté iba o návrhu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti sťažovateľky z januára 2008 a tiež o jej návrhu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú (zo septembra 2010), pretože okresný súd koná o jej procesných návrhoch v súvislosti s dovolacím konaním.

3.   Posledným   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   pri   rozhodovaní v napadnutom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu.   Tu je potrebné uviesť, že okresný súd a Okresný súd Trenčín spočiatku konali o jej procesných návrhoch od začatia konania (2002) až do roku 2005 (napr. uznesením sp. zn. 1 Er 288/02 z 29. marca 2005 rozhodol o nepriznaní oslobodenia sťažovateľky od súdnych poplatkov a nevyhovel jej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov a následne uznesením   zo   4.   apríla   2005   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   nariadenie   predbežného opatrenia). Tieto uznesenia boli potvrdené uznesením krajského súdu z 10. júna 2005.

Na druhej strane však obdobie od 12. septembra 2005, keď sťažovateľka doručila okresnému súdu   dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, až do   15. apríla 2008, keď okresný súd vyzval sťažovateľku, či trvá na podanom dovolaní a návrhu na oslobodenie súdnych poplatkov v trvaní 31 mesiacov, považuje za obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu.

Aj keď okresný súd ďalší úkon urobil už 9. januára 2009, t. j. uznesením nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov pre dovolacie konanie a zamietol jej návrh na   ustanovenie   právneho   zástupcu   pre   dovolacie   konanie,   jeho   činnosť   bola   ďalej   aj neefektívna, pretože od 18. januára 2008, keď súdny exekútor doručil návrh na zastavenie exekúcie   z   dôvodu   nemajetnosti   o tomto   návrhu,   ešte   nerozhodol   a spis   predložil   na rozhodnutie najvyššiemu súdu o dovolaní sťažovateľky až 18. novembra 2010.

Na základe toho ústavný súd konštatuje existenciu zbytočných prieťahov v konaní okresného   súdu   počas   uvedeného   obdobia,   v ktorom   tento   nekonal   a nepostaral   sa zákonným spôsobom o odstránenie právnej neistoty sťažovateľky.

Ústavný súd preto neakceptoval vyjadrenie, že okresný súd konal a vo veci neboli zistené žiadne prieťahy, pričom ústavný súd posudzoval konanie z hľadiska posudzovania porušenia označených práv (pôvodne vedené pred Okresným súdom Trenčín i na súčasnom okresnom súde) ako jeden celok.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal bez zbytočných prieťahov v konaní.

Keďže v posudzovanej veci sa v súčasnosti spis nachádza už na najvyššom súde, ústavný   súd   už   nepovažoval   za   potrebné   rozhodnúť   v zmysle   ustanovenia   §   56   ods.   3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať okresnému súdu, aby vo veci konal, aj keď sťažovateľka o to v sťažnosti výslovne žiadala.

III.

V súlade   s   § 56   ods. 4   zákona   o ústavnom   súde   sa   ústavný   súd   tiež   zaoberal žiadosťou sťažovateľky o priznanie finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala finančné zadosťučinenie v sume 33 000 € najmä z dôvodu, že je „povinná trpieť stav právnej neistoty...“.

Vzhľadom   na všetky   okolnosti   danej   exekučnej   veci,   ktorá   sa   vyvíja   v prospech sťažovateľky,   jej   správanie   zhodnotené   v časti   II,   bode   2   nálezu,   ústavný   súd   dospel k názoru,   že   len   konštatovanie   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nie je pre   sťažovateľku   dostatočným zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   finančné zadosťučinenie v sume 500 € podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov právneho zástupcu sťažovateľky, ktoré   jej   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom,   pretože sťažovateľke   bol   ustanovený   právny   zástupca   uznesením   ústavného   súdu   č.   k. III. ÚS 403/2010-15 z 27. októbra 2010.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby urobené v roku 2010 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu sumu 254,88 €. K tomu je potrebné pripočítať podľa § 18 ods. 3 vyhlášky aj 19 % DPH (48,42 €), teda celková suma priznaných trov konania predstavuje sumu 303,30 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu povinná uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. N. T., K., (§ 31a zákona o ústavnom súde   v   spojení   s §   149   Občianskeho   súdneho   poriadku)   v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde) a v rovnakej lehote je túto sumu povinný uhradiť okresný súd na účet Kancelárie ústavného súdu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011